Cesta rodiny s postihnutým dieťaťom: Výzvy, pochopenie a nádej

Keď sa v rodine objaví dieťa s postihnutím, je to neobyčajne ťažká skúsenosť, ktorá vyburcuje a často preorganizuje život všetkých jej členov. V podobnej situácii sa ocitnú aj rodičia, ktorých zdravé dieťa sa zraní a následkom úrazu je postihnutie. Táto cesta je plná emócií, výziev, ale aj nečakanej radosti a hlbokého zadosťučinenia. Pochopenie povahy postihnutia, jeho rôznych foriem a dostupných ciest pomoci je kľúčové pre zvládnutie tejto náročnej životnej situácie.

Počiatočné fázy prijatia: Šok, negácia a hľadanie odpovedí

Informácia o tom, že dieťa nie je zdravé, je pre rodičov tragická. Počiatočná nedôvera často prechádza do negácie. Rodičia si myslia, že predsa nie je možné, aby ich dieťa bolo choré. V tomto období sa objavujú rôzne emócie. Bezradnosť a bezmocnosť, akú často cítia rodičia, sa stáva taká ťažká, že ju nevládzu uniesť. Pritlačení svojimi emóciami, rodičia často podliehajú depresii. Vtedy sa objavujú myšlienky rôzneho druhu na základe obranných mechanizmov. Rodičia hľadajú vinníkov za postihnutie ich dieťaťa, čo im umožní striasť zo seba pocit viny, často odmietajú myšlienku na to, že dieťa je postihnuté. Tento čas je etapou hľadania riešení, trochu chaotický, často vedie k hypnotizérom, bioenergoterapeutom a bylinkárom.

Prechod k akceptácii a aktívnej starostlivosti

Nasleduje pozitívna etapa, kedy rodičia začnú pracovať so svojím dieťaťom na zlepšení svojho života. V tejto etape sa rodičia učia, ako tráviť čas so svojím dieťaťom. Taktiež zistia, že dieťa im dáva bezvýhradnú lásku, a to ich robí šťastnými. Prechod medzi jednotlivými etapami nie je jasne vyznačený, ich hranice sú voľné. Pre postihnuté dieťa treba veľa obetovať, často zanechať svoje potreby, doterajší život. Veľa záleží od stupňa postihnutia, od toho, či dieťa vyžaduje stálu opateru, v akom stupni je, či je to fyzické alebo psychické postihnutie. Opatera o choré dieťa je výzvou, ktorej sa treba každý deň postaviť.

Pochopenie mentálneho postihnutia: Príčiny, stupne a prejavy

Mentálne postihnutie, alebo retardácia intelektového vývinu, je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie sú rôznorodé a môžu sa vyskytnúť v rôznych obdobiach vývinu dieťaťa:

• Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Nadmerné užívanie alkoholu, alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva, tiež môže spôsobiť postihnutie.
• Vrodené faktory: Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
• Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení centrálneho nervového systému (CNS), alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Organické alebo mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíku, tiež môžu spôsobiť poškodenie počas pôrodu.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Stupne mentálnej retardácie sa určujú podľa stupňa zníženia intelektu a merajú sa pomocou inteligenčných testov (IQ):

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.
• Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaní, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov /estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych/, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
• Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20): Človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť.

Vzdelávanie a profesionálna príprava

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím prebieha podľa špeciálnych vzdelávacích programov, ktoré sú prispôsobené ich individuálnym potrebám a schopnostiam.

• Vzdelávanie podľa Variant A: Vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant B: Vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant C: Vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ukončením posledného ročníka základnej školy žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie. Nemôžu pokračovať vo vzdelávaní v bežných stredných školách, pretože tam je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím však môžu pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: Poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: Poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Špecifiká osobnosti a optimálna výchova

Mentálne postihnuté dieťa je často ľahko ovplyvniteľné. U nich sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

Pomoc a terapia: Kedy a kde hľadať podporu

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

• Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálnej možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.
• Psychoterapia je dôležitou súčasťou starostlivosti. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.
• Farmakoterapia: Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Súkromné centrá špeciálno-pedagogického poradenstva ponúkajú stretnutia zamerané na poradenstvo, rehabilitáciu, terapiu a relax. Tieto centrá chcú prispieť k celkovému zlepšeniu psychickej pohody v rodinách, umožniť zmysluplné využitie času spoločnou komunikáciou a tiež alternatívnymi aktivitami, ako sú canisterapia alebo hipoterapia.

Psychické dopady na rodinu a hľadanie opory

Narodenie postihnutého dieťaťa prináša pre jeho rodičov, ale aj celú rodinu citeľnú zmenu. Nie všetci sa s ňou dokážu vyrovnať. Najväčšiu psychickú záťaž pociťujú hlavne v prvých mesiacoch. Ohrozený môže byť aj samotný partnerský vzťah. So svojimi problémami často zostávajú sami. Spoločnosť im veľakrát nepodá pomocnú ruku. Žiť s postihnutým dieťaťom a vychovávať ho, nie je nič ľahké.

Rodičia sa veľmi líšia v čase, počas ktorého sa im podarí akceptovať postihnutie ich dieťaťa. Skôr alebo neskôr si každý rodič vytvorí stratégiu, ktorá mu pomôže túto náročnú situáciu nejakým spôsobom zvládnuť. Keďže je to situácia nová a neštandardná, je náročná aj z toho dôvodu, že rodič má väčší problém nájsť oporu vo svojom prirodzenom prostredí. Kým pri narodení zdravého dieťaťa sa pri obavách, starostiach dokážeme poradiť s mamou, svokrou, tetou či babičkou, ktoré už vychovali nejaké deti v minulosti a majú skúsenosti v tomto smere, pri výchove dieťaťa s postihnutím je často bezradná aj širšia rodina.

Po narodení dieťaťa s postihnutím sa všetka starostlivosť odborníkov dostáva takémuto dieťaťu. Rozbehne sa kolotoč vyšetrení u rôznych špecialistov, rodičia dostávajú veľa odporúčaní, čo robiť, aké terapie navštevovať. Dôsledkom toho je, že sa nevenujeme rodine ako celku, ale podľa tradičného medicínskeho modelu liečime „choré“ dieťa. Nápor na rodinu pri výchove a rehabilitácii dieťaťa s postihnutím je však naozaj enormný. Všetka starostlivosť, všetka pozornosť rodičov, ale častejšie matky sa sústreďuje na „liečbu“ a rozvoj dieťaťa. Otec je obvykle ten, ktorý zabezpečuje finančné zdroje, keďže narodenie dieťaťa s postihnutím predstavuje zvýšené výdavky na rodinný rozpočet. Matka sa na niekoľko mesiacov až rokov stáva v prvom rade sprostredkovateľom zdravotnej starostlivosti. Často nemá priestor na rolu partnerky, taktiež nemá priestor na starostlivosť o vlastné prežívanie.

Zhoršovanie partnerského vzťahu a hľadanie rovnováhy

Po narodení dieťaťa s postihnutím prichádza často pocit viny a nie každý sa s ním vie bez pomoci vyrovnať. Matka dieťaťa sa obvykle bojí, že venovaním času sebe alebo manželovi zanedbá niečo dôležité pri starostlivosti o dieťa. Týmto alebo podobným spôsobom sa stále viac sťahuje z obvyklých ženských rolí do roly opatrovateľky vlastného dieťaťa. Podstatným a veľmi častým dôsledkom je zhoršenie partnerského vzťahu. Partnerský vzťah ustupuje do úzadia, všetka pozornosť je venovaná jednému členovi rodiny. Rodiny, v ktorých sa narodilo dieťa s postihnutím, sa často formálne alebo aspoň neformálne rozpadávajú aj v dôsledku týchto faktorov.

Rodičia postihnutého dieťaťa by nemali zostávať so svojimi ťažkosťami sami. Ak majú pocit, že napriek všetkej snahe im výchova a starostlivosť o ich dieťa prerastá cez hlavu, je dobré zájsť za odborníkom a porozprávať sa o tom, čo prežívajú. Najväčšími expertmi na vývin ich dieťaťa ostanú vždy oni sami. Ak sa má vývin ich dieťaťa posúvať dopredu, je nevyhnutné, aby bolo v poriadku najmä ich prežívanie. Každá náročná životná situácia sa odráža na našej psychike, a teda aj osobnosť rodiča, ktorému sa narodí dieťa s postihnutím, prechádza mnohými zmenami. Je dôležité byť vnímavý tak voči potrebám dieťaťa ako aj voči vlastným potrebám a hľadať rovnováhu medzi potrebami dieťaťa, ale tiež ďalších členov domácnosti. Je veľmi dobré, ak sa fungovanie rodiny dostane postupne do takej alebo veľmi podobnej formy, v akej bolo pred narodením dieťaťa.

Potenciál dieťaťa a jeho radosť

Postihnutie vzbudzuje strach, hanbu, rozpačitosť. Je dôležité, aby sme sa nesústredili na postihnutie dieťaťa, ale na to, aký má potenciál. Dokonca aj najviac postihnuté deti, s ktorými sa systematicky pracuje, robia pokroky. Tieto drobné kroky potešia a motivujú k ďalšej práci. Postihnuté dieťa okrem všetkých každodenných výziev, aké stavia pred neho rodina, môže byť zdrojom obrovskej radosti a zadosťučinenia. Také dieťa sa učí pokore, trpezlivosti a citlivosti, empatii a oddanosti.

Potrebujete čas pre seba, aj keď si ho nedoprajete. Ak potrebujete psychologickú či právnu pomoc, pomoc v opatere alebo akúkoľvek inú pomoc - nezabudnite, že existujú organizácie, ktoré sú tu na to, aby vám pomohli. Ste silnejší/silnejšia ako vaše dieťa - nevyužívajte svoju silu proti nemu, ale pre jeho úžitok. Ak máte ďalšie, zdravé deti, nezabudnite, že aj pre ne je vaša situácia ťažká. Zdraví súrodenci chorého dieťaťa tiež potrebujú pozornosť, lásku, starostlivosť. Nie ste sám/sama - existuje veľa spoločenstiev rodičov postihnutých detí a množstvo internetových fór, na ktorých sa ľudia delia so svojimi podobnými životnými situáciami a so svojimi skúsenosťami. Vaše dieťa vás bezhranične miluje - nezabudnite, že jemu je k šťastiu potrebné vaše prijatie, prítomnosť, vaše teplo a pocit bezpečia.

Ak vaše dieťa trpí inkontinenciou, zabezpečte mu každodenný komfort použitím správnych absorpčných produktov, ktoré sú určené pre deti alebo najmenšie rozmery absorpčných produktov pre dospelých. Dobre zvolený produkt znamená nielen pohodlie pre pacienta, ale aj menšie riziko vzniku bolestivých preležanín, ako aj ľahšiu prácu pre opatrovateľa. Výber správneho produktu je veľmi dôležitý.

Výchova dieťaťa s postihnutím môže byť v konečnom dôsledku pre rodinu aj darom, z ktorého čerpajú všetci jej členovia. Aj keď je spočiatku veľmi ťažké si takýto scenár predstaviť. Vzdelávacie programy, terapia a podpora zo strany odborníkov a komunity môžu výrazne zlepšiť kvalitu života dieťaťa aj celej rodiny.

tags: #postihnute #dieta #a #revosnici