Tento učebný zdroj vychádza z obsahu akreditovaného programu kontinuálneho vzdelávania "Tvorba projektov a prezentačné zručnosti v školskom vyučovaní náboženstva/náboženskej výchovy". Jeho cieľom je priblížiť učiteľom náboženstva/náboženskej výchovy problematiku projektového vyučovania s možnosťou jeho implementácie do výučby náboženstva/náboženskej výchovy v školách. Poukazuje aj na problematiku tvorby skupinových a individuálnych edukačných projektov, ich prípravu, realizáciu a hodnotenie. Vzdelávací program je zameraný na aplikáciu prvkov pedagogiky celistvej výchovy F.
Zverejnené plné znenie tohto článku je príležitosťou pripomenúť si 100. výročie narodenia dominikána pátra Aquinasa Gaburu, ktorý kedysi pôsobil v Trenčíne. Keď bol tento text písaný, páter Aquinas mi dal množstvo informácií; mal vtedy 80 rokov, žil a pôsobil v Bratislave na Kalvárii, kde som ho viackrát navštívil.
Pôvod a história dominikánskeho rádu
Rehoľu bratov kazateľov (Ordo Fratrum Praedicatorum, skrátene OP) čiže dominikánov založil svätý Dominik Guzmán, ktorý žil v Španielsku v rokoch 1170 až 1221. Okrem prvej mužskej vetvy vznikol o niečo neskôr aj druhý ženský rád, známy ako dominikánky. Pre laikov, mužov aj ženy, ktorí nemôžu vstúpiť do kláštora, napríklad z dôvodu, že žijú v manželstve, bol založený tretí rád. Tento rád predstavuje určitú náhradu za mníšsky život. Rehoľa pôsobí na princípe apoštolskej chudoby, avšak s dôrazom na vysoké teologické vzdelanie. Pôsobiskom dominikánov sú mestá, pričom ich hlavnou náplňou sú misie a kazateľstvo. Vždy vynikali v štúdiu a vedeckej práci. Odev dominikánov pozostáva z bieleho habitu (rúcha), koženého pásu s ružencom a bieleho škapuliara s kapucňou.
Na našom území sa rehoľa dominikánov začala rozvíjať za panovania Ondreja II. v rokoch 1205 až 1235. Ich kláštor existoval v Košiciach už od roku 1221. Neskôr sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v Banskej Bystrici (1275), Gelnici (1288), Trnave (1303), Komárne, Banskej Štiavnici a pravdepodobne aj na Spiši. Všetky dominikánske kláštory, s výnimkou košického, však boli zrušené za vlády Jozefa II. v rokoch 1780 až 1790. Z tohto dôvodu sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni.
Príchod dominikánov do Trenčína a ich činnosť
Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 z Čiech. Bol to páter Rafael M. Gregor Lexman, superior, pôvodom z Bobota pri Trenčíne (narodený 8. marca 1910). Krátko bývali v dome školských sestier De Notre Dame v dvore ich kláštora a tu sa aj stravovali. Neskôr sa usadili u pána dekana Štefana Pecára (narodený 17. marca 1893 v Nedanoviach, zomrel po roku 1947 ako čestný dekan v Trenčíne) v dome pod farskými schodmi.
Páter Dr. Inocent Müller Th. lic. (narodený okolo roku 1911, vysvätený v roku 1935) prišiel z Olomouca začiatkom roku 1940. V Olomouci pôsobil ako profesor teológie a prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov. V Trenčíne zastával funkciu superiora dominikánov a viedol ich trenčiansku komunitu. Bol tiež literárne činný, prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov a prekladal z francúzštiny.
Dňa 15. augusta 1940 prišiel z Olomouca páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. V roku 1939 bol vysvätený v Olomouci. Svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch Smer, Štít a iných. V roku 1942 sa k nim pridal páter Pius Mária Ján Krivý (narodený v roku 1910 v Bošáci). Kuchárom bol fráter Bernard Sokol z Opatovej nad Vážom.
Super rýchla história Slovenska
V tom čase, od smrti kuráta kaplnky sv. Anny v Trenčíne, vdp. Jozefa Dieru v roku 1935, bolo uvoľnené miesto kuráta a spolu s ním aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici (ktorá už v súčasnosti neexistuje) s vchodom oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Táto budova bola súčasťou niekdajšej historickej tzv. občianskej nemocnice. V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek, vdp. biskup Kmeťko poveril dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou. Do tejto kurácie spadalo približne 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 obyvateľov z Trenčianskych Biskupíc. Na základe toho sa dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu veriacich v jej pôsobnosti. Medzi tieto aktivity patrilo udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie a pohreby. Výnimkou bolo udeľovanie sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom, kde sa tiež viedla krstná matrika a vystavovali krstné listy. Tým boli dominikáni odbremenení od administratívy a ťažiskom ich práce bol apoštolát.
Rozvoj duchovného a kultúrneho života
Dominikáni rozvinuli rozsiahlu kazateľskú činnosť v Trenčíne a jeho okolí. Často vykonávali týždenné misie po celom Slovensku a organizovali exercície (duchovné cvičenia). V samotnom Trenčíne tiež vyučovali náboženstvo na rôznych školách: na ľudových, meštianskych, na rehoľnom dievčenskom gymnáziu De Notre Dame a v Neherovej učňovskej škole za mostami. Založili tu a viedli Združenie katolíckej mládeže, kde pôsobili v rôznych vekových skupinách. Organizovali výlety do okolia a v Súči letné tábory pre mládež.
Páter Rafael zabezpečil 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež. Veľký úspech mal dvojdielny veľkofilm "Pieseň o Bernadette", ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach.
Dominikáni sa v Trenčíne podujali aj na organizovanie divadelných predstavení. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách: "Ďuro ide na svatbu", "Kamenný chodníček", "Santaremskí miništranti". Obvykle sa hralo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny: Ragasovom a Vlachého. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom (vysvätený v júni 1942) na Pribinovej ulici (neskôr premenovanej na "kino Hviezda"), predstavenia sa konali aj tam. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas druhej svetovej vojny svoju umeleckú dráhu aj neskorší známy herec.
Dominikáni vykonávali tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili Tretí rád sv. Dominika (terciári) a Tretí rád sv. Františka v Trenčíne. Františkánskych terciárov viedol p. Lexman, zatiaľ čo dominikánskych terciárov mal na starosti p. Aquinas.
Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády na Kaukaze, pri Azovskom mori a na Kubáni, napokon pri Čiernom mori. Zažil tu neľahké chvíle, vrátane obkľúčenia a tuhej zimy roku 1942. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného. V rámci apoštolátu vykonávali tiež náboženské prednášky. Usporadúval ich páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč, pričom po náboženskej prednáške sa konala prednáška z oblasti zdravovedy. Dňa 25. mája 1942 sa konala v sedle Žebrák pri úpätí Inovca (pri železničnej stanici Mníchova Lehota) posviacka kríža na pamiatku pustovníka Ferka Rozvadského.
Edícia Veritas a časopis Smer
Dominikáni založili v Trenčíne edíciu Veritas, kde vydávali knihy zamerané na duchovný život. Prvým dielom bol titul francúzskeho autora p. Garrigue Lagrange, u ktorého pápež Ján Pavol II. kedysi v Ríme robil svoj doktorát. Názov diela bol "K Bohu" (v origináli: "Tri cesty a tri obrátenia"). Vydali aj tituly ako: "Eucharistiou k Najsvätejšiemu" od p. Bernadotte, životopisy svätcov, akademické kázne prof. a homiletické diela Dr.
V neposlednom rade boli dominikáni známi aj vydávaním vlastného časopisu, ktorý začali vydávať v rámci edície Veritas zanedlho po svojom príchode do Trenčína. Prvé číslo vyšlo v januári 1941. Časopis s názvom SMER mal podtitul "Revue pre duchovný život". Zameriaval sa predovšetkým na výchovu a misijnú propagáciu. Bol určený pre náročnejších čitateľov a rozšírený najmä medzi študujúcou mládežou a slovenskými katolickými intelektuálmi. Priaznivo ho prijala slovenská katolícka verejnosť, pretože zaplnil dovtedy voľné miesto. Ľudových náboženských časopisov bolo vtedy viacero, ale Smer bol určený pre vzdelaných veriacich. Tlačila ho trenčianska firma tlačiareň Vojtech Čelko. Náklad dosahoval až štyritisíc výtlačkov. Časopis redigoval páter Dr. Inocent Müller, pričom spoluredaktorom bol páter Aquinas M. Gabura. Spolupracovali a prispievali doň páter Rafael Lexman, univ. prof. Mudr. Alojz J. Chura a ďalší.
Zo zaujímavostí obsahu časopisu uveďme, že tu vyšiel od patológa Mudr. Šubíka (ktorý bol zároveň známy slovenský básnik Andrej Žarnov) článok o masakre v poľskej Katyni (Smer 6/1943), taktiež "Omša ex voto" od J. Harantu (Smer 8/1943), a mnohé recenzie kníh nemeckých, francúzskych, maďarských, latinských, ale aj domácich autorov. Redakcia a administrácia sídlila v Trenčíne na námestí sv. Jána Nepomuckého (č. 116). Časopis bol vo formáte približne A5 a vychádzal mesačne, okrem prázdnin. Prvé číslo každého ročníka vyšlo vždy v januári. Ročník časopisu obsahoval až okolo 480 strán! V Trenčíne vyšli kompletné štyri ročníky, z piateho už iba dve čísla, pretože vo vydávaní potom rok pokračovali v Košiciach.
Plány na výstavbu kostola a ničivý požiar
Po svojom príchode do Trenčína začali dominikáni uvažovať aj o výstavbe vlastného kostola. V spolupráci so známym trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom ju plánovali vedľa kostola sv. Anny. Páter Rafael Lexman, vidiac vtedy ešte nezastavané priestranstvo medzi Kubrou a továrňou Tiberghien (teraz Merina), sa snažil podnietiť výstavbu dominikánskeho kostola práve tam. Intervenoval za tým účelom spolu s pátrom Ivanom Murínom a Karolom Murínom aj u vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa.
Začiatkom roku 1940 sa začala organizovať príprava výstavby dominikánskeho kostola na Sihoti, kde sa v tom čase práve začínala výstavba novej veľkej mestskej štvrte. Dominikáni tu na výstavbu svojho kostola získali od mesta bezplatne pozemok s rozlohou asi 4000 m2. Približne v tom čase prebiehala aj výstavba katolíckeho Kultúrneho domu na Pribinovej ulici (13. novembra 1938 bol položený základný kameň). Bola to pomerne rozsiahla stavba, na ktorú sa sústredili všetky sily.
Pri prechode frontu cez Trenčín, 9. apríla 1945, zasiahol zápalný granát dom kurácie pri kaplnke sv. Anny, kde dominikáni sídlili. Strecha bola pokrytá šindľom, preto bola pre oheň ľahko stráviteľným sústom. Hoci zasiahli hasiči a dvaja členovia VPO (Verejnej požiarnej ochrany), ich snaha bola márna. Budova celá zhorela do základov aj so zariadením. O strechu nad hlavou prišli nielen dominikáni, ale aj kostolník Smržík, ktorý tam býval. Zničená bola tiež knižnica dominikánov. Dielu skazy ohňa napomohli aj ľudia: časť vecí, pre záchranu pred ohňom povyhadzovaných von z okien na ulicu, bola rozkradnutá. Počas požiaru naďalej husto dopadali strely na dom aj na okolie, čo sťažovalo hasenie požiaru a robilo z neho životu nebezpečné podujatie. V ten deň zhorel aj susedný dom číslo 19. Obetavosťou hasičov sa však podarilo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu ohňa. V ten istý deň bol zasiahnutý aj susedný kostolík sv. Anny. Dom dominikánov už nebol viac obnovený; ohorené múry z nepálených tehál sa postupne vplyvom dažďa zosunuli a časom na tom mieste vznikla ozdobná záhradka pred kostolíkom. Neskôr ju nahradilo terajšie parkovisko, ktoré už ničím nepripomína dávnu históriu tohto miesta.
Po vyhorení bývali dominikáni v poschodovom dome na tej istej ulici oproti vyhorenému domu kurácie, kde býval aj správca fary a na prízemí bola kožušnícka dielňa pána Jána Vetráka.
Zákaz činnosti a odchod dominikánov
Páter Dr. Inocent Müller po prechode frontu odišiel z Trenčína do Košíc. V Trenčíne zostali len pátri Martin Furman, Rafael Lexman a Aquinas Gabura. V októbri 1948 dostali dominikáni listom úradný zákaz vydávať časopis Smer aj knihy. V októbri 1948 teda vyšlo posledné číslo Smeru.
V januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana. Jeho zatknutie sa stalo zámienkou na zrušenie trenčianskej dominikánskej komunity. Páter Martin s časťou ich nábytku presídlil do kláštora v Uherskom Brode. Páter Aquinas našiel útočisko v podnájme na Hornom Šanci až do 12. novembra 1949, kedy ako posledný opustil Trenčín na pokyn provinciála a odišiel do Košíc. Týmto spôsobom sa história rehole dominikánov v Trenčíne po jedenástich rokoch pôsobenia smutne skončila.
Neskončili však osudy samotných dominikánov. Boli ešte smutnejšie. Keď v januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana, využil príležitosť - požiadal o dovolenie ísť si pre povrázok na zviazanie svojich vecí - a ušiel im. Skrýval sa. Po mesiaci putovania došiel na Šumavu a pokúsil sa prejsť hranicu do Bavorska. Tesne pred hranicou ho však vystopoval a zastavil cvičený vlčiak a vzápätí ho už mala v rukách Štátna bezpečnosť. Falošne ho obvinili zo spolupráce so skupinou študentov Biela légia, ktorí boli neskôr odsúdení na smrť: Tesár, Tunega, Púček. Bol odsúdený na 6 rokov väzenia a väznený v Leopoldove spolu s pátrom Ivanom Murínom. Neskôr sa síce dostal na amnestiu von z väzenia, nie však na slobodu: pridelili ho na prevýchovu do bývalej ženskej väznice v Mladej Boleslavi. Istý čas žil v Bratislave, kde musel vykonávať neprimerané zamestnanie, potom pôsobil ako duchovný správca v Dunajskej Lužnej.
Páter Aquinas Gabura bol pre svoju náboženskú činnosť v päťdesiatych rokoch odsúdený na trest doživotného väzenia. Jeden čas bol väznený v jednej cele s vdp. biskupom Jánom Vojtaššákom. V šesťdesiatych rokoch bol na základe amnestie prepustený. Neskôr bol spoluorganizátorom a účastníkom skryte uskutočňovaných náboženských podujatí v Prešove, Zvolene, Bratislave, Žiline, Poprade. Po roku 1989 žil v spoločnosti svojich bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii. Iba niektorí z dominikánov sa dožili dnešných čias, keď sa ich existencii a práci už nekladú prekážky.
Autor: Ing. Toto dielo je pod ochranou Autorského zákona. Uverejnené v internetovom časopise Knihovník, číslo 2/2014, str. 116. Skrátená verzia diela bola uverejnená pred 16 rokmi v časopise Považie (január 1998). Neskrátenú verziu článku som kedysi poskytol pánovi profesorovi Pozdišovskému ako jeden z podkladov pre jeho myslím že posledné životné dielo o kaplnke sv. Anny.