Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Jeho životná púť bola neobyčajne bohatá a pestrá, plná umeleckých úspechov, ale aj výziev, ktoré formovali jeho jedinečný pohľad na svet. Bol humoristom, dramatikom, prozaikom, textárom, režisérom, hercom, komikom a moderátorom - osobnosťou, ktorá zanechala nesmazateľnú stopu v slovenskej a československej kultúre.
Začiatky a formovanie umeleckého dua L+S
Po maturite na gymnáziu v Bratislave začal Milan Lasica v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1962. Už počas štúdia sa jeho život preťal s osudom Júliusa Satinského. Spolu začali vystupovať v kabarete Tatra revue, kde predvádzali svoje autorské dialógy. Ich prvým spoločným vystúpením, kedy si nalíčili tváre na bielo, im prinieslo prezývku "intelektuálni klauni", ktorá ich výstižne charakterizovala po celú dobu ich spolupráce.
Ich prístup k humoru bol inšpirovaný slávnou českou dvojicou Voskovec a Werich. Lasica a Satinský priniesli na scénu nový, originálny prejav, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy. Tento prístup, ktorý porušoval dovtedajšie pravidlá realistického divadla, bol v tom čase považovaný za neprofesionálny, ako naznačil aj národný umelec Janko Borodáč po ich absolventskom predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hry osudnej. Napriek tomu dvojica pokračovala v rozvíjaní svojej jedinečnej vízie autorského divadla malých foriem.
Obdobie normalizácie a boj s cenzúrou
Počas rokov 1964 až 1967 pracoval Milan Lasica ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. Následne, v rokoch 1967 až 1970, pôsobil v Divadle na korze, kde spolu s Júliusom Satinským vytvorili predstavenia ako "Nečakanie na Godota", v ktorom reagovali aj na sovietsku inváziu do Československa v roku 1968. Okrem toho uviedli aj autorské hry "Soirée" a "Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom". Dvojica sa objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch "Večery pre dvoch", "Silvester na Dunaji" a "Bumerang".
Nástup normalizácie v roku 1970 priniesol tvrdé rany. Divadlo na korze bolo zatvorené a Milan Lasica so Júliusom Satinským dostali zákaz umeleckej činnosti na Slovensku. Toto obdobie ich donútilo presunúť sa do Čiech, kde v rokoch 1970 až 1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate na Slovensko účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na televízne obrazovky sa opäť dostali až v roku 1977 v silvestrovskom programe.
Napriek prenasledovaniu a častým zákazom vystupovať, ich humor po roku 1968 pomáhal ľuďom prežiť ťažké časy normalizácie. Ich nadčasová irónia, ktorou kritizovali vtedajšie pomery, ich síce dostávala do pozornosti komunistickej tajnej bezpečnosti (ŠtB), ale zároveň im prinášala obdiv a vďačnosť publika. Tieto skúsenosti im pomohli vytvoriť diela, ktoré presahujú dobu a dodnes rezonujú v spoločnosti.
Štúdio L+S a vrcholné obdobie tvorby
V roku 1982 vzniklo kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch bývalej Tatra Revue. Tu sa opäť stretla legendárna dvojica L+S a vytvorila sériu dnes už kultových predstavení ako "Deň radosti", "Náš priateľ René" a "Jubileum". V ich tvorbe ich úspešne dopĺňal hudobník a herec Jaroslav Filip. Koncom 70. a začiatkom 80. rokov spolupracovali aj na úspešnom televíznom projekte "Ktosi je za dverami".
V roku 1999 sa Štúdio S premenovalo na Štúdio L+S, ktorého sa Milan Lasica stal majiteľom. Toto divadlo sa stalo centrom kultúrneho diania, hostilo popredné slovenské i české osobnosti a dodnes je dejiskom úspešného Festivalu českého divadla.
7edem s.r.o. - Milan Lasica
Film a televízia: Nezabudnuteľné postavy
Milan Lasica zanechal výraznú stopu aj vo filmovom a televíznom svete. Debutoval vo filme "Vždy možno začať" v roku 1961. Neskôr stvárnil nezabudnuteľné postavy v klasických československých dielach ako rozprávka "Traja veteráni" (1983), komédie "Srdečný pozdrav zo zemegule" (1982), "Utekajme, už ide!" (1986), "Sladké hry minulého leta" (1969), "Buldoci a třešně" (1981), "Jožko Púčik a jeho kariéra" (1983), "Vážení přátelé, ano" (1989), "Saturnin" (1994), "Obsluhoval jsem anglického krále" (2006) a "Rukojemník" (2014). V televízii bol neodmysliteľnou súčasťou relácie "Zlaté časy" s Eňou Vácvalovou, kde sa naňho tešili hostia aj diváci. V 80. rokoch sa spolu so Satinským podieľal na príprave programu "Ktosi je za dverami" pre Slovenskú televíziu, hoci odmietli pripraviť satirickú reláciu na amerického prezidenta Ronalda Reagana.
Talentovaný textár a spevák
Okrem herectva a réžie preukázal Milan Lasica aj výnimočný talent ako textár a spevák. Spolu s Jarom Filipom je podpísaný pod legendárnymi albumami ako "Bolo nás jedenásť" (1981), "S vetrom o preteky" (1982) a "My" (1987). Spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom. Ako spevák nahral tri albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders, s ktorými vystupoval až do svojho posledného dňa.
Samostatne vydal knižné zbierky textov ako "Bolo nás jedenásť" (1985), "Piesne o ničom" (1989) a "Piesne a iné texty" (2003). Spolu so Satinským publikovali knihy "Nečakanie na Godota" a "Tri hry". S Tomášom Janovicom napísal knihu "Zoči-voči" a s Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe "Lenže ja som iba komik". Jeho fejtóny vyšli knižne pod názvami "Bodka" (2007) a "Bodka II." (2009).
Osobný život a odkaz
Milan Lasica bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola herečka Zora Kolínska, s ktorou sa rozviedol po ôsmich rokoch. Druhou manželkou, s ktorou strávil viac ako 37 rokov, bola herečka, diplomatka a politička Magda Vášáryová. Spolu vychovali dve dcéry, Hanu a Žofiu.
Hana Lasicová v dokumente pre Slovenskú televíziu prezradila, že jej otec, hoci na verejnosti pôsobil ako veselý človek, túžiaci rozosmievať ľudí, bol doma skôr zamyslený, hĺbavý introvert. Táto vnútorná komplexnosť sa odrážala aj v jeho tvorbe, ktorá dokázala byť humorná, no zároveň hlboko premyslená a často s melancholickým podtónom.
Výrok Milana Lasicu "Občania, ktorí ešte neboli ministrami nech sa hlásia u súdruha Žinčicu" sa stal nadčasovým a rezonuje dodnes, poukazujúc na absurditu a pokrytectvo spoločenských pomerov.
Milan Lasica zomrel 18. júla 2021 v Bratislave, symbolicky na pódiu počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders, po odspievaní piesne "Ja som optimista". Jeho odchod bol veľkou stratou pre slovenskú kultúru, no jeho dielo, jeho humor, intelekt a nadhľad zostávajú živé a inšpirujúce.
Ocenenia a uznania
Za svoju všestrannú umeleckú činnosť získal Milan Lasica množstvo ocenení, vrátane Krištáľového krídla za celoživotné dielo (1997, spolu s J. Satinským), Medaily za zásluhy I. stupňa od prezidenta Českej republiky Václava Havla (2003), Pribinovho kríža II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005), Ceny Dominika Tatarku za knihu "Bodka" (2008) a európskej ceny Trebbia za tvorivú činnosť (2014). V roku 2014 mu na Art Film Fest Trenčianske Teplice udelili Cenu Karla Čapka.
Milan Lasica nebol len umelcom, ale aj mysliteľom, ktorý dokázal svojim humorom a iróniou komentovať spoločenské dianie s nadhľadom a inteligenciou. Jeho odkaz žije ďalej v jeho dielach, ktoré nám stále pripomínajú dôležitosť smiechu, kritického myslenia a hľadania absurdity v každodennom živote. Jeho život bol dôkazom toho, že aj v ťažkých časoch dokáže umenie priniesť útechu a nadhľad.