Rodina, ako základná sociálna jednotka, prechádza neustálymi zmenami, ktoré sú odrazom sociálnej a ekonomickej situácie spoločnosti. Tieto zmeny sa nevyhýbajú ani tradičnej rómskej rodine, ktorá si napriek postupnej erózii pôvodných kultúrnych prvkov zachováva svoje špecifické črty. Cieľom tohto článku je preskúmať a priblížiť významné udalosti v živote rómskej rodiny, so zameraním na narodenie dieťaťa, manželstvo a pohreb, a poukázať na premeny, ktorými tieto tradície prechádzajú, najmä v kontexte života rómskej komunity v Michalovciach a jej okolí.
Rodina ako základný kameň rómskej spoločnosti
Rodinu môžeme považovať za malú sociálnu skupinu, ktorá si v interakcii so širšími spoločenskými inštitúciami formuje svojskú charakteristickú štruktúru. Je to celok, kde na základe emocionálnych príbuzenských vzťahov medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, resp. medzi ostatným príbuzenstvom, utvárajú osobitné vzťahy. Každá rodina prechádza mnohými zmenami. Patria sem zmeny v štruktúre rodiny a zmeny v jej funkciách (Kasanová, 2008).
Aj v rómskej rodine dochádza k určitým zmenám. Konečná (1994, s. 17) uvádza, že „rómska rodina rovnako ako iné rodiny prechádza spoločenským vývojom, ale nesie v sebe aj retardačné trendy, tradície a všetky prejavy rómskeho etnika“. Rodina vytvára jedno z najdôležitejších socializačných prostredí. Poskytuje jednotlivcovi jeho základnú totožnosť, vytvára predovšetkým zázemie pre prvé poznávanie a citové zážitky.
Podľa Cangára (2002) tradičná rómska rodina je charakteristická životom v širšej veľkorodine, komunitným spôsobom života, zreteľnou deľbou rolí v rómskej rodine a chápaním obydlia ako dočasného, provizórneho. Aj Rosinský (2006, s. 29) potvrdzuje, že „rodina žije pohromade v blízkom, doslova tesnom fyzickom kontakte“. Mužské a ženské úlohy sú v rodine jasne a pevne vymedzené. Rómske ženy vnímajú svoju gender identitu oveľa vyhranenejšie ako slovenské ženy (Čerešník, Čerešníková, 2007; Čerešník, 2006). Rómsku rodinu nemožno chápať ako istý počet jednotlivcov, ale vždy ako celok. Konflikty prežívajú rodiny kolektívne, jedinec koná vždy v mene rodiny. Chyba, ktorú urobí jedinec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny. Aj Rosinský (2006) uvádza, že v tradičnej rómskej rodine mal každý svoje miesto, každý presne poznal svoj status a vedel, čo môže a čo nie. Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi (otec, mama, stará mama, starý otec, brat, sestra) sú veľmi silné. Jedinec z tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám, ani doma, ani na smrteľnej posteli, či v nemocnici (Hartl, 1993).
Narodenie dieťaťa: Radosť aj zodpovednosť
V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou. Inak to nie je ani v rómskom spoločenstve. Ako v minulosti, tak i v dnešnej dobe, je veľkou radosťou narodenie syna. On je nositeľom rodu a keď vyrastie, bude reprezentovať svoju rodinu medzi ostatnými Rómami. U olašských Rómov je muž najdôležitejšou osobou rodiny. Rodina má silný patriarchálny charakter.
U tzv. Rumungrov vnímajú narodenie dieťaťa takto: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“ (Pani N., 54 r.). Za najdôležitejšiu udalosť v živote považujú narodenie dieťaťa, pričom tu badať určité prvky magickosti: „Keď sa narodí dieťa, tak mu na ľavú ruku dáme červenú stužku a taktiež pred krstom by sa nikto nemal pozrieť, pokiaľ ešte nie je pokrstené.“
V rómskych rodinách sa tešili z narodenia synov, väčší počet mužských potomkov znamenal väčšiu úctu a dôležitosť rodiny. Zároveň išlo aj o posilnenie fyzickej sily rodiny. Muži v dospelosti, vzhľadom k tomu, že za svoje služby a výrobky dostávali finančnú odmenu, prinášali do rodiny peniaze. Najstarší syn mal mimoriadne postavenie. Ako najstarší bol považovaný za silnejšieho, rozumnejšieho a skúsenejšieho ako mladší súrodenci. Úlohou najstaršieho brata bolo pomáhať rodičom pri výchove súrodencov. Od detstva súrodencov ochraňoval, organizoval, usmerňoval, trestal a zastupoval rodičov, ak boli neprítomní. Vo veku 15 - 16 rokov ho prvý krát otec vyzval, aby zasadol k spoločnému stolu. Od tej chvíle sa jeho pozícia v rodine posilnila (Šebková H.).
V rómskej rodine sa tešili viacej narodeniu chlapca ako dievčaťa. Okrem toho, že chlapec znamenal posilnenie sily rodiny, obávali sa, že dievča môže rodinu skôr priviesť do hanby ako chlapec, napr. keď otehotnie. Narodeniu dievčaťa sa potešila hlavne matka, lebo dievča jej bude pomáhať v domácnosti a s opaterou mladších detí. Najstaršia dcéra sa postupne zaúčala k prácam v domácnosti - upratovaniu, pomoci pri varení a v starostlivosti o mladšie deti. Sestra mohla aj neskôr usmerňovať mladších súrodencov, avšak inak chlapcov a inak dievčatá. Dôležitou oblasťou výchovy bolo naučiť deti, ako sa správať, aby neurobili hanbu - ladž rodine. U dievčat všeobecne platilo, že mali zostať počestné až do sobáša - mangavipen. Otehotnieť pred sobášom znamenalo pre rodinu veľkú hanbu. Na počestnosť sestier dozerali aj bratia, pričom výsadné postavenie mal najstarší brat v rodine. Žena bez partnera a s dieťaťom mala výrazne nižší sociálny status. Matka zaúčala dcéru nielen pre pomoc v rodine, ale aj ako budúcu manželku a matku. Predovšetkým staršie dievčatá v rodine neboli vedené k vzdelaniu, ale k tomu, aby sa vedeli postarať o rodinu (Žigová A.).
U olašských Rómov je zvykom, že pred krstom žena nesmie chodiť nikam na návštevu, ani sa ukazovať na ulici, pretože je ešte nečistá. Olašská Rómka sa očisťuje s tým, že ide spolu so svojou kmotrou do kostola v deň krstu. Matka dieťaťa predtým, než sa uskutoční krst, nesmie v kuchyni nič vykonávať.
Deň v živote neelitného rímskeho dieťaťa v starovekom Ríme
Manželstvo a svadobné zvyky: Od dohody k oslavám
Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. U nich je samozrejmosťou, že nevesta sa nasťahuje k ženíchovi, ale v súčasnej dobe, hlavne v majoritnej spoločnosti, si mladomanželia plánujú vlastné spoločné bývanie.
U Rumungrov výber nevesty je len dohodou. „U nás Rumungrov len dohodou. Stretnú sa rodičia nevesty a ženícha a dohadujú sa ich budúcnosti života. (Kde budú bývať, robiť, peniaze)…“(Pani H., 67 r.). „…. Svadba pre nás Rumungrov je veľmi dôležitá, hlavne keď vydávame dievku. Z dievčaťa sa stáva žena.“ Zvykom je, že nevesta sa vydáva od 18 rokov. „…. od 18 rokov alebo staršie…“ (Pani N., 72 r.). „Svadobná hostina trvá od rána do rána, … vždy sa koná v sobotu od rána do rána. Svadba pre obe skupiny Rómov predstavuje obrad, keď z dievčaťa sa stáva žena, ženích prevezme zodpovednosť za celú rodinu. U nich je hriechom bývať „na divoko“ - tento typ spolunažívania sa stáva trendom hlavne u mladých v majoritnej spoločnosti. Podľa nášho názoru sa len boja prebrať zodpovednosť za toho druhého. A už sa vytráca potreba manželstva, keďže pre nich to symbolizuje len kus papiera.
U olašských Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou alebo útekom. „… my si vyberáme dohodou, zaplatením alebo útekom, a nie únosom. Pri zaplatení nevesty dodržujeme tradície „pytačky.“ Ako to vyzerá pri pytačkách? “Nevestu ide vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, príde tam celá rodina so sprievodom hudby. … pred vstupom do domu vajda trikrát zabúcha palicou, to symbolizuje príchod pytača a vypýtanie si nevesty od rodičov… a hovoria: dozvedeli sme sa, že tu býva pekná nevesta… potom otec nevesty a ešte zvyčajne dvaja, traja rodinní príslušníci diskutujú pri okne… majú v ruke buď fľašu vína, alebo drahej pálenky… ženíchov zástupca vytiahne peniaze… nevestin otec odmietne, tak vytiahne viac peňazí a keď sa dohodnú, pustia ich dnu a začne veľká oslava…“ Keď sa koná svadba, je veľká hostina? “Áno, príde veľa ľudí, do domu kultúry, prichádzajú hostia… každá rodina, ako prichádza, je pre nich zahraná skladba a každý donesie drahé whisky…“… oslavujeme až do rána…
Fabianová a Hübschmannová (1991) detailne opisujú rómsku svadbu v minulosti: Keď sa mladí vrátili z národného výboru, prisahali si ešte raz po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou, nalial ženíchovi do dlane pálenku a ženích dal sa napiť neveste, potom nalial starosta neveste a nevesta dala napiť sa z dlane ženíchovi. „Žite spolu ako tá čierna zem s čiernym chlebom. Neurobte nikdy druhému hanbu. A tak, ako Pánboh rozsvietil slnko, aby ste nikdy v živote nezablúdili a nezišli zo správnej ľudskej cesty.“ Potom sa zase spustila hudba, družba obchádzala okolo s tanierom a svadobčania hádzali peniaze na tanier. Po návrate z kostola bola pripravená svadobná hostina. Väčšinou sa chystala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Hudba, ktorú začali hudobníci aj pri príchode svadobčanov hrať, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie. Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, nevesta vybrala sa doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Až potom začala zábava v plnom prúde. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je aspoň pre rómske srdce celkom nemožné.
Pohrebné zvyky: Lúčenie s úctou a spomienkou
Pri porovnaní dvoch subetnických skupín Rómov žijúcich na Slovensku možno vo zvykoch pri nešťastnej životnej udalosti v minulosti a dnes badať určité rozdiely. Vartovanie (bdenie rodiny nad zosnulým) sa v súčasnom svete vytráca. V minulosti však bolo bežné stráviť nad nebožtíkom tri dni. Nebol nikdy sám a pri jeho „poslednom odchode“ z tohto sveta sa pri ňom striedala rodina a blízki priatelia.
U olašských Rómov uvádzajú Stojka a Pivoň (2003, s. 120), že pred vartovaním sa najbližšia rodina musela zariadiť takto: „Keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu a to žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež dá zo seba dolu šaty, ktoré nosievala, keď jej muž žil a oblečie si len čierny odev od hlavy až po päty - je celá v čiernom. Keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie.“
V minulosti a v niektorých lokalitách i dnes sa zosnulému do rakvy dávali i jeho osobné a obľúbené predmety ako: víno, karty (ak rád hrával), bič (ak mal kone), palicu, peniaze, zlato (najčastejšie prstene), veľa kvetov a svätých obrázkov. Keď zomrela žena, do truhly jej vyskladali peknú látku, ktorá musela byť drahá a tiež obľúbené predmety (Stojka - Pivoň, 2003).
U Rumungrov pri pochovávaní zosnulého hrávali jeho obľúbené piesne. Barányiová (2013, s. 34) uvádza: „Rómske hudby stáli a formovali sa na schopnostiach primáša - bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa pripájala hra ostatných. Druhé husle (sekundárny primáš) mali za úlohu zosilniť melodické obrysy skladby. Úlohou kontrášov bolo harmonizovať melódiu, vytvárať dvoj-a-troj zvukmi vyplňujúci stredný hlas. Úlohou basy bolo udržiavať základný rytmus a mala aj dôležitý harmonický význam. Malá basa, violončelo, veľká basa - kontrabas udávajú v skladbe základný rytmus, čím zastávajú aj funkciu bicieho nástroja.“
Počas rozhovoru s respondentmi o téme pohreb prevládala pochmúrna nálada. Rodiny ťažko o tom rozprávali. Pohreb pre nich symbolizuje určitý obrad, kedy sa pozostalí lúčia so zosnulým a majú možnosť povedať mu to, čo počas života nestihli, ale hlavne, len to dobré. Ako sami tvrdia o zosnulom, len to dobré. Zosnulému do rakvy vkladajú jeho najobľúbenejšie veci v predpoklade, že to využije na druhom svete. V dome zosnulého zakryjú alebo z…
Výsledky prieskumu a súčasné trendy
Výsledky prieskumu, realizovaného v lokalite Orechov dvor v Nitre so šiestimi rómskymi rodinami, poukazujú na zložitosť a dynamiku zmien v rómskej rodine. Napriek tomu, že niektoré tradičné prvky sú stále prítomné, iné sa vytrácajú a nie sú nahradené novými.
Pani N., 54-ročná, býva so svojím manželom D. a 5 maloletými deťmi v bunke na Orechovom dvore. Navštevujú základnú školu v Krškanoch. V bunke býva ešte aj dospelý syn Daniel so svojou družkou a dvomi maloletými deťmi, ktoré sú obe postihnuté. V byte neudržiavajú hygienu, ktorá je na nízkej úrovni. Nábytok je skromný, spia pravdepodobne všetci na manželskej posteli. Všetky deti bývajú často choré, nechodia do školy, majú hodiny ospravedlnené. Pani N. poberá dávky v hmotnej núdzi, majú určeného osobitného príjemcu, dlžobu na byte nemajú. Vraj chodia vyberať kontajnery (rodičia).
Pani K., 42-ročná, býva v jednoizbovom byte na Orechovom dvore spolu so svojím druhom Marekom S., jeho rodičmi a svojimi 4 deťmi. Rodina bola istý čas v Českej republike, kde boli deti zverené do starostlivosti detského domova kvôli zanedbávaniu starostlivosti, následne boli deportované na Slovensko. Podľa vyjadrenia detí sa im v profesionálnej rodine páčilo. Rodičia si našli bývanie na Orechovom dvore a nad deťmi bola zrušená ústavná starostlivosť. V súčasnosti navštevujú deti školu v Krškanoch. Marek priznal užívanie drog. Byt je zariadený skromne, hygiena v domácnosti nie je na požadovanej úrovni. Matka pôsobí dojmom, akoby požívala nejaké upokojujúce látky.
V súčasnom dynamicky sa vyvíjajúcom svete sa menia i tradičné prvky rómskej kultúry. Rozdiely s minulosťou možno badať vo všetkých oblastiach rodinného i spoločenského života, počnúc krstom. U Rumungrov vnímajú narodenie dieťaťa takto: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“ (Pani N., 54 r.).
Kultúrne dedičstvo a jeho premeny
Korene pôvodnej rómskej kultúry možno ešte nájsť u subetnickej skupiny Valašských (tzv. „olašských“) Rómov. Na druhej strane u tzv. „Rumugro“ Rómov nebadať žiadne tradície, zvyky či obyčaje uvádzané v normotvorných textoch o rómskej kultúre v minulosti.
Odev je nie len vonkajším znakom verejnej deklarácie príslušnosti k etnickej skupine, ale aj postavenia v skupine. Odev olašských Rómov sa stal reprezentatívnym odevom pre všetkých Rómov. Pre olašské ženy je charakteristická po členky dlhá farebná nazbieraná sukňa - cocha fodrenca. Na sukňu sa uväzovala oválna, volánová zástera s vreckom - leketa. K sukni sa nosila farebná blúza, s dlhými rukávmi a manžetami. Dôležitou súčasťou odevu je aj šatka na hlavu. U olašských Rómiek dodnes prevažuje tendencia dlhých vlasov, pretože krátke vlasy u ženy boli znakom potrestania, poníženia ženy. Tradičné prvky odevu mužov sa vytratili už na začiatku 60. rokov 20. storočia. Odev obsahoval farebnú výrazne vzorovanú košeľu s dlhými rukávmi - gad. Okolo krku nosili šatku a na hlave čierny klobúk - kalapa, stáďi. Na nohách nosili vysoké kožené topánky, do ktorých si zasúvali nohavice - cholov. Boli charakteristické hlavne pre konských kupcov - lovari. Aj v súčasnosti prevláda farebnosť v oblečení Rómov, značkové oblečenie a výrazné šperky (Davidová E.).
Vplyv rómskej kultúry sa prejavuje aj v umení. Dušan Oláh, narodený 13. januára 1929 vo Zvolenskej Slatine, je príkladom umelca, ktorého tvorba odráža autorovu melanchóliu zo straty tradičných rómskych hodnôt. Jeho tvorba je plná návratov do detstva, zobrazovania prírody, rómskych chatrčí. Sám seba považuje za surrealistu.
Rinaldo Oláh, narodený 10. mája 1929 vo Zvolenskej Slatine, bol hudobník, ktorý svoju hru na husle a kompozičné majstrovstvo posunul za hranice svojej doby. Jeho úprava skladby „Rodná dedina“ je prednesová skladba, v ktorej ukázal svoju neopakovateľnú husľovú techniku. Napriek svojmu talentu zomrel chudobný a bez pozornosti kultúrnej obce.
Tibor Oláh, brat Dušana Oláha, sa venuje zobrazovaniu prírody a dedinských sídiel. Jeho tvorbu charakterizujú výrazné farby. Inšpiráciu hľadá v prírode.
Vlado Oláh, básnik a prekladateľ, prežil detstvo v rómskej osade, na ktorú vo svojej tvorbe rád spomína. Po roku 1990 sa zapojil do rómskeho etno-emancipačného snaženia a založil Maticu rómsku. Venoval sa prekladu Biblie do rómčiny. Bol prvým rómskym autorom prijatým do českej Obce spisovateľov.
Napriek postupnej strate niektorých tradičných prvkov, rómska rodina v Michalovciach a jej okolí si aj naďalej zachováva svoju jedinečnosť a kultúrne dedičstvo, ktoré sa prejavuje v rôznych aspektoch života, od rodinných udalostí až po umenie a hudbu. Je dôležité si uvedomiť, že tieto tradície sa vyvíjajú a menia, a je potrebné k nim pristupovať s rešpektom a porozumením.
tags: #narodenie #romskeho #chlapca #michalovce