Strata dieťaťa, či už v akomkoľvek štádiu tehotenstva alebo po pôrode, predstavuje jednu z najhlbších a najbolestivejších skúseností, aké môžu rodičia zažiť. Je to strata, ktorá narúša prirodzený poriadok života a zanecháva za sebou hlbokú bolesť, prázdnotu a často aj pocity viny a zmätku. V tejto náročnej situácii je kľúčová adekvátna komunikácia, pochopenie a podpora zo strany okolia, ale aj od samotných zdravotníckych pracovníkov. S cieľom pomôcť rodičom v tejto neľahkej situácii, ako aj osvetliť túto citlivú tému pre širšiu verejnosť, vznikajú iniciatívy a združenia, ktoré sa venujú podpore osirelých rodičov a zlepšeniu komunikácie v zdravotníckych zariadeniach.
Prvé okamihy po strate: Šok, bezradnosť a potreba informácií
Keď sa rodičia dozvedia tú najhoršiu správu - že ich dieťatko prestalo biť srdiečko alebo sa narodilo bez známok života - svet sa im zrúti. Nasleduje šok, nedôvera a hľadanie odpovedí na otázku „prečo“. V takýchto chvíľach sú rodičia často dezorientovaní a nevedia, ako ďalej. Lekári od nich potrebujú prijať rozhodnutia, na ktoré nie sú pripravení, ako napríklad o ďalšom postupe, či chcú vidieť svoje dieťa, alebo si dopriať poslednú rozlúčku.
„Lekári mi oznámili, že jej srdiečko nebije. V tej minúte sa mi zrútil svet. Nasledoval šok a hľadanie odpovedí na otázku „prečo“ - prečo ona, prečo my,“ opisuje svoju osobnú skúsenosť Andrea Skákalová, spoluzakladateľka občianskeho združenia Tanana, ktoré pomáha osirelým rodičom. „Dialo sa to v roku 2020 počas covidu, čiže v období, keď som bola v dosť veľkej izolácii od iných ľudí. Bola to najťažšia skúsenosť môjho života. Prežívala som ju veľmi intenzívne. Zo začiatku som si myslela, že už nikdy nebudem prežívať radosť.“
V Nemecku, kde bola Andrea hospitalizovaná, dostala v nemocnici informačnú brožúru od neziskovej organizácie. Táto brožúra jej pomohla zorientovať sa v situácii a urobiť rozhodnutia, na ktoré nebola pripravená. „Lekári v Nemecku, kde som bola hospitalizovaná, boli na to vyškolení a pripravení. Bolo im jasné, ako sa oznamuje diagnóza, ako bude prebiehať hospitalizácia, že to so mnou bude komunikovať len jeden alebo dvaja lekári a nie celá vizita. Obmedzovali kontakty s iným personálom na minimum. Snažili sa vytvoriť dôvernú atmosféru.“
Vznik OZ Tanana a podpora osirelých rodičov
Práve táto skúsenosť viedla Andreu k rozhodnutiu napísať podobnú brožúru pre slovenské nemocnice a založiť občianske združenie Tanana. „Hľadala som, čo by to mohlo byť, čítala si o rôznych témach. Keď mi zomrela dcéra, v nemocnici mi dali informačnú brožúru od nejakej neziskovky, ktorá sa stará o to, aby nemocnice mali informácie, ako v podobných situáciách postupovať. Zo začiatku som si iba zo záujmu hľadala, či niečo také existuje aj na Slovensku.“
Cieľom združenia Tanana je predovšetkým poskytnúť rodičom v prvých momentoch po strate dieťaťa potrebné informácie, dôstojné podmienky a pocit, že nie sú sami. „Je to dôležité pre ľudí, ktorí stratili dieťa, aby mali pocit, že nie sú sami. To je prvá cieľová skupina ľudí, s ktorými túto tému komunikujeme. Zároveň je to dôležité aj pre okolie, pretože sa to istým spôsobom týka každého. Samozrejme, téma straty dieťaťa sa týka aj tých, ktorí sprevádzajú ženy, páry po strate. Väčšinou sú to zdravotníci, lekári, pôrodné asistentky, duly, ktorí sú - z nášho uhla pohľadu - málo vyškolení.“
OZ Tanana sa venuje dlhodobo téme straty detí, pričom október je mesiacom povedomia o tejto problematike. Združenie napísalo informačnú brožúru, ktorá je primárne z pohľadu matky pre rodičov, ale sú v nej zakomponované aj vyjadrenia lekárov a psychológov. Okrem toho organizujú rôzne projekty a poskytujú individuálne poradenstvo. Minulý rok poskytli 26 ženám, mužom a ich rodinám individuálne poradenstvo. „Často je to vyslovene iba o rozhovore a vypočutí príbehu a možno odozvy, že je normálne, čo daná osoba prežíva, že smúti a nedokáže fungovať,“ uvádza Andrea.
Pomoc deťom pri prekonávaní smútku
Komunikácia v zdravotníckych zariadeniach: Potreba školení a empatie
Kvalitná komunikácia zo strany zdravotníckeho personálu hrá pri oznamovaní diagnózy a sprevádzaní rodičov po strate dieťaťa kľúčovú úlohu. Mnohí lekári a zdravotné sestry priznávajú, že na takúto komunikáciu neboli počas svojho štúdia dostatočne školení. „Lekári často hovoria, že na komunikáciu o strate dieťaťa neboli počas školy školení. Čo sa týka pohľadu žien, tak väčšina povie, že komunikácia bola doslova hrozná,“ hovorí Andrea.
Zlepšenie materiálneho aj personálneho vybavenia v pôrodniciach, vrátane psychologickej starostlivosti, je jedným z cieľov OZ Tanana. „Snažíme sa podporovať každý pokus o zlepšenie materiálnej výbavy pôrodníc - vytvorenie priestorov, kde ženy môžu rodiť rešpektujúco. Máme kontakt s rodičmi, ale aj s lekármi a zdravotnými sestrami, takže viem to posúdiť aj z priamej spätnej väzby z oboch strán.“
Aj v nemocniciach s obmedzeným priestorom a súkromím je možné vytvoriť dôstojné podmienky. „Zhodli sme sa však na tom, že kde je vôľa, tam je cesta. Aj v nemocnici, kde nie je veľa priestoru a súkromia, sa to dá. Aj počas covidu museli nemocnice vybaviť separátne miestnosti, kde ženy rodili. Tieto miestnosti by sa dali využiť aj na takýto účel.“
Prekonávanie žiaľu a podpora okolia
Prekonávanie žiaľu po strate dieťaťa je dlhodobý a individuálny proces. Okrem podpory rodiny a priateľov, ktorá je neoceniteľná, môžu pomôcť aj iné aktivity. Andrea Skákalová spomína, že jej počas šestonedelia pomohlo písanie denníka, neskôr aj šport, pohyb a slnko. „Myslím si, že to vo mne zanechalo iný pohľad na život a jeho priority. Takisto smútok, ale nie je to smútok, ktorý si každý predstavuje. Nie je len strašne bolestivý, ale vie byť aj pekný.“
Intenzívne ju prežíval s manželom, ktorý tiež stratil dieťa. „Pomáhal mi tým, že bol stále so mnou. Nemusela som byť na to sama v prvých momentoch v nemocnici.“ Rodina jej pomáhala fungovať - od varenia cez upratovanie až po vybavovanie vecí. A tiež kamaráti, s ktorými komunikovala veľmi otvorene.
Vzťahy s blízkymi sa po strate dieťaťa môžu buď posilniť, alebo naopak narušiť. Dôležité je, aby okolie nezabúdalo na smútiacich rodičov a prejavovalo im podporu. „Stačí im len naznačiť, že na nich myslíme a keď budú pripravení o tom hovoriť, že tu pre nich sme. Aj napriek tomu, že možno nevieme, ako reagovať, nemali by sme sa schovávať a zmiznúť,“ radí Andrea.
Z krátkodobého hľadiska môže byť nápomocná praktická pomoc - organizácia v domácnosti alebo pomoc s poslednou rozlúčkou. Z dlhodobého hľadiska je ideálne, ak blízki nezabudnú na dieťa a počítajú ho za člena rodiny. „Tak na jeho narodeniny môžeme spomínať a dať im vedieť, že na nich myslíme.“
Komunikácia so smrťou v detskom veku
Smrť je pojem, ktorý je pre dieťa často ťažko pochopiteľný a dospelí, ktorí smútia, bývajú zmätení a nevedia, ako správne reagovať. Deti si vyžadujú veľa vysvetlení a majú veľa otázok ohľadom smrti. „Čo sa stane, keď ľudia umrú?“ a „Kam idú?“ sú najčastejšie otázky. Rozhovor o smrti si vyžaduje uznanie, že smrť je prirodzený proces.
Deti v rôznych vekových kategóriách vnímajú smrť odlišne:
- 0 - 2 roky: Vnímajú smrť ako oddelenie alebo opustenie, nemajú kognitívne porozumenie smrti.
- 2 - 6 rokov: Často veria, že smrť je dočasná, vnímajú ju ako trest a zapájajú sa do magického myslenia.
- 6 - 11 rokov: Postupne chápu nezvratnosť a konečnosť smrti, demonštrujú konkrétne odôvodnenie a schopnosť pochopiť vzťah príčiny a následku.
- 11 rokov a viac: Chápu, že smrť je nevratná, univerzálna a neodvratná, majú abstraktné a filozofické myslenie.
Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že deti všetkých vekových kategórií reagujú na smrť jedinečným spôsobom. Potrebujú podporu a niekoho, kto bude počúvať ich myšlienky a poskytne im uistenie.
Najčastejšie komunikačné chyby dospelých pri rozhovore o smrti
- Vyhýbanie sa rozhovorom: Dospelí sa často snažia skryť svoje pocity a dúfajú, že nič nevravieť bude najlepšie. Deti sú však pozorné a vedia vycítiť, keď niečo nie je v poriadku. Je dôležité byť citlivý k detskej túžbe komunikovať, udržiavať otvorenosť, počúvať a prijímať detské pocity, ponúkať primerané vysvetlenia a jednoduché odpovede.
- Nedostatok odpovedí alebo žiadne odpovede: Rodič sa môže cítiť nepríjemne, ak nepozná všetky odpovede. Je dôležité priznať, že nie všetko vieme, ale ponúknuť vysvetlenia, ktoré sú v súlade s vekom dieťaťa.
- Smrť ako tabu: Napriek tomu, že smrť bola vždy súčasťou života, často je vnímaná ako tabu. Je dôležité ju vnímať ako prirodzený proces a nebáť sa o nej hovoriť.
Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová zdôrazňuje, že na vete, že človek odíde do neba a dáva na nás pozor, nie je nič zlé. „Často sa tým predsa upokojujú veriaci ľudia. Dáva to človeku nádej a upokojenie toho, že smrť nie je konečná a jedného dňa sa stretneme.“ Odporúča však nepoužívať slová ako „zaspal“ alebo „odišiel“, pretože môžu byť pre dieťa nebezpečné a viesť k strachu z bežných vecí, ako je spánok.
Právne a spoločenské aspekty straty dieťaťa na Slovensku
Na Slovensku sú zákony a prax v oblasti straty dieťaťa nedostatočne doriešené. Pokiaľ dôjde k strate dieťaťa pred 28. týždňom tehotenstva (potrat), žena nemá nárok na materskú, príspevky ani PN-ku (PN-ka závisí od posúdenia lekára). „V konečnom dôsledku naše zákony a prax nie veľmi podporujú takéto prípady,“ konštatuje Andrea Skákalová. Príspevky, ktoré bežne dostanete pri narodení dieťaťa, nedostanete, pokiaľ sa vám narodí mŕtve dieťa. Tieto príspevky sa dávajú len rodinám, ktorým sa dieťa narodí živé a neskôr zomrie.
V prípade pôrodu mŕtveho dieťaťa s pôrodnou hmotnosťou 1000g a vyššou sa postupuje podľa Zákona o pohrebníctve. V prípade potratu musí rodič písomne požiadať o vydanie pozostatkov. O tejto možnosti má rodiča informovať ošetrujúci zdravotnícky pracovník.
Dôležitosť poslednej rozlúčky a spomienkových rituálov
Predstavy rodičov o poslednej rozlúčke sa líšia. Často chcú dieťa klasicky pochovať a mať pri sebe duchovného. Vyskytuje sa však aj záujem o intímnejšie rozlúčky, pri ktorých rodičia majú špeciálne požiadavky, ako napríklad vytvorenie rakvičky sami. „Asi neexistuje jedna správna cesta, pretože každý to prežíva inak. Najdôležitejšie je umožniť smútku prejaviť sa a priznať si, že je,“ zdôrazňuje Andrea.
Spomienkové rituály, či už ide o pohreb, alebo iné formy uctenia si pamiatky dieťaťa, sú pre pozostalých nesmierne dôležité. Môžu to byť aj jednoduché gestá, ako napríklad spomínanie na narodeniny dieťaťa, zasadenie stromčeka, alebo vytvorenie spomienkového albumu. „Nie vždy má meno, ale pre rodičov navždy ostane ich dieťaťom,“ dodáva Andrea.
OZ Tanana organizuje „Deň nádeje“ - spomienku pre rodiny a blízkych, ktorí prišli o svoje dieťatko. Tieto udalosti poskytujú priestor na zdieľanie príbehov, emócií a vzájomnú podporu v bezpečnom prostredí.
Podpora v podobe združení a projektov
Na Slovensku existuje viacero organizácií a projektov, ktoré poskytujú podporu osirelým rodičom:
- OZ Tanana (www.tanana.sk): Cieľom združenia je poskytnúť rodičom v prvých momentoch po strate dieťaťa potrebné informácie, dôstojné podmienky a pocit, že nie sú sami.
- Detský hospic Plamienok (www.plamienok.sk): Ponúka poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom, ktorí prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho.
- OZ Kolobeh života (www.kolobehzivota.sk): Poslaním združenia je poskytovať poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít.
- Projekt Nezabudneme (www.nezabudneme.sk): Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti.
- Projekt Aj oni sú naše deti! Detského fondu SR: Cieľom je umožniť personálu nemocníc a rodičom, aby čo najprijateľnejšie a najefektívnejšie zvládali poskytovanie a prijímanie správy o ťažkej diagnóze resp. úmrtí dieťaťa a tiež podať pomocnú ruku v prvej, najťažšej fáze smútenia.
Tieto iniciatívy poukazujú na rastúce povedomie o dôležitosti komunikácie, empatie a systematickej podpory v procese vyrovnávania sa so stratou dieťaťa.
tags: #zomierajuce #dieta #komunikacia