Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, patrí k najvýznamnejším postavám slovenskej romantickej literatúry. Jeho dielo, naplnené hlbokým vlastenectvom, vášnivou láskou k ľudu a obdivom k nádhernej slovenskej prírode, dodnes rezonuje v srdciach čitateľov. Medzi jeho najikonickejšie práce nesporne patrí lyricko-epická skladba "Detvan", ktorá je oslavou slovenského ľudu, jeho morálnych kvalít a nezlomnej spätosti s krajinou. Sládkovičova tvorba nadviazala na dobový európsky romantizmus, ktorého predstavitelia sa sústredili na citový život človeka, prežívajúceho intenzívnu duchovnú a spoločenskú krízu svojej doby. V centre ich záujmov stála sloboda osobnosti, jej aktivita a tvorivá sila. Básnik sa zriekol ilúzie harmonizujúceho sveta a dištancoval sa od spoločenských konvencií, často sa dostávajúc do konfliktu so spoločnosťou a zachytávajúc skutočnosť v jej protirečivej podobe, sústreďujúc sa na jej tienisté stránky.
Životná cesta Andreja Sládkoviča
Andrej Sládkovič sa narodil 30. marca 1820 v Krupine, v rodine učiteľa a literáta Andreja Braxatorisa, ktorý pochádzal z čias Jozefa II. a pôsobil na krupinskej národnej zmiešanej škole. Jeho matkou bola Terézia Braxatorisová, rodená Bartolomeidesová, ktorá ako ôsme zo štrnástich detí porodila Sládkoviča. Hoci mala jeho matka bohaté potomstvo, je možné uvažovať, či jej časté pôrody neprispeli k jej zdravotnému stavu. Andrej bol ešte mladý chlapec, keď sa jeho otec druhýkrát oženil s Elizabethou Kellnerovou, s ktorou mal ďalšie tri deti.
Svoje vzdelávanie začal Andrej v Petrovčanoch a od roku 1832 pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici. V roku 1836, po príklade iných škôl, založili slovenskí študenti na štiavnickom lýceu slovenský spolok. V jeho knižnici si mladý básnik rado požičiaval diela ako Kollárova "Slávy dcéra", spisy od Hollého, či dobové časopisy ako "Časopis českého musea" a "Květy". V roku 1839 pôsobil ako súkromný učiteľ v rodine Pavla Pišla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, do ktorej sa zamiloval. V tomto období sa stretol aj s ruskými študentmi Jelaginom a Chomiakovovým bratrancom Valujevom, ktorý mu neskôr poslal kompletné dielo Alexandra Puškina.
Hoci sa priamo nezúčastnil revolúcie v rokoch 1848 - 1849, v júni 1849 bol väznený kossuthovskými vojskami. Po týchto udalostiach, v roku 1856, sa stal farárom v Radvani. V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine, kde sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej, resp. jej literárno-dramatického odboru, v rámci ktorého sa venoval posudzovaniu novovznikajúcich literárnych diel. Počas šesťdesiatych rokov 19. storočia sa venoval predovšetkým pastoračnej činnosti, náboženskej spisbe a tvorbe duchovných piesní.
Po návrate z Nemecka, kde strávil školský rok 1843-1844 na univerzite v Halle a bol ovplyvnený Heglovou estetikou, pôsobil opäť ako vychovávateľ. Rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára, naňho hlboko zapôsobil. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a neskôr v Radvani, kde v roku 1872 aj zomrel.
Tvorba Andreja Sládkoviča: Oslava národa, lásky a prírody
Sládkovičova tvorba je rozsiahla a rozmanitá, zahŕňajúca básne s rôznorodou tematikou. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: "Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti", "Marína", "Nehaňte ľud môj", "Milica", "Svätomartiniáda", "Lipa cyrilometodejská" a, samozrejme, "Detvan".
Detvan: Hrdosť a sila slovenského ľudu
"Detvan" je rozsiahla lyricko-epická skladba, ktorá sa skladá z piatich spevov: "Martin", "Družina", "Slatinský jarmok", "Vohľady" a "Lapačka". Pôvodné dielo je napísané štúrovským pravopisom, foneticky a pôvodne malo o jednu strofu viac. Táto strofa z piateho spevu, "Lapačka", vypadla samotnému autorovi pri prepisovaní textu pre Jozefa Miloslava Hurbana na zverejnenie.
Námetom "Detvana" je autobiografický, reálny ľúbostný zážitok - konkrétne láska mladého Sládkoviča k Antónii Júlii Sekovičovej, dcére panského úradníka z Honseku a neskôr básnikovej manželke. Tento príbeh, ktorý oslavuje zmysel pre spravodlivosť, je inšpirovaný jánošíkovskou a korvínovskou folklórnou tradíciou a odohráva sa v 15. storočí. "Detvan" je predovšetkým oslavou slovenského ľudu, pričom tento ľud, najmä v hlavnej postave Martina, je dosť idealizovaný. Lyrická časť sa vyznačuje nádhernými opismi kraja pod Poľanou.
Dej a postavy:
Príbeh sa odohráva v malej dedine Detve. Skupina dievčat sa vyberie na lúku, aby sa zabávali, medzi nimi aj Elena, Martinova milá. Zrazu všetky stuhnú, lebo zazrú prichádzajúceho Martina. Keď ich Martin zbadá, rozbehne sa k nim. Dievčatá ho vytancujú a potom sa rozbehne smerom k hore a zmizne im z dohľadu.
Martin sa túla s valaškou v ruke, keď vtom zbadá sokola, ako sa chystá zaútočiť na zajaca. Hodí po ňom svoju valašku a zabije ho. Vydesený zajac rýchlo utečie. Martin podíde k mŕtvemu sokolovi, vezme ho a odíde na pahorok, kde si hrá na fujare. Prebudí sa na hluk, ktorý vydávajú členovia jeho družiny. Potom vstane a ide k nim. Medzitým, kým sa Martin zabával, jeho rodina sa oňho bála, dokonca si myslela, že niekde v lese zomrel. Elena bola tiež celá bez seba, lebo Martin za ňou večer neprišiel, a tak sa ho vybrala hľadať do lesa. Tu však narazí na dvoch zbojníkov, ktorí ju prinútia, aby s nimi išla a robila im gazdinú.
Medzitým sa Martin dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi. Rozhodne sa, že pôjde za kráľom, ukáže mu ho a všetko vysvetlí. Keď sa už Martin odoberá domov, stretne týchto dvoch zbojníkov, ako ťahajú za sebou Elenu. Pobil sa s nimi, jedného z nich nešťastnou náhodou zabil a druhý ušiel. Elena je celá šťastná, že ju jej milý zachránil.
Na ďalší deň sa usporadúva Slatinský jarmok, ktorý chce navštíviť aj sám kráľ Matej. Martin to nevie a ide za kráľom ku zvolenskému zámku, ku kráľovskému sídlu. Má smolu, že kráľa nenájde, a tak ide na jarmok, kde ho stretne. Ukáže mu sokola, porozpráva mu, čo sa stalo minulú noc, že zabil jedného zločinca, ktorý obťažoval Elenu. K tomu ešte jeden starček dodá, že ten zločinec bol postrach dediny. Keď už bol večer, na Zvolenskom zámku sa prechádza Matiáš a premýšľa o dedinčanoch a ich jarmoku. Na ďalší večer Elena si pred domom hrá na drumbli. Prichádza neznámy, ktorý sa s ňou zhovára o Martinovi a chce jej dať prsteň. Elena ho však nechce, avšak napokon sa dohodnú, že keď mu ona zahrá dve pesničky na drumble, on ju odmení prsteňom. Tak sa aj stalo, keď vtom prichádza Martin a vyháňa ho. Ostali sami a Elena vysvetľuje, čo sa stalo. Martin bol však veľmi smutný, pretože sa začalo verbovanie do vojska a on chcel, samozrejme, ostať so svojou vernou Elenou a Poľanou. Elena mu síce radí, aby utiekol, ale Martin reaguje takto: „Skrývať sa nejdem, to hodný Detvan nikdy nespraví.“
Nasledujúci deň vojaci verbujú do vojska. Martina však nikde nevedia nájsť, a tak sa vyberú do jeho domu, kde ho napokon nájdu a na svojom kráľovskom vrancovi s nimi odchádza. Napokon prichádzajú ku kráľovi. Martin sa pridáva ku Čiernemu pluku pod podmienkou, že si môže nechať valašku, fujaru, svoje šaty, vrkoče a Elenu. Kráľ na tieto podmienky pristúpi.
Hlavné postavy:
- Martin Hudcovie: Mladý šuhaj, pastier oviec z Detvy, ktorý je silný, odvážny, čestný a verný svojej láske i svojmu kraju. Je to netradičná romantická postava, bez vnútorných protikladov a konfliktov, ideálny predstaviteľ slovenského ľudu. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Narodil sa v prírode a je s ňou zrastený. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch je priamy, je verný Elene a kráľovi.
- Elena: Martinova milá, ktorá je krásna, poslušná, milujúca a predstavuje ideál slovenských dievčat. Je verná a milujúca.
- Kráľ Matej: Predstavuje zidealizovanú historickú postavu kráľa Mateja Korvína, ktorý vládol v 15. storočí. Sládkovič mu dal názory, ktoré vyznievali v prospech Slovákov. Zaujíma sa o slovenský ľud, smúti nad stratou slovenského územia, ktoré mu zobrali počas sprisahania, má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory a dokáže oceniť statočnosť a čestnosť Martina. Je spravodlivý a oceňuje Martinovu odvahu a čestnosť. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň.
Andrej Sladkovič-Človek ktorý miloval
Analýza jednotlivých spevov:
- Martin: V tomto speve autor oslavuje krásu podpolianskej prírody a opisuje narodenie a detstvo Martina Hudcovie. Zdôrazňuje sa Martinova spätosť s prírodou a jeho silný charakter. Básnik opisuje krásnu a divú prírodu Poľany a dedinu, ktorá leží pod ňou. Matka porodí syna, ktorého od narodenia obklopuje šum lístia a storočných dubov a piesne žien pracujúcich na poli. Za dedinou sa zabávajú dievčatá, medzi nimi aj švarna Elena. Odrazu zbadajú blížiť sa vyparádeného Martina. Podíde k nim, vyzvŕta ich, uchytí fujaru a valašku a odchádza na starú Poľanu. Elena za ním smutne pozerá. Ako si Martin vykračuje, zrazu vidí, ako nad horou letí sokol a útočí na zajaca. Jeho valaška je však rýchlejšia ako sokol a zajac je zachránený. Martin aj s uloveným sokolom ide ďalej. Zahrá si na fujare, mocne zahvízda a zaspí. Zobudí ho zvuk kamarátových gájd. Je večer. Martin prišiel k družine siedmich Detvanov, ktorí sedeli okolo vatry. Piekli barana, hrali na gajdách a tancovali. Skočil medzi nich a začal i on preberať nohami, vyhadzovať valašku do vzduchu, prekrúcať ju pomedzi prsty. Lesom sa ozýva hudba, výskot, piskot a výkriky. Martin v noci neprišiel domov. Matka a otec majú oňho strach. V lese sa blýskajú fakle a počuť, ako sa dvaja muži zhovárajú o švárny dievčine. Sú to zbojníci. Zrazu uvidia dievčinu. Hľadá mládenca s fujarou a sľubuje im strieborný prsteň, ak jej povedia, kde ho nájde. Zbojníci sa rozhodli vziať ju so sebou. Dievčina prosí, plače, ale nič jej nepomáha. Medzitým už vatra na salaši dohorieva.
- Družina: Tu sa už prejavujú Martinove dobré vlastnosti, keď zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca, a oslobodí ho. Cestou stretne zbojníkov, ktorí majú v moci Elenu. Premôže ich, jedného z nich zabije a Elenu si odnesie. Janko Zvalovie je zvedavý, akého vtáka priniesol Martin na salaš. Martin mu vyrozpráva, ako ulovil sokola. Janko zistí, že orol má žltú kartičku na nohe a že v takýchto končinách zvykne bojovať kráľ Matiáš. Bojí sa, že Martina za jeho čin potrestá. On sa však nezľakne, lebo nevedel, aký to je sokol, a keď je kráľ spravodlivý, tak Martina nepotrestá. Všetkým oznámi, že na druhý deň sa vyberie do Slatiny na jarmok. O chvíľu uvidí, že sa k nemu blížia dve fakle a počuje vzdychať biednu dievčinu. Spozná v nej svoju milú. Vyskočí na zbojníkov a valaškou jedného z nich hneď zabije.
- Slatinský jarmok: Významné stretnutie Martina s kráľom Matejom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční, umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, keď sa správa rovnako prirodzene a smelo, keď oznámi kráľovi zabitie jeho sokola. Na druhej strane kráľovo služobníctvo je vykreslené ako panovačné a povýšenecké. V úvodných veršoch tretieho spevu básnik hovorí o hrdinských činoch kráľa Matiáša. Kráľ sa vybral na jarmok aj so svojou družinou. Martin sa vybral na Zvolenský zámok. Tu ho chcú zlapať, ale ujde im. Ide za kráľom do Slatiny na jarmok a smelo pred neho predstúpi. Prizná sa k činu a odvážne sa s ním rozpráva, odpovedá na jeho otázky. Aj ľudia sa za neho prihovoria, lebo ich zbavil krutých zbojníkov. Kráľovi sa mládenec veľmi zapáči a daruje mu kantár i koňa.
- Vohľady: Stretnutie s Elenou a jej úprimnou láskou k Martinovi, ktorá je v protiklade so záletníctvom Mateja. Elena sedí pred domom, hrá na drumbli a čaká na Martina. Zrazu sa niekto priblíži. Je to kráľ, no ona ho nespoznáva. Kráľ sa jej prihovorí, spytuje sa na rodičov a dvori jej. Ona sa však nedá, no zaujmú ju jeho krásne prstene na kráľových rukách. Jeden jej daruje. O chvíľu prichádza Martin a kráľa posiela preč. Elena sa pochváli prsteňom a hovorí Martinovi, že jej neznámy nápadník musí byť bohatý. Martin je smutný, tuší, že ich čaká rozlúčka, lebo ho odvedú za vojaka. Elena zosmutnie a nevie si predstaviť život bez Martina.
- Lapačka: Martin sa predstavuje ako uvedomelý, hrdý vlastenec, ktorý je ochotný vstúpiť do kráľovho Čierneho pluku, ale len ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz. V poslednom piatom speve vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre zverbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia kráľovskí poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov - vrahov v jeho Čiernom pluku.
Jazyk a forma:
"Detvan" je napísaný typickým sládkovičovským desaťverším s množstvom umeleckých prostriedkov. Každá strofa obsahuje 10 veršov. V prvom až štvrtom verši je použitý striedavý rým (abab). V piatom až šiestom verši je združený rým (aa). V šiestom až desiatom verši je obkročný rým (abba). Autor využíva množstvo básnických prostriedkov, napríklad epitetá (strojná Elena), metafory (vietor duje horou), básnické otázky.
Téma a idea:
Témou "Detvana" je romantický príbeh Martina, v ktorom autor stelesnil ideálne črty slovenského ľudu. Vyjadruje presvedčenie o jeho schopnostiach a vieru v jeho lepšiu budúcnosť. Autor nám podáva dôkaz o smelosti, schopnosti a oddanosti slovenského ľudu.
Marína: Láska k žene a k vlasti
"Marína" je lyrická cyklická skladba, v ktorej sa Sládkovič zaoberá oslavou krásy, mladosti a lásky - k Maríne aj k vlasti. Písal ju umeleckým štýlom, využíva anaforu (viac veršov sa začína jedným slovom, čím autor zvyšuje význam slova - napr. 41. sloha: "všetko možno, ale nemožno mi ťa neľúbiť"). Pod vplyvom Heglovej dialektiky Sládkovič nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Slovensko miluje, pretože v ňom žije Marína, Marínu miluje preto, lebo sa narodila na Slovensku. Oboje dáva do súvislosti a spája ich jednou láskou, čím sa dostáva do rozporu so Štúrom.
Úryvky z diela "Detvan":
"Stojí vysoká, divá poľana,mať stará ohromných stínov,pod ňou dedina Detvou volaná,mať bujná vysokých synov.Či tých šarvancov Detvy ozrutnýchPoľana na tých prsiach mohutnýchnenosí a nenadája?Alebo aspoň na tie výšinynehľadí dcéra tejto rodiny,keď má porodiť šuhaja?Akoby Detva obrov nemala,mať zrodila v poli syna,trávovú plachtu porozvíjala,z buka na buk ju pripína.Prvý raz šuhaj oči roztvorí,čo vidí? výsosť Poľany horya opachy nezvratných skál,i spustí zraky prvé v doliny,čo vidí? hory zázračnej stínya prekrásnu slovenskú diaľ.Mať žne, a kto to dieťa čičíka?Šum lístia storočných dubov,a k akej piesni chlapča privyká?Vietor duje horou hruboua pekná pieseň šumnej materimladuškú dušu len s krásou mieri.A preto potom on rád počúva,aj keď Poľanou vietor predúva,aj mladuchy slovenskej spev.Čo vrstovníci moji myslíte?Nie je to už nádeje svet?Keď už vo svojom mladom úsvitenárod si vie krásne hovieť?Nie je to zora budúcej slávy,keď z nešťastia si blaženosť spraví,umná živosť nášho ľudu?On v púšti stojí, v nebi žije,čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?Svety nám závidieť budú."
Úryvky z diela "Marína":
"Slovensko mladé, rodisko mojeaj mohyla mojich kostí,v tebe mám pekných obrazov dvoje,aj dvoje veľkých ľúbostí.Ako je krásna tá moja deva,aká k nej ľúbosť vo mne horieva,tak ty, a k tebe otčina.Ako tys pekná krajina moja,ako mladistvosť milá mi tvoja,tak pekná milá Marína.Chcel bych vás objať kraje, rodinynáručie úzke, šíri cit,jak mi je sladko v ňadrách Marínyobjatie vaše pocítiť.Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,z objemu v objem naveky padať,troch nebies slasti prijímať.Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,Marínu drahú v peknej otčine,a obe v jednom objímať.A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?Ružových tvárí hlaď jará?Či údov sila? Či strmosť krokov?Keď básnik postupne poznáva,že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu.A ľúbosť? - ľúbosť k deve umrela,keď umrela moja deva;Víla!"
Sládkovič a slovenská romantická poézia
Sládkovič patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej romantickej poézie. Jeho tvorba je charakteristická vlastenectvom, láskou k ľudu a obdivom k prírode. Spolu so Štúrom, Hurbanom a Chalupkom sa podieľal na formovaní slovenskej národnej identity a na rozvoji slovenskej literatúry.
Štúrovci a kodifikácia spisovnej slovenčiny
Štúrovci sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú v roku 1828 spoločne založili Karol Štúr a Samo Chalupka. Spoločnosť pôsobila na bratislavskom evanjelickom lýceu, na katedre československej reči a literatúry. Študenti žili v zlých podmienkach, Štúr od nich žiadal asketický život. Zbierali ľudovú slovesnosť, ktorú využívali pre svoju tvorbu. Vo svojich domovoch zakladali tzv. nedeľné školy, v ktorých učili ostatných ľudí čítať a písať. Vznikali tiež spolky proti alkoholizmu.
V roku 1843 bola napokon spisovná slovenčina uzákonená. Jednými z prvých diel v štúrovskej slovenčine boli "Almanach Nitra II." od Hurbana z roku 1844 a Sládkovičova "Marína". Štúrovský pravopis sa udržal až do Hodžovsko-Hatalovskej reformy z roku 1851, kedy sa zaviedol tzv. etymologický pravopis.
Samo Chalupka a báseň Mor ho!
Samo Chalupka bol jedným z najrevolučnejších básnikov spomedzi štúrovcov. Jeho báseň "Mor ho!" je vyvrcholením Chalupkovej tvorby. Obsahuje historický námet, ktorý čerpal hlavne z diela "Dejiny slovanskej reči a literatúry" od Pavla Jozefa Šafárika. Dej diela sa odohráva pod Devínom na poli pri sútoku Dunaja a Moravy. Chalupka tu ešte nerozlišuje Slovanov od Slovákov a namiesto slova „cisár“ používa „cár“ (kvôli rytmu).
Na poli sa stretli Rimania a Slovania. Slovania poslali poslov (urastení, modrookí, svetlovlasí). Rimania sa správali priateľsky. Slovania boli slušní, ale sebavedomí, pretože územie, na ktorom stáli, patrilo ich predkom a cítili sa tam ako doma. Opýtali sa cisára, či prišiel s mečom alebo s mierom (s mečom - budú bojovať / s mierom - sú vítaní). Priniesli aj dary, ale cisár ich odmietol. Pyšným hlasom povedal, že slovanskú zem dostane niekto iný a oni budú musieť odísť do Ríma. Slovania sa ale nezľakli, silno zakričali „Mor ho!“, vytiahli meče a začali bojovať. Cisár sa síce zľakol, ale po zúrivom boji sa víťazmi stali Rimania. Slovania však z boja vyšli ako morálni víťazi („Oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!“).