Pojem rodina v sebe nesie mnohoraké významy a predstavy, ktoré sa líšia nielen medzi jednotlivcami, ale aj naprieč kultúrami a historickými obdobiami. V slovenskej spoločnosti, rovnako ako inde vo svete, existuje široká škála názorov na to, čo rodina znamená, aké má mať formy a aké funkcie má plniť. Tieto predstavy ovplyvňujú naše rozhodnutia týkajúce sa rodičovstva, partnerských vzťahov a samotného vnímania životných hodnôt.
Rozhodnutie pre rodičovstvo: slobodná voľba ženy
Spoločnosť často predpokladá, že každá žena túži po deťoch. Realita je však omnoho komplexnejšia. Sú ženy, ktoré po deťoch odjakživa túžia, iné otázku rodičovstva nechajú len tak plynúť. Netreba prehliadať, že sú medzi nami aj tie, ktoré sa dobrovoľne rozhodli pre život bez detí. Nech je rozhodnutie ženy akékoľvek, všetky si zaslúžia pochopenie a toleranciu.
Daniela Sláviková je mladá žena, ktorá má v otázke rodičovstva jasno. Deti mať nechce. Je to jej vlastné vnútorné rozhodnutie, o ktorom je presvedčená roky. „Skutočnosť, že nechcem mať deti, som si prvý raz uvedomila už v detstve. Hrali sme sa s kamarátkou s bábikou, ktorú som hodila na posteľ, a ona v tej chvíli poznamenala, že budem zlá mama. Vtedy som jej povedala, že deti mať nechcem a nebudem. Odvtedy síce prešli roky, no moje rozhodnutie sa nezmenilo.“ Hoci pripúšťa, že existovalo obdobie, keď si nahovárala, že by mohla mať dieťa, dôvod jej rozhodnutia je jasný: „Necítim to tak.“
Reakcie okolia na jej rozhodnutie sú rôzne. „Moja mamka vie, že dieťa mať nechcem. Vie, že je to moje rozhodnutie, ktoré musí akceptovať, aj keď bola z toho sklamaná,“ hovorí o názore rodiny. Zároveň dodáva: „Stretávam sa s názormi, že sa to zmení, lebo som mladá, že to budem ľutovať, alebo s otázkami, či tu po sebe nechcem niečo zanechať.“ Daniela poukazuje na nedostatok tolerancie v spoločnosti: „Viem, že vládne názor, že každá žena by mala byť matkou. No nie každá môže. A nie každá chce. Našej spoločnosti aj v tejto oblasti chýba tolerancia, akceptácia, ktoré nahrádza potrebou presviedčať iných o svojej pravde.“ Podobné skúsenosti majú aj jej známe: „Okolo mňa je zopár dievčat a žien, ktoré deti mať nechcú alebo nemajú, a poznajú všetky tieto dobre mienené rady, ktoré im už lezú na nervy.“
S rôznorodosťou v názoroch ohľadom rodičovstva sa stretla aj v partnerskom živote. „S bývalou priateľkou vznikal zo začiatku menší rozpor, lebo ona po dieťati túžila. Ja nie.“
Počet detí: od jedného po päť a viac
Otázka ideálneho počtu detí je rovnako individuálna ako rozhodnutie mať ich vôbec. Erika Koklesová má dnes dospelú dcéru, ktorá jej robí radosť, a neľutuje, že nemala viac detí. „Neviem si predstaviť mať štyri deti, lebo nie som ten typ. Vidím však okolo seba viacdetné rodiny a všetci sú šťastní,“ hovorí. „Nemala som jasný plán o rodičovstve.“ Na rozdiel od mnohých rodín, kde finančná otázka ovplyvní rozhodnutie mať jedno dieťa, u Eriky to tak nebolo. „Ekonomické hľadisko nebolo pre mňa kritériom. Boli obdobia, keď sme sa mali horšie či lepšie z ekonomického hľadiska, no nie z hľadiska radosti a šťastia. Keď sa mi narodila dcéra, jednoducho som cítila, že tak je to dobre.“ Erika priznáva, že otázka materstva sa podľa nej rieši čoraz viac: „Vnímam, že materstvo je dnes veľká téma a často aj polarizujúca, najmä v tom, ako deti vychovávať. Stala sa z toho intelektuálna disciplína, rozumová záležitosť.“
Zuzana Garguláková je opačným príkladom, je matkou piatich detí. Prešla si aj obdobím, keď sa venovala kariére, preto dnes môže porovnávať a hodnotiť na základe vlastnej skúsenosti. „Keď sa chcete venovať rodine, musíte sa jej venovať aspoň v určitej etape života. Kariéra (myslím u ženy) a rodina sa nedajú skĺbiť. Aj keď sú ženy v zahraničí s veľkým počtom detí, ako napríklad Angelina Jolie, neviem však, s koľkými opatrovateľkami sa dá popri kariére taká veľká rodina zvládnuť. Ja som robila kariéru, preto si myslím, že s rodinou sa to skĺbiť nedá. Buď robíte poriadne prácu, alebo sa poriadne staráte o deti,“ hovorí z vlastnej skúsenosti.
Ľahšie a ťažšie obdobia sa striedali. „Najťažšie sa mi to vidí teraz. Deti sú síce už dosť samostatné, ale ešte stále potrebujú intenzívnu starostlivosť a pomoc,“ hovorí. Podľa Zuzany okrem ekonomickej otázky zaváži aj pomoc zo strany rodiny. „Keď obaja rodičia pracujú a nemáte nikoho, kto by vám s deťmi pomohol, nie je to pohoda. Dnešné deti potrebujú okrem toho, že im venujete všetok čas, aj peniaze na financovanie školských a mimoškolských aktivít, a keď ešte splácate hypotéku, treba sa veľmi obracať.“ Na druhej strane však vidí aj pozitíva: „To je jedna strana mince. Druhá je to, čo je na veľkej rodine dobré, čiže humor, veselá spoločnosť, vedieť vychádzať s ľuďmi a vzájomne si pomáhať,“ hovorí a vzápätí dodáva: „Keď človek chce, vždy sa to dá zvládnuť.“
Trendy pôrodnosti a predstavy o zabezpečení detí
Psychologička Zuzana Zimová priznáva, že trend pôrodnosti sa líši z roka na rok. „Na otázku ohľadom ideálneho počtu detí nie je možné dať jednoznačnú odpoveď.“ Často sa redukuje na ekonomické zázemie: „Často sa redukuje na ekonomické zázemie, teda koľko detí si môže dnešná mladá rodina dovoliť.“ Avšak, ak by sme sa na to pozreli z perspektívy niekoľkých storočí, situácia je paradoxná: „Nikdy sme neboli takí bohatí, nemali sme toľko možností dobre sa postarať o svoje deti ako dnes. Napriek tomu počet detí v rodinách postupne klesol pod dve deti na jednu ženu.“ Zdá sa, že rolu hrajú skôr predstavy o tom, čo rodičia potrebujú dieťaťu zabezpečiť: „Mnoho dnešných rodičov zvažuje, koľkým deťom budú môcť zaplatiť krúžky, dobré školy, s koľkými deťmi si môžu dovoliť ísť na dovolenku.“ V generácii ich starých rodičov ešte doznievala vojnová bieda a pre mnohých z nich bolo hlavným kritériom to, koľkým deťom môžu dopriať jedlo.
Názory na materstvo sa u dnešných mladých ľudí líšia. „Medzi najčastejšie dôvody odkladania rodičovstva patria najmä neschopnosť nájsť vhodného partnera, pôžitkársky spôsob života či zmena vnímania hodnoty dieťaťa.“ Zuzana Zimová dodáva: „Ak porovnám možnosti mojej generácie s možnosťami dnešných mladých ľudí - majú oveľa viac príležitostí zamerať svoje túžby inam ako k deťom, môžu cestovať, vzdelávať sa, budovať si kariéru v práci.“ Na vine je aj pohodlie: „Zásluhu na tom má aj pohodlie, na ktoré sú mladí ľudia zvyknutí.“ A nakoniec, rozhodnutie mať deti vplýva aj ochota vzdať sa životného štandardu: „Na rozhodnutie mať deti vplýva aj to, či sú mladí ľudia ochotní vzdať sa životného štandardu na úkor dieťaťa.“
Dúhové rodiny: realita za stereotypmi
V slovenskej spoločnosti pretrvávajú silné stereotypy ohľadom rodiny a rodičovstva, ktoré sa nevyhýbajú ani LGBTI+ komunite. Napriek tomu, že istá časť spoločnosti zastáva názor, že „rovnako-pohlavné páry by na Slovensku nemali vychovávať deti. Nesmú si ich dokonca ani adoptovať,“ realita je taká, že „dúhové“ rodiny tu žijú desaťročia.
Podľa psychologičky a výskumníčky Mgr. Jany Fúskovej, PhD., približne desaťtisíc detí žije na Slovensku v dúhových rodinách. Tieto rodiny tvoria páry rovnakého pohlavia, či už s dvomi matkami alebo dvomi otcami. Výskumy ukazujú, že tieto deti sa vo všeobecnosti vyvíjajú rovnako kvalitne ako deti z tradičných rodín. „Podľa všetkých objektívnych výskumov, nie založených na našich pocitoch a presvedčeniach, sa nič takéto neukázalo.“ Deti v dúhových rodinách sú často výsledkom plánovaného a premysleného rodičovstva. „Ide o plánované, pripravené, premyslené rodičovstvo, kedy sa obaja partneri alebo partnerky zabezpečia z hľadiska osobnostnej vyspelosti, ekonomického zázemia, stability.“ Často sú tak pripravenejší stať sa rodičmi ako mnohé heterosexuálne páry.
Cesty k rodičovstvu v dúhových rodinách sú rozmanité. Z reprezentatívneho výskumu vyplynulo, že približne 80 % takýchto párov vychováva dieťa, ktoré je biologickým dieťaťom jedného z partnerov. Existujú aj formy asistovanej reprodukcie, kde napríklad vajíčko jednej matky môže byť oplodnené a implantované do maternice druhej. Náročnejšie a ekonomicky náročnejšie sú cesty k rodičovstvu pre mužské páry, napríklad prostredníctvom surogátneho materstva, ktoré však na Slovensku nie je legislatívne zakotvené.
Napriek tomu, že v slovenskej spoločnosti stále pretrvávajú predsudky a diskriminácia voči LGBTI+ ľuďom, výskumy poukazujú na to, že deti z dúhových rodín sú rovnako šikovné, socializované a dokonca často aj odolnejšie voči stresu a sociálnemu odmietnutiu. Sexuálna orientácia je viac biologicky než sociálne podmienená a „to nie je niečo, čo sa naučíte doma.“
V snahe o podporu a lepšie pochopenie rodín s rôznymi formami rodičovstva vznikajú iniciatívy ako Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Zlatica Maarová, spoluzakladateľka združenia, zdieľa svoju osobnú skúsenosť s coming-outom svojej dcéry a poukazuje na dôležitosť vzájomného porozumenia, vzdelávania a budovania komunity. „Každý rodič by si mal uvedomiť, že nabudúce môže byť terčom útokov jeho dieťa. Pre vierovyznanie, farbu pleti, národnosť, hmotnosť…“ Preto je nevyhnutné, aby sa spoločnosť posunula k väčšej akceptácii a tolerancii voči všetkým formám rodiny.
Rodina ako základná inštitúcia spoločnosti
Rodina predstavuje základnú sociálnu inštitúciu, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji a formovaní jednotlivca. Je miestom, kde sa rodia prvé medziľudské vzťahy, kde sa dieťa učí hodnotám, normám správania a kde nachádza pocit istoty, prijatia a bezpečia. Rodina je dynamický systém, ktorý sa neustále vyvíja a prispôsobuje spoločenským zmenám.
Jej funkcie sú mnohoraké a zahŕňajú biologicko-reprodukčnú, ekonomicko-zabezpečovaciu, emocionálnu a socializačno-výchovnú. V dnešnej dobe, keď je spoločnosť vystavená ekonomickej a sociálnej disharmónii, je úloha rodiny ešte dôležitejšia. Narušené rodinné prostredie však môže viesť k zanedbávaniu, týraniu alebo iným formám poškodzovania detí, čo si vyžaduje pomoc širšej podpornej siete.
Rodina by mala byť oázou pokoja a šťastia, miestom, kde jedinci nachádzajú podporu a porozumenie. Vzťahy v rodine tvoria základ pre vývin každého človeka a jeho sociálny vývin. Dôležitosť puta, ktoré sa buduje od narodenia, je nenahraditeľná. Výskumy poukazujú na to, že deťom, ktorým chýba významný kontakt s inou ľudskou bytosťou, dokonca aj keď sú ich fyzické potreby naplnené, hrozí vážne riziko spomalenia ich vývoja.
Proces výchovy je komplexný a často sa stretávame s rozdielnymi predstavami rodičov o tom, ako by mal byť ich potomok vychovávaný. „Nie si zlý,“ zdôrazňuje rodinný poradca Jan-Uwe Rogge, „najdôležitejšie je uznať, že druhý rodič má nárok na svoju ‚pravdu‘ o výchove, ktorá vychádza z jeho vlastného života a nemá za cieľ dieťa poškodiť, ale práve naopak.“ Kľúčom k zvládaniu nezhôd je otvorená komunikácia, kompromis a v ideálnom prípade aj zapojenie dieťaťa do rozhodovania.
Vzdať sa predstáv o tom, ako by sa dieťa malo správať, znamená rešpektovať jeho jedinečnosť, názory, pocity a potreby. „Dieťa má právo byť tým, kým je,“ pripomína sa v texte. Vytváranie predstáv o deťoch môže viesť k obmedzovaniu ich rozvoja a k problematickému správaniu. Naopak, budovanie prostredia, kde sa dospelí aj deti môžu voľne prejavovať, podporuje dôveru a rozvíja ich sebavedomie.
Napriek tomu, že spoločnosť sa mení a s ňou aj predstavy o rodine, jej základná funkcia - poskytovať láskyplné a bezpečné prostredie pre rast a rozvoj - zostáva nezmenená. Rôznorodosť rodinných foriem by nemala byť prekážkou, ale naopak, mala by byť vnímaná ako prirodzená súčasť modernej spoločnosti, ktorá si zaslúži rovnaké pochopenie a toleranciu.