Soňa Valentová patrila k výrazným osobnostiam slovenského herectva. Jej talent a charizma ju predurčili na stvárnenie nezabudnuteľných postáv na divadelných doskách i na striebornom plátne. Život Sone Valentovej, poznačený tragédiou v detstve, sa stal príbehom o sile, talente a oddanosti umeniu. Mnohí ju poznajú ako usmievavú ženu, no hlboko v srdci skrývala smútok, ktorý sa odrazil aj v jej nezameniteľnom hereckom prejave.
Umelecké začiatky a rodinný odkaz
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave ako tretie dieťa. Jej detstvo však bolo poznačené hlbokou tragédiou - obe jej staršie sestry, Vierka (10 rokov) a Emka (4 roky), zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Táto strata navždy ovplyvnila jej život a zanechala v nej hlboký, pretrvávajúci smútok, ktorý často rezonoval v jej herectve a dodával jej postavám osobitný, melancholický podtón. Jej rodičia, ktorí mali židovské korene, sa počas vojny ukrývali. V snahe ochrániť svoje dcéry pred prenasledovaním ich dali do evanjelického internátu, kde sa ukrývalo viacero židovských detí. Bohužiaľ, napriek snahám, boli odhalené a ich životy vyhasli. Po vojne, keď prežili len vďaka skrývaniu, sa pre rodičov, ktorí v tom čase už boli v pokročilejšom veku (matke bolo 40 rokov), stala Soňa vytúženým darom od Boha. Robili pre ňu všetko, aby jej zabezpečili čo najlepší život a vzdelanie, často predávajúc rodinné šperky na pokrytie nákladov na jej štúdium, vrátane jazykových kurzov.
Už od malička sa u Sone prejavovali umelecké vlohy. Rodičia spoznali jej talent a podporovali ju v rozvíjaní jej záujmov. Naučila sa hrať na klavíri, ktorý bol jej matke, klavírnej virtuózke, blízky, a navštevovala hodiny baletu. Jej matka ju k umeniu priviedla napriek tomu, že po komunistickom prevrate prišli takmer o všetko. Vďaka tejto podpore a vlastnému nadaniu si už na gymnáziu definitívne rozhodla pre herectvo. V roku 1967 úspešne absolvovala Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Vďaka svojej príprave v hre na klavíri, balete, ale aj v speve a znalosti viacerých jazykov (angličtina, nemčina, maďarčina) bola už na začiatku svojej kariéry mimoriadne pripravená a "vyzbrojená", ako poznamenal Ladislav Chudík, ktorý si ju ako mladú všimol.
Hviezdna kariéra na javisku i pred kamerou
Po absolvovaní VŠMU v roku 1967 začala Soňa Valentová svoju profesionálnu hereckú kariéru v Slovenskom národnom divadle (SND), kde sa rýchlo zaradila medzi popredné herecké osobnosti. Na doskách činohry SND stvárnila desiatky nezabudnuteľných postáv. Zaujala hneď v úvode svojho pôsobenia, keď stvárnila postavu Alison Porterovej v inscenácii "Obzri sa v hneve". Valentová bola dlhoročnou a váženou členkou Činohry Slovenského národného divadla.
Okrem divadla sa Soňa Valentová uplatnila aj vo filme a televízii, kde sa stala jednou z najobsadzovanejších herečiek. Prvýkrát sa pred kameru postavila v roku 1969 pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme "Kladivo na čarodejnice". V tomto filme stvárnila obeť inkvizície - kuchárku Zuzanu. Film "Kladivo na čarodejnice" bol silným odkazom na politické procesy z 50. rokov 20. storočia na Slovensku a v Československu. Soňa Valentová sa zaradila medzi významné predstaviteľky úspešnej slovenskej hereckej generácie. Od začiatku dostávala úlohy zložitých ženských charakterov, ktoré dokázala precízne a autenticky stvárniť. Na javisku uplatnila svoj pôvab, ale i schopnosť komediálnej nadsádzky. Vďaka tanečnej príprave z mladosti obsiahla aj pohybovo náročné postavy a prejavila tiež svoje spevácke vlohy.
Svoj talent predviedla v 15 celovečerných filmoch a približne 150 televíznych snímkach a inscenáciách. Medzi jej ďalšie významné filmové úlohy patria:
- Paleta lásky (1976) - kde stvárnila herečku Jindřišku Slavínsku v životopisnom filme o maliarovi Jozefovi Mánesovi.
- Koncert pre pozostalých (1976)
- Noční jazdci (1981) - dobrodružná dráma, kde si zahrala po boku Radoslava Brzobohatého a Michala Dočolomanského.
- Perinbaba (1985) - nezabudnuteľná rola zlej macochy Dory v réžii Juraja Jakubiska, ktorá jej priniesla medzinárodné uznanie.
- Kam, pánové, kam jdete? (1987) - kde účinkovala ako manželka hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Karel Heřmánek.
- Requiem pro panenku (1991) - v psychologickom thrilleri Filipa Renča stelesnila sadistickú vychovávateľku Volfovú. Režisér Filip Renč si ju vybral pre jej "najkrajšie oči v celom Československu", pričom kamera často využívala detailné zábery na jej tvár.
- Zapomenuté světlo (1996)
- Lea (1996)
Počas 90. rokov 20. storočia sa Soňa Valentová začala výraznejšie venovať aj muzikálom. Na bratislavskej Novej scéne stvárnila primabalerínu Grušinskú v muzikáli "Grand Hotel" (1993) v réžii Jozefa Bednárika. Neskôr sa predstavila ako Matka Johnstonová v "Pokrvných bratoch" (1993), Matka predstavená v "Mníškach" (1999) a ako Golda vo "Fidlikantovi na streche" (2007), opäť pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika. Pohybový a spevácky talent naplno uplatnila aj v kultovom muzikáli "Na skle maľované" (1974/1975), kde stvárnila postavu Smrť. Táto rola bola výnimočná - Smrť v podaní Soni Valentovej bola krásna, utancovaná a v bielych šatách, čo symbolizovalo jemný odchod.
V Divadle P. O. Hviezdoslava sa Soňa Valentová s úspechom predstavila v úlohe Adriany v dráme "Koncert na svätého Ovídia" od španielskeho dramatika Antónia Buera Valleju. V inscenácii "Antigona" (1971/1972) v réžii Petra Mikulíka si po boku Emílie Vášáryovej (Antigona) zahrala jej sestru Ismenu. V hre "Mačka na horúcej plechovej streche" (2001/2002) stvárnila postavu Mae. V muzikáli "Kabaret" (2005) sa objavila v úlohe starnúcej Slečny Schneiderovej.
Spolupráca s Pavlom Hasprom: Umenie a osobný život
Významnú časť hereckej kariéry Sone Valentovej tvorila dlhoročná spolupráca s jej manželom, významným divadelným a televíznym režisérom Pavlom Hasprom. Spolu vytvorili množstvo nezabudnuteľných divadelných a filmových inscenácií. Ich zoznámenie prebehlo, keď bola Soňa poslucháčkou posledného ročníka VŠMU. Manželstvo Pavla Haspru a Sone Valentovej trvalo 38 rokov, kým ho nepretrhla zákerná choroba, ktorej režisér v roku 2004 podľahol.
Soňa Valentová musela celé roky čeliť narážkam okolia, že na výslní svojej profesie sa vyhrieva práve preto, že je manželkou úspešného režiséra. V mnohých rozhovoroch otvorene na túto tému reagovala, že predsa spolupracovala aj s mnohými inými renomovanými režisérmi, ako boli Otakar Vávra, Juraj Jakubisko či Jiří Krejčík. Podľa jej slov je prirodzené, že ak si ľudia veľmi dobre rozumejú v súkromí, tak spoločnú reč nachádzajú aj na poli pracovnom. Na druhej strane, ako sama priznala, často plnila funkciu "hromozvodu" a musela znášať zlú náladu svojho muža na pracovisku. Postupne si na to zvykla a vycibrila sa v spolupráci s ním tak, že nakrúcať s inými režisérmi pre ňu bolo potom vcelku jednoduché. Haspra neskôr do svojich filmov obsadil aj ich spoločné dcéry, staršiu Natáliu a o šesť rokov mladšiu Katarínu Hasprovú, ktorá sa tiež stala úspešnou herečkou. V televíznej inscenácii "Trasovisko" (1974) režíroval jej manžel.
Ich manželstvo prežilo aj dramatické obdobia. Režisér na svoju krásnu mladú ženu, s ktorou mal o sedemnásť rokov vekový rozdiel, žiarlil. Napriek tomu sa vedel zachovať ako profesionál. Nahé scény v množstve filmov nielen toleroval, ale dokonca jej ich odporúčal a v niektorých prípadoch ju sám ako režisér nechal vyzliecť. Už vo svojej prvej snímke "Kladivo na čarodejnice" (1969) sa vtedy mladá Soňa vyzliekla úplne donaha. Nebola to ľahká posteľná scéna, ale scéna, kde ako podozrivá čarodejnica musela znášať pohľady celej inkvizičnej komisie, pričom Jozef Kemr jej dokonca prehmatával nahé telo, aby našiel dôkazy o bosoráctve. Neskoršie nahé scény vo filmoch ako "Paleta lásky" (1976), "Útek zo zlatej krajiny" (1977), "Oddychový čas pre sudcu" (1982) a vo filme jej manžela "Zločin a pokánie" (1982) boli vždy zmysluplné a dopomohli zvýrazniť silu celého príbehu.
Ocenenia, uznanie a osobný odkaz
Počas svojej bohatej hereckej kariéry získala Soňa Valentová viacero ocenení a uznaní, ktoré potvrdzujú jej výnimočný talent a prínos slovenskému umeniu. V roku 1969 jej bola udelená divadelná Cena Janka Borodáča. V roku 1975 získala televíznu cenu Zlatý krokodíl. V roku 1988 bol jej udelený titul zaslúžilá umelkyňa. V roku 2006 bola ocenená jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní - Radom Ľudovíta Štúra II. triedy. Vtedajší minister kultúry SSR Miroslav Válek jej odovzdal diplom o udelení tohto čestného titulu.
Napriek úspechom a uznaniam, život Soni Valentovej bol poznačený hlbokým smútkom, ktorý sa odrazil aj v jej herectve. Ladislav Chudík o nej hovoril, že má na svojich krásnych očiach akýsi smutný závoj. Herečka sama priznala, že do jej pohľadu sa zapísali tragédie, ktoré musela prežiť ako dieťa, ale aj neskôr v dospelosti. Zoznámila sa s ňou ako stredoškolák, ktorý sa zaujímal o divadlo, a považoval ju za svoju "divadelnú mamu". Pripomínal, že od mladosti mala akoby pred očami závoj, nejakú clonu, tragický až smutný výraz, preto tak často stvárňovala dramatické úlohy.
Jej poznávacím znamením bol uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobili akoby boli plné záhadného smútku. Tento výraz sa stal akoby súčasťou jej hereckého prejavu, najmä pri stvárňovaní postáv poznačených zlom alebo vnútorným konfliktom. Bez povšimnutia nenechal jej výrazný talent ani režisér svetového mena Juraj Jakubisko, ktorý jej zveril úlohu zlej macochy v legendárnej filmovej rozprávke "Perinbaba" (1985). V českom filme "Requiem pro panenku" (1991) stvárnila zákernú lesbickú vychovávateľku, kde krv v žilách divákom tuhla pri jej stvárnení.
Veľkou oporou jej boli jej dcéry, ktoré pri nej stoja aj v náročných životných situáciách. V marci 2016 postihla skvelú herečku náhla cievna mozgová príhoda, ktorá zasiahla ľavú stranu jej tela. Mala šťastie v nešťastí - operácia nebola potrebná, pretože sa u nej nevyskytlo krvácanie do mozgu, a príhoda sa neprejavila na jej reči ani pamäti. Zotavenie po porážke si vyžaduje veľa času a rehabilitácie, preto sa Soňa Valentová už na divadelné dosky nevrátila. Napriek tomu, že pred pár rokmi oslávila okrúhle narodeniny ďaleko od divadelných dosiek či filmovej kamery, v súkromí, obklopená blízkymi ľuďmi, sa zotavovala. Jej dcéra Katarína Hasprová ju denne navštevovala v rehabilitačnom zariadení a uviedla, že prognóza návratu domov bola neistá. Soňa Valentová sa zotavovala s podporou svojich blízkych, ktorí ju považovali za najsilnejšiu ženu, akú kedy poznali. Jej život bol dôkazom sily ľudského ducha, nezdolnej vôle a hlbokej oddanosti umeniu, napriek všetkým osobným tragédiám. Bola z generácie, ktorá umenie brala nie ako povolanie, ale ako poslanie, a herectvu dávala všetko.