Výchova detí je komplexný proces, v ktorom rodičia často s najlepšími úmyslami podporujú rozvoj svojich potomkov. Avšak, niektoré výchovné prístupy, hoci zdanlivo prospešné, môžu viesť k nečakaným a negatívnym dôsledkom. Jedným z takýchto problémov je rozvoj prehnaných nárokov u detí, ktoré sa prejavujú pocitom, že im svet niečo dlží a že si zaslúžia viac ako ostatní bez nutnosti vynaložiť akúkoľvek námahu. Tento stav, často označovaný anglickým termínom "entitled child", môže mať vážne dopady na ich budúcnosť a schopnosť zaradiť sa do reálneho života.
Čo je to "entitled child"?
Pojem "entitled child" opisuje dieťa, ktoré verí, že má nárok na viac než ostatní, že sa naňho nevzťahujú bežné pravidlá a že nemusí robiť nič, čo nechce. Klinický psychológ Leon Seltzer definuje pocit nároku ako postoj, ktorým deti dávajú najavo, že čokoľvek chcú, to si aj zaslúžia, bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom zaslúžili. Tieto deti sa často cítia byť stredobodom vesmíru a predpokladajú, že ostatní ľudia, vrátane rovesníkov, existujú len na to, aby im plnili ich túžby a želania. Vidia v nich len nástroje na dosiahnutie svojich cieľov.
Ako spoznať dieťa s prehnanými nárokmi?
Častokrát si ani rodičia nevšimnú, že v dieťati tento pocit nároku narastá. V dobrej viere, že ho vychovávajú podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, prehliadajú varovné náznaky. Môže trvať až príliš dlho, kým si skutočne pripustia existenciu problému, často až vtedy, kedy je dieťa už nezvládateľné. Sociálna psychologička Susan Newman, Ph.D., identifikovala niekoľko kľúčových znakov rastúceho pocitu nároku, ktoré rodičia pestujú v deťoch:
- Ťažké vyrovnávanie sa so zlyhaním: Dieťa s pocitom nároku automaticky očakáva úspech. Ak mu niečo nejde na prvýkrát, cíti frustráciu a hnev, radšej sa vzdá alebo žiada rodiča, aby to urobil zaňho. Nie je dostatočne odolné na to, aby zvládlo chvíľkovú frustráciu sprevádzajúcu učenie pokusom a omylom.
- Vina na okolnostiach alebo druhých ľuďoch: Akonáhle niečo nejde jednoducho, dieťa sa vzdáva. V prípade neúspechu obviní druhých alebo okolnosti - učiteľa, spolužiaka, vedúceho krúžku, alebo samotný test. Aby sa uistilo, že je najlepšie, pozoruje a porovnáva sa s druhými.
- Očakávanie, že rodič napraví jeho chybu: V kritických momentoch sa dieťa obracia na rodiča, aby všetko vyriešil. Zabudnutá domáca úloha, neschopnosť ovládať ovládač od televízie, či nevyriešený matematický príklad - to všetko sú situácie, kde dieťa očakáva okamžitú pomoc rodiča, pretože nie je schopné zvládnuť frustráciu a systematicky pracovať.
- Neznesenie slova „Nie“: Dieťa s pocitom nároku znáša zákazy a odmietnutia veľmi ťažko. Verí, že sa naňho pravidlá a limity nevzťahujú. Opakovane ich porušuje a testuje. Ak narazí na odpor, hnevá sa, fňuká a reaguje ublížene, pretože si myslí, že je dôležitejšie než ostatní.
- Potreba byť stredobodom pozornosti: Ak dieťa cíti vlastnú dôležitosť, potrebuje byť neustále v centre pozornosti. Je presvedčené, že svet je tu pre neho a ľudia majú plniť jeho požiadavky. Vynucuje si pozornosť rodičov, ktorí podľa neho nemajú právo venovať sa vlastným koníčkom ani iným ľuďom.
- Časté vyžadovanie pochvaly aj za banality: S neustálym vyžadovaním si pozornosti ide ruka v ruke aj nutnosť pochvaly. Dieťa očakáva, že ho rodič pochváli za banálne veci, ako je odloženie hrnčeka, nakreslenie obrázku, upratanie izby či zdieľanie čokolády. Správanie, ktoré by malo byť bežnou súčasťou výchovy, potrebuje byť povšimnuté a pochválené, inak dieťa nemá motiváciu ho zopakovať.
- Nezvládnutie základných návykov starostlivosti o seba: Vo veku, kedy by si mali samostatne čistiť zuby, obliekať sa, obúvať topánky či baliť veci do ruksaku, to všetko robí za nich rodič. Odmietajú sa naučiť zaviazať si šnúrky, urobiť si raňajky či odložiť riad do umývačky, nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že vedia, že nemusia, pretože to rodič urobí za nich.
- Nevyhnutnosť plnenia domácich povinností: Veľmi častým znakom detí s pocitom nároku je neochota doma pomáhať. Obyčajne nemusia ani pohnúť prstom, nemajú pravidelné povinnosti. Sú zvyknuté, že všetko urobí rodič. Čistá bielizeň sa magicky sama odnesie, operie a objaví v ich šuflíku, hračky sa upracú, jedlo sa navarí. Deti ani vo vyššom veku netušia, čo všetko je potrebné k tomu, aby domácnosť fungovala.
- Vyžadovanie odmeny/pochvaly za poslúchnutie: Ak už aj niečo urobia, vždy musia mať odmenu. Aby sa im vyplatilo posnažiť sa, musí to byť s prísľubom sladkosti alebo darčeka. Tieto deti nevedia nezištne a samé od seba pomáhať, nemajú vštípené, že bez práce nie sú koláče. Ak dokážu v autobuse sedieť potichu alebo nakúpiť s rodičom bez mrnčania, musia dostať odmenu.
- Stále žiadanie o viac: Nech je rodič akokoľvek starostlivý, čokoľvek dieťaťu kúpi a akékoľvek potreby splní, dieťaťu to nestačí. Žiada si stále viac, nič mu nie je dosť dobré na dlhšiu dobu. Dostane hračku? O chvíľu chce ďalšiu. Dostane za odmenu koláč? Žiada si koláč zakaždým, keď sa mu niečo podarí. Rodič takéhoto dieťaťa má pocit, že akokoľvek sa snaží, nikdy nedokáže svoje dieťa uspokojiť.
Ako pri deťoch používať hranice, napraviť svoje chyby a ako mať doma pohodu (podcast Ľudskosť)
Epidémia nárokovania: Rodičia ako tvorcovia problému
Dieťa sa s pocitom nároku nerodí, ale buduje ho prístup a neadekvátna výchova. V dobrej viere, že dieťaťu poskytujú všetko potrebné, môžu rodičia často prehliadnuť varovné znaky. Vychovávajú ako najlepšie vedia, a preto je pochopiteľné, že je príliš bolestivé priznať si nezdravý prístup. Amy McCready, autorka a zakladateľka Positive Parenting Solutions, tvrdí, že „epidémia nárokovania vzniká s rodičmi, ktorí sa príliš obetujú, zasahujú, ochraňujú, rozmaznávajú, chvália a hneď priskakujú plniť priania dieťaťa.”
Klinický psychológ Leon Seltzer opisuje, ako vzniká pocit nároku pri rodičoch, ktorí obetujú dieťaťu všetok svoj čas, energiu, koníčky a koniec koncov aj vlastný vzťah. Ak je dieťa prioritou, a to aj vo vyššom veku, začne veriť, že by malo byť prioritou vždy, za každých okolností a pre každého. V svojej sérií článkov pre Psychology Today Seltzer opisuje, ako presne vzniká rozmaznané dieťa:
- Ak sa celý život rodičov točí len okolo dieťaťa: Je normálne, ak sa v prvých mesiacoch život rodičov podriadi potrebám dieťaťa. Ako však dieťa rastie a uvedomuje si, že je samostatný človek a nie súčasť matky, malo by tiež vidieť, že rovnako rodičia majú vlastnú identitu, záľuby a potreby, na ktoré sa musí naučiť brať ohľad. Pokiaľ je dieťa aj vo vyššom veku prioritou a rodič všetku energiu venuje plneniu jeho potrieb, učí ho nezohľadňovať potreby druhých.
- Ak mu nedovolia prežiť si frustráciu: Väčšina rodičov neznesie smútok, nudu či trápenie dieťaťa. Okamžite priskočia, aby ho zabavili, potešili a rozohnali smútok. Vymýšľajú mu zábavu, aby sa nenudilo, kúpia keksík či hračku, ak je smutné. Nenechajú ho byť nespokojné, čím ho však oberajú o možnosť naučiť sa s negatívnymi emóciami pracovať. Ak deti pred zlyhaním, sklamaním a neúspechom chránime, prispievame k ich zraniteľnosti a neodolnosti.
- Ak je odmeňované za správanie, ktoré by malo zostať nepovšimnuté alebo potrestané: Predstavte si, že dieťa začne v obchode vyvádzať, pretože chce sladkosť. Aby rodič predišiel scéne, sladkosť mu kúpi. Predstavte si, že dieťaťu nejde hra, ktorej sa s kamarátom venuje. Nahnevá sa, obviní kamaráta z podvádzania, hádže vecami. Rodič priskočí, vezme ho do náručia a urobí všetko preto, aby zlepšil dieťaťu náladu. Čo ho však týmto naučí? Že vždy, keď chce urýchlene vyriešiť svoju frustráciu, oplatí sa byť nepríjemný.
- Ak nemusí dodržiavať pravidlá a porušuje hranice: Dieťa, ktorému je povolené skákať rodičom do reči, nedodržiavať dohodnuté, preťahovať večierku či neľahnúť si do postele vtedy, keď má, začne veriť, že pravidlá preňho neplatia. A čím častejšie to rodičia akceptujú, tým viac bude toto chovanie opakovať.
- Ak dieťa nečelí následkom svojho chovania: Pokiaľ rodičia nenechajú dieťa čeliť následkom chýb a neadekvátneho chovania, dieťa sa nenaučí prevziať zodpovednosť a nepoučí sa do budúcna. Podľa Seltzera tento prístup v ňom vyvoláva ilúziu, že žiadne chyby ani nerobí, ale ostatní áno. V prípade pochybenia sa i tak cíti nevinné. Dokonca sa naučí neadekvátne chovanie racionalizovať ako svoje právo.
- Ak rodič sám modeluje postoj, že má nárok na viac než ostatní: Pediater Harvey Karp upozorňuje, že deti často odpozorujú nárokovanie od rodičov. Sledujú komunikáciu rodičov s členmi rodiny a ostatnými ľuďmi, a ak počúvajú len samé sťažnosti, aký je svet zlý, nespravodlivý, môže za všetky ich problémy a zasadol si na nich, tento prístup preberú. Za svoju nespokojnosť a nezdar sa naučia viniť druhých alebo okolnosti, ktoré sú k nim nepriaznivé. Nenaučia sa brať veci s nadhľadom, nezachovajú si duševnú vyrovnanosť, ale obvinia svet, pretože majú predsa nárok na život bez prekážok.
Najčastejšie chyby rodičov, ktoré budujú pocit nároku
Podľa Pepperdinskej univerzity sa rodičia detí s pocitom nároku najčastejšie dopúšťajú týchto chýb:
- Stavajú sa do roly kamaráta, nie rodiča.
- Podplácajú ich sladkosťami a hračkami, aby sa správali vhodne.
- Odmieňajú a chvália ich aj za to, že vôbec existujú.
- Nechajú ich rozhodovať vo veciach, za ktoré má zodpovednosť dospelý.
Nie je preto prekvapením, že podľa štúdie Notredamskej univerzity z roku 2013 vyrastú z týchto detí sebestredné osoby bez empatie, ktoré nie sú schopné dodržiavať spoločenské pravidlá a systematicky a dlhodobo pracovať na dosiahnutí cieľov. V budúcnosti im chýba disciplína, aby dokázali zotrvať a prekonať náročnosť cesty, ktorá vedie ku šťastiu, spokojnosti a cieľom. Ak niečo nejde jednoducho, vzdávajú sa, pretože nie sú schopné zvládať stres. Rodičia ich nepripravili na prekážky, pretože všetko riešili za nich. Nedokážu mať na seba reálny náhľad, priznať si nedostatky a pracovať na sebe. Sú presvedčení, že si zaslúžia v práci povýšenie a vyšší plat bez toho, aby sa reálne zamysleli, či si to skutočne zaslúžia. Nerobia nič, čo nechcú, vyhýbajú sa akejkoľvek situácii, ktorá nie je pre nich príjemná. V konečnom dôsledku tak nie sú schopní v živote nič dosiahnuť.
Ako nevychovať dieťa s pocitom nároku?
Čomu sa teda vyhnúť, aby sme nevychovali dieťa, ktoré má pocit, že sa naňho nevzťahujú pravidlá a má nárok na viac, než ostatní? Stačí sa vyhnúť všetkým chybám, ktoré boli vymenované v predchádzajúcich odsekoch. Uvedomujem si, že je veľmi náročné povedať dieťaťu nie, nechať ho plakať a hnevať sa, a nepriskočiť mu na pomoc hneď, ak zápasí s náročnosťou úlohy. Avšak pre jeho budúci úspech a budovanie kompetencií je to nutnosť. Zhovievaví rodičia dávajú dieťaťu opakovane najavo, že všetko, čo si želá, mu viac-menej patrí.
Je preto dôležité trvať na pravidlách a na tom, na čom ste sa dohodli. Nepriskakujte hneď akonáhle dieťa zápasí s problémom, ale nechajte ho skúšať a podporujte ho v snahe, aby riešenie našlo samo. Chváľte snahu, nie výsledok, a určite nie bežné veci, ktoré má dieťa automaticky robiť (domáce povinnosti atď.). Prenechajte deťom zodpovednosť za ich problémy a nezdary, aby sa naučili z prirodzených dôsledkov. To im pomôže nazerať na situáciu z iných pohľadov a vnímať potreby druhých. Nastavte pevné hranice, na ktorých dodržiavaní budete trvať. Učte ich, nech si zaslúžia o čo žiadajú - napríklad pomáhať s prípravou večere, šetriť si vreckové na hračku a podobne. Naučí ich to vďačnosti, vážiť si veci, na získanie ktorých sa museli posnažiť. A akokoľvek náročné to je, naučte sa hovoriť im nie, aby si uvedomovali a rešpektovali hranice druhých ľudí. Deti potrebujú vedieť, že aj vy máte potreby, koníčky a vlastný život, do ktorého síce patria, ale nevlastnia ho ani neriadia.
Dôsledky prehnaných nárokov v dospelosti
Dieťa, ktoré si nárokuje viac než ostatní bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom zaslúžilo, má problémy zaradiť sa do skutočného života. Tieto deti vyrastú s pocitom, že im svet niečo dlží, a naplnenie ich potrieb je dôležitejšie než čokoľvek iné. Veria, že ich túžby sú dôležitejšie než potreby druhých, a že si zaslúžia viac než iní. Preto sa naučia veľmi skoro manipulovať druhými tak, aby sami nemuseli pohnúť prstom, čo vedie k pošliapavaniu práv druhých v ich osobný prospech. Očakávajú od iných, že sa prispôsobia a obetujú pre ich vlastné dobro, presne ako to robili rodičia. Dôsledkom sú toxické vzťahy plné citového vydierania, manipulácie a ultimát.
V budúcnosti im chýba disciplína, aby dokázali zotrvať a prekonať náročnosť cesty, ktorá vedie ku šťastiu, spokojnosti a cieľom. Nedokážu mať na seba reálny náhľad, priznať si nedostatky a pracovať na sebe. Sú presvedčení, že si zaslúžia v práci povýšenie a vyšší plat bez toho, aby sa reálne zamysleli, či si to skutočne zaslúžia. Nerobia nič, čo nechcú, vyhýbajú sa akejkoľvek situácii, ktorá nie je pre nich príjemná. V konečnom dôsledku tak nie sú schopní v živote nič dosiahnuť.
Prípadová štúdia: Pavol a jeho jednotka s mínusom
Príkladom toho, ako môžu prehnané nároky na výkon poškodiť dieťa, je príbeh žiaka Pavla. Pavol, ktorý sa chcel stať lekárom, dostal z biológie známku 1-. Napriek tomu, že to bola najlepšia známka v triede, Pavol sa rozplakal. Dôvodom nebola nespokojnosť s kvalitou učiva, ale jeho vnútorné presvedčenie, že jednotka s mínusom nie je dostatočne dobrá a že tento neúspech mu zabráni stať sa lekárom. Jeho rodičia, s prehnanými ambíciami, ho neustále tlačili k čo najlepším výkonom, čím v ňom vyvolali strach zo zlyhania a neschopnosť oceniť úspech, ak nie je absolútny. Tento prípad ilustruje, ako extrémne vysoké nároky môžu viesť k úzkosti, stresu a skreslenému vnímaniu reality, čím dieťaťu v konečnom dôsledku viac škodia, než pomáhajú.
Záver
Prehnané nároky kladené na deti, či už ide o akademický výkon, správanie alebo očakávania, môžu mať vážne a dlhodobé negatívne dôsledky. Rodičia by mali dbať na realistické očakávania, oceňovať snahu a učiť deti zvládať neúspechy ako prirodzenú súčasť života. Vytváranie bezpečného a podporujúceho prostredia, kde sa deti cítia milované a akceptované bezpodmienečne, je kľúčové pre ich zdravý psychický vývoj a schopnosť úspešne sa zaradiť do spoločnosti. Dôležité je pamätať si, že skvelí rodičia nemusia byť dokonalí, ale musia byť prítomní, empatickí a nastaviť zdravé hranice.