Presný návod na výchovu detí asi nenájdeme. Každý rodič je iný, každé dieťa je iné. Zhodneme sa však na tom, že výchova detí si vyžaduje obrovskú trpezlivosť - to je absolútne jasné. Vyžaduje však aj porozumenie a toleranciu. Je potrebné myslieť na to, že dieťa nie je iba objektom, ktorý nás bude počúvať na slovo. Aj dieťa má svoje potreby, ale aj dobré a zlé dni, ktoré súvisia zase s tým ako sa v daný deň cíti, čo aktuálne prežíva, resp. čo musí riešiť. Hlboký nádych a výdych pred reakciou môže zmeniť veľa.
Komunikácia ako základ vzťahu
Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť. Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať. Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne ani vy neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam takéto niečo má? Pred tým, ako niečo zakážete, nariadite, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte. Len tak môžete pozitívne vplývať na ich správanie v zmysle, že toto mama, otec myslí naozaj a že to nie sú len vyhrážky, na ktoré po čase zabudnete. Teda vyhýbajte sa vetám „ už ti nikdy nedovolím hrať hry na počítači, ale použite vetu napr. tento týždeň nemôžeš hrať hry na počítači“ - toto môžeme dodržať, odkontrolovať.
Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju vyriešili vy. Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a pod. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
Rozvoj dieťaťa a jeho individuálne potreby
Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6 ročný súrodenec. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Vo všeobecnosti platí zásada, že každý rodič chce, snaží sa pre svoje dieťa robiť to najlepšie, čo vie. Nepochybujte o svojich rodičovských zručnostiach. Nebojujte so svojimi deťmi, ale snažte sa im porozumieť. Každé ich správanie úzko súvisí s tým aké je, čo potrebuje, čo aktuálne prežíva, čoho sa bojí na čo sa teší…. a s vami, ako sa dnes cítite, čo riešite, čo vám robí radosť, z čoho máte strach atď., atď.
Špecifické poruchy učenia a ich vplyv na výchovu
Výchova a prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, majú nepopierateľný vplyv na jeho vývoj. Od prvých dní života až po dospelosť dieťa absorbuje hodnoty, postoje a vzorce správania od svojich rodičov a okolia. Tento článok sa zaoberá tým, ako sa tento vplyv mení s vekom a ako okolie, názory a reakcie ovplyvňujú formovanie osobnosti dieťaťa.
Vývinová dyslexia
Vývinová dyslexia je špecifická porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že sa dieťaťu dostáva bežného výukového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Dieťa s dyslexiou i napriek tomu, že je rozumovo dostatočne vyspelé a nemá výraznejšie problémy v ostatných predmetoch, zlyháva v čítaní, a to i napriek podpore a pomoci zo strany rodičov a pedagógov. Dyslexia však môže byť často kombinovaná s vysokou inteligenciou, kreatívnym myslením a umeleckým talentom, prekračujúcim bežný priemer.
Čítanie samo o sebe je ucelený proces, pri ktorom je potrebná predovšetkým motivácia. Dieťa musí byť schopné zamerať pozornosť na text, sústrediť sa naň, nerozptyľovať sa tým, čo sa okolo neho deje, či inými myšlienkami. Pri čítaní musí zreteľne vidieť tvar písmen, prechádzať po nich zľava do prava a zároveň ich skladať do slov a slová do viet. Sústavu písmen, ktoré vidí, musí postupne preniesť do mozgu a ich presná pozícia musí zostať na svojom mieste. Znamená to, že pokiaľ je určité slovo otočené hore nohami, nabok a pod., je to stále to isté slovo. Ale napríklad písmeno p sa po otočení mení na d. Mozog to musí vedieť rozoznať spolu s rôznymi typmi písma a ich veľkosťou. Najobvyklejšou ťažkosťou je fonologické spracovanie, tzv. fonémová segmentácia. Je to proces, pri ktorom mozog rozkladá neznáme slovo na zvukové zložky. Takéto dieťa má problém rozlúštiť v mozgu kód, ktorým pretransformuje písmená do im zodpovedajúcich hlások. Tieto ťažkosti komplikuje i problém so slovnou pamäťou, kedy dieťa nie je schopné zopakovať práve prečítané slová a taktiež problém s vizuálnym vnímaním, teda spôsobom, akým mozog vníma tvary písmen, ktoré nevie rozoznávať alebo ich chybne interpretuje. Častou komplikáciou je tiež porucha krátkodobej pamäti, ktorá sa prejavuje ťažkosťami pri zapamätávaní si informácií vnímaných zvukom. Krátkodobá pamäť si vyžaduje dlhodobejšie sústredenia pozornosti, ktorú dieťa s poruchou pozornosti nie je schopné udržať. Deti s dyslexiou majú často problémy so sústredením sa, impulzívnosťou či udržaním pozornosti, aj preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Pre nepozornosť a neschopnosť sústrediť sa dieťa nevidí písmenka v slovách správne. Nesprávne si prečíta, prípadne si vôbec nevšimne, písmenká na začiatku a na konci slova, celkové poradie písmen v slove alebo vynecháva písmenká. To isté platí pri celej vete, kedy dieťa môže vynechať kúsok vety, nahradiť neprečítané slová inými slovami, ktoré si samo vymyslí.
Dysortografia
PhDr. Dysortografia je porucha pravopisu, ktorá sa prejavuje neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené gramatické pravidlá. Porucha sa netýka celej gramatiky, ale špeciálnych dysortografických javov ako sú napríklad zámena krátkych dlhých samohlások, vynechávanie, pridávanie a zamieňanie slov, slabík alebo hlások. Často sa vyskytuje spolu s dyslexiou a dysgrafiou. Dysortografik má často poruchy sluchového vnímania alebo rozlišovania. To znamená, že dieťa nepočuje správne to, čo sa mu diktuje, hoci sluch má napriek tomu úplne v poriadku. Často takémuto dieťaťu chýba určitý „cit“ pre jazyk. Má problém prakticky uplatniť naučené pravidlá a poučky. Dieťa s touto poruchou učenia si nevie vybaviť celé slovo v konkrétnom stave bez pomoci, pamätať si ho a udržať si ho v pamäti počas písania. Ak má napísať určité slovo, musí si najprv vybaviť písmenká, z ktorých sa dané slovo skladá, zoradiť si ich podľa poradia a zapamätať si ich, kým ich nenapíše. Musí prekonávať všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva i pri čítaní. Ťažkosti mu robí i to, že mu chýba krátkodobá pamäť, ktorá je dôležitá pri učení. Hoci dieťa dokáže slová správne hláskovať, má problémy preniesť slovo na papier alebo v ňom urobí chyby. Ťažkosti môžu byť zapríčinené poruchami koordinácie alebo poruchou krátkodobej pamäti, pozornosti. Dieťa s dysortografiou často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), ale pri písaní diktátov či iných textov ich nevie a nedokáže pohotovo okamžite uplatniť. Diktát takéhoto dieťaťa je plný chýb, napríklad nesprávne určené y-i, ý-í v slove a pod. Prepísanie alebo opísanie textu im spôsobuje veľké problémy. Nadmerné písanie diktátov a iných gramatických cvičení má len veľmi slabý efekt. Dieťa iba zbytočne a neprimerane zaťažujú. Písanie diktátov klasickým spôsobom je u dyzortografického dieťaťa nevhodne zvolená forma zisťovania jeho vedomostí. Platí tu v podstate to isté, čo pri dieťati s dyslexiou a dysgrafiou, pokiaľ pedagóg predsa len píše s takýmto dieťaťom diktát, malo by sa v ňom vyskytovať len to, čo už dieťa má precvičené alebo ho bude len dopĺňať (napríklad dokončenia viet, dopĺňanie slov vo vetách, a pod.). Môže si ho však napísať aj ako domácu úlohu, a pod. Nejde o žiadne zvýhodňovanie žiaka oproti ostatným. Dieťa musí prekonávať množstvo ťažkostí a aj napriek úsiliu a snahe, ktorú vynaloží urobí v diktáte množstvo chýb. Preto i hodnotenie by mala by skôr slovné alebo zaznamenávaním počtu chýb, ako informáciu pre dieťa, aby vedelo, v čom sa zlepšuje a v čom má stále nedostatky. Hodnotenie známkou nie je vhodné, možno iba v tom prípade, ak dieťa napíše diktát správne. V takom prípade ho to môže povzbudiť. Pozitívna motivácia dieťaťa je veľmi dôležitá, preto by aj hodnotenie malo byť v podobnom duchu. Malo by síce dieťaťu ukázať, v čom sú ešte jeho nedostatky, ale zhodnotiť i to, že dieťa sa lepší a v budúcnosti bude dosahovať stále lepšie výsledky. Dieťa s dysortografiou zväčša lepšie číta ako píše a ľahšie sa u neho odstraňujú nedostatky spojené s čítaním ako s písaním. Dieťa tým, že často zabúda písať dĺžne a čiarky je považované za nepozorné. Príčina však môže byť v nedostatočne rozvinutom sluchovom vnímaní alebo v ťažkostiach pri vnímaní a reprodukcii rytmu. Často môže ísť aj o nesústredenosť alebo uponáhľanosť dieťaťa. Je vhodné, aby dieťa písalo znamienka ihneď ako píše určité slovo, i keď je tým narušená tzv. zásada plynulého písania. Témy, ktoré sú učiteľom dieťaťu zadávané na spracovanie do určitej úlohy, by mali byť dieťaťu blízke, také pri ktorých dokáže rozvinúť svoju fantáziu.
Dyspraxia
Dyspraxia patrí medzi špecifické poruchy učenia a označuje sa ako vývojová porucha motorickej funkcie. Je to porucha, ktorej hlavnou črtou je postihnutie pohybovej koordinácie. Nedá sa však vysvetliť celkovou retardáciou intelektu alebo špecifickou vrodenou chybou ani získanou nervovou poruchou. Je spojená s určitou neobratnosťou pri vizuálne priestorových úlohách. Problém s koordináciou by mal byť viditeľný už od ranného detstva, veľmi skoro po narodení dieťaťa. Nemalo by ísť o získanú poruchu a nemala by byť ani zapríčinená defektmi zraku alebo sluchu. Dyspraxia je niekedy charakterizovaná aj ako postihnutie alebo nezrelosť organizácie pohybov, ktorá vedie k ťažkostiam v jazyku, reči, vnímaní a myslení. U dieťaťa s dyspraxiou je často zreteľný rozdiel medzi pohybovými schopnosťami a vekom. Má problémy osvojiť si komplexné pohybové zručnosti, vývoj hrubej motoriky je oneskorený, pričom následné osvojovanie si jemnej motoriky je pre dieťa veľmi ťažké. Ďalej má problémy v napodobňovaní videných pohybov. Tým, že je dieťa takto neobratné, má menší záujem o manuálnu prácu. Je to oblasť, v ktorej sa mu nedarí, preto ju vykonáva nerado. Dieťa s poruchou koordinácie je často považované za lenivé, lajdácke a oneskorené. Poruchami jemnej motoriky trpí pritom skoro každé desiate dieťa. Takéto dieťa má problémy so zvládnutím základných činností sebaobsluhy, je nemotorné, nedarí sa mu zapájať sa do detských hier. Býva často sociálne izolované. Nevie sa naučiť základné návyky ako jesť samostatne lyžičkou, celkovo má problémy pri stolovaní. Má zníženú schopnosť vykonávať bežné telesné cvičenia, zlú obratnosť, zvýšené telesné napätie, neschopnosť opakovať gestá, slabú pohybovú pamäť. Je nesamostatné a podáva nižší pracovný výkon. Náročné je preň i udržať sa na jednej nohe so zavretými očami. Osobitným typom tejto poruchy je vývinová rečová dyspraxia (tzv. rečová neobratnosť), ktorej príčinou je porucha mozgu v častiach, ktoré plánujú a programujú správne pohyby svalov artikulačných orgánov (pery, jazyk, zuby a ďalšie). Znamená to, že dieťa má oneskorený vývoj reči, hovorí nezrozumiteľne a má zlú výslovnosť hlavne na začiatku slova. Dieťa ťažšie rozumie informáciám prenášaným zmyslami, čo mu sťažuje i znížená koncentrácia, poruchy pozornosti, slabšie vizuálne vnímanie, deficit v priestorovej orientácii. Tie vedú k ťažkostiam vo formulovaní myšlienok, plánovaní akcií, v hľadaní riešenia problému, a pod. Približne v šiestich rokoch si dieťa začne uvedomovať, že je iné ako jeho vrstovníci. Vidí, že s nimi nedokáže udržať krok, ťažko s nimi nadväzuje komunikáciu, deti ho začínajú odstrkovať a nepovažujú ho za rovnocenného partnera, neberú ho medzi seba. Dieťa môže mať problémy s pravopisom, ale i v športovej oblasti, hlavne pri kolektívnych športoch. Pokiaľ chce dieťa športovať, vhodné je preň napríklad plávanie. Ďalej môže mať ťažkosti naučiť sa skákať a udržať pritom rovnováhu. Nedokáže sa naučiť jazdiť na trojkolke, kolobežke alebo bicykli, môže mať problémy pri loptových hrách. Ťažkosti môže mať i pri kreslení, maľovaní, strihaní, nedokáže poskladať puzzle. Je nesústredené, nešikovné pri jedení, pri sebaobsluhe ako napríklad pri zapínaní gombíkov, zaväzovaní šnúrok, obliekaní, čistení zubov, jedení. Vo vyššom školskom veku sa tieto ťažkosti, pokiaľ sa neriešia, len prehlbujú. Dieťa nedokáže nadviazať normálny vzťah so svojimi vrstovníkmi a preto inklinuje skôr k mladším deťom. Na ihrisku sa hrá radšej osamote. Hrbí sa v lavici a začína byť agresívne a mať výbuchy zlosti, ktoré sa väčšinou prejavia doma. Dieťa môže celkovo vyzerať veľmi nepokojné a nespokojné, vrtí sa alebo sa stále pohráva s vecami okolo seba. Začne mať problémy pri organizovaní času, pri plánovaní činností. S ťažkosťami si vybavuje informácie, hlavne pokiaľ sa vyžadujú rýchlo. Má problém podať určitý výkon, pokiaľ je v časovom strese. Dieťa s dyspraxiou v období dochádzky na strednú školu môže mať problémy s ďalším profesným uplatnením sa. Výber profesnej orientácie je sťažený faktom, že dieťa často nevie ani samo, v akej oblasti je dobré, keďže mu chýba pocit úspechu v určitých činnostiach. Môže mať problém naučiť sa riadiť automobil. Taktiež môže mať veľmi vážne problémy nadviazať priateľstvá a vzťahy, kvôli zníženému sebavedomiu. Nevie rozlíšiť podstatné od nepodstatného.
5 tipov, ako podporiť svoje dieťa s poruchami učenia.
Právne aspekty výživného a rodičovských povinností
V súvislosti s výchovou a rozvojom dieťaťa sa často objavujú aj právne otázky týkajúce sa výživného a rodičovských povinností. Tieto otázky sú obzvlášť dôležité, keď dieťa dosiahne plnoletosť a pokračuje v štúdiu.
Výživné pre plnoleté deti študujúce na vysokej škole:
Vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom upravujú ust. § 62 - 65 Zákona o rodine. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Nezaopatreným dieťaťom sa podľa zákona rozumie dieťa do dovŕšenia plnoletosti, a tiež plnoleté dieťa do 25 rokov, ak sa sústavne pripravuje na štúdium alebo ak sa nemôže pripravovať na štúdium či vykonávať zárobkovú činnosť pre chorobu alebo inú vážnu príčinu. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
Nakoľko ste už plnoletá, v zmysle § 65 ods. 1 Zákona o rodine, ste oprávnená sama podať návrh na súd o určenie výživného. V rámci domáhania sa určenia výšky výživného ste oprávnená postupovať podľa ustanovení ôsmeho dielu Občianskeho súdneho poriadku. Účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb sú v zmysle § 102 ods. 1 CSP oprávnený z výživného a povinný z výživného. Rozsudok vo veciach výživného možno v súlade s § 229 CSP vykonať aj prostredníctvom exekúcie.
Z uvedeného vyplýva, že Váš otec bude povinný platiť Vám výživné stanovené súdnym rozhodnutím, kým ho súd v ďalšom rozhodnutí od tejto povinnosti neoslobodí, inak bude musieť platiť výživné, až do času, kým nebudete schopná sama sa živiť. Súd však vezme do úvahy všetky príjmy Vášho otca a výdavky, ktoré je nevyhnutné vynaložiť (napr. náklady na štúdium, bývanie, stravu).
Ak súd zaviaže Vášho otca platiť Vám výživné v určitej sume a Váš otec si napriek tomu svoju povinnosť plniť nebude, rozsudok, ktorým súd zaviaže rodiča prispieť na jeho výživu je zároveň právoplatným a vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekúcii. Na základe tohto rozhodnutia má oprávnená osoba právo podľa § 48 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. požiadať súdneho exekútora o začatie exekúcie.
Odporúčame Vám obrátiť sa na advokáta, alebo mediátora, ktorý Vám pomôže so spísaním návrhu, prípadne Vás bude sprevádzať celým súdnym konaním ak to bude potrebné. S otcom môžete uzavrieť aj mimosúdnu dohodu za pomoci mediátora, následne však túto dohodu musí schváliť súd, konanie je však omnoho jednoduchšie. Konanie na súde je oslobodené od súdnych poplatkov, takže za návrh platiť nebudete.
Vzor podania o výživné pre dospelé dieťa:
V návrhu bude potrebné popísať Váš aktuálny stav a vysvetliť súdu, prečo nie ste schopná sama sa živiť, napr. z dôvodov štúdia. Následne bude tiež potrebné rozpísať Vaše výdavky, a priložiť k nim aj dôkazy, ak nejakými disponujete. V návrhu nech dcéra popíše jej mesačné výdavky na stravu, oblečenie, bývanie, mimoškolské aktivity a pod. a nech pripojí aj rodný list a aj staršie rozhodnutie o výživnom. Na podanie žiadosti o výživné na plnoleté študujúce dieťa je potrebné sa obrátiť na príslušný okresný súd pre miesto trvalého pobytu dieťaťa. Podstatou žiadosti je preukázanie, že plnoleté dieťa, ktoré je študentom, je na výživu odkázané. Dôležité je uviesť a doložiť všetky skutočnosti, ktoré súvisia s príjmami a výdavkami dieťaťa, ako aj nákladmi na jeho štúdium. Taktiež je potrebné preukázať finančné možnosti rodiča, od ktorého sa požaduje výživné. Zvlášť podstatné je zdôrazniť fakt, že plnoleté dieťa študuje, je ekonomicky závislé a nie je schopné si zabezpečiť dostatočné príjmy. Ak sa to podarí úspešne preukázať, súd môže prihliadnuť na všetky tieto skutočnosti a určiť, že rodič, od ktorého sa požaduje výživné, je povinný prispievať na výživu dieťaťa vo výške, ktorú súd považuje za primeranú. Na prípravu žiadosti o výživné je možné využiť služby advokáta, no nie je to nevyhnutné.
Zverenie dieťaťa do starostlivosti a výživné:
Ak má dieťa 19 rokov a teda dosiahlo plnoletosť, nik ju nemôže donútiť, aby naďalej bývala so svojim otcom. Pokiaľ ide o platenie výživného, toto ste povinná platiť naďalej do rozhodnutia súdu. Konanie o rozvod manželstva je obligatórne spojené s konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností iba k maloletým deťom, t. j. nie k plnoletým, a to z toho dôvodu, že maloleté deti zastupujú rodičia. Vás ako plnoletého už nikto nezastupuje, nakoľko vy ste plnoletosťou nadobudli plnú spôsobilosť na všetky právne úkony. Ste schopný sa postarať o svoj majetok a sám sa zastúpiť. Pokiaľ však ide o vyživovaciu povinnosť, táto nezaniká nadobudnutím plnoletosti, ale až momentom, kedy dieťa nadobudne schopnosť samo sa živiť. Ak študujete na VŠ, potom podľa judikatúry túto nadobudnete (za predpokladu, že v dennom štúdiu na VŠ budete pokračovať) až nadobudnutím druhého stupňa vzdelania, t.j. získaním titulu Mgr./Ing./MUDr. a pod. Až týmto momentom je plnoleté dieťa, ktoré sa na VŠ pripravovalo na svoje budúce povolanie, schopné začať sa samo živiť. Dovtedy majú však obaja rodičia voči vám zákonnú vyživovaciu povinnosť.
Minimálne výživné:
Každý rodič je povinný platiť výživné aspoň v minimálnej výške, čo k dnešnému dňu predstavuje sumu 32,11 EUR. Preto, ak by bol podaný návrh voči povinnému rodičovi, ktorý si neplatí výživné, súd mu uloží povinnosť platiť výživné aspoň vo vyššie uvedenej výške.
Vplyv rodičov na formovanie osobnosti dieťaťa
V ranom veku dieťaťa, kedy je ešte "klasifikované" ako dieťa, rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní jeho osobnosti. Opakuje po nich snáď všetko. Výchova je alfa a omega v rannom veku dieťaťa. Vštepovanie správnych životných hodnôt je len a len na rodičoch. Dieťa si osvojuje ich slovník, názory a správanie. Rodičia sú pre dieťa vzorom vo všetkom - v spôsobe, akým pracujú, upratujú, správajú sa k druhým, vyjadrujú sa a vážia si ostatných. Dôležité je, aby rodičia deťom ukazovali, ako pekne žiť.
S príchodom puberty a dospelosti sa situácia mení. Dieťa si začína hľadať vlastnú cestu a rodičia už nemajú taký priamy vplyv ako predtým. V tomto veku nie sú na mieste rôzne zákazy, príkazy a podobne. Skôr by som kládla dôraz na podrobné rozobratie dôsledkov rôznych rozhodnutí dieťaťa, a v konečnom dôsledku nech už sa rozhodne samo. A už aj keď sa rozhodne zle, byť mu vždy oporou. Rodičia by mali byť pre dieťa oporou, aj keď sa rozhodne zle.
Okrem rodičov má na dieťa vplyv aj širšie okolie - rodina, priatelia, škola a médiá. Deti, ktoré chodia do škôlky, školy alebo na krúžky, sa stretávajú s rôznymi názormi a postojmi, ktoré môžu ovplyvniť ich vlastný pohľad na svet.
Hoci má výchova a prostredie významný vplyv na dieťa, nemožno zabúdať na jeho vrodený temperament a povahové črty. Povahové črty dieťaťa nezmeníš, teda to, ako reaguje na určité situácie - strach, hanbenie sa, agresivita, jedovanie, plačlivosť… toto neovplyvníš, vieš len usmerňovať, kým dieťa dôjde do veku, kde si vie veci verbálne a logicky same sebe vysvetliť a naučiť sa pravidlá… Gény rodič neovplyvní, len ich do istej malej miery vie korigovať. Každý človek - aj dieťa - má svoju povahu a časom aj svoje názory. Temperament dieťaťa rodič neovplyvní. Rodičia môžu len usmerňovať a pomáhať dieťaťu rozvíjať jeho silné stránky a prekonávať slabosti.
Často sa hovorí, že dieťa je zrkadlom rodičov. Je to pravda len čiastočne. Sú situácie, kedy deti nastavujú zrkadlo, to je fakt, ale zeby nejako výsostne bolo, že je to všetko len o tom, celom správaní, tak to vobec nie. Ako sa hovorí, stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. Dieťa si od rodičov preberá určité vzorce správania a názory, ale zároveň si formuje vlastnú osobnosť a identitu. V názoroch určite do istého veku. V povahe nie.
Hádky rodičov pred deťmi sa na prvý pohľad nemusia zdať veľkým problémom, veď predsa hádajú sa takmer všetci. Najnovšie výskumy však ukazujú, že aj mierne alebo stredne závažné rodičovské hádky môžu mať vplyv na deti v neskoršom živote. Deti by pri hádkach byť nemali.
Ak má z dieťaťa vyrásť sebavedomý a odolný dospelý, potrebuje príležitosti, dôveru, povzbudenie, zažiť úspech aj zlyhanie. Dieťa, ktoré často počuje, že je malé, neskúsené, nešikovné, nezodpovedné alebo že je niečo príliš náročné, nebezpečné, nemožné, nemá rodičovskú dôveru ani povzbudenie a časom možno uverí, že je neschopné a prestane sa snažiť uspieť, niečo dokázať.
Ak si rodičia uvedomia, že svoje dieťa rozmaznávajú, je dôležité začať s prevýchovou. Prvým krokom je priznať si, že nejde o zlatého frfloša, hyperaktívne dieťa či silnú osobnosť, ktorá sa vo svete nestratí, ale o rozmaznanca, ktorý nemá stanovené hranice. Musíme sa naučiť hovoriť nie a dieťaťu stanoviť jasné pravidlá a hranice.
Deti tých istých rodičov si odnesú do dospelosti iné skúsenosti a iné zážitky. Prostredie, v ktorom súrodenci vyrastajú, a ktoré ich formuje, nie je nikdy rovnaké.