Poznáte to? Váš anjelik sa pri otcovi či starej mame smeje a je pokojný, no len čo ho vezmete do náručia, zrazu sa z neho stane uplakané a neposlušné dieťa? Prečo sa správa celkom inak a väčšinou horšie, keď je s vami, ako keď je s niekým iným? Je to bežné, mamičky, a nie je to vaša chyba. Deti vás poznajú najlepšie od narodenia. Vedia, čo si môžu a nemôžu dovoliť, skúšajú, či nebodaj nemanipulujú? Sú deti natoľko „prefíkané“, že vedia, čo na koho platí? Mnohé skúsenosti i štúdie hovoria o tom, že dieťa sa pri mame cíti natoľko dobre - bezpečne, uvoľnene a samo sebou, že zo seba dostáva všetko, čo potrebuje - vrátane emócií, ktoré ním práve lomcujú.
Dieťa a matka: Jedinečné puto od počiatku
Spočiatku, keď je bábätko úplne maličké, je prítomnosť mamy preňho nevyhnutná. Dieťa a matka sú v tomto období akoby jeden celok. Postupne však prichádza obdobie tzv. separácie, kedy drobec chce byť aj sám, vytvára si svoju vlastnú identitu a nadväzuje vzťahy s ďalšími ľuďmi či deťmi v okolí. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová potvrdzuje, že „okolo dvoch rokov, kedy začína separačné obdobie dieťaťa od matky, je dôležité, aby dieťa dostávalo hranice aj od mamy. Jasné a pevné, ale láskavé. Je to obdobie vzdoru, kedy si začína vytvárať základy vlastnej identity a preto ho musíme naučiť, čo môže a čo nie.“
Vzťah matka - dieťa je základný a jedinečný. Začína už počas tehotenstva a je preto úplne odlišný od vzťahov, ktoré prichádzajú neskôr. Väčšia naviazanosť na matku je u dieťaťa v nízkom veku prirodzená. Dieťa sa začína od matky fyzicky odpútavať približne okolo 1 - 1,5 roka života. Dovtedy ju vníma ako súčasť seba a je dôležité, aby táto potreba bola naplnená. Až po cca. roku a pol začína skúmať okolie a odbiehať od matky, ale aj napriek tomu ju potrebuje mať nablízku, lebo ona predstavuje jeho útočisko a istotu.
Dieťa je citlivé a naviazané na maminku najmä vo chvíľach, keď cíti nejaký diskomfort, je chorľavé, idú mu zúbky, či je unavené. V týchto momentoch je úplne prirodzené, keď nechce ísť k nikomu inému. Existujú však aj špecifické situácie, kedy je naviazanosť na matku problematická a je potrebné zvážiť diagnostiku vzťahovej väzby.
Hranice: Paradoxne to, čo občas ujde práve mamám
Čím to je, že pri mame sa dieťa správa inak, ako napríklad pri otcovi či starej mame? Všimli ste si, že s vami si dieťa hračky neuprace, kým pri ockovi áno? Alebo že ponúkanú stravu nechce, ale keď mu podá lyžičku stará či krstná mama, spomenie si na to, že je malý hladoš? Dieťa dokáže veľmi pružne prepínať správanie podľa toho, ako vidí, kde má aké hranice nastavené. A to už je jedno, či ide o matku alebo o otca.
Je veľa takých prípadov, kde je to práve naopak, že mamička má hranice nastavené pekne a dieťa poslúcha skôr ju, ako napríklad partnera. Nie je to teda o matke ako takej ako osobe, ale skôr o tom, ako máme nastavené hranice. Paradoxne - práve mamičkám môže to stanovenie hraníc ujsť práve preto, že starostlivosť o dieťa je veľmi náročná, trávia s ním veľmi veľa času a niekedy už človek nevládze akoby podchytiť všetko.
Ako si určiť hranice?
Čo robiť, keď dieťa mamu či ocka neposlúcha? Najideálnejšie je, keď rodičia istou „prevenciou“ predídu týmto situáciám. Pod hranicami si ľudia často predstavujú len fyzický trest alebo nejaký trest. Hranica je však pojem, ktorý hovorí o zadávaní pravidla, ktoré sa dodržiava bez výnimky, za každých podmienok, minimálne v začiatkoch, kým ho dieťa ešte nemá upevnené. Čiže - ak napríklad zakážeme dieťaťu jesť pred televízorom, tak na tomto pravidle trváme. Deti vedia veľmi dobre vycítiť, kde môžu zatlačiť a kedy hranicu posúvať. A to práve na základe našich „poľavení“.
Pri zadávaní hraníc treba postupovať opatrne a pomaly. Najskôr zaviesť jedno pravidlo, v ktorom bude rodič dôsledný, a keď ho dieťa zvládne a dodržiava, potom pridať ďalšie. Treba však rátať s tým, že ak bolo dieťa zvyknuté, že si svoje vydobyje krikom, napríklad to, že nebude chodiť spávať v daný čas, tak teraz svoj tlak zvýši, lebo bude očakávať, že aj teraz sa mu podarí hranicu posunúť, tak ako inokedy predtým. Keď však rodič vytrvá, dieťa pochopí, že to myslí vážne a pravidlo začne akceptovať. Raz za čas si to možno ešte overí, či stále platí, netreba sa preto nechať zlákať.
Pravidlá zadávame láskavo a s citom, s vysvetlením a daním najavo, že dieťa máme radi, aby nemalo pocit, že to je za trest, ale aby pochopilo, že pravidlá sú všade navôkol nás a len to, že sa ich naučíme dodržiavať, nám uľahčí život.
Generačné rozdiely: Kde sa mamičky nezhodnú
Čo vám zvyknú vyčítať iné mamy či staré mamy? Že nespí, kedy má? Že už môže jesť v jednom roku všetko a vy stále dávate pozor na jeho stravu? Že chodítko je veľký pomocník a je potrebné, nech sa dieťa občas aj vyplače? Rozpory medzi súčasnými mamičkami, tak ako aj medzi mladšími a staršími vekovými kategóriami tu však vždy boli a budú.
Neexistuje univerzálny a efektívny návod na materstvo, pretože každá mama či ocko robia to, čo si myslia, že je pre ich dieťa najlepšie. Často vznikajú výmeny názorov nielen medzi súčasnými mamami, ale poučovať sa snažia aj staršie generácie mám, ktoré už porodili a vychovali toľko detí, že majú predsa dôvod na to, aby mladšej žene poradili a usmernili ju. Áno, niektoré rady našich babičiek sú cenné, no o niektorých sme už roky presvedčené, že nikdy neboli, nie sú a ani nebudú tou najsprávnejšou voľbou pre nás a naše bábätko.
Fyziomama, Mgr. Edita Vlkovičová, ktorá sa na svojich prednáškach stretáva s rôznonázorovosťou rodičov i starých rodičov, hovorí: „Často sa pri poradenstvách a aj v súkromí stretávam s otázkou - ako čo najlepšie vyjsť pri rozhovore so starými rodičmi a vysvetliť im, že sú isté témy, na ktoré máme úplne iný pohľad a iné riešenia ako v dobe, kedy nás vychovávali oni?“ Vysvetľuje, že niekedy stačí sa porozprávať a vysvetliť im to. Starí rodičia si priznajú chybu, iní sú schopní si k danej téme aj niečo prečítať či pozrieť dokument. Čo však, ak niektorí ľudia predsa vidia svoju pravdu a vysvetľujete im zbytočne? „Vtedy naozaj vysvetľovať a dokazovať nemá zmysel. Je potrebné si striktne nariadiť pravidlá, uznať, že oni nás tiež vychovali podľa svojich najlepších možností a schopností, ale teraz je rad na nás a oni náš spôsob výchovy môžu len a len rešpektovať.“
Aký je najdôležitejší vplyv na vývoj dieťaťa | Tom Weisner | TEDxUCLA
Medzi témami, ktoré najviac rozdeľujú mamy a otcov na dva tábory, patria:
1. Spôsob, akým dieťa privediem na svet je dôležitý
Od kamarátiek či starých mám počúvame - deti sa rodili a rodiť budú, načo sa na to pripravovať? My sme porodili, aj ty porodíš! Načo sa s tým trápiš, nebuď precitlivená… V dnešnej dobe je však možné, aby si mamičky napísali svoj pôrodný plán, vybrali pôrodníka, želali si pôrodnú polohu, v ktorej chcú priviesť dieťa na svet, majú možnosť utlmenia bolestí a nemusia trvať na starých zaužívaných rituálnych praktikách. Prečo? „Lebo pôrodom to všetko začína. Spôsob, akým dieťa privedieme na svet, ovplyvňuje schopnosť zvládnuť následnú starostlivosť, vzájomné porozumenie, vytvorenie počiatočnej väzby a puta. Ako pozitívny pôrodný zážitok uľahčí žene rekonvalescenciu, dodá jej sebadôveru, odhodlanie aktivizuje jej prirodzené materské správanie, intuíciu, tak negatívny zážitok ostáva silno zakorenený v mysli ženy a spôsobuje depresie, pocity menejcennosti, často neschopnosť nájsť si s dieťaťom „spoločnú reč“, môžu nastať problémy s dojčením i v partnerstve,“ vysvetľuje Fyziomama. Aj preto dnes veľa mamičiek chce mať po pôrode tzv. bonding, teda neprerušovaný kontakt s bábätkom koža na kožu. To, o čom si niektoré ženy či skôr mamy staršej generácie myslia, že je výmysel tejto doby, je naopak nenahraditeľný moment pre rozvoj motorických schopností dieťatka. Je to základ pre úspešné a bezproblémové dojčenie. Okrem toho je pre dieťa, prechádzajúce najväčším stresom v živote počas pôrodu, matkina hruď jediná istota a živná pôda, ktorú očakáva.
2. Za dojčenie bojujem ako lev! Dojčím výlučne a na požiadanie
„Ty dojčiť nebudeš, nemáš na to prsia! Nepripravuj sa na dojčenie, veď to príde samo! Kým mlieko nastúpi na tretí či štvrtý deň po pôrode, daj malému fľašu! Dojči každé tri hodiny, máš slabé mlieko, dokrm ho umelým. Netráp sa, veď ani ty si nebola dojčená a si tu! Prečo ho máš stále na prsníku, veď jedol nedávno?“ Tieto a mnohé ďalšie otázky vám môže klásť okolie ohľadom dojčenia. Ak vy ako mama chcete svoje dieťa dojčiť, a dať mu tak to najlepšie pre jeho štart do života, robte to tak, ako cítite. „Začiatky dojčenia môžu byť náročné, ale stojí za to zabojovať. Každá mama ide s mliečkom už do pôrodnice, potrebuje len zmenu hormonálnych pomerov, ktorá prebieha práve vďaka skorému kontaktu s bábätkom, stimuláciu bradavky pusinkou dieťatka mlieko začne tiecť. Používanie fľašiek a cumlíkov v prvých hodinách či dňoch bábätka výrazne znižuje možnosť úspešného dojčenia a spúšťa často začarovaný kruh problémov - zničené bradavky, zapálené prsníky, nedostatok mlieka.“ Vieme, že materskému mlieku sa nič nevyrovná, keďže má optimálny pomer živín a vitamínov, pokrýva všetky potreby dieťatka, zabezpečuje bezproblémové vstrebávanie a trávenie, je vždy čerstvé, sterilné, má ideálnu teplotu, chráni pred infekciami a podiela sa na rozvoji imunity a čo je najdôležitejšie, mení sa podľa potrieb dieťatka. Dojčenie nie je len príjem materského mlieka, ale aj prostriedok na zvládanie stresu, na uspávanie, tlmenie bolesti, prehlbovanie vzťahu medzi mamou a dieťatkom, je aj prostriedkom na zohriatie či ochladenie a je veľmi dôležité pre úspešný rozvoj zmyslových prostriedkov a komunikácie.
3. Reagujem na plač môjho dieťatka
Prečo by sme nemali nechať dieťa vyplakať, aj keď niektoré kamarátky či staré mamy radia, že je to najlepší spôsob, akým ho naučiť napríklad spať vo vlastnej posteli? „Metódy kontrolovaného plaču a vyplakania sú pre dieťa ďaleko škodlivejšie ako si starí rodičia či kamarátky uvedomujú. Spôsobujú citovú deprimáciu, ktorá je základom psychických porúch v budúcnosti. Okrem toho vyčerpávajú dieťatko natoľko, že jeho psychomotorický vývoj môže byť zabrzdený alebo stagnuje. Zvyšujúce sa hladiny kortizolu, stresového hormónu, ničia mozgové bunky, znižuje sa imunita.“ Dieťatko sa môže javiť po vyplakaní pokojné, ale v skutočnosti sa vzdalo. Zavrie sa do ulity, je to jeho obranný mechanizmus, aby sa úplne nevyčerpalo a nezomrelo. V skutočnosti matka a dieťa tvoria biologickú jednotku a je prirodzeným inštinktom mamy, aby bezodkladne reagovala na potreby dieťatka, pretože bábätko jej pozornosť priťahuje. Dieťa nás plačom nevydiera, nechce nás ovládať, jednoducho potrebuje len naplniť jednu zo základných životných potrieb. Túži po láske, nežnosti a blízkom kontakte.
4. Milujem svoje dieťa držať v náručí, spať s ním v jednej posteli a nosiť ho pri srdci
Nosením bábätko skutočne nerozmaznáte, aj keď vám možno ľudia vravia opak - nehoj ho stále na ruky, zabaľ ho radšej do perinky, už sa ho nezbavíš, nenos ho toľko, bude rozmaznané a lenivé… Pravda je však taká, že ide o základné piliere vzťahovej výchovy, ktoré sú prospešné nielen pre psychiku, motoriku, ale aj udržanie celkového zdravia dieťaťa. Maznanie, držanie v tesnej blízkosti, spoločné spanie či nosenie upevňujú spolu s dojčením vzťahy mamy a bábätka určite najviac. „Okrem toho milujem ten zamilovaný pohľad z očí do očí, keď syna držím v náručí. Milujem voňať jeho vlásky, keď spinká na mne v šatke. Milujem, keď si na mňa vykladá v noci nožičky. Milujem, keď sa príde dojčiť a hladká mi pritom tvár. Sú to okamihy, ktoré mi nič na svete nenahradí a neviem si predstaviť, že by to bolo inak.“ Mne to od začiatku pomáha zvládať náročnú starostlivosť, lepšie svoje dieťa poznám a môžem promptne reagovať na jeho potreby aj v noci, čo mi zaručí dlhší a kvalitnejší spánok. Rýchlo rozpoznám zmenu zdravotného stavu či nástup choroby. Dieťa si napĺňa základnú potrebu kontaktu, menej alebo vôbec neplače, je zdravšie, aktívnejšie, lepšie mu funguje termoregulácia a v staršom veku je vďaka naplneniu potreby dôvery a kontaktu odvážnejšie, sebavedomejšie, priateľskejšie a empatickejšie.
5. Tip top domácnosť obetujem v prospech spoločne stráveného času, nedbám na dokonalú sterilitu
Kde je napísané, že by mamy mali stíhať navariť, upratať, oprať a ešte aj starať sa o dieťa? Naše mamy a staré mamy predsa stíhali všetko, a to možno mali aj viac detí, však? Máme dieťa odložiť do postieľky, aby sme stihli poumývať dlážky? „Nežijeme v neporiadku, ale nie, ďakujem, nedokážem obetovať čas strávený s dieťatkom za vyleštenie nábytku či dokonalé utretie prachu. Nedokážem obetovať kvôli každodennému vysávaniu spoločne strávený čas s rodinou. Je pre mňa dôležité byť s ním vonku v prírode aj celý deň namiesto drhnutia riadu. A budem radšej vešať bielizeň s malým pomocníkom dve hodiny ako by som ho mala odložiť do ohrádky a zvládnuť to za 10 minút. Detstvo by malo dieťa stráviť hrou spolu s rodičmi.“ Okrem toho je pre dieťa oveľa zaujímavejšie a cennejšie zapájať ho do bežných aktivít prispôsobených podľa veku. Nie je prospešné riešiť prehnané hygienické opatrenia, pretože dieťatko si takto lepšie vybuduje obranyschopnosť. Deti chránené pred okolitým svetom sú oveľa viac náchylnejšie na alergie či ekzémy. Organizmus bábätka by ste nemali zahrievať, ale práve naopak otužovať ho, aby bolo zdravie pevné. „Preto nechám syna pokojne behať bosého, čapicu mu nenútim a nebalím ho do XY vrstiev. Je to skôr na škodu ako na osoh, keďže dieťa je aktívne, spotí sa a vtedy ho skôr ofúkne či dostane nejaký vírus.“
6. Moje dieťa behá zvyčajne naboso, alebo v barefoot, chodítka nepoužívame a neposádzame predčasne
Drobec už začína chodiť, musíme mu kúpiť papučky. Obuj ho poriadne, nech sa mu nekriví nôžka! Nie je mu zima bez topánok? Daj ho do chodítka, veď sa naučí rýchlejšie chodiť. Posaď ho a oblož vankúšmi, nech spevňuje chrbátik a lepšie vidí navôkol! Počúvate aj vy tieto otázky či „povely“ z každej strany? Pre správny vývoj dieťatka je potrebné myslieť na to, aby sme ho predčasne neposádzali. Ak ešte nie je samo pripravené, nenúťme ho. Tým, že ho predčasne posadíme, niektoré svaly mu vyradíme z činnosti, a naopak iné môžu byť preťažované. Ak sa chceme pasívnemu sedu vyhnúť, tak dieťatko v žiadnom prípade neposadíme na gauč obložené vankúšmi, ani na koleno, ani na zem, ani do kresielka či do jedálenskej stoličky, ani na hojdačku alebo do sedáku, jednoducho nikam, kým nám to raz dieťatko neukáže samé.
O chodítkach sa vedú spory už dlhodobejšie, no odborníci vravia jednoznačne - NIE! Nedávno dokonca ďalšia krajina na svete zakázala ich predaj a používanie, pretože vážne ohrozujú zdravie a život detí. Vďaka nim dosiahnu na miesta, kam ich zvedavé ruky nepatria, no zároveň pôsobí veľmi negatívne na ich motorický vývoj. Najzdravším pohybom je štvornožkovanie, vďaka ktorému dieťa používa svaly na nohách a formuje si nôžku. „Dieťatku, ktoré sa prvýkrát postavilo, stále štvornožkuje, mení neustále svoju polohu, sadá si cez nôžku, postaví sa cez nákrok, drepne si, obchádza nábytok či načahuje sa za niečím, sú topánky skôr na príťaž. Bránia prirodzenej ohybnosti a aktivite nôžky. Môžu ju nevhodne zdeformovať a svaly v nich zlenivejú.“ Prvé topánky musia dovoliť nohám pohyb všetkými smermi, musia mať dostatok priestoru na rozvinutie prštekov a byť natoľko tenké, aby proprioreceptory na nôžke mohli reagovať na zmenu terénu a zabezpečiť tak polohu tela. Nôžka sa spevňuje pohybom, nie pasívnym podopretím.
7. Strava je dôležitá pre vývoj dieťaťa - čo skutočne smie a čo nie?
Keď dieťatko vníma, objavuje, skúša a pýta si to, čo je mama, dáva najavo, že je pripravené na prvé príkrmy. Zväčša toto obdobie nastáva medzi 4. a 6. mesiacom života bábätka. V najbližších troch rokoch potom prostredníctvom stravy budujeme imunitu dieťaťa, staviame jeho stravovacie návyky, ale aj zlozvyky. Naše staré mamy často vravievajú - daj mu jesť ten vysmážaný rezeň, veď od roka už môže. Nože neodopieraj mu tú sladkosť, ty v jeho veku si už jedla keksíky jeden za druhým. Nevhodná strava môže dieťaťu chutiť, no jej častou konzumáciou v ňom zničíte to, čo vybudovalo materské mlieko. „Dieťa nie je zmenšenina dospelého. Jeho tráviaci systém ani obličky nie sú ešte vyvinuté a tomu má byť prispôsobené aj jeho stravovanie. Unáhlené kroky nedočkavých mamičiek alebo prvé odmietanie stravy detí, vedú často k tomu, že sa deťom dostanú priskoro potraviny, ktoré nie sú schopné dobre tráviť a zbytočne zaťažujú telo,“ vysvetľuje Alexandra Popovičová, propagátorka zdravej výživy pre deti.
Čo by teda deti do 3 rokov nemali vôbec jesť? Hríby, údeniny, ochutené mliečne výrobky, sladkosti či tavené syry. Zdravie a imunitu dieťaťa najlepšie podporíte lokálnou stravou z ovocia a zeleniny.
Matka ako zdroj pokoja a bezpečia
Vzťah medzi matkou a dieťaťom je jedným z najsilnejších a najdôležitejších vzťahov v živote človeka. Mama je pre dieťa kľúčovou osobou, ktorá ho nielen privádza na svet, ale aj ochraňuje, usmerňuje a učí ho reagovať na rôzne životné situácie. Silný a kvalitný vzťah s matkou má zásadný vplyv na psychické a emocionálne zdravie dieťaťa, ako aj na jeho mentálny vývoj. Mamy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote každého jedinca. Sú ochrancom, strážcom, človekom, ktorý dieťa usmerňuje a učí ho reagovať na rôzne situácie.
Už novorodeniatko hľadá v náručí mamy istotu a harmóniu. Potrebuje pocit bezpečia, ktoré mu dáva vôňa matky a materské mliečko z jej prsníkov. Ešte aj malý školák sa najlepšie upokojí na maminej hrudi. V prípade, že tento zdroj bezpečia - táto stelesnená stabilita - sama podlieha strachu, obavám, keď deti vidia svoju mamu ako nezvláda emócie alebo podlieha veľkému strachu, plače, kričí - zrazu sa rozpadá aj ich jediný ostrov bezpečia, zahlcuje ich nesmierny strach, obavy, bolesť. Sú obklopené chaosom, na ktorý nie sú pripravené a ktorý nevedia zvládnuť.
Bezpečie a stabilita je nevyhnutná aj pre zdravý mentálny rozvoj dieťaťa, a tiež preto, aby dieťa mohlo bezpečne spoznávať svet. Keď mu chýba stabilné prostredie, pokojný domov, istota, že vždy sa môže so svojimi problémami zveriť a vždy mu podáme pomocnú ruku, keď ju bude potrebovať, bude to mať za následok negatívny vplyv na jeho psychiku. Neraz na celý život.
Emocionálna prítomnosť matky
Mnohé matky sú v súčasnosti s deťmi viac ako v minulosti, ale duchom sú neprítomné. Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často sú na deti emocionálne nenapojení, myšlienkami sú niekde inde, často pozerajú do mobilu alebo snívajú o niečom, čo budú robiť, keď dieťa napríklad zaspí. Je smutné sledovať rodičov, ktorí si prídu popoludní po dieťa do materskej školy a namiesto toho, aby počúvali radostné a spontánne rozprávanie svojho dieťaťa, ktoré toho veľa počas dňa v škôlke prežilo, tak radšej pozerajú do mobilu. Mnohé mamičky zase priznávajú, že sa aj v byte s deťmi nudia, a tak občas mrknú, čo nové na Instagrame, sem - tam odpovedia na sociálnej sieti, inokedy si prečítajú článok.
Odborníčka na technológie Linda Stone pred viac ako 20 rokmi nazvala tento jav ako nepretržitú čiastočnú pozornosť. „Tento novodobý fenomén poškodzuje nielen dospelých, ale aj deti. Predovšetkým ide o emocionálnu interakciu, ktorá prebieha medzi matkou a dieťaťom. Týka sa to tiež citlivej komunikácie, ktorá je základom väčšiny ľudského učenia. A tak sme sa ocitli akoby v nových výchovných situáciách, ktoré ešte nemáme ani poriadne preskúmané,“ upozorňuje Linda Stone. Nestačí, keď sú rodičia prítomní len fyzicky, dôležité je aj to, ako sú k deťom pripútaní aj citovo. Deti túžia po komunikácii s rodičmi, telefóny ich rušia.
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom
Medzi rodičom a dieťaťom dochádza k typickej komunikácii, ktorá sa viaže k veku dieťaťa. Väčšinou rodičia používajú vyšší tón hlasu, zjednodušujú vety a výrazne vyjadrujú nadšenie. Takýto štýl komunikácie pomáha deťom v ich rozvoji. Kathy Hirsh-Pasek, profesorka detskej psychológie, hovorí: „Podľa úrovne jazykových schopností môžete veľmi pravdepodobne predpokladať, ako sa bude dieťaťu dariť v škole. A kľúčom k rozvoju slovnej zásoby je častá a plynulá komunikácia medzi dieťaťom a dospelými. Kúzlo rozhovoru je preč.“ Batoľatá majú veľkú túžbu zdieľať svoje hry s rodičmi a túžia po tom, aby sa mama a otec zapojili do zábavy. Batoľatá poukazujú na veci, ktoré považujú za zaujímavé, ukazujú hračky rodičom, nosia im rôzne predmety len preto, aby rodičov zaujali a motivovali ich k spoločnej hre. Kathy Hirsh-Pasek toto komunikačné správanie nazýva „sociálne ponuky“, pretože batoľatá v podstate ponúkajú dospelému sociálnu pozornosť. Toto je ten najsprávnejší čas, keď rodičia môžu deťom veľa vecí naučiť a správne s nimi komunikovať.
Osamelosť dnešných matiek
V minulosti matky deti vychovávali v spoločenstve ďalších žien z rodiny či dediny. V súčasnosti majú mnohé matky rodinu vzdialenú aj stovky kilometrov, vo veľkých mestách si nevedia nájsť kamarátky, a tak niektoré môžu trpieť osamotenosťou. Práve pre tieto ženy je mobil a internet poslednou záchranou. Ony samy hovoria, že je to ich jediné spojenie s reálnym svetom dospelých. Keď matky cítia smútok, nenaplnenosť vo vzťahoch alebo nudu, tak sa nedokážu stopercentne napojiť na svoje dieťa. Ideálne je, keď je matka šťastná, spokojná, keď sa dokáže tešiť z rodičovstva a nachádza v ňom v určitom období života svoje jediné naplnenie. Šťastná matka vychováva šťastné deti. Niektoré matky dokonca hovoria, že ich vzťah k dieťaťu sa zlepšil po tom, keď išli do práce. Spoločne strávený čas s dieťaťom potom považujú za vzácnejší a viac si ho vychutnávajú.
Hľadanie zdravého kompromisu
Deti sú naprogramované k tomu, aby získavali pozornosť dospelých. Vedia prísť s ponukou na hru, vedia dospelých rozosmiať a keď to nejde ináč, dokážu mať záchvat zlosti. Ak si ich veľmi dlhú dobu nikto nevšíma, nakoniec to úplne vzdajú a prestanú plakať úplne. Aby boli vaše chvíle s dieťaťom šťastné, musíte sa snažiť o určitý kompromis. Nesmiete zabúdať na seba a na napĺňanie svojich snov. Ideálne je, keď vám má kto občas pomôcť s dieťaťom a vy si počas týždňa vytvoríte chvíle len pre seba. Počas týchto hodín načerpáte energiu a radosť do ďalších dní. A takto vyzbrojení spokojnosťou a radosťou budete vedieť naplno prežiť čas len so svojím dieťaťom.
Paulo Coelho povedal: „Dieťa môže dospelého naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojný, vždy sa čímsi zaoberať a celou silou sa dožadovať toho, čo chce.“ V skutočnosti je toho omnoho viac. Deti rýchlo rastú, a preto je dobré vedieť naladiť sa tak, aby ste si spoločné chvíle skutočne užili a vytvorili si tak nádherné spomienky. Skúste popracovať napríklad aj na tom, aby ste si vedeli vychutnať silu prítomného okamihu. Je potrebné sa učiť spomaleniu, k otvoreniu pozornosti, porozhliadnuť sa okolo seba, všímať si to, čo bežne nevidíme. Je potrebné sa sústrediť na farby, zvuky, vône, a to aj také, ktoré sme doteraz nevnímali. Základ je, aby sme nič nehodnotili a neposudzovali a nič neočakávali. To by nás len odvádzalo k premýšľaniu nad tým, čo bude nasledovať neskôr. Dobré je vnímať aj vlastné emócie a zmysly. Keď si v tomto momente uvedomujeme, čo vnímame prostredníctvom zmyslov, cez ne si uvedomíme aj emócie, telesné pocity a dych. Keď dáme do súvislosti vonkajší svet a náš vnútorný svet a všímame si vyváženosť medzi vnútornou a vonkajšou pozornosťou, vtedy prichádza pocit spokojnosti. Táto ľudská schopnosť je všeobecne známa, nie je to žiadny nový objav. Možno sa zmenilo pomenovanie, dnes sa tejto schopnosti hovorí všímavosť (mindfulness).