Byť súčasťou skupiny pravdepodobne pomáhalo našim predkom prežiť. V porovnaní s ostatnými jedincami živočíšnej ríše máme slabú ochranu pokožky, keďže nemáme na nej kožušinu či zhrubnutú vrchnú vrstvu, naše nohy nie sú najrýchlejšie a ruky najsilnejšie a detstvo trvá veľmi dlho. Preto nám prežitie v nehostinnom prostredí umožnil práve pobyt v skupine so staršími členmi. Prijatie do skupiny má však aj svoj opak, odmietnutie. Každý z nás zažil niekedy odmietnutie. Mnohí už v detstve a doteraz si vieme v pamäti vybaviť kruté slová: „Ty sa s nami nehráš”.
Negatívne dopady sociálneho vylúčenia
Vedci zistili, že odmietnutie má priamy a negatívny dopad na zdravie. Ľudia, ktorí sú izolovaní a opustení, majú zvyčajne zhoršený fyzický stav, trpia nedostatkom kvalitného spánku, majú oslabený imunitný systém a dokonca skôr zomierajú v porovnaní s tými, o ktorých sa stará láskavé a milujúce okolie. Nadbytočný stres nepôsobí negatívne len na dospelých, podobne ho prežívajú aj deti. Chronický stres môže zásadne ovplyvniť vývoj dieťaťa. Dnes je vo svete tínedžerov bežné, že sú pod tlakom, kultúra sociálnych sietí ich silno ovplyvňuje a oni sú nútení neustále sa porovnávať a držať krok so svojimi rovesníkmi. Vyčlenenie z kolektívu môže mať zásadný dopad na ich psychickú pohodu. Práve samotári majú sklony k tomu, že v styku s ostatnými reagujú agresívne. Odmietnutie môže dokonca viesť k násiliu. Analýza 15 strelcov v amerických školách odhalila, že až 13 z nich bolo samotárov, ktorých kolektív vyčlenil. Tínedžeri by mali vedieť, že sú veci, ktorými sa neoplatí príliš zaoberať.
Odmietnutie ako príležitosť k rastu
Zvládnuť odmietnutie nie je jednoduché pre nikoho. Vedci zistili, že odmietnutie aktivizuje v mozgu podobné časti ako fyzická bolesť. Nikoho preto azda neprekvapí, že je náročné uniesť ho a spracovať v sebe. Nanešťastie má odmietnutie na nás vplyv aj dlho po tom, ako sa takáto situácia odohrala. Odmietnutie nás môže sklamať, rozsmútiť a úplne zastaviť naše kroky. Je dôležité vedieť, ako sa s odmietnutím vyrovnať, pretože každý z nás, vrátane detí, ho v istom momente zažije. Nathan Dewall, psychológ z Univerzity v Kentucky a autor štúdie o dopade sociálneho vylúčenia, tvrdí, že najlepší spôsob, ako sa s ním vyrovnať je nájsť iné zdroje priateľstva a prijatia. Podľa neho si ľudia často nechávajú negatívne pocity vyplývajúce z vylúčenia pre seba, pretože sa cítia trápne a myslia si, že to nie je až taký veľký problém. Z odmietnutia sa môžeme aj poučiť, určite viac a efektívnejšie, než z úspechu. Dôležité však je nenechať sa ním úplne pohltiť.
Psychická odolnost a rezilience: Jak zvládat stres a budovat mentální sílu
Budovanie sebavedomia ako kľúč k zvládaniu
Ako dlho pociťujete negatívny dopad odmietnutia? Možno hodinu, deň, týždeň, mesiac… Odmietnutie, či už v malom alebo vo veľkom je súčasťou našich životov. Vedci zistili, že niektorí ľudia ho dokážu uniesť jednoduchšie ako iní. Na základe výsledkov novej štúdie tvrdia, že spôsob reakcie závisí od toho, do akej miery sme si vedomí svojich činov a našej kontroly nad nimi. Do svojho výskumu pozvali 20 študentov, ktorí vyplnili dotazníky o tom, nakoľko sú si vedomí svojich činov, teda ako vnímajú udalosti navôkol vo vzťahu ku svojej osobe v danom momente. Potom ich nechali hrať online hru a pomocou magnetickej rezonancie sledovali reakcie ich mozgu. Hru hrali traja hráči, ktorí si hádzali loptu. Po niekoľkých hodoch dvaja hráči tretieho vylúčili a loptu si hádzali už len medzi sebou. Hoci študentom povedali, že ide o skutočných hráčov, hra bola už predprogramovaná. Výsledkom bolo, že študenti, ktorí poznali svoju hodnotu a vnímali svoju rolu, pociťovali z odmietnutia menší stres, než ostatní. Zdá sa, že tí ľudia, ktorí majú silné vedomie o sebe, dokážu efektívnejšie regulovať negatívne emócie vyplývajúce z exklúzie. Práve schopnosť ovládať silné emócie a pokračovať v úlohe napriek vyčleneniu, bola kľúčová pre prežitie našich predkov. Lenže aj tu platí, že všetkého veľa škodí. Až prílišná snaha ovládať svoje emócie a vedome ich meniť s úmyslom vnímať situáciu odlišne, vedie k nahromadeniu negatívnej energie a v konečnom dôsledku môže vyústiť do výbuchu, vrátane tvrdých slov, urážok a lietania tanierov.
Konkrétna pomoc deťom pri zvládaní odmietnutia
Dajte deťom najavo, že sa im nemusí vždy všetko podariť a neúspech u kamarátov je podobne bežný ako úspech. Je to len ďalšia skúsenosť, ktorej úlohou je umožniť im naučiť sa niečo nové. Motivuje ich k tomu, aby vymysleli nový plán a vyskúšali osloviť potenciálnych kamarátov nanovo. Mali by ste však myslieť na to, že nie je dobré, ak sa snažíte vyhovoriť deťom ich pocity a uľahčiť im prežívanie sklamania, pretože každý z nás najprv potrebuje prežiť sklamanie, smútiť nad neúspechom a až potom sa dokáže zamyslieť nad ďalším krokom. Uznajte im teda pocity, aby vedeli, že to, ako sa cítia je úplne normálne. Ak sa deti budú cítiť pochopené a prijaté, lepšie porozumejú samy sebe. Aby sa deti dokázali vyrovnať s odmietnutím, je dôležité, aby vedeli, že “teraz” neznamená “navždy”. Ak neuspejú v tomto momente, vždy sa im to môže podariť neskôr. Často sa stane, že ak nás niekto odmietne alebo nám niečo nevyjde podľa našich predstáv, strácame motiváciu. Každý rodič sa snaží svoje dieťa ochrániť pred neúspechom a odmietnutím. Lenže ak to robíme príliš intenzívne, ovplyvníme ich schopnosť postarať sa o seba. Ak sa pokúšame riešiť problémy za nich alebo do riešenia vstupujeme, dávame im najavo, že im nedôverujeme, že sa dokážu o svoje veci postarať samy.
Sárina maminka vedie dcéru každý deň do školy za ruku. Malá prváčka len zriedkavo udrží slzy. Je pre ňu ťažké rozlúčiť sa s blízkou osobou a vojsť do kolektívu. Donedávna to ako tak išlo, mala okolo seba ešte dve kamarátky. Teraz je však všetko inak, tie dievčatká sa spojili a so Sárou nechcú mať nič spoločné. Na takéto správanie detí majú odborníci názov, volá sa relačná agresia alebo alternatívna agresia. Môže sa vyskytnúť nielen tvárou v tvár, ale aj online. Patrí sem ohováranie, klebety, ponižovanie, spájanie sa voči danému dieťaťu, aj sociálne vylúčenie. Problém je, že deti sa dospelým len málokedy zdôveria. Dôvody majú rôzne, buď si takéto správanie nevšimnú, boja sa, nechcú byť označené za žalobaby, cítia sa bezmocné, hanbia sa alebo si myslia, že dospelí im aj tak nepomôžu. Deti, ktoré sa stali obeťou vylúčenia z kolektívu, resp. Deti však len zriedkavo prídu za nami a zdôveria sa s takýmto problémom, pretože sa obávajú našej reakcie. Nechcú vyzerať, že nezvládajú svoje vzťahy a nie sú schopné nájsť si priateľov. Preto by sme sa mali vždy snažiť o otvorenú a úprimnú komunikáciu, bez toho, aby sme ich súdili a nálepkovali. Keď je dieťa mimo kolektívu, začína samo seba vnímať, že ho nemajú radi, nezaslúži si pozornosť detí a nie je dobrým priateľom. Požiadajte dieťa, aby vám nakreslilo alebo napísalo svoje dobré vlastnosti. Potom papier nalepte na stenu/chladničku tak, aby ste ho mali na očiach. Keď sa dieťa napokon odhodlá a zdôverí sa nám, ozve sa v nás ochranársky inštinkt a máme tendenciu prevziať situáciu do vlastných rúk. Ako na to? Prvý krok je počúvať svoje dieťa. Pýtať sa, aby sme situácii naozaj rozumeli. Vcíťme sa do jeho pocitov a ak potrebujeme, zapisujme si detaily. Budeme sa mať neskôr o čo oprieť. Povedzme dieťaťu, že ho chápeme a rozumieme, akú má ťažku situáciu, vnímame bolesť, ktorú prežíva a sme tu pre to, aby sme mu poskytli oporu a podporu. Potom prejdime na riešenie problémov. Spoločne uvažujme, ako by sa dala situácia riešiť, čo by mohlo dieťa urobiť. Takto sa naučí vyrovnať sa s podobnými okolnosťami aj v budúcnosti. Keď pozbierame nápady, vyhodnoťme ich plusy a mínusy a spravme akčný plán.
Výzvy a riešenia v kontexte detskej psychiky
Prosím vás o radu ohľadom môjho 4,5 ročného syna. Narodil sa s rázštepom pery a podnebia a v nemocnici sme boli už 7krát. Do škôlky začal chodiť v 2,5roku veku. Vždy sa bez problémov po pobyte v nemocnici vrátil do škôlkarskeho kolektívu, ale od posledného sa akosi zmenil. V novembri 2008 sme boli v nemocnici na Kramároch na 3 dni, potom v januári 2009 na 14 dní v Ružinove. Doma sme boli prakticky už od Vianoc a do škôlky sa vrátil až 24.2. Celý čas som bola s ním - doma aj v nemocnici. Vždy, keď ide do škôlky so mnou (čo nebýva často, pretože mám zamestnanie, ktoré mi to nedovoľuje), tak plače už večer, že on do škôlky nejde. Ale keď ide s tatinkom alebo svokrou, tak bez problémov odíde do škôlky. Dnes (26.2.) som ho niesla ja a nasilu som ho na rukách musela dotiahnuť, s veľkým plačom bil všetko okolo. Ale akonáhle sa za mnou zatvoria dvere škôlky, plakať prestane. Nechcel ísť pozrieť Mikuláša do kultúrneho domu, nechcel ísť do cirkusu - pred dverami spustí plač, že on nikam nejde. Nechce chodiť von, najradšej sa doma hrá so svojimi hračkami. Moja mama mi vyčíta, že je veľmi na mňa naviazaný, vraj by som ho mala menej bozkávať a túliť, aby z neho nebola ,,baba“. Ale ja sa k nemu tak správam od jeho narodenia. Nedá mi, aby som ho nepoľúbila, neprivinula si ho. Je pravda, že to robím často, ale kto iný ho tak poľúbi, ako mama? Náš syn dokonca stále spí s nami na posteli, pritom svoju izbičku má dávno krásne zariadenú. Možno je to tým, že sme boli tak dlho spolu. Ako sa mám k synovi správať, ako ho správne nasmerovať k priebojnosti a zároveň empatie a citlivosti? Bojím sa, že si nenájde kamarátov. Tvrdí, že v škôlke jedného má. Aj keď stretneme nejaké deti zo škôlky na ulici, tak ho všetky poznajú, zdravia, ale on sa odzraví veľmi tichučko, bojazlivo. Deti by sa s ním aj hrali, ale mám pocit, že je dosť nesmelý a radšej sa hrá sám. Alebo to chce len čas, aby si zvykol po takom dlhom čase doma? Neviem si poradiť. Možno je moja prosba trošku zdĺhavá, ale prosím vás pomôžte mi. Ďakujem.
Od prvej triedy sa nevedela začleniť a nemala kamarátov. S príchodom puberty znášala samotu a posmešky ešte horšie a to ju doviedlo k hospitalizácii na psychiatrii. Odborníčka radí, ako majú pri takejto skrytej forme šikany postupovať rodičia aj škola.„Keď som chodila na základnú školu ja, o téme duševného zdravia detí sa veľmi nehovorilo,“ vraví dvadsaťjedenročná Nikol. Súčasnú celospoločenskú diskusiu na tieto témy vníma veľmi pozitívne. „Vtedy to neriešili ani učiteľky, ani riaditeľka, ani moja mama. Nikol bola už na prvom stupni základnej školy tichá a odlišovala sa aj vzhľadom. „Bola som ostrihaná nakrátko. Hovorili, že vyzerám ako mužatka. V puberte počúvala inú hudbu ako ostatní a aj to bolo zdrojom posmechu. „Nikto sa ma nikdy nezastal. Aj moju jedinú kamarátku strhli na svoju stranu. Nikol sa veľmi chcela priateliť s deťmi, ale ak aj náhodou mala chvíľu pocit, že priateľov má, boli to už odmalička zištné vzťahy. „Kedysi sa zbierali nálepky, ja som ich mala veľa, každý za mnou chodil. Pominula nálepková móda a ja som zostala zase úplne sama,“ opisuje.
Psychologička Júlia Švecová považuje za veľmi dôležité, aby si každý rodič našiel v priebehu dňa čas na rozhovor alebo aktivitu so svojím dieťaťom a počas toho mu venoval plnú pozornosť. Takto si môže ľahšie všimnúť, ak jeho dieťa trápi vyčleňovanie z kolektívu či nevhodné správanie rovesníkov. Dôvody vyčlenenia z kolektívu sú rôzne. Niekto môže byť viac uzavretý, má bohaté vnútorné prežívanie, ale navonok nemá potrebu nadväzovať toľko kontaktov ako extrovert. „Ak rodič zistí, že jeho dieťa je v kolektíve v pozícii outsidera, môže pomôcť zamerať sa spolu s ním na zdroje a možnosti. Čo mu pomáha v ťažkých situáciách? Aké zručnosti môže trénovať, aby dokázal s rovesníkmi vychádzať? Čo mu bráni priblížiť sa kamarátom? Čo ho vzďaľuje? V čom sú jeho silné stránky, v čom by sa chcel zlepšovať? Čo by chcel s druhými zdieľať, čím ich môže obohatiť? Ak ide o malé dieťa, dá sa podľa nej pomôcť si rôznymi knihami. V závažnejších prípadoch odporúča psychologička, ktorá pôsobí v centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), vyhľadať pomoc odborníka. „Môže to byť najprv poradenstvo pre rodiča, nemusí ísť hneď o terapiu dieťaťa. Nikol vyrastala sama s mamou po tom, čo sa odlúčili od otca, alkoholika. Trápilo ju, že otec o ňu nejaví záujem, s mamou však vychádzala dobre. „Začala som sa v siedmej triede sebapoškodzovať. To, že sa so mnou nikto nekamarátil a rovesníci sa mi posmievali, spôsobilo, že som začala samu seba nenávidieť. Keď to mamina zistila, nakričala na mňa a zakázala mi telefón. Nebola to primeraná reakcia. Chcela som, aby si sadla, porozprávala sa so mnou. „Raz na hodine priamo pred učiteľom pokrikovali spolužiaci na moju adresu, učiteľ bol toho svedkom a nereagoval. Okrem toho zažívala krušné chvíle aj na telesnej výchove. „Mala som problémy s anémiou a so štítnou žľazou. Nevládala som podávať taký výkon ako ostatní. Dobehla som napríklad ako posledná, mimo stanoveného limitu.
Júlia Švecová považuje za veľmi dôležité, aby pedagogickí zamestnanci sledovali interakcie v triede, a ak je triedna klíma napätá, tak práve školskí psychológovia dokážu pomocou rôznych aktivít, ktoré s deťmi robia, identifikovať príčiny zložitej situácie a ponúknuť vhodné intervencie napríklad aj v spolupráci s CPPPaP. „Učitelia môžu žiakom poskytnúť aj kvalitnú skupinovú prácu. A niekedy je dobre, ak príde do školy či triedy niekto cudzí. Za najpodstatnejšie považuje, aby pedagóg nerobil medzi deťmi rozdiely. Dôsledky šikany Nikol pociťuje dodnes. „Keď si z vás robia posmešky alebo o vás nejavia záujem, máte pocit, že ste nanič, že nič neviete. Jej problémy sa preniesli aj na strednú školu. Nikol bola utiahnutá, už sa neodlišovala vzhľadom, ale ani tak sa s ňou nikto nekamarátil a spolužiaci si ju vybrali opäť za cieľ posmeškov. Strata sebavedomia sa veľmi dlho u Nikol prejavovala obavou prejaviť vlastný názor, zapájať sa do kolektívnych záležitostí. „Nechcete nikde vytŕčať ani byť nikde počuť. Na strednej škole sa objavil aj ďalší faktor, ktorý Nikol vyčleňoval z kolektívu. „Na strednej sa už veľa hýrilo po baroch, ja som bola taká vážnejšia, zodpovednejšia. Dostala som nálepku ako nudná,“ spomína na toto obdobie Nikol. Pokúšala sa prispôsobiť, zapojiť sa a ísť so spolužiakmi von, ale piť alkohol odmietala. Na vysokej škole z rovnakého dôvodu prišla aj o sľubne sa rozvíjajúce kamarátstvo so spolubývajúcou na internáte. „Akoby pitie bolo zárukou prijatia do partie,“ hovorí. „Môj otec je alkoholik, zažila som nepríjemné situácie, keď som bola malá. Podľa Júlie Švecovej sa vyčleňovanie z kolektívu ako forma šikany často tiahne celým životom človeka. „Pre ľudí je prirodzené deliť sa na tých, ktorí ‚k nám patria‘, a všímať si ľudí, ktorí sú v niečom odlišní, čo môžu vnímať ako ohrozujúce. Už na strednej škole Nikol začala navštevovať psychológa. Odporučila jej to vtedy mama. „Videla, že som stále smutná. Povedala mi, že to nie je hanba. Keď sa začala pandémia, Nikoline ťažkosti sa zhoršili a bola hospitalizovaná na psychiatrii. „Bola som pod dohľadom skúsenej psychoterapeutky, necítim to ako hanbu. Nikol hodnotí pozitívne aj skupinové terapie. „Dnes už fungujem tak, že dokážem veľa vecí vybaviť, vyriešiť s cudzími ľuďmi, nebojím sa ozvať, ak niečo potrebujem alebo ak mám nápad. Dnes Nikol pripúšťa, že šikanu v jej prípade na začiatku vyprovokoval práve odlišný vzhľad. „Veď práve vzhľad je dôležité kritérium, aby vás už malé deti prijali medzi seba. Inak si začnú šuškať, začnete sa cítiť previnilo a uťahovať sa do seba. A to je začiatok konca.
Komplexný pohľad na sociálne vylúčenie a jeho dôsledky
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? „Vyčlenenie z kolektívu je pre dieťa jedným z najťažších emocionálnych zranení, ktoré si vyžaduje okamžitý a citlivý zásah dospelých,“ vysvetľuje psychologička Monika Grepiniaková. Podľa jej slov môže byť vyčlenenie z kolektívu spôsobené nielen správaním spolužiakov, ale niekedy aj nevedomým postojom učiteľky. Adaptácia na školu je náročná skúška pre celú rodinu, no so správnym prístupom ju tvoje dieťa zvládne bez jaziev na duši. Nečakaj, kým sa problémy v triede vyhrotia, a priprav svoje dieťa na novú zodpovednosť hravou formou už dnes. Možno si si všimla, že tvoje dieťa chodí domov utrápené, hoci priame útoky od spolužiakov nespomína. Často sa stáva, že nevedomým spúšťačom izolácie je samotná učiteľka. Malé deti sú úprimné a väčšinou fungujú spôsobom - čo na srdci, to na jazyku. povedať. Rodičia niekedy prídu na to, že je dieťa v kolektíve šikanované až príliš neskoro. Dieťa odrazu nechce chodiť na krúžky, odmieta aktivity, ktoré ho doteraz bavili. Nesústredenosť, apatia. Čo nám ešte dokáže napovedať, že je nášmu dieťaťu ubližované? poškodené veci, ktoré nosí do školy, potrhané oblečenie či pomôcky. zabúda veci? Máva modriny, odreniny, chodí zo školy zašpinené? dnes. Napríklad pri témach čo robilo, kde bolo, s kým. môže zachytiť nezvyčajné situácie, prípadne zmenu správania dieťaťa v škole. podozrenie, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. deje, nie je vaša vina a nie je to ani vina dieťaťa.
Niektoré deti do kolektívu nezapadnú, pretože sú odlišné od zvyšku kolektívu, alebo sú ich individuálne vlastnosti a správanie ovplyvňované konkrétnymi okolnosťami. Deti, ktoré sú v niečom odlišné od svojich rovesníkov, môžu mať ťažšie nájsť spoločnú reč s ostatnými. Často sa im ťažšie nadväzujú rýchle kontakty a priateľstvá. V takýchto situáciách je dôležité, aby sa deti cítili komfortne a prijaté. Deti, ktoré sa cítia byť vylúčené, môžu pociťovať rôzne negatívne následky na svoju psychiku a sebavedomie. Toto vylúčenie môže ovplyvniť ich vlastné zmýšľanie o sebavedomí, hodnote a schopnostiach, ktoré majú. V dôsledku toho sa dieťa začína byť sociálne izolované a uzatvára sa samo do seba. To môže v niektorých prípadoch spôsobovať ťažkosti so sústredením pri učení sa. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že ak sa v jeho živote deje niečo podobné, nie je to jeho chyba. Dôležité je podporovať jeho sebavedomie. Deti by mali byť akceptované a pochopené také, aké sú. V prípade ťažkostí je dôležité, aby rodičia nebagatelizovali ich problémy, ani nezľahčovali situáciu. Mali by si všímať a oceniť čo i len malé z jeho úspechov. Je prospešné pomôcť dieťaťu identifikovať jeho silné stránky a zamerať sa na záujmy a činnosti, v ktorých vyniká. Podporujte stretávanie sa s rovesníkmi mimo školského prostredia a hľadajte priateľstvá s deťmi, ktoré majú podobné alebo rovnaké záujmy. V prípade potreby sa nebojte vyhľadať pomoc špeciálneho pedagóga. Je dôležité si uvedomiť, že tieto situácie majú vplyv na jeho začlenenie do kolektívu. Spolupráca rodičov a školy je kľúčová pre vytvorenie prostredia, ktoré dieťaťu uľahčí začlenenie. V prípade akýchkoľvek náznakov šikany je nevyhnutné konať. Podpora rodičov a školy je zásadná pre pohodu a sociálny vývoj dieťaťa, vrátane rozvíjania sociálnych zručností a sebadôvery.
Ohrozuje aj imunitný systém! Priateľstvo a spoločnosť je pre každého z nás mimoriadne dôležitá, o to viac pre naše deti. Deti prípadné odmietnutie rovesníkmi prežívajú omnoho tragickejšie a neraz nesú dôsledky po zvyšok života. Priateľstvo v tomto veku zohráva podstatnú rolu, a to aj vtedy, keď dieťa prežíva vylúčenie z kolektívu alebo odmietnutie spolužiakmi.
Stres a kortizol: Vplyv na detský organizmus
Sociálne odmietnutie vo všeobecnosti ľuďom bez ohľadu na vek spôsobuje stres. Čo sa však stane, ak naše deti toto postretne uprostred detstva, keď odmietnutie môže byť najstresujúcejšie a priateľstvo je kľúčovým? Nová štúdia ukázala, že priateľstvo slúži ako nárazník pred negatívnymi účinkami odmietnutia spolužiakov a stačí, ak má dieťa jedného dobrého priateľa, a ten mu pomôže výrazne stlmiť negatívne vplyvy prípadného odmietnutia rovesníkmi. Štúdiu realizovali odborníci z Radboud University Nijmegen v Holandsku a bola uverejnená v odbornom magazíne Rozvoj dieťaťa.
Kortizol, ľudský stresový hormón, mobilizuje energiu a pomáha reagovať na potenciálne hrozby, keď sme v strese. Zvýšená hladina kortizolu nám pomáha prispôsobiť sa meniacim sa okolnostiam a vyrovnať sa so stresom, avšak chronicky vysoká hladina tohto hormónu môže mať negatívny vplyv na to, ako fungujeme, najmä pokiaľ ide o náš imunitný systém.
Táto štúdia sa zamerala na sledovanie stoviek štvrtákov - teda detí vo veku, v ktorom je pre nich sociálne odmietnutie najbolestivejšou skúsenosťou - a snažila sa určiť, či vylúčenie rovesníkmi súvisí so zvýšenou hladinou kortizolu a či priateľstvo ovplyvňuje tento vzťah. Deti - účastníci štúdie - boli súčasťou dlhodobej štúdie, ktorá sledovala vývoj detí v Holandsku. Ako na to prišli? Vedci požiadali deti, aby uviedli spolužiakov, ktorí boli v triede často šikanovaní alebo vylúčení z kolektívu ostatnými deťmi. Tiež ich požiadali o to, aby určili počet svojich priateľov a ohodnotili kvalitu ich najlepšieho priateľstva. Okrem toho, rodičia mali potvrdiť, že deti netrpia žiadnymi poruchami správania. Výskumníci následne deťom merali hladinu kortizolu z ich slín, a to päťkrát dva po sebe nasledujúce školské dni. A čo zistili? Deti, ktoré boli vylúčené z kolektívu spolužiakov, mali zvýšenú hladinu kortizolu. Rovnako však ich hladina kortizolu v priebehu dňa klesala len veľmi mierne. Obe tieto zistenia naznačujú, že odmietnutie kolektívom je stresujúce. Ešte výraznejší stres však prežívali deti, ktoré mali len málo priateľov, alebo ich priateľstvo bolo charakterizované, ako priateľstvo s nízkou kvalitou.
Šikanovanie vs. Vylúčenie: Rozdielne dopady na psychiku
Zaujímavé je, že šikanovanie zo strany spolužiakov nebolo spojené s takým nárastom hladiny kortizolu, ako vylúčenie z kolektívu, čo naznačuje, že odmietnutie spolužiakmi je ešte výrazne stresujúcejšou záležitosťou, ako samotná šikana, či „doberanie“. „Keď to zrátame, výsledky ukazujú, že ani priatelia nemôžu úplne eliminovať stres z vylúčenia v škole, ale môžu ho znížiť. A počet a kvalita priateľstiev detí môže slúžiť, ako nárazník proti odmietnutiu,“ hovorí podľa stránok ScienceDaily Marianne Riksen-Walraven z Radboud University Nijmegen.
Čo z toho pre nás - rodičov - vyplýva? Dôležité je mať v prvom rade kvalitný vzťah plný dôvery so svojim dieťaťom, aby nám o prípadnej šikane, či vylúčení z kolektívu samo povedalo. Mali by sme sa zaujímať o jeho život v škole, nielen o učenie, ale aj o komunikáciu so spolužiakmi a o jeho priateľstvá. Vhodné je podporovať a snažiť sa rozvíjať ich priateľstvá, najmä tie, ktoré majú šancu byť kvalitnými a hodnotnými. V prípade, že zistíme, že dieťa sa školy bojí, má strach zo spolužiakov, vhodné je okrem rozhovoru a hľadania riešenia v škole, navštíviť aj detskú psychologičku, ktorá môže pri týchto problémoch výrazne pomôcť.
Pocitom osamelosti, neistoty a zníženému sebavedomiu dieťaťa sa venuje špeciálna pozornosť, pretože tieto pocity ho ešte viac izolujú. Dôležitú úlohu zohráva podpora zo strany rodiny a školy.
Cookies a ich úloha pri zlepšovaní používateľskej skúsenosti
Cookies sú malé súbory, ktoré sa dočasne ukladajú vo vašom počítači a pomáhajú nám k lepšej užívateľskej skúsenosti na našich stránkach. Cookies používame na personalizáciu obsahu stránok a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych sietí a na analýzu návštevnosti. Zo zákona môžeme na vašom zariadení ukladať iba súbory cookie, ktoré sú nevyhnutné pre prevádzku týchto stránok. Pre všetky ostatné typy súborov cookie potrebujeme vaše povolenie. Budeme vďační, keď nám ho poskytnete a pomôžete nám tak naše stránky a služby zlepšovať. Svoj súhlas s používaním cookies na našom webe môžete samozrejme kedykoľvek zmeniť alebo odvolať.
- Aby stránky fungovali, ako majú. Nevyhnutné súbory cookie pomáhajú urobiť webové stránky uplatniteľnými tým, že umožňujú základné funkcie, ako je navigácia na stránke a prístup k zabezpečeným oblastiam webovej stránky. Bez týchto súborov cookie nemôže web správne fungovať.
- Aby sme si pamätali vaše preferencie. Preferenčné cookies umožňujú, aby si stránka pamätala informácie, ktoré upravujú, ako sa stránka chová alebo vyzerá. Napr. vaše prihlásenie, obsah košíka, krajinu, z ktorej stránku navštevujete.
- Aby sme vedeli, čo na webe robíte a čo zlepšiť. Štatistické cookies pomáhajú prevádzkovateľovi stránok pochopiť, ako návštevníci stránok stránku používajú, aby mohol stránky optimalizovať a ponúknuť im lepšiu skúsenosť. Všetky dáta sa zbierajú anonymne a nie je možné ich spojiť s konkrétnou osobou.
- Aby sme vám ukazovali iba relevantnú reklamu. Marketingové cookies sa používajú na sledovanie pohybu návštevníkov naprieč webovými stránkami s cieľom zobrazovať im iba takú reklamu, ktorá je pre daného človeka relevantná a užitočná.
tags: #dieta #vyclenovane #z #kolektivu