V dnešnej postindustriálnej spoločnosti sa čoraz častejšie stretávame s tvrdeniami o vytláčaní písomného slova na okraj záujmu a s narastajúcou potrebou vedieť dešifrovať a "čítať" obrazy. V tomto kontexte sa mimoriadne rozšíril fenomén reprodukcie, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v našom vizuálnom svete. Už v počiatkoch fotografie, francúzsky spisovateľ a kritik umenia Théophile Gautier upozornil na nový obrazový zmysel, ktorý si vyžaduje uspokojenie: „Naše uspěchané století nemá pokaždé čas číst, ale vždycky má čas se dívat.“ (Anděl, 2012, s. 153). Tento výrok dokonale vystihuje súčasnú realitu, kde vizuálne informácie často predchádzajú textovému obsahu.
Tento príspevok sa zameriava na reprodukciu ako špecifický typ obrazu, ktorý zastupuje originálne umelecké dielo, odkazuje k nemu a šíri o ňom vizuálne informácie. Reprodukcie, definované ako nemanuálne kópie diel, v svojich počiatkoch primárne "hovorili" o umení a slúžili na priblíženie aspektov daného diela širokej verejnosti - divákom, odborníkom, laikom, teoretikom i praktikom.
Možnosti duplicitného zobrazenia predlohy podliehajú v histórii reprodukcie vplyvu dvoch zásadných faktorov. Prvým je samotná potreba, teda dopyt po tomto druhu informácií, a druhým limitujúcim vplyvom je schopnosť reprodukčnej techniky zobraziť obraz verne. Preto pri skúmaní dôvodov vzniku reprodukcie a jej dôsledkov zohráva významnú úlohu technický a technologický vývoj médií, ako aj výchovná funkcia reprodukcie, ktorá formuje nové generácie konzumentov a producentov umenia.
Osvietenská hodnota reprodukcie pred objavom fotografie
Informačná hodnota obrazového materiálu sa v rôznych obdobiach menila, čo malo zároveň vplyv na danú spoločnosť a úroveň jej vizuálnej gramotnosti. Vizuálne informácie o originálnych dielach sa prostredníctvom obrazových reprodukcií šírili predovšetkým v knižnej forme. V staroveku aj stredoveku boli knižnice budované ručným kopírovaním kníh. Avšak, na rozdiel od stredoveku, kedy bola vzdelanosť výsadou a ručne prepisované knihy boli súčasťou výhradne kláštorného inventára, v Platónovej dobe boli knihy relatívne lacné a dostupné. Ivins vo svojej publikácii z roku 1953 označil antických ľudí za nie veľmi vzdelaných a invenčných, preto si podľa neho ich doba nevyžadovala významný technický objav v oblasti vernej obrazovej reprodukcie (1978, s. 12). Starovekí Gréci totiž neverili, že obrazy dokážu dostatočne a pravdivo reprodukovať vizuálny údaj, pretože sú náchylné zavádzať množstvom farieb a nedokonalosťou kopistu imitujúceho prírodu. Zachytenie objektu len z jedného uhla, vytrhnuté z kontextu, tiež mohlo viesť k strate podobností s originálom. Z tohto dôvodu sa mnohí vtedajší bádatelia uchyľovali len k verbálnemu opisu. Ilustrácie tak nielenže neboli podľa starovekých Grékov nápomocné, ale dokonca komplikovali a prekážali verbálnemu prejavu. Grécki tvorcovia spisov sa preto vzdávali pokusov svoje spisy obrazne ilustrovať a ani vedci neboli pre nedostatok spoločenského dopytu podnecovaní k vynaliezavosti v tomto smere.
Neskôr, v stredoveku, mali ilustrácie už vedome zovšeobecňujúci charakter. Gombrich poukazuje na fakt, že problém nepresnosti znázornenia v tejto dobe nespočíval v neschopnosti napodobenia predlohy, ale skôr vo videní a vnímaní. Ako príklad uvádza Norimberskú kroniku, kde sa opakujú rovnaké reprodukcie miest v rôznych častiach knihy pod odlišným názvom, pričom jeden takýto pohľad slúžil prinajmenšom jedenástim rôznym mestám. Od obrazovej reprodukcie sa v tomto období neočakávalo šírenie informácií o špecifikách daného objektu či jeho odlišnostiach od iných, ale mala slúžiť len ako znak toho, čo uvedené názvy znamenajú. Z toho vyplýva záver, že vnímateľ reprodukcie sa oboznamoval ešte len so základnými pojmami (napr. Praha = mesto), nie s ich konkrétnymi vizuálnymi údajmi a odlišnosťami. Ani v stredoveku sa teda, vzhľadom na úroveň gramotnosti, verná vizuálna informácia o objekte vo všeobecnosti ešte nepožadovala.
Mnohé ilustrácie v spisoch ešte aj v 15. storočí neboli robené priamo podľa predlohy, ale boli to buď viacnásobné kópie, alebo dokonca obrázky "z počutia".
Prechod k vernosti a rozvoj technológií
V oblasti reprodukčnej techniky sa začína verné zaznamenávanie videného a poznaného až v období novoveku, čo postupne viedlo k snahe podávať vernejšie informácie o umeleckej tvorbe. Začiatkom novoveku prišiel s túžbou po poznaní a snahou zaznamenať informácie z experimentov istý prelom v myslení, ktorý sa prejavil aj na poli inovácií v technike. Toto obdobie je preto v oblasti vizuálnej gramotnosti zlomové. Technologická reprodukcia (nemanuálna kópia) je od počiatku silne spätá nielen s vývojom reprodukčnej techniky, ale aj s rozvojom vedy a nástupom nového - „experimentálneho“ - človeka. Kníhtlač, známa v západnom svete od polovice 15. storočia, efektívnym spojením reprodukovaného slova a obrazu silne ovplyvnila oblasť vzdelanosti v rámci vedy, techniky a umenia. V renesancii tak nastala prvá „informačná explózia“, vyvolaná spoločenskou potrebou rýchlejšieho šírenia správ, zrodila sa stabilná knižná kultúra a grafické tlače plnili od 15. storočia v rámci šírenia informácií rovnakú úlohu ako tlačiarenský priemysel dnes.
S rozvojom grafických obrazov šla ruka v ruke aj potreba umelcov vytvárať kópie „veľkých“ diel doby, čo súviselo so zmenou chápania umenia a umelca v renesancii. Niektorí umelci pre účely reprodukcie svojich diel dokonca pripravovali svojich nasledovníkov a typológiu tlačí v týchto storočiach významne ovplyvňoval rukopis známych výtlačkov najznámejších grafikov doby.
Reprodukčné rytiny umožnili rýchlejšiu výrobu a distribúciu umeleckých predlôh. Kopista však musel kopírovať dielo priamo na mieste, čo si vyžadovalo časovo i finančne náročný spôsob študijnej cesty za umeleckým dielom. Postupný rozvoj nakladateľských aktivít umožnil zosieťovanie vzdialenejších tlačiarní a vizuálna informácia bola pomocou reprodukčnej grafiky šírená rýchlejšie a ďalej od svojho vzniku ako kedykoľvek predtým. Trh s reprodukciami umenia sa tak postupne budoval súbežne s trhom s umeleckými originálmi, najmä od dôb nástupu kníhtlače a s ňou spojeného rozmachu grafických techník. Plne ilustrované knihy však boli stále dostupné najmä bohatým a vzdelaným triedam.
Veľkou zmenou pre praktiky tlačiarenského a vydavateľského priemyslu bol začiatkom 19. storočia objav techniky litografie a tlačiarenského stroja. Začína tak história aktuálne ilustrovanej dennej tlače a lacných ilustrovaných kníh a ich vplyv na masové sebavzdelávanie. Môžeme už hovoriť o ére masovej reprodukcie. V dobách, keď fotografia vstupovala do dennej tlače, boli noviny ešte luxusnými predmetmi, ktoré si ľudia mohli kúpiť len zriedka a stretávali sa s nimi najmä v kaviarňach. Postupne však tento obraz ovládol printové médiá a knihy, vonkajšie steny budov boli využívané na propagáciu a reklamu a v interiéroch slúžili takéto obrazy ako dekorácia. Umelecké dielo tak nielenže bolo šírené tlačou (ilustrované časopisy o umení a katalógy rôzneho druhu), ale samotní umelci si uvedomovali závažnosť vplyvu reprodukovaného obrazu na verejnosť. Delacroix vo svojom denníku píše: „…ale proč ta posedlost nejen tvořit, ale také být tištěn? Kromě štěstí z pochvaly je to touha proniknout ke všem duším, které mohou rozumět vaší, a stává se, že všechny duše se najdou ve vaší malbě“ (1956, s. 53).
Nástup fotografickej reprodukcie a jej teoretická reflexia
V 19. storočí nastupuje fotografia, obraz, ktorý rozvíril množstvo diskusií o hodnote reprodukovaného obrazu samého osebe. K jej vzniku a rozvoju významne prispela práve rastúca potreba obrazových reprodukcií. Zatiaľ čo pri grafických reprodukčných technikách sa cenila rukodielnosť tvorby (rezanie, rytie či leptanie predlohy samotným umelcom, prípadne takéto spracovanie umelcovej predlohy špecialistom), v období nástupu fotografie sa jediným použitým orgánom ľudského tela pri tvorbe obrazu stalo oko (ak opomenieme prst na spúšti). Zatiaľ čo grafiky predlohy predovšetkým interpretovali, fotografia už ponúkla faksimile a reprodukcia až v tomto období dospela do skutočne mechanického štádia.
Výhody fotografickej reprodukcie boli v tlači sledované už od jej prvých objavov. Najčastejšie sa objavovali poukazy na jej nové možnosti: rozmnožovať dielo bez poškodenia originálu, podporiť trh s umeleckými dielami ich vizuálnou propagáciou, vytvoriť univerzálnu obrazovú encyklopédiu sveta, šíriť lepší vkus prostredníctvom reprodukcií diel veľkých majstrov, zdôrazňovalo sa rýchle, presné a lacné množenie a šírenie obrazu a jeho vplyv na rozvoj vedy vo všeobecnosti, najmä však umenovedy. Vynálezcovia a zlepšovatelia týchto technológií boli uctievaní ako dobrodinci ľudstva.
Každá nová reprodukčná technika ovplyvnila sféru umeleckej tvorby i vnímanie umenia. Teoretické reflexie, snažiace sa tieto zmeny popísať, sú významným kľúčom k estetike doby. Obdobie grafickej reprodukcie ponúka takéto názory len útržkovito, zatiaľ čo s obdobím etablovania sa fotografickej reprodukcie v oblasti umenia sú spojené prelomové texty. Ide najmä o reflexie dvoch významných teoretikov reprodukcie z 30. a 40. rokov minulého storočia, nemeckého literárneho vedca Waltera Benjamina (1892-1940) a francúzskeho literáta André Malrauxa (1901-1976). Práve ich štúdie sa stali odrazovým mostíkom pre akékoľvek ďalšie diskusie o reprodukčných médiách na poli autorstva i recepcie.
Obaja vychádzajú z faktu, že reprodukovaním a vystavovaním originálu dochádza v prvom rade k zmene kontextu diela. Zmenou pôvodného kontextu originálu prostredníctvom vystavenia alebo reprodukovania podľa Benjamina vnímateľ stráca možnosť zachytiť čaro „aury“, určitú autenticitu. Malraux naproti tomu zastával názor, že týmto aktom sa dielo od pôvodnej funkcie „oslobodzuje“ a jeho jedinou funkciou sa stáva funkcia „byť umeleckým dielom“ (1990, s. 15).
Walter Benjamin o umení v dobe jeho technologickej reprodukovateľnosti
Vplyv fotografických reprodukcií na recepciu umenia
Úvahy o význame reprodukcie pre vzdelanie i umenie sprevádzajú fotografiu už od jej vzniku. Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia publikoval André Malraux prvú verziu textu, ktorý sa venuje fenoménu imaginárneho múzea. Tento pojem zdomácnel najmä vďaka revízii tohto textu z roku 1951 v rámci publikácie Voices of Silence. Malraux sa tu venuje obrazovým reprodukciám umeleckých diel (fotografiám) v súkromných albumoch, rôznych publikáciách o umení, ale i v pamäti. V porovnaní s Benjaminom, ktorý v roku 1935/1936 prvýkrát vydal svoj fenomenálny text Umelecké dielo vo veku svojej technickej reprodukovateľnosti, sa Malraux v hodnotení reprodukovania diel sústredí viac na pozitíva ako na negatíva tohto javu. Obaja chápu, že (fotografická) reprodukcia vytrháva dielo z pôvodného kontextu, pre ktorý bolo vytvorené. Kým Benjamin vidí najväčšie negatívum v strate aury originálu, Malraux vidí pozitíva fotografickej štylizácie nielen v demokratizácii umenia v duchu priblíženia sa umenia širšiemu spektru divákov, ale aj v priblížení sa jednotlivých umeleckých druhov a médií vzájomne. Reprodukcia totiž vtláča rozličným druhom umenia zjednocujúce rysy (štandardizácia spôsobu zobrazenia, plasticity, mierky i farebnosti), čím vizuálne zrovnoprávňuje maľbu a sochu, architektúru a miniatúru. Tento „vírus“, ako ho Malraux nazýva, rozkladá diela v prospech štýlu, skrz fotografiu sa tak rodí nový fenomén - fenomén „štýl“ a spolu s ním aj štýl reprodukcie.
Rozdiel v nadšení novým médiom u Benjamina a Malrauxa spočíva najmä v odlišnosti optiky, s akou obaja autori daný problém nazerajú. Benjamin v spomenutom texte sleduje reprodukciu najmä ako rozmnoženinu, v jej vzťahu k originálu ako unikátu. Malraux naopak ponecháva originál viac-menej bokom a sleduje reprodukciu ako znak odkazujúci k originálu, umožňujúci prostredníctvom voľby jednotných kritérií reprodukovania získať nové poznatky o diele, a to najmä vďaka neštandardným uhlom pohľadu, ktoré priama recepcia originálu z viacerých dôvodov neumožňuje (originály sú vytvorené v odlišných veľkostiach, nemožno ich vnímať jedným pohľadom vďaka ich mierke či geografickej vzdialenosti a pod.). Zatiaľ čo Benjamin vníma reprodukovanie ako fragmentarizovanie (vytrhnutie z pôvodného celku), Malraux zdôrazňuje vznik nového celku (dielo ako úlomok prispievajúci k predstave o umení ako celku).
André Malraux poukázal aj na význam reprodukcie pre rozvoj tzv. informačnej spoločnosti. Súkromné zbierky a kabinety kuriozít sú od 18. storočia nahrádzané systematickými zbierkami originálov (archívy inštitúcií) a postupne dopĺňané databázami (tlačenými či elektronickými) rozličných údajov o nich, čím silne zasahujú do miery informovanosti spoločnosti.
Informovanejšími v oblasti umenia mohli byť pred objavom fotografie len tí ľudia, ktorí si mohli dovoliť cestovať za originálmi, prípadne si mohli kúpiť ich grafické reprodukcie (interpretácie). Rytiny i čiernobiele fotografie síce priniesli informácie o týchto dielach bližšie k domovom recipientov, nereprodukovali však spočiatku ešte napríklad chromatické kvality malieb. Tento limit odstraňuje až farebná reprodukcia vychádzajúca z fotografie. Digitalizácia obrazu v druhej polovici 20. storočia odbúrava aj nutnosť materializácie reprodukovaného obrazu. Imaginárne múzeum založené na reprodukcii tak prostredníctvom virtuálnych obrazov na rôznych nosičoch, či prostredníctvom internetu, neustále expanduje a otvára sa čoraz širšiemu publiku, rôznejšiemu využitiu (i zneužitiu) a rýchlejšiemu prenosu samotnej informácie. Aj mnohé múzeá „publikujú“ vlastné zbierky a výstavy na svojich webových stránkach. V rámci výstavnej hodnoty originálu tak popri múzeu s reálnymi stenami, naplnenom originálmi, a imaginárnom múzeu…
Demokratizácia umenia a intelektualizácia vzťahu k umeniu
Súčasná záplava nášho vizuálneho prostredia reprodukciami rôznej kvality vplýva nielen na naše vnímanie umenia, ale aj na samotnú ďalšiu tvorbu a hodnotu diela ako takého. Pod vplyvom množiacich sa fotografických reprodukcií umeleckých diel dochádza k fenoménom významne ovplyvňujúcim našu kultúru: k demokratizácii umenia, k intelektualizácii nášho vzťahu k umeniu a rozvoju disciplíny dejín umenia, k objavu fenoménu „štýl“, reprodukované diela pritom zjednocuje „štýl reprodukcie“, ktorý vplýva i na rozvoj tzv. informačnej spoločnosti.
Demokratizácia umenia, ako ju vnímal Malraux, spočíva v sprístupnení umeleckých diel širšiemu publiku, ktoré by sa k nim inak nedostalo. Vďaka reprodukciám sa umenie stáva dostupnejším nielen pre elitu, ale pre masy. Toto masové sprístupnenie umenia zároveň vedie k intelektualizácii nášho vzťahu k nemu. Keďže už nie sme obmedzení len na priamy kontakt s originálom, môžeme si umenie študovať, porovnávať, analyzovať z rôznych uhlov pohľadu, čo vedie k hlbšiemu pochopeniu a kritickému mysleniu. Tým sa zároveň rozvíja disciplína dejín umenia, ktorá sa môže opierať o rozsiahly obrazový materiál a umožňuje detailnejšie skúmanie umeleckých štýlov a ich vývoja.
Fenomén „štýl“ sa stal kľúčovým pojmom v umenovede, a to nielen v zmysle individuálneho štýlu umelca, ale aj v zmysle „štýlu reprodukcie“. Jednotné techniky reprodukcie, najmä fotografie, vytvárajú vizuálnu jednotu naprieč rôznymi umeleckými dielami, čo umožňuje ich porovnávanie a klasifikáciu na základe nových kritérií. Tento proces zjednocovania a klasifikácie prispieva k rozvoju informačnej spoločnosti, ktorá sa opiera o systematizáciu a dostupnosť informácií.
Pritiahnutie diváka k originálu prostredníctvom reprodukcie
V závere poukazujeme na možnosti, ako pritiahnuť diváka opäť k originálu a zatraktívniť ho prostredníctvom použitia jeho reprodukcie. Hoci reprodukcie prinášajú množstvo výhod v oblasti šírenia informácií a demokratizácie umenia, nenahradzujú plnohodnotne zážitok z priameho kontaktu s originálom. Práve preto je dôležité využívať reprodukcie ako nástroj, ktorý diváka navedie k originálu.
Jednou z možností je využitie reprodukcií v sprievodných materiáloch k výstavám, ktoré slúžia ako predstavenie diel a podnecujú zvedavosť. Môžu to byť katalógy, informačné letáky, ale aj digitálne aplikácie, ktoré ponúkajú detailné pohľady, historické súvislosti a porovnanie s inými dielami. Dôležité je, aby tieto reprodukcie boli kvalitné a verné originálu, aby nevytvárali falošné predstavy.
Ďalšou stratégiou je využitie interaktívnych prvkov v múzeách, ktoré kombinujú digitálne technológie s fyzickým priestorom. Napríklad, virtuálna realita môže umožniť divákovi „vstúpiť“ do obrazu alebo si ho prezrieť z rôznych uhlov, ktoré nie sú pri priamom pohľade možné. Týmto spôsobom sa reprodukcia stáva mostom k originálu, ktorý obohacuje divákovu skúsenosť a podnecuje túžbu vidieť skutočné dielo na vlastné oči.
Kľúčom je nájsť rovnováhu medzi dostupnosťou informácií prostredníctvom reprodukcií a jedinečným, nenapodobiteľným zážitkom z originálneho umeleckého diela. Reprodukcie by nemali nahradiť originál, ale skôr slúžiť ako jeho sprievodca a ambasádor, ktorý otvára dvere k hlbšiemu poznaniu a oceneniu umenia.
tags: #vplyv #literarneho #umenia #na #dieta