Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, do Jeruzalema prišli mudrci z východu. Pýtali sa: „Kde je ten narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“ Títo mudrci, vlastne myslitelia a vzdelaní ľudia zo vznešeného rodu, boli presvedčení, že hviezda má pre nich zvláštny význam. Po porade s kňazmi a ďalšími mágmi, skúmajúc staré záznamy a Balámovo proroctvo o hviezde z Jakoba, sa dozvedeli, že „vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela“. Vo sne boli poučení, aby hľadali novorodené knieža. Vydali sa na cestu, viedli ich drahocenné dary a vnútorný dôkaz Ducha Svätého. Ich púť ich zaviedla do Jeruzalema, kde však nestretli nikoho, kto by o novorodenom kráľovi niečo vedel. Ich otázky nebudili nadšenie, skôr prekvapenie a opovrhnutie.
Herodesova paranoja a kňazská ľahostajnosť
Ľud, ktorému vládol, ho nenávidel pre jeho cudzí pôvod. Vládol len z milosti Ríma. Novorodený kráľ mal však väčšie právo. Narodil sa pre kráľovstvo. Herodes podozrieval kňazov, že sa spolčujú s cudzincami, aby podnietili nespokojnosť ľudu a zvrhli ho z trónu. Svoju nedôveru síce neprejavil, bol však rozhodnutý ešte prefíkanejšie skrížiť ich plány. Povolal si popredných kňazov a zákonníkov a vypytoval sa ich na výroky posvätných kníh ohľadne miesta Mesiášovho narodenia. Táto otázka uchvatiteľa trónu podnietená žiadosťou cudzincov urazila pýchu židovských učiteľov. Ľahostajnosť, s akou obracali staré prorocké zvitky, rozzúrila žiarlivého tyrana. Zdalo sa mu, že chcú zatajiť, čo o celej záležitosti vedia. S dôrazom, ktorému sa neodvážili odporovať, rozkázal im dôkladne všetko preskúmať a oznámiť mu miesto narodenia ich očakávaného Kráľa. „Odvetili mu: V judskom Betleheme, ako to napísal prorok: A ty, Betlehem, v judskej krajine, vôbec nie si najmenší medzi poprednými judskými mestami, lebo z teba vyjde vodca, ktorý bude pastierom môjho ľudu, Izraela.“
Herodes potom pozval mudrcov na súkromný rozhovor. V srdci sa mu prehnala búrka hnevu a strachu, no navonok bol pokojný a cudzincov prijal zdvorilo. Vypytoval sa, kedy sa hviezda zjavila, a predstieral, že správu o Kristovom narodení radostne víta. Svojich návštevníkov vyzval: „Choďte a podrobne zistite všetko o tom dieťati. Keď ho nájdete, oznámte mi to, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ S tým ich prepustil, aby pokračovali vo svojej ceste do Betlehema.
Kňazi a starší v Jeruzaleme neboli o Kristovom narodení natoľko nevedomí, ako to predstierali. Zvesť o návšteve anjelov medzi pastiermi sa doniesla do Jeruzalema, ale rabíni ju nepokladali za hodnú povšimnutia. Sami mohli nájsť Ježiša a pohotovo priviesť k nemu aj mudrcov. Miesto toho ich na narodenie Ježiša upozornili mudrci. Pýtali sa: „Kde je ten narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť?“ Pýcha a závisť zavreli dvere pred svetlom. Keby správy pastierov a mudrcov boli hodnoverné, kňazi a rabíni by sa dostali do nezávideniahodného postavenia a ukázalo by sa, že nie sú zástancami Božej pravdy. Títo vzdelaní učitelia predsa nemohli prijať poučenie od ľudí, ktorých povýšenecky označovali za pohanov. Hovorili, že nie je možné, aby Boh obišiel svojich a oznamoval niečo nevedomým pastierom a neobrezaným pohanom. Rozhodli sa zavrhnúť správy, ktoré znepokojovali kráľa Herodesa a celý Jeruzalem. Nechceli ísť ani do Betlehema, aby sa o udalosti presvedčili. Záujem o Ježiša vykladali ľudu ako prejav fanatizmu. Tu má svoj počiatok odmietavý postoj kňazov a rabínov ku Kristovi. Tu začala klíčiť ich pýcha a tvrdošijnosť a rozrástla sa do urputnej nenávisti voči Spasiteľovi. Zatiaľ čo Boh otváral dvere pohanom, židovskí vodcovia si ich sami zatvárali.
Cesta mudrcov a nádej v Betleheme
Mudrci odišli z Jeruzalema sami. Keď opúšťali brány mesta, bola už noc. K veľkej radosti opäť uvideli hviezdu a tá ich viedla do Betlehema. Po dlhej a únavnej ceste boli sklamaní ľahostajnosťou židovských vodcov a z Jeruzalema odchádzali s ešte menšou istotou, než s akou doň vstupovali. V Betleheme nenašli kráľovskú stráž, ktorá by novorodeného kráľa ochraňovala. Nebol tu nikto zo svetských hodnostárov. Ježiš ležal v jasliach. Jeho jedinými strážcami boli rodičia, jednoduchí dedinčania. „Potom vošli do domu, uvideli dieťatko s jeho matkou Máriou, padli a klaňali sa mu.“ V nepatrnom zjave novorodeného Ježiša poznali prítomnosť božstva. Odovzdali mu svoje srdce ako svojmu Spasiteľovi a potom vyložili dary - zlato, kadidlo a myrhu. Aká to viera! Aj o mudrcoch z východu sa mohlo povedať to, čo Spasiteľ neskôr povedal o rímskom stotníkovi: „U nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru.“
Mudrci nepostrehli Herodesov skutočný zámer s Ježišom. Keď účel svojej cesty splnili, chceli sa vrátiť do Jeruzalema a oznámiť mu svoj úspech. Boží varovný hlas ich však vo sne napomenul, aby už k Herodesovi nešli. Vyhli sa teda Jeruzalemu a inou cestou sa vrátili do svojej krajiny. Podobne dostal varovanie aj Jozef, aby s Máriou a dieťaťom utiekol do Egypta. Anjel mu povedal: „Zostaň tam dotiaľ, kým ti nepoviem! Herodes bude totiž hľadať dieťatko, aby ho zmárnil.“ Jozef bezodkladne poslúchol a kvôli väčšej bezpečnosti vydal sa na cestu v noci.
Boh prostredníctvom mudrcov upozornil židovský národ na narodenie svojho Syna. Ich vyzvedanie v Jeruzaleme, prebudený záujem ľudí, ba aj Herodesova žiarlivosť, ktorá podnietila záujem kňazov a rabínov, to všetko obracalo myseľ ľudu k prorockým výrokom o Mesiášovi a k slávnej udalosti, ktorá sa práve stala.
Príbeh Vianoc (Ježiš a mudrci)
Herodesova pomsta a tragédia v Betleheme
Herodes v Jeruzaleme netrpezlivo očakával návrat mudrcov. Keď sa čas míňal a oni neprichádzali, prepadli ho neblahé predtuchy. Neochota rabínov oznámiť miesto Mesiášovho narodenia naznačovala, že postrehli jeho zámer a že mudrci sa mu schválne vyhli. Pomyslenie na to ho rozzúrilo. Keď sklamala úskočnosť, zostávalo mu už len násilie. Z tohto novorodeného urobí výstražný príklad. Tí spupní Židia mali vidieť, čo ich čaká, ak sa pokúsia dosadiť na trón iného vládcu. Bezodkladne poslal do Betlehema vojakov s príkazom povraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov. Pokojné príbytky Dávidovho mesta sa stali svedkami ukrutných výjavov, ktoré šesťsto rokov predtým prorok smel vidieť vo videní. „V Ráme počuť nárek, prehorký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nechce sa dať potešiť pre svojich synov, lebo ich niet.“
Túto pohromu privolali na seba sami Židia. Keby boli zostali pokorní a verní Bohu, obdivuhodne by bol od nich odvrátil hnev kráľa. Ich hriechy ich však odlúčili od Boha a oni zavrhli Ducha Svätého, ktorý bol ich jedinou záštitou. Neskúmali Písmo s ochotou podriadiť sa Božej vôli. V proroctvách hľadali predovšetkým to, čo by podporilo ich národné sebavedomie a Božie pohŕdanie ostatnými národmi. Okázalo sa vystatovali, že Mesiáš príde ako kráľ, porazí nepriateľov a vo svojom hneve zašliape pohanov. Tým vyvolávali nenávisť svojich vládcov. Satan chcel poraziť Spasiteľa aj pomocou ich nesprávneho chápania Kristovho poslania. Porážka však dopadla na ich hlavu.
Tento ukrutný skutok bol jedným z posledných činov, ktorým Herodes zaťažil svoju vládu. Krátko po záhube nevinných detí musel sám prijať odplatu, ktorej sa nikto nevyhne. Zomrel strašnou smrťou.
Útek do Egypta a návrat do Nazareta
Jozef, ktorý bol ešte stále v Egypte, dostal od Božieho anjela pokyn, aby sa vrátil do Izraela. Jozef sa chcel usadiť v Betleheme kvôli Ježišovi ako dedičovi Dávidovho trónu. Dozvedel sa však, že v Judei vládne Herodesov syn Archelaus a obával sa, že ten by po otcovi mohol dediť aj jeho zámery s Kristom. Povahou sa totiž zo všetkých Herodesových synov otcovi najviac podobal práve Archelaus. Už jeho nástup na trón sprevádzali ľudové vzbury v Jeruzaleme, pri ktorých rímski žoldnieri povraždili tisíce Židov. Jozef znova dostal vo sne pokyn, aby šiel na bezpečné miesto. Vrátil sa do Nazareta, svojho predošlého domova; tam žil Ježiš skoro tridsať rokov. „Tak sa naplnilo to, čo povedali proroci, že sa bude volať Nazaretský.“ Galilea bola pod nadvládou Herodesovho syna. Bolo tu však viac cudzincov než v Judei, teda menší záujem o otázky čisto židovské, a tým aj menšia pravdepodobnosť, že Ježiš svojím konaním vzbudí nevraživosť vládnych kruhov.
Symbolika a tradície judaizmu spojené s narodením a smrťou
Judaizmus, ako starobylé náboženstvo s bohatou históriou siahajúcou až k Abrahámovi, má hlboko zakorenené tradície týkajúce sa narodenia, života a smrti. Kľúčovou ideou je zmluva medzi Bohom a jeho ľudom, ktorá sa prejavuje v rôznych rituáloch a sviatkoch.
Narodenie a zmluva
Zmluva s Bohom je symbolizovaná obriezkou (berit mila), ktorá sa vykonáva osem dní po narodení chlapca. Je to fyzické znamenie zmluvy s Abrahámom a jeho potomkami. V judaizme sa narodenie dieťaťa vždy oslavuje, pričom synovia sa tešia zvláštnej pozornosti kvôli ich úlohe v prenose tradícií a účasti na bohoslužbách.
Život pod ochranou Tóry
Tóra, „návod“ alebo „učenie“, tvorí základ židovského života. Prostredníctvom Tóry, ktorá obsahuje prvých päť kníh Mojžišových, veriaci poznávajú Božiu vôľu a spôsob, akým majú prežívať svoj život. Rabíni, ako učitelia Tóry, interpretujú jej zákony a tradície, ktoré sa odovzdávajú ústne a sú zaznamenané v Mišne a Gemare, tvoriac tak Talmud. Kľúčovým prvkom je dodržiavanie Šabatu, dňa oddychu, ktorý pripomína Božie stvorenie a odpočinok.
Symbolika Magen David
Hexagram, známy ako Dávidova hviezda (Magen David), je jedným z najvýznamnejších symbolov judaizmu. Jeho pôvod je nejasný, no v priebehu storočí sa stal symbolom židovského národa a štátu Izrael. Existuje mnoho interpretácií jeho významu, od ochrany proti zlým duchom až po symbolické spojenie neba a zeme, či vzťah medzi Židmi a Bohom. V nacistickom Nemecku sa bohužiaľ stal symbolom prenasledovania.
Príprava na smrť a pohrebné rituály
Židovské tradície kladú veľký dôraz na dôstojnú prípravu na smrť a na samotný pohreb. Chorého povzbudzujú k odriekaniu modlitby Šema, a po úmrtí je zvykom, že pohrebné bratstvo (chevra kadiša) postará sa o telo zosnulého. Nasleduje rituálne očistenie (tohora) a obliekanie do pohrebného odevu. Pohreb by mal ideálne prebehnúť v ten istý deň ako úmrtie. Počas smútku sa dodržiavajú prísne pravidlá, ktoré sa postupne uvoľňujú. Zapaľovanie spomienkovej sviečky na výročie smrti (jarcajt) a vztyčovanie náhrobného kameňa (maceva) sú ďalšie dôležité rituály. Zosnulí sú pochovaní tvárou k Jeruzalemu, v očakávaní príchodu Mesiáša.
Sviatok neviniatok
Sviatok svätých neviniatok, malých mučeníkov, pripomína tragickú udalosť v Betleheme, kde kráľ Herodes dal povraždiť všetky deti do dvoch rokov v snahe zabiť novonarodeného Mesiáša. Tento deň je spomienkou na nevinné obete a zároveň svedectvom o Božej moci, ktorá chránila Ježiša a umožnila mu uniknúť Herodesovej krutosti. Svätý Augustín a svätý Bernard poukazujú na mučenícku smrť týchto detí ako na predzvesť ich večnej slávy.