Mnohí berú partnerský vzťah či manželstvo ako niečo, čo sa akosi vyvinie samo od seba. Necháme to tak, veď nejako to už dopadne. Nesiahame na to, pretože sa bojíme narušiť krehkú rovnováhu alebo preto, že si myslíme, že to nie je potrebné. Nasledujúce riadky sú však venované partnerskému vzťahu, pretože presne tam začína aj adekvátna výchova nového človiečika. Vzťah dieťaťa k ostatným odráža vzťah jeho rodičov. Ak nie je dobrý, ani dieťa nevie vytvoriť uspokojujúce vzťahy s rovesníkmi a v budúcnosti s jeho náprotivkom.
Je nesmierne dôležité (a často aj ťažké) vedieť zostať partnermi i vtedy, keď sa stanete rodičmi. Únava, stres, nové povinnosti a neustála pozornosť venovaná dieťaťu - to všetko by sa mohlo zdať ako kontraindikácia pre cieľavedomé pestovanie partnerského vzťahu. Hoci mnohí pokladajú dieťa za tmel partnerstva, tým skutočným spojivom je možno len pocit zodpovednosti. Samotné dieťa vzťah neposilní, jeho posilnenie závisí od postoja partnerov k novej úlohe rodiča. Ak sa zhostíte úlohy zodpovedne, je veľmi jednoduché skĺznuť do situácie, keď budete „len“ rodičmi, pričom zabudnete na to, že ste predovšetkým partnermi.
Dieťa musí vnímať, že prišlo do rodiny, ktorá už akosi funguje a má svoje vlastné dynamiky a vzťahy, ktoré predchádzali jeho príchodu. Možno sa vám to zdá nesprávne, ale mnohé pozorovania naznačujú istú spojitosť medzi šťastnými pármi a ich schopnosťou byť šťastnými rodičmi.
Príbeh o surfovaní a šťastnom manželstve
Istá žena vravela, že keď čakala prvé dieťa, všetci jej tvrdili, nech si ešte užije, čo sa dá, pretože po pôrode sa všetko zmení a už nebude mať čas ani na manžela, ani na svoje koníčky. Po narodení dieťaťa však s úsmevom všetkým vysvetlila, že s manželom žijú život takmer ako doteraz. Dieťa brávali od malička na výlety, na túry, a ak lietali za prácou, dieťa šlo s nimi. Surfovanie mu tiež predstavili v pomerne skorom veku. Svoje koníčky teda neobmedzili ani v najmenšom. Len ich modifikovali z dôvodu nového života, nového človečika a novej roly rodičov. Nezabudli zostať predovšetkým manželmi, pretože si uvedomujú, že dieťa cíti hlavne lásku a pohodu, ktorá panuje v ich rodine. Je len na vás, či budete dieťa brať ako „záťaž“ alebo ako požehnanie. Manželia, ktorých som spomínala, ho berú ako najväčší dar. Hoci rodičia svoje dieťa milujú, zdá sa mi, akoby ho už pri jeho pobyte v brušku matky pokladali za akési bremeno, o ktorom si myslia, že ich obmedzí a že ich vzťah sa premení z partnerského na „len“ rodičovský.
Vzťah ako záhrada: starostlivosť a pozornosť
Vzťah je ako záhrada. Treba sa o ňu neustále starať, vnímať jej potreby a vhodne na ne reagovať. Prispôsobiť svoj postoj, názor a reakciu tak, aby boli obe strany spokojné a aby sa mohli urodit sladké plody. Keď ju necháme „len tak“, sladké plody sa síce urodia, ale zároveň s nimi vyrastie aj burina, pliaga, ktorá ich obrastie a nakoniec zničí. Aj to málo dobrého, čo sa v záhrade urodilo, dokáže náš postoj „necháme to len tak“ zmariť. Dieťa je váš plod, výsledok vášho vzťahu, a ako každý plod, potrebuje starostlivé pestovanie.
Detský svet: zrkadlo rodičovskej dynamiky
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život.
Prípadová štúdia: boj s nezvládnuteľným dieťaťom a jeho vplyv na manželstvo
Rada by som pomohla kamarátke, ktorá má nezvládnuteľné dieťa. Toto dieťa im ničí manželstvo. Ona to s dieťaťom vie, ale muž nie. Sú to dvaja „kohúti“ - nerváci, ukričaní. Otec si nenastavil hranice, dieťa si k nemu dovoluje, dokonca mu aj nadáva. Dieťa je divoké, drzé. Kamoška mu dohovára, zakazuje, ale dieťa púta pozornosť vymýšľaním, nadávaním… Muž hádže vinu na kamošku, že ona za to môže, lebo mu dovolí, vyjde v ústrety. Ale je to živé dieťa, nemôže žiť so samými príkazmi a zákazmi. Kamoška muža ľúbi, veľa sa s ním o tom rozpráva, ale on akoby mal svoju predstavu a vkuse si melie svoje. Hanbí sa za vyčíňanie dieťaťa všade, kam prídu. Vadí mu, že je veľa za TV, mobilom, ale keďže má veľa práce, program dieťaťu nespraví. To tak býva, keď nechajú dieťa vychovávať sa samé na divoko.
Dieťa im nenicí manželstvo. Oni ničia dieťa aj seba tým, že sú nejednotní vo výchove a že dieťa nemá hranice. Každé dieťa potrebuje mantinely, aby sa cítilo bezpečne. Deti rady využívajú nezhody rodičov na to, aby si vydobili svoje, potahujú za nitky, provokujú… sú z nich časom malí tyrani. Je to ale iba dôsledok nezvládnutej výchovy, ak tam samozrejme nie je nejaká diagnóza. Asi by bolo fajn, keby sa rodičia poradili s odborníkom - psychológom. Podľa opisu sa vôbec nezdá, že ona to s dieťaťom vie, ale len muž nie. Ešte ma zaujíma, koľko rokov má dieťa. Obaja sú rovnakí, každý hádže vinu za správanie dieťaťa na toho druhého. Pravda je, že zlyhali obaja. Tvoja kamarátka robí chybu, že si to nevie priznať. Keby moje deti nadávali svojmu otcovi, neberiem to, že je to len jeho chyba, že si to nechá, že to dovolí. Ale že je to aj moja chyba, že mám drzé dieťa, ktoré prekračuje hranice. Ich dieťa vie, že sa stále hádajú, tak si viac dovoľuje na otca. Mali by byť jednotní a za každú nadávku dať trest. Týždeň bez elektronických hračiek, TV, net. Potom by si trikrát rozmyslel, než niečo neslušné povie. Dohováranie nestačí, kamarátka robí málo. Nedáva mu hranice, len bla bla bla a všetko mu dovolí, všetko sa opakuje. Ale chybu robí len muž 😉.
Ono je to jednoduchšie vidieť vinu v tom druhom, ako vidieť nedostatok aj u seba. Keď poviem dieťaťu, že nemá nadávať otcovi a ďalej mu nadáva, tak vyslovene má na háku hranice aj u mamy. Len jej nenadáva, lebo mama je „dobrá“, otec je „zlý“. Keď sú rodičia večne na nože, oni vidia, hádžu vinu za svoj vzťah na dieťa, a to im len ukazuje zrkadlo, že oni sa správajú zle, tak aj ono. Dieťa vďaka nim žije v strese a ešte za to môže podľa nich. 😞 Tak musí ona dohovárať manželovi, že on nesmie dieťaťu dovoliť také veci, on musí nastaviť hranice a stáť si za nimi aj za cenu hnevu, trucu.
Rodinné vzorce a ich premeny
Svokra mala také… ona pri troch deťoch musela mať režim, systém, bola prísna na deti… hoci aj tak niečo vyparili. Došiel manžel z práce a dieťa chce hračku, dá, chce mobil, dal, lebo nemal chuť počúvať rev a truc… a tak si ho tri krát „vytrenoval“. Na dovolenke mraučal a len „ocko nevládzem, ocko…“. Keď ocka nebolo, že sme išli samé s deťmi, zrazu zlaté, poslúšne dieťa bez vymýšľania. Je to ich spoločné dieťa? Lebo predstava „dvoch kohútov“ evokuje domnienku, že ani ten „otec“ nie je v poriadku, lebo dieťa neberie ako dieťa, ale ako konkurenciu. Problém nie je v dieťati, problém je v rodičoch a ich výchove. Nech idú s manželom k detskému psychológovi, povie im, ako nastaviť dieťaťu hranice. Stačí, že má každý z rodičov inú predstavu o výchove a dieťa to len využíva. Ak viem, že mama povolí a otec nie, dieťa ide logicky za mamou. Takže otec zbytočne chce niečo zakázať, ak to mama povolí. V tom sú aj najčastejšie problémy. Ale v pri tej kamarátke to bude skôr tým, že druhý rodič zrejme nie je biologickým otcom dieťaťa, a preto, hoci aj chce zasahovať do výchovy, matka ide svojou predstavou o výchove. Dieťa potom ani nemá rešpekt k „otcovi“. Dieťa neničí manželstvo, to oni dvaja majú medzi sebou problém (manželka a manžel). Akurát pri problémovejšom dieťati sa to ukazuje. Kks, to je ako vystrihnuté z manželstva môjho brata, akurát že on je ten prísny a jeho žena sa aj prefackať nechá malým deckom… Keď sa dvaja dospelí nevedia dohodnúť na výchove, je to tragédia… hlavne pre to dieťa. Radiť ťažko, lebo terajší moderní rodičia si idú svoje a poradiť si nedajú. Dvojkoľajnicová výchova je to najhoršie, čo môže byť.
Tradičná rodina a jej moderné premeny
Predtým sa všetko v rodine točilo okolo dieťaťa, dnes sú stále dôležitejší partneri, ktorí majú dieťa. V prvom rade treba zdôrazniť, že niečo také ako jedna unifikovaná podoba tradičnej rodiny nikdy neexistovalo. Ak už o tom chceme hovoriť, tak v kontexte Slovenska by sme mali tento pojem používať v pluráli a vnímať ho cez rôzne podoby a formy rodín, ktoré tu boli v minulosti. Dnešná debata však nehovorí o tradičných rodinách rurálneho typu, ktoré boli typické pre naše územie ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Dnes si pod tradičnou rodinou predstavíme rodiny, ktoré majú určité charakteristické črty. Ich základným znakom napríklad je, že musia byť založené na manželstve ako posvätnom zväzku a na morálnom imperatíve „čo Boh spojil, človek nerozdelí“. Keďže ide o zväzok manželský, tak podľa konzervatívneho chápania logicky ide o heterosexuálne partnerstvo. Ďalším znakom môže byť napríklad spolužitie viacerých generácií, teda život v rozšírenej rodine. Častou predstavou tiež je, že taká rodina žije v širšej príbuzenskej sieti a dobre fungujúcom spoločenstve a že spolužitie partnerov a rodinných príslušníkov je plné lásky, porozumenia a je bezkonfliktné. To je práve jedna zo spomínaných idealizovaných predstáv o tradičnej slovenskej rodine a vlastne aj o kráse vidieckeho života. Ako vieme, ani v minulosti to neplatilo.
A všetko, čo sa od tejto predstavy líši, je vnímané ako suboptimálne alebo dokonca deviantné, ako niečo, čoho sa treba obávať alebo to rovno vymiesť. Lenže nezamýšľaným dôsledkom otvorenia témy tradičnej rodiny je aj to, že sa stále častejšie diskutuje o odlišných formách rodiny. Preto čoraz viac hovoríme o širokom diapazóne a výraznej rôznorodosti rodinných a partnerských foriem, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vývoja moderných a postmoderných spoločností. Veľkú časť z nich tvoria porozvodové kohabitácie (nemanželské spolužitie - pozn. red.). Ide o ľudí, ktorí po rozvode žijú s novým partnerom, no už nechcú druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky. Ďalším typom je predmanželské spolužitie, ktoré môžeme vnímať ako testovanie manželstva, pričom väčšina párov skončí v manželskom chomúte. A treťou formou je kohabitácia ako plnohodnotná alternatíva k manželstvu.
Potom je zaujímavé, že väčšina respondentov (64 %) v prieskume z roku 2012 (M. Bahna: Slovensko na hodnotových mapách) súhlasila s názorom, že ľudia, ktorí sa chcú stať rodičmi, by mali uzavrieť manželstvo. Aj výskumy, ktoré porovnávali, ako sa menili hodnoty od 90. rokov do roku 2017, ukazujú, že manželstvo má u nás ešte stále veľmi vysokú hodnotu. Dá sa to vysvetliť aj zaužívanou predstavou, že manželské partnerstvá sú stabilnejšie a znamenajú aj určitú ochranu pre deti aj partnerov. No zase je pravda, že mladší ľudia už častejšie vnímajú manželstvo ako zastaranú inštitúciu. Všeobecne mladí ľudia sú v týchto otázkach menej konzervatívni a oveľa tolerantnejší.
Ak sa pozrieme na ten istý sociologický prieskum, v porovnaní s rokom 2002 sa v roku 2012 dokonca ešte zvýšil počet ľudí (50,4 %), ktorí súhlasia s názorom, že poslaním muža je zarábať peniaze a poslaním ženy je starať sa o domov a rodinu. Sociologické výskumy opakovane ukazujú, že názory ľudí často nekorešpondujú s ich reálnym správaním. Za týmto názorom sa môže skrývať rodovo-stereotypná predstava o rolách muža a ženy, tradícia, ktorá sa dedila z generácie na generáciu, hoci už vôbec nevyhovuje podmienkam dnešného života. Druhá vec je, že pre niektorých to síce môže byť aj želaná predstava o fungovaní rodiny, lenže v realite ju nedokážu napĺňať, lebo muž rodinu sám neuživí. No ak by to bolo možné a partneri by sa dohodli na takom usporiadaní, také partnerstvo by sme tiež nemuseli nazvať tradičným, pretože ide o konsenzuálne rozhodnutie a dohodu oboch partnerov.
Klesajúca pôrodnosť a zmena hodnoty dieťaťa
Posledné roky sa hovorí aj o klesajúcej pôrodnosti. Okolo 10 percent a ide o ženy, ktoré majú už ukončenú reprodukčnú fázu svojho života. Zaujímavé je, že aj pri tejto téme sa stretávame s idealizovanou predstavou o tom, že na Slovensku bol v minulosti veľmi nízky podiel bezdetných žien. Naši demografi nedávno vydali publikáciu Storočie populačného vývoja Slovenska, kde mapovali 100 rokov vývoja základných demografických procesov, a jedným z nich je aj pôrodnosť. Ako zistili, medzi ženami, ktoré sa narodili v 60. rokoch 19. storočia, bol podiel bezdetných žien pomerne vysoký. Dnes je to číslo podobné. Určite sa tam dajú nájsť niektoré paralely, ale v súčasnosti sa k nedostatočným finančným zdrojom, celkovej neistote pridáva aj otázka zmeny hodnoty dieťaťa a aj zmeny očakávaní od partnerstva a rodičovstva. Práve tu sa kultúrne determinanty prejavujú ešte výraznejšie ako v minulosti. Mnohé ženy však aj dnes cítia tlak okolia, aby deti mali.
Éra páru a predlžujúce sa dospievanie
Už v roku 2004 ste vraveli, že sa skončila doba dieťaťa a prišlo obdobie páru. Áno, sme v ére, keď sú partneri stále dôležitejší. Holandský demograf van de Kaa o tom hovorí ako o novej ére. Prvou bola éra dieťaťa, keď bolo dieťa kráľom, všetko v rodine sa točilo okolo neho. Nehovorím, že sa to už nerobí - aj dnes je dieťa veľmi dôležitou súčasťou rodinného života, dokonca sa zvýšila jeho hodnota a čas, ktorý mu venujeme -, no na piedestál sa v súčasnosti stavia partnerstvo a partneri, ktorí majú dieťa. Určite to môže byť jedným z vysvetlení. Ukazuje sa pritom, že ten posun k egalitárnosti (rovnosti - pozn. red.) sa netýka len mužov a žien, ale aj generácií, čiže prejavuje sa aj vo vzťahu rodiča a dieťaťa. To isté platí aj o vzťahu k starým rodičom. Vzťah starý rodič a nukleárna rodina (rodina zložená z rodičov a ich detí - pozn. red.) je často vnímaný hlavne cez pomoc, či už od jednej, alebo od druhej strany. Očakáva sa, že najprv starí rodičia pomôžu svojim deťom pri výchove vnúčat a neskôr deti pomôžu svojim zostarnutým rodičom. Táto medzigeneračná solidarita je v slovenských rodinách veľmi silno zakorenená. No nemusí byť realitou.
Prechod do dospelosti sa dnes posúva do čoraz vyššieho veku. V roku 2011 až 47 percent mužov starších ako 30 rokov žilo v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Myslím si, že áno, aj keď cesta k dospelosti má dnes celkom odlišné kontúry a je oveľa zložitejšia ako kedysi. Mohli by sme to nazvať aj predlžujúcim sa dospievaním. Niektorí vedci dokonca poukazujú na to, že je to samostatná etapa v životných dráhach, a nazývajú ju postadolescencia, vynárajúca sa dospelosť alebo neskorá mladosť. Pre nás sociológov je dospelosť sociálnou konštrukciou, ktorú charakterizujú určité rodinné a mimorodinné prechody. Ďalším mimorodinným míľnikom je zamestnanie, ktoré prináša mladým ľuďom ekonomickú sebestačnosť. Stála práca väčšinou prichádza na rad až po dokončení vzdelania, aj keď mnohí mladí ľudia dnes pracujú aj popri vysokej škole. Ďalším bodom je bytové osamostatnenie. Tu ide hlavne o nájdenie stáleho partnera, čo pri súčasných očakávaniach nemusí byť vôbec jednoduché. A, samozrejme, ide aj o rodičovstvo, o čom sme sa už rozprávali. Psychológovia pritom upozorňujú na to, že mladí ľudia dnes viac skúšajú, experimentujú a dlhšie hľadajú svoju identitu. Majú obrovské možnosti výberu, aj preto je to pre nich čoraz zložitejšie a ťažšie. Ako poukazujú psychológovia, takíto mladí ľudia môžu byť menej samostatní. V západnej Európe, kde sa o neskorej mladosti debatuje od 70. rokov, už dnes hovoria o generácii jojo - mladí ľudia sa neustále vracajú k svojim rodičom. Napríklad 40-ročná žena sa po rozvode vráti s deťmi k rodičom a opäť žijú v jednej domácnosti. Tridsiatnik sa po neúspešnom partnerstve vracia späť do rodinného hniezda.
Vek sobášov a prvého pôrodu sa u nás od revolúcie postupne zvyšoval. Pri rodičovstve ten strop určite existuje, lebo biologické hodiny nepustia. No v prípade rodičovstva môžeme už dnes pomôcť prírode - cez asistovanú reprodukciu, prípadne uvažovať o adopcii. Mať deti bolo v 70. a 80. rokoch aj ekonomicky výhodné. Je pravda, že z ekonomického hľadiska je dnes dieťa vnímané skôr ako záťaž - jeho výchova niečo stojí, berie čas a energiu. Uvažuje sa pritom o priamych a nepriamych nákladoch. Tými priamymi sú finančné prostriedky, ktoré musíte vynaložiť na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu, a nepriamymi napríklad to, že vám ujde kariéra, nebudete sa môcť naplno venovať práci alebo vlastným záujmom. Aj preto je dôležité nastaviť sociálnu politiku tak, aby ľudia vedeli nájsť ten správny balans.
Vzťahy v rodine: kritika a hľadanie kompromisov
Z môjho pohľadu je problémom aj to, že sa dnes neučíme základným veciam, ktoré sú veľmi dôležité pre život - ako vychádzať v partnerstve a ako vychovávať dieťa. Ľudia veľakrát prijímajú nejaké zabehnuté vzorce a nepremýšľajú nad tým, či sú pre ich rodinu naozaj dobré. Väčšina z nás pritom očakáva v partnerstve aj naplnenie vlastných predstáv a nechce od nich upustiť. Od partnerstva očakávame, že to nebude „kotva“ alebo „reťaz“, ale aj prostredníctvom partnerstva sa chceme rozvíjať, chceme sa v ňom cítiť spokojní.
Myslíte si, že by nás rodinnej výchove mal učiť štát? Súčasná mladá generácia má k svojim rodičom pomerne blízko. Vekový rozdiel medzi nimi je síce väčší, ako to bolo typické pred niekoľkými generáciami, ale životným štýlom sú si podobnejší. Lenže spolu s tým sa zväčšuje riziko, že generáciu rodičov mladí ľudia začínajú kritizovať. Myslím si, že dnešná mladá generácia bude čoraz kritickejšia a bude poukazovať na to, že mnohí z mojej generácie ako rodičia zlyhali. Mňa ako otca zaujal koncept nového otcovstva, ktorý zdôrazňuje, že „nový otec“ zakladá svoj vzťah s deťmi na emocionálnej a duševnej blízkosti, ktoré sú však podoprené aj fyzickou blízkosťou. Je dôležité, aby dieťa videlo váš záujem oň, aby ste s ním aktívne trávili čas a aby vedelo, že keď vás o ten čas požiada, tak si ho nájdete. Naozaj nie je ľahké si ho nájsť. Partneri totiž očakávajú, že budú mať čas na svoju prácu, na sebarozvoj aj na vlastné záujmy, čo môže byť niekedy v konflikte s tým, čo chce ten druhý. No vždy ide o hľadanie kompromisu.
Dilemy v manželstve a rodičovstve
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Baby radte - ale prosim len tie, ktore k tomu maju naozaj co povedat… Ma vyznam ostavat v manzelstve s muzom, ktory je dobry k detom a travi s nimi cas, venuje sa im, atd. aj ked je na druhej strane uplne o nicom ako manzel? Stoji za to ostavat s chlapom, ktory Vas pravidelne ponizuje, hra sa na najmudrejsieho a Vy ste vacsinou ta sprosta… S muzom, na ktoreho sa neda spolahnut, lebo ked ho najviac potrebujete, tak sa zo vsetkeho 'vyzlecie' a Vy musite riesit veci sama… S muzom, ktory Vam neprejavi ziadnu naklonnost, ale ked chce sex a Vy ho odmietnete, tak urobi scenu ako male dieta…
Dobrý deň, ani neviem kde začať, ale začnem asi pekne po poriadku. Môj problém so svokrom začal asi rok dozadu, keď sa on pohádal so svojím bratom a prišiel na jednu noc k nám prespať, lebo predsa býva vyše 200 km od nás. Veď jedna noc, nikoho predsa nezabije, tak som predsa dovolila, veď nám pomohol, keď bol manžel so zdravotných dôvodov vyše pol roka doma, tak ako vďaku za to, že nás podržal, prečo mu teraz aj my nepomôžeme, ale bola to asi chyba. Môjmu mužovi vybavil robotu, 200 km od nášho domu, veď sa budeme mať finančne lepšie, len problém je v tom, keď príde muž po dvoch týždňoch domov, príde aj svokor, buď sám alebo ešte s mladším synom, ktorého má z iného manželstva, problém je ešte v tom, že on sa aktuálne rozviedol a ako únikovú cestu využíva to, že príde k nám. Teraz v lete máme na plánovanú týždeň dovolenku, ale ako si svokor so svojím synom príde tiež. Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo sa zorientovať vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi.
Žijeme s manželom tretí rok vo veľkom dvojgeneračnom dome u našich rodičov. Nemali sme veľkú chuť takto začínať, ale rodičia už dávno naplánovali, že raz budem môcť bývať u nich, z horného poschodia vytvorili akoby samostatnú bytovú jednotku, akurát máme spoločný vchod, inak nič. A keďže sme si vlastný dom ani presťahovanie sa do mesta a kúpu bytu nemohli dovoliť, povedali sme si, že to skúsime. Moja mama je veľký dirigent, vždy bola hlavou rodiny ona. A diriguje aj moju rodinu. Pred rokom sa nám narodila dcérka a to ešte všetko zhoršilo. Mama diriguje všetko, čo varím, prečo to varím takto a nie tak, ako to robievala ona, čo periem, kedy a ako periem, prečo si nekupujem rovnaký prací prášok ako ona. Čo malá je, kedy je, prečo idem teraz s ňou von, prečo teraz nespí, prečo ju beriem na ruky, keď plače. A nezastaví sa ani pri hodnotení manžela, prečo ešte neprišiel z práce, prečo sa nevypýta skôr, zamestnávateľ ho musí pustiť, keď má malé dieťa. Prečo mi nepomáha viac, prečo nešiel do obchodu on, prečo niečo nerobí okolo domu, keď si práve ona zmyslí, že by tak robiť mal. Hovorím jej, že my máme svoje pravidlá, svoj režim a ona nech si rieši svoj, ale vôbec neuznáva, čo poviem, akoby som stále bola len malé dieťa. Manžela to nebaví, hádame sa kvôli tomu a hádame sa aj preto, lebo mamine výčitky voči nemu mi zostávajú v hlave a začínam cítiť nespokojnosť, že je dlho v práci alebo že mi viac nepomáha. V jasných chvíľkach si uvedomujem, že robí, čo môže, ale nosím to stále v hlave, že mal by viac, viac, viac, akoby som vlastnú matku počula. Prosím Vás, čo robiť, ako sa matke postaviť, lebo ja to asi fakt neviem a manžel sa potom na mňa za to hnevá. Ako si v tejto situácii nezničiť vzťah s manželom? Na odsťahovanie teraz skutočne nemáme finančné možnosti.
Milá pani, jednoduchou a zrejme aj instantnou odpoveďou by mohlo byť, aby ste si postupne vybojovali svoje vlastné „územie“ života. Pravdepodobne Vaša mama prekračuje hranice iných odjakživa. V tom ste vyrastali, toto Vás formovalo. Znamená to, že sa budete musieť v tomto dospelom veku učiť, čo to znamená mať svoje hranice. Cítiť ich, vnímať ich, rozumieť im a chcieť od okolia, aby ich rešpektovalo. To však nie je zlá vyhliadka na prácu na sebe. Avšak najťažšie to býva práve s osobami, ktoré nás sprevádzali od detstva. Teraz už na to nebudete sama a možno v sebe nájdete aj viac motivácie, keďže chrániť budete svoju vlastnú rodinu, avšak od vlastnej invazívnej matky. A ako sa hovorí, tam, kde je vôľa, sa aj cesta nájde. Môžete to začať robiť v podstate akokoľvek a na čomkoľvek. Môžete jej výrazne redukovať informácie, o ktoré sa s ňou budete deliť. Môžete sa rozhodnúť nepúšťať ju do množstva vecí, ktoré riešite s dcérkou, alebo do vzťahu s manželom, či svojej domácnosti.
Pravdepodobne najväčšou prekážkou v takýchto krokoch nebude ani Vaša matka, ale Váš diskomfort a napätie, ktoré budete pri tom prežívať. Vaša matka to zrejme unesie a Vy potrebujete uniesť v sebe to, že nebudete preberať zodpovednosť za to, ako sa ona bude cítiť. Uniesť to, že sa nebudete zaťažovať tým, ako bude hodnotiť Vaše správanie. Môžete k tomu procesu prizvať aj svojho otca a aj manžela. Ak máte súrodencov, tak aj ich, skupinová reflexia veľa zmôže.
Takto premostím aj k Vašej otázke, na ktorú som Vám zatiaľ ani neodpovedal. Neopisujete detailne to, ako sa k tomu všetkému stavia Váš muž, ale mne tam od neho nechýba ani tak skoršie prichádzanie domov z práce, ako nedostatok jeho intervencie za Vás oboch. Alebo neefektivita reakcií a krokov, ktoré by tam mohol podniknúť práve on. Namiesto toho, že to očakáva od Vás. Chýbajú mi tam muži, ktorí by sa postavili na hranice svojich území a robili to dostatočne efektívne. Ak Váš manžel „nie je ten typ“, ktorý by to vedel, tak je najvyšší čas aj pre neho sa to začať učiť. Niekto prekračuje hranice jeho rodiny a on nevie, čo v tom podniknúť, tak sa bude hnevať na Vás. Vy ste bezmocná, aby ste upratali svoju matku, tak sa budete hnevať na muža, lebo chodí neskoro z práce domov. Matka docieli to, že ešte stále riadi ona (aj keď už len deštrukciu), a muž docieli to, že sa mu potvrdí, že ste taká istá ako Vaša matka, lebo mu chcete diktovať. K úľavovej zmene síce nedôjde, ale každý bude mať svojho vlastného vinníka, na ktorého potom môže ukazovať prstom. A Vaša dcérka si v tom zrejme nejaký vzor vyberie. Formulujem to trochu ostrejšie, aby som Vám pomohol uvidieť, o čo všetko kráča v tejto mocenskej hre. O kvalitu Vášho vlastného života. S Vaším vzťahom by sa tiež dalo dobre pracovať, aby sa rozvíjal, ale z tej práce na ňom musíte vyňať svoju matku. Ona v tej práci je len zbytočnou komplikáciou. Ak Vám prekáža jeho prichádzanie z práce, tak to s ním riešte, ale nie preto, že na to poukazuje Vaša matka. Ak Vám to neprekáža, tak to neriešte len preto, že na to poukazuje mama. Vzhľadom na vek Vášho dieťaťa to nastoľujete v dobrom načasovaní, ak sa tak vôbec rozhodujete. Prajem Vám v tom veľa odhodlania a neoblomnosti. S pozdravom Z.
Vzťah s dieťaťom z predchádzajúceho vzťahu a nová partnerka
Zdravím. Viem, že je to možno problém, ktorý si mám vyriešiť sám, ale…. rád by som sa opýtal na Váš názor. S ex partnerkou mám dieťa 9 rokov. Ľúbi ma a vždy sa teší, keď sa stretneme. Problém ale je, že moja terajšia manželka ho nevie vystáť. Že žiadne stretávanie, že je to minulosť a nám to ničí vzťah, buď ono, alebo sa naše manželstvo rozpadne. Ako to vnímate, lebo ja som medzi pokrajom nervového zrútenia a neviem čo ďalej. Ďakujem.
Povedala by som jej, že keď ti dáva také ultimáta, je to znakom toho, že vaše manželstvo už rozpadnuté je. Dieťaťa sa prosím ťa nevzdaj. Nemám s nimi problém, vychádzam s nimi ako s vlastnými, lenže podľa slov problém je, že oni sú vychovaní v čistote a podobne a moje je tak trošku zbrklé ako každé dieťa v jeho veku. Skôr si myslím, že vzťah vám ničí tvoja manželka. Opýtaj sa jej, aký by si bol človek, keby si zaprel vlastné dieťa a aký je človek ona, keď ťa chce obrať o vzťah s vlastným dieťaťom. To dieťa je navždy tvoje, tvoja krv. Ona sa má práveže pokúsiť nadviazať s dieťaťom vzťah. Nemá byť jeho druhou matkou (ale môže, ak to tak vyjde). Má byť tvojou partnerkou s láskavým prístupom k dieťaťu a teba má práveže podporovať v tom, aby si s dieťaťom vzťahy budoval a udržiaval. Vadilo jej to od začiatku, alebo až teraz? Zmenilo sa niečo vo vzťahu ty-manželka alebo ty-dieťa? Ťažko radiť, keď nevieme ako žijete, fungujete, nevidíme druhú stranu mince. Veľakrát novým partnerkám vadí tzv. opičia láska, zaslepenosť otecka alebo keď sa cíti vo vzťahu menejcenná, či sú jej emocionálne potreby nenapĺňané - dávané na druhú koľaj. Alebo jej vadí večné prispôsobovanie sa. Niekedy k tomu prispieva aj postoj samotného dieťaťa, často je ovplyvnené matkou, ktorá nie je vnútorne vysporiadaná s rozchodom.
TVOJHO SA treba zbaviť? Tak jej to vráť, nech vie, ako sa cítiš, ako sa ti to počúva. Navrhni jej, že nech si svoje deti strieda s ich otcom, inak sa vaše manželstvo rozpadne. Nech sa zbaví svojich. Jednoznačne by mala prijať tvoje dieťa, to je bez debaty. To je akože od nej nejaké ultimátum? Čo to má za dôvody? Dieťa je zbrklé a falošné podľa slov a idiot? Nik nevie, čo bude v budúcnosti, predtým s ním problém extra nemala a vedela, že ho mám. Máš nastahovanú doma kukučku aj s mladými, treba, aby si sa staral o ňu a jej deti a nie o to svoje? To ti nebude vôbec ľúto, dávať lásku a starostlivosť cudzim deťom a vlastne odkopneš kvôli manipulativnej krave? Smutné, že na to zakladáš diskusiu a vôbec rozmýšľaš, žeby si prerušil kontakt s vlastným dieťaťom kvôli novej manželke… žiaľ, poznám pár takýchto prípadov, kedy „staré“ deti ostanú v nezáujme a „nové“ sú zmyslom života. Že si má vybrať? Trúba roka… Povedz jej, že tebe zrazu vadia jej deti, nech ich pošle otcovi a nech sa s nimi ani nestretáva, veď ich vzťah je minulosť. Tak prosím buď chlap a urob si poriadok doma. Sám si napísal, že dieťa ťa ľúbi. Manželka sa správa tak, akoby ťa ľúbila a záležalo jej na tom, aby si sa netrápil nad jej vzťahom k tvojmu dieťaťu? Ty si ochotný dieťaťu, ktoré ťa ľúbi urobiť to, aby muselo bojovať o tvoju lásku? S kým? S nevyrovnanou osobou, ktorá napriek dospelosti sa dospelo spravať nevie? Ako sa u vás to dieťa môže cítiť, keď tá žena ho tam nechce a považuje ho za také a hentaké. Sú aj bezcitné ženy, ktoré sa nevedia vcítiť do kože nechceného dieťaťa, ale čudujem sa tým otcom, že si ho nevedia zastať. Ok, napísala si to inak - občas hodíš kyslý ksicht, občas smerom k nim prehovoríš, ale inak ich ignoruješ. Ja toto považujem doslova za zvrátenosť, alebo možno len vypočítavosť, vydať sa za niekoho, koho deti sú mi doslova na obtiaž. Ale rovnako tak je to divné zo strany tvojho muža, že si ťa zobral za ženu…
Tvoja manželka je jedna desná krava, tým viac, že ona sama má deti, ktoré s vami bývajú a o ktoré sa aj ty staráš. Nechápem, ako ti môže brániť stretávať sa s dieťaťom. Keby som si mala vybrať, tak si vyberiem dieťa a taká harpia nech ide kade ľahšie. Aká minulosť? Dieťa je už navždy. Ty si ten, koho bezvýhradne ľúbi a čaká to isté od teba. Malé deti sú čisté stvorenia bez pretvarky. Mne by určite nikto nestál za to, aby som SVOJE dieťa zavrhla a nestretávala sa s ním, nepomohla, neporadila a neprivinula. Rozmýšľaj hlavou a miluj srdcom. Buď ona pochopí, alebo ťa nelúbi.
Manžel jej parkrát povedal, nech sa stará o svoje veci a keď nepomohlo, tak sme tam trošku dlhšie nechodili a pochopila, že keď chce vidieť svojho milovaného syna, musí sa ukludniť a zmieriť s tým, že už má svoju rodinu. Odkedy som nastúpila do práce, tak mi svokrovci pomáhajú aj s malou, vyberajú ju zo škôlky a tak, teda hlavne svokor, ale pomáhajú. Občas skúša malej vymývať mozog, ale tá je veľmi múdra, aj keď má len 5 rokov a nenechá si dirigovať, ale občas mi doma porozpráva, že babka jej hovorí, že sa nemá sprchovať každý deň, že veci môže nosiť celý týždeň aj tie isté a tak, ale malá jej povie, že ona nie je cigánka, aby chodila do škôlky smradľavá a špinavá a je pokoj. Ale keď k nám svokra príde napríklad strážiť malú, keď je chorá, tak mi samozrejme prehrabe celý byt, ale keď sa ona nehanbí a len to jej chýba k šťastiu, na nech si to robí.
tags: #moje #dieta #mi #nici #manzelstvo