Diagnostikovali vášmu dieťaťu ADHD? ADHD je skratkou Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. V súčasnosti je najčastejšou poruchou psychického vývinu detí do 14 rokov. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je zaradená do kategórie diagnóz F90-F98, čo sú poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania. ADHD sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Práve tieto tri príznaky pomáhajú lekárom bližšie diagnostikovať ADHD a následne zvoliť čo najlepší terapeutický postup. Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. Veľkou pomocou pri diagnostike dokáže byť učiteľ základnej školy, ktorý má najlepšiu možnosť nestranne pozorovať správanie dieťaťa. Prevalencia ADHD na Slovensku každým rokom stúpa. Z celkového počtu detí s akýmikoľvek poruchami správania a emotivity je práve výskyt ADHD najčastejší. V roku 2018 to bolo viac ako 78% pacientov z tejto skupiny, pričom viac ako polovica bola chlapcov.
Zatiaľ čo v mladšom predškolskom veku prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné. V škole dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešný v neskoršom dospelom veku. Jednu a hlavnú príčinu ADHD by sme hľadali márne. Ide totiž o multifaktoriálnu poruchu, ktorá zahŕňa ako genetickú predispozíciu a neurologické a biologické príčiny, tak aj psychosociálne nastavenie dieťaťa. Aj keď je dokázaný dedičný vplyv, treba brať do úvahy aj negenetické vplyvy, ako je napríklad nízka pôrodná váha, komplikovaný pôrod, konzumácia alkoholu, drog a fajčenie v tehotenstve.
Diagnostika a včasná identifikácia
Správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ. Aj keď je ADHD poruchou správania, sledujú sa aj fyzické znaky. Pozorovanie správania je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD. Komorbidita označuje prítomnosť jedného alebo viacerých ochorení súbežne s existenciou primárneho ochorenia. Odhalenie poruchy pozornosti a hyperaktivity je často odďaľované, pretože spoločnosť tieto deti „škatuľkuje“ ako neposlušné a nevychované. Mnohí rodičia nechcú prijať fakt, že ich dieťa trpí poruchou, čím je práca s dieťaťom náročnejšia. Deti, ktoré trpia ADHD, majú obvykle v mladšom veku problémy s hrubou alebo jemnou motorikou, čo môže byť dôležitým signálom pre odhalenie poruchy.
Príznaky ADHD sa u detí typicky začínajú prejavovať už pred dosiahnutím 7. roku života. Ich výchova sa oproti deťom bez tejto poruchy mierne líši. ADHD je skratka z anglického pomenovania poruchy pozornosti kombinovanej s hyperaktivitou (Attention Deficit Hyperactivity Disorder). Prejavy ADHD detí a dospelých sú mierne odlišné. Dieťa napríklad nevydrží sedieť na jednom mieste, je nedočkavé, skáče do reči a neprestajne sa hýbe. Deti s poruchou pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) bývajú často vnímané ako „neposlušné“, „nepokojné“ alebo „lenivé“. V skutočnosti ide o neurovývinovú poruchu, ktorá ovplyvňuje schopnosť sústrediť sa, regulovať správanie a emócie. Deti s ADHD nechcú robiť veci zle - často jednoducho nedokážu robiť veci inak bez podpory dospelých. Porozumenie namiesto trestania je základom práce s dieťaťom s ADHD. Je dôležité pochopiť, že nepozornosť nie je lenivosť, hyperaktivita nie je nevychovanosť a impulzivita nie je úmyselné provokovanie. Dieťa často vie, čo má robiť, ale má problém s tým, ako to urobiť v správnom čase a správnym spôsobom.
Komplexný prístup k liečbe a podpore
Dôležitá je správna liečba. Mala by byť komplexná. Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring. Veľmi obľúbené a často využívané sú liečebné metódy bez užívania liekov. Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame ako takzvaný intervenčný program.
Ako môže byť tento typ terapie užitočný pre ADHD (KBT terapia)
Je to predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) zameraná na špecifické správanie pacienta. Táto terapia sa zameriava na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností. Na kognitívno-behaviorálnu terapiu v liečbe ADHD sú rozporuplné názory. Niektorí odporcovia tvrdia, že pre dieťa s ADHD je takmer nemožné, aby reálne zhodnotilo svoje správanie a vyhodnotilo model iného správania. Želaný výsledok je preto „behom na dlhú trať“ a v konečnom dôsledku sa nemusí dostaviť pozitívny výsledok. Výchovné metódy - trénovanie každodenných činností doma a v škole. Je potrebné dieťaťu vytvoriť rutinu zásad a povinností, ktoré sú pre dieťa nemenné. Arteterapia - práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie. Muzikoterapia - počúvanie hudby (sústredenie), hra na hudobný nástroj (jemná motorika) a spev. Rečová terapia - logopédia. Hra divadla - umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu. Kontrolovaný pohyb - skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Jedná sa o cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení.
Vytváranie podporného prostredia
Deti s ADHD potrebujú pevný rámec, ktorý im pomáha orientovať sa v každodenných situáciách. Pomáha: jednoduché a konkrétne pravidlá, denný režim a rozvrh, rozdelenie úloh na menšie kroky, vizuálne pomôcky (zoznamy, obrázky, časovače). Namiesto všeobecných pokynov dávajte konkrétne inštrukcie. Krátke úlohy a časté prestávky. Dlhé sedenie a monotónne činnosti sú pre dieťa s ADHD veľmi náročné. Odporúčania: kratšie pracovné bloky, pohybové prestávky, striedanie aktivít, možnosť manipulovať s antistresovou pomôckou. Pohyb pomáha mozgu lepšie sa sústrediť - nie je to rozptyľovanie, ale podpora pozornosti.
Pozitívna motivácia funguje lepšie než tresty. Deti s ADHD potrebujú okamžitú spätnú väzbu. Uprednostňujte: pochvalu za snahu, nie len za výsledok, konkrétne ocenenie („Páčilo sa mi, že si začal hneď“), systém odmien (nálepky, body, extra čas na obľúbenú činnosť). Tresty bez vysvetlenia často vedú len k frustrácii a zníženému sebavedomiu. Emócie pod kontrolou - s pomocou dospelých. Deti s ADHD majú často problém s reguláciou emócií. Výbuchy hnevu, plač alebo vzdor môžu byť prejavom preťaženia. Pomáha: pokojná reakcia dospelého, pomenovanie emócií („Vidím, že si nahnevaný“), učenie stratégií upokojenia (hlboké dýchanie, krátka prestávka). Dieťa sa učí zvládať emócie pozorovaním dospelých.
V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD. Ako top látku viaceré zdroje uvádzajú omega-3 mastné kyseliny. Bez ohľadu na možnosť účinku tejto látky na deti s ADHD, sú omega-3 mastné kyseliny pre deti dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu.
Spolupráca a integrácia
Spolupráca rodičov a učiteľov je kľúčová. Najlepšie výsledky dosahujú deti vtedy, keď rodičia a učitelia spolupracujú. Dôležité je: zdieľať informácie o tom, čo funguje, používať podobné pravidlá doma aj v škole, otvorene komunikovať bez obviňovania. Jednotný prístup dieťaťu poskytuje pocit istoty. Podpora silných stránok dieťaťa. Deti s ADHD sú často: kreatívne, energické, spontánne, plné nápadov. Ak majú možnosť rozvíjať svoje silné stránky, rastie ich sebavedomie aj motivácia spolupracovať.
Aj napriek tomu, že ADHD spoznávame stále lepšie a lepšie, neustále narážame ako spoločnosť na limity. V súčasnosti žiaľ naša spoločnosť nie je pripravená (personálne ani materiálne) týmto deťom dostatočne pomôcť. Školenie pedagogických pracovníkov a edukácia rodičov by poruchu ADHD preniesla do pozície ochorenia, s ktorým sa dá bojovať. Podľa viacerých zdrojov by deti s ADHD nemali byť vyčleňované zo spoločnosti, ako je to v mnohých prípadoch, ale mal by sa klásť väčší dôraz na ich integráciu a prácu s nimi. Intervencia detí sa nedá bez vzájomnej úzkej spolupráce rodiča, lekára a učiteľa. Učiteľ by sa určite nemal spoliehať na prácu lekára, prípadne užívanie liekov, pretože len každodenná práca s dieťaťom môže priniesť požadovaný efekt. Úprava režimu (spánok vs. aktivita) je tiež dôležitá.
Deti s ADHD majú často nízke sebavedomie a neuvedomovanie si vlastnej hodnoty. Mali by rodičia týchto detí dbať o to, aby ich častejšie chválili? Viackrát som zažil, že pre rodičov bolo balzamom na dušu, keď počuli pochvalu na svoje dieťa zo strany učiteľa. Čo sa týka sebavedomia, najviac pomáha, ak dokážem nájsť niečo, v čom je dieťa dobré. To má dokonca lepší efekt ako pochvala. Ak sa nám podarí vzbudiť záujem u dieťaťa, dokáže ľahšie prekonávať i prekážky spojené so syndrómom ADHD. Nájdenie nejakej oblasti záujmu, pri ktorej u dieťaťa s ADHD vyniknú jeho silné stránky a k čomu bude mať vzťah, považujem za jednu z najkľúčovejších vecí.
V súvislosti s ADHD sa skloňuje i zvýšená miera kreativity. Videl som viacero článkov, ktoré sa venovali výhodám ADHD. Ja osobne som však toho názoru, že samotné ADHD neprináša nič dobré ani dieťaťu, ani rodine. A nemám skúsenosť ani s tým, že by syndróm ADHD mal vplyv na kreativitu. Na druhej strane majú tieto deti veľa kvalít a talentov, ktoré sa však neviažu na ADHD.
Pre dospelých s ADHD je typické časté striedanie pracovných pozícií, neschopnosť nastaviť si priority, udržať pozornosť a doťahovať veci do konca. Ich pozornosť je oveľa viac roztrieštená, a preto majú veľký problém neodbiehať od jednej úlohy k druhej alebo zamerať sa napríklad na čítanie knihy. Dospelý človek však dokáže kvôli zlepšeniu svojej koncentrácie veľmi veľa urobiť a vytrénovať sa. To, že niekto sa dokáže sústrediť dlhšie ako iný, je práve výsledkom pravidelného tréningu. Je veľký rozdiel, či mám doma pustený film, pritom pozerám do mobilu a varím alebo sa snažím byť plne prítomný a sústredený na jednu vec.
Joga ako celostná disciplína vedie človeka k sebaovládaniu a nastaveniu si životných priorít, ktoré sa v dnešnej povrchne nastavenej spoločnosti čoraz viac strácajú. Druhou veľmi dôležitou rovinou je vzťah k vlastnému telu. Ľudia s ADHD majú často problém obsedieť a kontrolovať svoje telo. Koncentrácii rozhodne pomáha rozumne vedená meditačná prax, či už ide o kresťanské, budhistické, alebo jogové meditácie. Celkovo však zdravá spiritualita smerujúca k hlbším hodnotám, väčšej múdrosti, zrelosti, vzťahovosti a potrebe zmyslu môže uzdravovať aj na duševnej a nervovej úrovni nielen jednotlivca, ale aj celú našu spoločnosť.
Niektorí odborníci vidia za vznikom ADHD následok traumy, na základe ktorej deti nie sú schopné sústrediť sa, prípadne sa rozpamätať na niečo naučené. Automaticky by sa im totiž vybavili aj spomienky na traumatizujúcu udalosť. U niektorých detí s ADHD to môže byť podstatný faktor, u iných vôbec nemusí ísť o traumu. ADHD je pre mňa vždy kombinácia viacerých faktorov. Jednak vplyv prenatálneho obdobia a duševné rozpoloženie matky počas tehotenstva. Či bola vystavená zvýšenej miere stresu, ako prebiehal samotný pôrod a čo sa dialo bezprostredne po ňom. Potom je to vzťah rodičov a dieťaťa počas obdobia raného detstva a dospievania, ale i partnerský vzťah rodičov a celková atmosféra v rodine. A v neposlednom rade hrá svoju rolu aj výber stravy a dostatok pohybu.
Podľa interpretácie potom môžeme uvažovať o tom, či sa dieťa už narodí špecifické a z toho vznikne narušenie rytmu alebo či narušenie rytmu v domácom prostredí môže mať vplyv na vývoj jeho nervového systému. Veľakrát podľa mňa robíme umelú hranicu v rámci ADHD, keď hovoríme buď o nervovom systéme a s tým súvisiacej genetike, biológii, strave a podobne, alebo o psychike, výchove a domácom prostredí.
Veľakrát totiž zažívam, že otcovia aj majú záujem o nadviazanie vzťahu so svojimi deťmi, ale nevedia, ako na to. U chlapcov sa častejšie vyskytuje motorický nepokoj a nedostatok sebaovládania a u dievčat to bývajú skôr problémy s pozornosťou, ktoré je ľahšie prehliadnuť. U chlapcov si tiež častejšie všímam tendenciu prílišnej upätosti matky na syna a neprítomnosť otcovskej roly. V takýchto prípadoch sa snažím viac zaangažovať otca do výchovy a matku viac smerovať na to, že je dobré mať okrem roly matky aj iné zdroje naplnenia. S kolegami robíme pobyty pre otcov a synov, ktorých cieľom je práve budovanie vzťahu medzi otcami a synmi.
V konečnom dôsledku, zvládanie dieťaťa s ADHD je výzva, ale aj príležitosť. Vyžaduje si trpezlivosť, dôslednosť a empatiu. Správnou podporou môžeme deťom pomôcť nájsť ich vlastnú cestu k úspechu - v škole aj v živote. Dieťa s ADHD nepotrebuje viac kriku. Potrebuje viac pochopenia a jasné vedenie.