Umelé oplodnenie: Právne vákuum a etické dilemy na Slovensku

Umelé oplodnenie, známe aj ako asistovaná reprodukcia (AR), predstavuje modernú medicínsku oblasť, ktorá prináša nádej mnohým párom, ktoré sa potýkajú s problémami prirodzeného počatia. S pokrokom v reprodukčnej medicíne však prichádzajú aj zložité etické a právne otázky, ktoré si vyžadujú dôkladné zváženie. Na Slovensku je táto oblasť charakteristická absenciou komplexnej legislatívy, čo vedie k nejasnostiam a potenciálnym rizikám. Tento článok sa zaoberá etickými a právnymi aspektmi umelého oplodnenia na Slovensku, analyzuje súčasný stav a navrhuje možné riešenia.

Súčasná právna úprava na Slovensku: Legislatívne vákuum

Právna úprava pre umelé oplodnenie a asistovanú reprodukciu nie je na Slovensku stanovená zákonom, ako je tomu v mnohých európskych i iných krajinách. Právna regulácia reprodukčnej medicíny ostáva na Slovensku od osemdesiatych rokov 20. storočia bez akýchkoľvek zmien. Nové aspekty vyplývajúce z tak rýchlo sa vyvíjajúcej oblasti stoja len na vykonávacích predpisoch ministerstva zdravotníctva.

Jediným normatívnym právnym aktom, ktorý sa špeciálne zaoberá výkonom umelého oplodnenia, je úprava o podmienkach pre umelé oplodnenie zverejnená vo vestníku Ministerstva zdravotníctva SSR z 26. novembra 1983 v čiastke 23 - 24 pod číslom 24 (záväzné opatrenie). Toto záväzné opatrenie je vykonávacím predpisom k zákonu č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu, ktorý je však už dlhé roky zrušený.

Čiastkové zmienky o asistovanej reprodukcii sa postupne začali objavovať až v ďalších neskorších právnych predpisoch, a to aj vďaka preberaniu legislatívy EÚ. Naša legislatíva, ktorá by mala upravovať takúto závažnú problematiku, je preto postavená na podzákonnom predpise, ktorý je už zastaraný a nezodpovedá potrebám súčasnej praxe. Tento stav nenapravila žiadna vláda, pričom za posledných tridsať rokov sa vo funkcii ministra zdravotníctva vystriedali zástupcovia strán z celého politického spektra.

Farmaceutka a právnička Hana Vrabcová, ktorá sa ako jedna z mála odborníkov v minulosti hlbšie venovala právnym aspektom v oblasti umelého oplodnenia a asistovanej reprodukcie, spochybnila platnosť tejto právnej úpravy vo svojej rigoróznej práci z roku 2008 s názvom „Niektoré právne aspekty reprodukčnej medicíny v Slovenskej republike“. „Právna úprava takejto závažnej problematiky podzákonným predpisom, ktorý je už zastaraný a neodpovedá potrebám súčasnej praxe, je nevyhovujúca a jeho súčasná platnosť je otázna, pretože vykonáva zrušený zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu,“ upozornila Vrabcová. Legislatívna podoba činnosti reprodukčných centier je dlhodobo na pokraji záujmu aj odborníkov z oblasti práva a spomínaná práca je jednou z mála dostupných analýz k tejto téme. Je pritom zarážajúce, že napriek roku, v ktorom táto práca vznikla, opisuje stále aktuálny právny stav a neudiali sa odvtedy žiadne zmeny. Pribudli akurát podzákonné predpisy z rokov 2013 a 2014 týkajúce sa výkonov cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a úhrad nákladov poistencom, ktorí podstúpia liečbu v zahraničí.

Hana Vrabcová vo svojej práci uvádza, že právna úprava oblasti umelého oplodnenia na Slovensku je „absolútne na nedostatočnej úrovni“ a zdôrazňuje potrebu samostatného zákona. „Keďže umelé oplodnenie a asistovaná reprodukcia je problematika celospoločensky veľmi závažná, je potrebné, aby táto právna úprava bola stanovená zákonom. V právnom štáte nie je možné, aby orgány výkonnej moci stanovili vo vykonávacích predpisoch celkom nové inštitúty, ktoré ani samotný zákon nepozná,“ vyjadruje sa autorka práce. Súčasne upozornila, že demokratický právny štát nemôže akceptovať dnešné legislatívne vákuum, ktoré u nás vzniklo v oblasti reprodukčnej medicíny.

Možno sa domnievať, že niektorým skupinám vyhovuje súčasný právny stav a riadia sa podľa hesla „čo nie je zakázané, je dovolené“. Viacerí odborníci z právneho, ale i lekárskeho prostredia, napríklad predseda sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Štěpán Macháč, upozorňujú na dôležitosť zavedenia registra darcov spermií a vajíčok, vďaka ktorému by sa dal regulovať počet opakovaní darovania pohlavných buniek.

Viaceré európske krajiny tento register majú a plánujú ho zaviesť do praxe aj v Českej republike. Na Slovensku taký register chýba a reprodukčné kliniky nemajú povinnosť informácie si navzájom poskytovať. „Je to nevyhnutné, pretože deti musia mať možnosť z nejakej databázy sa dozvedieť, kto je ich rodič, aby sa nestalo, že sa napríklad zosobášia súrodenci,“ uvádza Hana Vrabcová vo svojej práci ďalší z dôvodov, prečo by sme mali tento register vytvoriť.

Upozornila tiež, že vzhľadom na to, že sa medicínske postupy a výkony značne odlišujú od opory v zákone, ktorý vôbec nereflektuje súčasný medicínsky vývoj, to môže viesť k nepredvídateľným situáciám. Autorka je presvedčená, že sa táto oblasť musí zákonne upraviť aj preto, že ide o otázky zásadného etického a morálneho významu.

Ministerstvo zdravotníctva SR uviedlo, že v súčasnosti neplánuje meniť platnú právnu úpravu v oblasti asistovanej reprodukcie. Rezort však zdôrazňuje dôležitosť odbornej diskusie s expertmi z oblasti reprodukčnej medicíny, ktorá by mala reflektovať súčasné potreby a možnosti, pričom budú zohľadnené aj etické, sociálne a právne aspekty. Okrem toho ministerstvo vníma potrebu hľadať „vhodné a finančne efektívnejšie metódy hradenia IVF“.

Darcovstvo pohlavných buniek a embryí: Etické otázky a riziká

Veľmi citlivou oblasťou v rámci reprodukčnej medicíny je darcovstvo spermií, vajíčok a embryí. Podobne ako Slovensko, aj Česká republika je cieľom zahraničných párov, ktoré využívajú najmä neobmedzený darcovský program. České médiá tento stav dokonca opisujú ako „bezbrehé darovanie spermií a vajíčok“.

Česká režisérka Kateřina Hrochová vo svojom filme „Reprodukcia 2.0“ odhalila, ako darcovstvo pohlavných buniek bez limitov vyzerá v praxi. Predstavila príbeh muža, ktorý daroval spermie každý týždeň počas vysokoškolského štúdia a spočítal, že ich daroval približne dvestokrát. Filmárka predstavila tiež ženu darkyňu vajíčok, ktorej hormonálna stimulácia naštartovala v tele proces, ktorý spôsobil jej neplodnosť, ale aj mladú ženu, ktorá po odbere vajíčok bojovala o život.

Keďže bolo v Česku medializovaných aj niekoľko prípadov úmrtí darkýň, tamojšie ministerstvo zdravotníctva sa rozhodlo predložiť novelu, podľa ktorej by sa malo darcovstvo vajíčok regulovať. Žena preto po novom bude môcť darovať maximálne šesťkrát za život, pričom ako dôvod limitu ministerstvo uvádza ochranu zdravia darkýň, ale aj dosah darovania pohlavných buniek na spoločnosť. Rezort vyjadril obavy z existencie možných neúmyselných incestných vzťahov.

Tento zámer podporuje aj česká gynekologická spoločnosť, pričom upozorňuje, že všeobecne sa odporúča darovať vajíčka tri- až päťkrát za život. Obmedzenie odberov na šesť odporučila aj Americká spoločnosť pre reprodukčnú medicínu. Opakované darovanie vajíčok ohrozuje zdravie darkýň.

Nám sa podarilo skontaktovať s niekoľkými ženami, ktoré darovali vajíčka v slovenských centrách, nechceli však vystúpiť z anonymity. Všetky však priznali, že ich motívom bola finančná kompenzácia, a jedna z nich dokonca darovala vajíčka desaťkrát, čím podľa vyjadrení spomenutých medzinárodných organizácií v centre, v ktorom to prebehlo, do výraznej miery ohrozili jej zdravie. Aj preto sme sa na ministerstve zdravotníctva pýtali, či aj Slovensko neplánuje zaviesť podobné obmedzenia darcovského programu, ako sa to deje napríklad v Česku.

Určenie rodičovstva pri umelom oplodnení: Právne komplikácie

V dnešnej dobe umelých oplodnení zďaleka neplatí staré známe - matka je vždy istá, ale otec neistý. Právnici pripúšťajú, že dopátrať sa toho, kto je vlastne právoplatným rodičom dieťaťa „zo skúmavky“, môže byť za istých okolností spletité. „Moderné techniky asistovanej reprodukcie spochybnili tradične používané domnienky a zásady, z ktorých právne úpravy pri určovaní materstva a otcovstva vychádzali,“ hovorí Mgr. Zuzana Zoláková z Komory pre medicínske právo - Medius.

Ak ste na počatie svojho dieťatka použili darované vajíčka alebo darované spermie, jednoznačné je podľa zákona iba materstvo. „Zákon o rodine stanovuje, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. V prípade pochybností súd určí materstvo na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa. To znamená, že aj keď boli na oplodnenie použité darované pohlavné bunky, podľa nášho právneho poriadku je matkou dieťaťa tá žena, ktorá ho porodila, nie genetická matka,“ hovorí právnička. Podľa terajšej úpravy by ste teda boli matkou aj vtedy, ak by ste dieťa vynosili inému páru, ktorý by poskytol svoj genetický materiál - vajíčko aj spermiu. Náhradné materstvo však naša súčasná legislatíva oficiálne neumožňuje.

Komplikovanejšie to môže byť s určením otcovstva, najmä ak sa pre umelé oplodnenie rozhodnete s mužom, ktorý nie je váš manžel. „Manžel ženy, ktorá podstúpila zákrok asistovanej reprodukcie s jeho súhlasom, nemôže zaprieť otcovstvo dieťaťa narodeného v čase medzi 180. až 300. dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie - okrem prípadov, ak by sa preukázalo, že žena otehotnela inak. To znamená, že manžel, ktorý dá súhlas na výkon zákroku asistovanej reprodukcie, nemôže zaprieť otcovstvo dieťaťa, hoci nie je jeho biologickým potomkom,“ hovorí Mgr. Zoláková.

V prípade partnerov, ktorí nie sú manželia, existuje jediná možnosť určenia otcovstva, a to na základe súhlasného vyhlásenia rodičov. Toto vyhlásenie by mal váš partner urobiť najlepšie k ešte nenarodenému dieťaťu, ak je už počaté, ale aj po jeho narodení. Nútiť ho však k nemu nemôžete. „Žena v prípade, že podstúpi oplodnenie bunkami darcu a žije v partnerstve, nie manželstve, nemá právnu garanciu, že otec, ktorý sa k dieťaťu, ľudovo povedané, priznal, nemôže otcovstvo zaprieť. Český zákon o rodine, na rozdiel od slovenského, rieši túto situáciu tak, že stanovuje štvrtú domnienku otcovstva - za otca dieťaťa počatého z asistovanej reprodukcie sa považuje muž, ktorý dal súhlas k umelému oplodneniu, pokiaľ by sa nepreukázalo, že žena otehotnela inak,“ hovorí právnička.

Na Slovensku absentuje výslovné ustanovenie, ktoré by v prípade umelého oplodnenia považovalo za otca muža, ktorý dal súhlas k zákroku, podobne ako v Českej republike. V zmysle slovenského zákona o rodine sa za otca dieťaťa považuje manžel matky, ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia 300. dňa po jeho zániku. Ak otcovstvo nie je určené podľa tejto domnienky, možno ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov. V prípade, že nedošlo k tomuto vyhláseniu, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť určenie otcovstva súdom. Určenie otcovstva na základe darovania reprodukčných buniek zákon výslovne nezakotvuje. Vzhľadom na nekompletnú a prekonanú právnu úpravu nie je možné do budúcnosti vylúčiť zmeny, ktoré by presne zakotvili povinnosti neanonymného darcu. Do prijatia takejto úpravy by v prípade súdneho sporu musel situáciu vyhodnotiť konajúci súd. V dostupných zdrojoch sme nenašli informácie o relevantnom súdnom spore na slovenských súdoch.

Právna úprava práv a povinností spojených s narodením dieťaťa na základe neanonymného darcovstva reprodukčných buniek v slovenských predpisoch absentuje. Právny poriadok nevylučuje možnosť matky, prípadne dieťaťa, domáhať sa určenia otcovstva a s tým súvisiacich nárokov na plnenie vyživovacej povinnosti či dedenie. Medzi faktory, ktoré by súd v takomto konaní mohol posudzovať, môže patriť napríklad skutočnosť, či boli reprodukčné bunky poskytnuté dobrovoľne, či bol udelený informovaný súhlas, či boli splnené legislatívne podmienky pre umelé oplodnenie a podobne.

Odškodnenie za poškodenie: Právne výzvy

Biologický rodič - darca pohlavnej bunky - nemá k vášmu dieťaťu žiadne práva ani povinnosti. Aj preto platí úzus anonymnosti a vy nemáte nárok poznať dokonca ani zdravotný stav či genetické zaťaženie darcov, a to ani v prípade, že by vášmu dieťaťu šlo o život alebo zdravie. „Podľa platnej úpravy je totožnosť darcu pohlavných buniek anonymná a rodičia sa k nej nemajú ako dopátrať. V zahraničí, napríklad v USA, už niekoľko rokov prebieha diskusia o tom, že v určitých prípadoch by malo byť možné odhaliť totožnosť darcu - práve s cieľom riešenia zdravotných ťažkostí dieťaťa,“ hovorí advokát JUDr. Ivan Humeník, PhD.

Hoci centrá asistovanej reprodukcie robia darcom spermií aj vajíčok komplexné vyšetrenia vrátane genetických na vylúčenie dedičných chorôb, nemáte stopercentnú istotu, že vaše dieťatko bude ozaj zdravé. Ak by ste si chceli, nebodaj, nárokovať náhradu škody za „zle odvedený výkon“, podľa právnika s prípadnou žalobou na centrum asistovanej reprodukcie zrejme nepochodíte.

„Nárok na náhradu škody sa týka osoby, ktorej škoda vznikla. V tomto prípade je poškodeným de facto samotné dieťa. Teda ak by pre vás nejaké ‚odškodnenie‘ prichádzalo do úvahy, tak jedine nárok na náhradu nákladov, ktoré sú priamo spojené so zvýšenou starostlivosťou o postihnuté dieťa. V praktickej rovine by bolo veľmi vzácne, aby súd nárok na náhradu škody uznal, keďže ako žalobca by ste s veľkými ťažkosťami, ak vôbec, preukázali, že medzi postihnutím a výkonom centra je príčinná súvislosť. Úspešnosť takéhoto konania by teda závisela aj od toho, či centrum pri výkone asistovanej reprodukcie porušilo povinnosť postupovať lege artis - správne.“ Ak ste navyše podpísali informovaný súhlas so zákrokom, automaticky beriete na vedomie aj prípadné riziká, ktoré sa pri úkone aj jeho výsledku môžu prihodiť.

Etické dilemy spojené s embryami

Oplodnili v skúmavke viacero vašich vajíčok, ale niektoré embryá vám neimplantovali? Podľa právnikov naše zákony neriešia, ako sa s nevyužitými embryami naloží. V praxi centrá asistovanej reprodukcie embryá zmrazia na istý čas na prípadné ďalšie využitie. Ale potom? Táto otázka ostáva v slovenskej legislatíve nezodpovedaná a otvára ďalšie etické a právne otázky týkajúce sa osudu embryí.

Kto môže podstúpiť umelé oplodnenie? Kritériá a obmedzenia

Podľa právničky Mgr. Zuzany Zolákovej sú naše právne normy v oblasti umelého oplodnenia zastarané a dokonca sporné. Odpoveď nie je jednoznačná. Na Slovensku totiž upravuje podmienky na podstúpenie umelého oplodnenia opatrenie ministerstva zdravotníctva ešte z roku 1983. Podľa jeho ustanovení môžu umelé oplodnenie podstúpiť len manželia s vekovým obmedzením pre ženu od dovŕšenia plnoletosti spravidla do 35 rokov, pričom musia byť spôsobilí na právne úkony. Zákrok by mal byť vykonaný na základe indikácie, teda zo zdravotných dôvodov na strane manžela alebo manželky, alebo ak existuje riziko prenosu dedičnej choroby. Opatrenie je však neaktuálne a jeho platnosť je dokonca sporná.

Z praxe vyplýva, že výkony sa poskytujú nielen manželom, ale aj partnerom, ženám do veku približne 50 rokov. Zo zdravotného poistenia sa výkony uhrádzajú ženám do veku 39 rokov. Pokiaľ ide o podmienku spôsobilosti na právne úkony, manželia alebo partneri podpisujú informovaný súhlas.

Takže umelé oplodnenie môžu podstúpiť aj partneri, ktorí nie sú manželia, prípadne osamelá žena? V zásade áno. Umelé oplodnenie partnerom žijúcim v partnerskom zväzku nie je zakázané. Niektoré centrá vyžadujú od partnerov vyhlásenie, že žijú v spoločnej domácnosti. Žiaden právny predpis podstúpiť oplodnenie osamelej žene nezakazuje - na porovnanie, umožňuje napríklad adopciu osamelým osobám. Otázne je, či by niektorá klinika k takémuto zákroku pristúpila. Tu už hrajú svoju rolu etické a profesijné zásady.

Je možné, aby umelé oplodnenie podstúpil aj plodný pár, ak sa obáva prenosu dedičných chorôb? V princípe áno. Genetické zaťaženie v závislosti od jeho druhu a závažnosti sa môže hodnotiť ako zdravotný problém, ktorý odôvodňuje tento zákrok. Centrá poskytujú aj predimplantačnú diagnostiku, ktorá umožňuje selekciu embryí na základe ich genetických predispozícií.

Posmrtná reprodukcia: Kontroverzná téma

Posmrtná reprodukcia predstavuje moderný fenomén, ktorý umožňuje zámerné počatie a narodenie dieťaťa po smrti jedného alebo oboch biologických rodičov s využitím pokročilých medicínskych technológií. Ide o proces, ktorý umožnili nedávne vedecké pokroky, najmä rozvoj techník asistovanej reprodukcie ako oplodnenie in vitro (IVF) a kryokonzervácia pohlavných buniek. Okolo posmrtnej reprodukcie sa rýchlo vynorili zásadné medicínske, právne, etické aj filozofické otázky: Kto má právo rozhodnúť o použití reprodukčných buniek zosnulého? Je potrebný vopred daný súhlas zomrelého, alebo stačí želanie pozostalých? Tieto otázky sú na Slovensku momentálne neregulované a predstavujú ďalšiu oblasť, ktorá si vyžaduje legislatívne riešenie.

Financovanie zo zdravotného poistenia a doplatky

Zdravotné poisťovne na Slovensku preplácajú umelé oplodnenie za určitých podmienok. Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) uhrádza najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do dovŕšenia 39. roku veku života v nasledujúcich prípadoch:

• Chýbajúce vajcovody alebo nezvratné poškodenie vajcovodov (okrem stavov po sterilizácii alebo umelom prerušení tehotenstva).
• Endometrióza ženy.
• Nezvratné poškodenie vaječníkov (ak nie je následkom umelého prerušenia tehotenstva).
• Idiopatická sterilita (neplodnosť nevysvetliteľnej príčiny).
• Mužský faktor sterility (azoospermia, astenospermia, ejakulačné dysfunkcie, ochorenia súvisiace s chemoterapiou alebo poúrazovými stavmi).
• Imunologické príčiny sterility.
• Riziko dedičného ochorenia, v dôsledku ktorého nemôžu mať manželia zdravé potomstvo.
• Endokrinné príčiny sterility.

Pacienti si doplácajú za niektoré chirurgické metódy získavania spermií u sterilizovaných mužov. Poistenky si doplácajú za umelé oplodnenie, ak je ich neplodnosť zapríčinená predchádzajúcim umelým prerušením tehotenstva z iných ako zdravotných príčin. V niektorých centrách môžete zaplatiť za vyšetrenia, ktoré sú potrebné k výkonu umelého oplodnenia. Doplácate si taktiež za lieky, väčšiu časť z nich však prepláca zdravotná poisťovňa.

Postup umelého oplodnenia IVF krok za krokom

Celý cyklus IVF (in vitro fertilizácia) trvá približne 4 až 6 týždňov a zahŕňa nasledujúce kroky:

1. Konzultácia a vyšetrenia: Na začiatku absolvujete konzultáciu s lekárom, ktorý vám vysvetlí celý postup a dohodnete sa na najvhodnejšej metóde. V závislosti od vyšetrení a vášho zdravotného stavu sa rozhodne, či podstúpite menej invazívnu insemináciu alebo IVF.
2. Stimulácia vaječníkov: 2.-3. deň cyklu začína stimulácia vaječníkov na dozretie vajíčok. Slúži na dozretie viacerých vajíčok, čo je dôležité, ak by sa niektoré v procese oplodnenia neujali.
3. Lieky na dozretie vajíčok: 2.-10. až 12. deň cyklu sa podávajú lieky na dozretie čo najväčšieho počtu vajíčok počas odberu.
4. Kontrola krvi a ultrazvuk: Odber krvi a ultrazvuk ukážu, či sú vajíčka pripravené na odber.
5. Odber vajíčok: 12. až 14. deň cyklu prebieha odber vajíčok v celkovej anestézii, ktorý trvá 15-20 minút. Na zákrok musíte prísť nalačno a po zákroku si ešte asi cca 2,5 hodiny poležíte na izbe. Potom odchádzate domov.
6. Oplodnenie vajíčok: Oplodnenie vajíčok spermiou prebehne v laboratóriu ešte v ten istý deň. Stále sa nechá oplodniť viacero vajíčok, aby sa na transfer vybralo to najvitálnejšie embryo.
7. Prenos embrya do maternice: 14. až 18. deň cyklu, po 3 až 6 dňoch od oplodnenia, sa embryo (môže aj viac) prenesie do maternice. Zákrok trvá asi 1 minútu, je neinvazívny a nebolestivý. Ihla s embryom sa zavedie cez krčok maternice do maternice, kde sa embryo usadí.
8. Odber krvi a tehotenský test: 26. až 30. deň cyklu sa robí stanovenie tehotenstva odberom krvi na hladinu HCG a tehotenským testom.

Pred začatím liečby musíte počítať s tým, že žiadna z metód asistovanej reprodukcie nie je stopercentná.

Metódy umelého oplodnenia

Existuje niekoľko metód asistovanej reprodukcie:

• Umelé oplodnenie / in vitro fertilizácia (IVF): Pri ktorej sa žene odoberú vajíčka a mužovi spermie. Mimo tela ženy dôjde k oplodneniu vajíčok spermiami a vzniká embryo. Dôležité je podotknúť, že pri IVF je dobrá pohyblivosť spermie dôležitá, keďže musí sama vojsť do vajíčka. Embryo sa vkladá do maternice, kde by sa malo uhniezdiť. Patrí k invazívnejším a časovo aj finančne náročnejším metódam.
• Intracytoplazmatická fertilizácia ICSI: Používa sa, ak sa pomocou IVF nedarí otehotnieť. Ihlou sa dopomôže spermii vojsť do vajíčka (to sa vykonáva v laboratóriu).
• In vitro inseminácia: Je menej invazívnou metódou. Základom je vstreknutie ejakulátu priamo do dutiny maternice počas ovulácie, aby sa čo najviac skrátila cesta, ktorú musia spermie pri oplodnení prekonať. Práve táto metóda je čoraz viac bežná aj v gynekologických ambulanciách.

Riziká a úspešnosť umelého oplodnenia

Umelé oplodnenie však prináša aj rôzne riziká, ktoré je dôležité zvážiť. Oplodnenie viacerých embryí môže viesť k viacpočetnému tehotenstvu (dvojčatá, trojčatá alebo viac). Tento stav môže nastať ako reakcia na hormonálne lieky používané na stimuláciu vaječníkov. Úspešnosť umelého oplodnenia závisí od mnohých faktorov, vrátane veku ženy, príčiny neplodnosti a kvality embryí.

Výhrada svedomia pre zdravotníkov

Pre zdravotníkov (lekári, sestry, farmaceuti a iní) je dôležité vedieť, že na týchto úkonoch sa podieľať nemusia. Vyplýva to z Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb.“ Ak si zdravotník výhradu uplatní, musí informovať svojho zamestnávateľa, prípadne aj svojich pacientov.

Asistovanú reprodukciu (rovnako ako umelý potrat a sterilizáciu) nemusí poskytovať ani zdravotnícke zariadenie ako celok, ak „poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať.“ Teda ak v nemocnici nie sú zamestnanci ochotní robiť tieto výkony, nemocnica ich poskytovať nemusí (§ 12 ods. 2 a 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti).

Záver

Z pohľadu množstva zničených životov je umelé oplodnenie výzva číslo jedna. Presné čísla má zhromažďovať Národný register asistovanej reprodukcie (zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme), no túto funkciu si neplní. Vieme však, že pri umelom oplodnení zomierajú na Slovensku tisíce počatých detí, zrejme ďaleko viac, ako pri umelom potrate.

Naša legislatíva upravujúca umelé oplodnenie je chaotická, vnútorne rozporná a nedostatočná, čo zneužívajú kliniky asistovanej reprodukcie. Vyrastajú ako huby po daždi a ponúkajú všemožné služby, vrátane vytvárania nadbytočných embryí, selekcie „najkrajších“ embryí (čiže vyhadzovanie tých, ktoré sa nevyvíjajú dostatočne pekne), kryoprezervácie, ničenia, či dokonca darovania embryí. Čo je ešte horšie, tieto nemorálne procedúry financujeme z verejného poistenia, kedy štát nielenže dovoľuje porušovať práva počatých detí, ale takéto porušovanie aktívne podporuje.

Ak chceme tento stav zmeniť, musíme sa vydať na dlhú a náročnú cestu vysvetľovania a zmeny názorov ľudí, pretože verejná mienka za roky našej nečinnosti zašla už príliš ďaleko. S osvetou treba začať najskôr s praktizujúcimi veriacimi a postupne ju rozšíriť aj na ostatných.

tags: #umele #oplodnenie #pravna #uprava