Každý rodič túži po takom vzťahu s deťmi, v ktorom sa bude môcť s nimi rozprávať o čomkoľvek. Prinútiť ich však, aby sa otvorili, niekedy býva ťažšie. Efektívna komunikácia je kľúčom k budovaniu pozitívnych vzťahov v rodine a k rozvíjaniu dôvery a porozumenia medzi rodičmi a deťmi. Keď dieťa dospeje, dynamika vzťahu sa mení a je potrebné prispôsobiť prístup. Tento článok sa zaoberá spôsobmi, ako efektívne komunikovať a správať sa k dieťaťu v každom veku, aby sa podporila jeho samostatnosť, zodpovednosť a zdravý vývoj.
Vytváranie priestoru pre otvorenosť
Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú. Na toto sú citlivé hlavne staršie deti. Ony veľmi dobre vedia, kedy ich rodičia počúvajú len na pol ucha alebo len zo slušnosti. Ony však túžia po skutočnej komunikácii, pri ktorej rodičia aktívne vnímajú každé ich slovo. Sústredená pozornosť, očný kontakt a premyslené reakcie dávajú dieťaťu signál, že vám môže veriť a môže sa pred vami otvoriť.
Niekedy si rodičia rozhovory s deťmi precízne plánujú a snažia sa o maximálny zrakový kontakt. No niektoré deti práve takto pripravené situácie brzdia v tom, aby dokázali otvoriť svoje srdce. Mnohé deti sa skôr otvoria vtedy, keď napríklad spolu niečo robíte, keď sa spolu niečo hráte, ste v prírode na prechádzke alebo cestujete v aute. Existujú deti, ktoré práve v týchto podmienkach bez priameho zrakového kontaktu sa cítia pohodlnejšie a bezpečnejšie. Vy sami musíte zistiť, ktoré situácie vášmu dieťaťu pri komunikácii vyhovujú. Dôležité je, aby ste vytvorili atmosféru dôvery, kde sa dieťa cíti bezpečne zdieľať svoje myšlienky a pocity bez obáv z odsúdenia.
Umenie počúvať a menej hovoriť
Keď rodičia počúvajú dieťa, preukazujú mu tým, že im záleží na tom, čo si myslí. Ak je to možné, vezmite do úvahy myšlienky a pocity dieťaťa pri rozhodovaní, ktoré ovplyvňuje jeho život. Aktívne počúvajte, keď vám dieťa niečo hovorí. To, že počúvate skutočne, dokážte tým, že prestanete robiť to, čo práve robíte a venujte sa len dieťaťu. Prejavte nadšenie z toho, o čom diskutujete, a to aj vtedy, keď vás téma až tak veľmi nezaujíma. Ak nedokážete odložiť to, čo robíte, oznámte to svojmu dieťaťu a určite sa k rozhovoru vráťte neskôr, keď mu budete môcť venovať plnú pozornosť.
Uľahčite dieťaťu, aby sa vám mohlo zveriť s čímkoľvek. Rodičia to môžu robiť tak, že dieťa vždy vypočujú bez toho, aby ho súdili alebo nejak hodnotili, čo je obzvlášť dôležité počas dospievania. Snažte sa viac počúvať, ako rozprávať a tiež sa nesnažte hneď poskytovať rady. Vyhnite sa tiež unáhlenej kritike. Ak deti cítia, že máte tendenciu ich odsudzovať, môžu hľadať rovesníka, ktorému sa budú radšej zdôverovať ako vám. Samozrejme, deti potrebujú vaše rady a usmerňovanie, no najlepšie je byť najprv skvelým poslucháčom a až po určitej dobe poskytovať rady, čo ďalej v živote robiť. Doprajte situácii trochu času. Keď dávate rady, vyjadrujte sa v krátkosti, nerozprávajte dlhé hodiny.
Venujte dieťaťu svoj čas a pozornosť
Urobte zo svojho vzťahu hodnotu číslo jeden. Silný vzťah rodič-dieťa je najdôležitejším ukazovateľom dobrej komunikácie. Každý deň venujte čas spojeniu so svojím dieťaťom. Hrajte sa, počúvajte, čítajte, tancujte a užívajte si jeden druhého. Dobrý vzťah je tiež to, čo umožňuje vašej múdrosti a skúsenostiam dostať sa do srdca dieťaťa.
V súčasnosti veľa rodičov pracuje mimo bydliska, a tak so svojimi deťmi nemôžu stráviť toľko času, ako by chceli. Iní sú rozvedení a tiež možno majú menej možností na to, aby sa stretávali so svojím dieťaťom. Aj rodič, ktorý je mimo domu, túži byť súčasťou života svojho dieťaťa a chce sledovať, čo sa deje v jeho živote. Nechce prísť o dôležité momenty, ktoré sa dejú každý deň. Našťastie, súčasnosť priniesla moderné technológie, vďaka ktorým je situácia odlišná ako napríklad pred 30 rokmi. Aj keď nie ste fyzicky prítomní, môžete využiť množstvo aktivít a interakcií na zlepšenie komunikácie, ktoré vám pomôžu emocionálne sa spojiť s vaším dieťaťom. Výskum z roku 2012 potvrdil, že samotná diaľka nemá významný vplyv na správanie alebo vzdelanie dieťaťa. Prekvapivo, niektoré deti mali v škole dokonca lepšie výsledky. Vedci predpokladajú, že to môže byť pravdepodobne dôsledok menšieho napätia medzi rodičmi, čo mohlo mať pozitívny vplyv na emocionálne zdravie dieťaťa. Najdôležitejšie zistenie spočíva v tom, že fyzická neprítomnosť rodiča neškodí dieťaťu tak ako zriedkavá komunikácia. Je dôležité pamätať na to, že dieťa vyrastie zdravé a šťastné, ak dostane vašu podporu a starostlivosť. A nezáleží na tom, či ho podporujete na diaľku, alebo ste pri ňom fyzicky každý deň.
Ako budovať vzťah s dieťaťom a rozumieť mu
Nezľahčujte problémy svojho dieťaťa
Niekedy malé deti veľmi citlivo pristupujú aj k malým problémom a berú veci vážnejšie, ako je potrebné. V takejto chvíli sa „obujte sa do ich malých topánok“ a skúste sa pozrieť na situáciu z ich perspektívy. Keď deti vedia, že dokážete zvládnuť ich akékoľvek pocity, prídu za vami i vtedy, keď bude problém naozaj veľký. Na druhej strane, ak ich pocity zľahčujete či znevažujete, budú sa v budúcnosti hanbiť prísť za vami. Radšej pôjdu za kamarátmi.
Bagatelizovanie a zľahčovanie zo strany rodičov sú spôsoby komunikácie, ktorými rodičia minimalizujú, podceňujú alebo popierajú pocity, skúsenosti či potreby svojich detí. Takéto správanie môže byť vedomé i nevedomé a často má dlhodobý vplyv na psychické a emocionálne zdravie dieťaťa. Rodičovské zľahčovanie a bagatelizovanie môže byť formou emocionálneho zanedbávania, hoci často nie je myslené zle. Niektorí rodičia môžu zľahčovať problémy dieťaťa v snahe zvýšiť jeho odolnosť a pripraviť ho na život. No dieťa sa môže cítiť nepochopené, osamelé alebo menejcenné.
Premyslené otázky otvárajú dvere dialógu
Na otázky „ako bolo v škole“ alebo „s kým si sa hral cez prestávku“ pravdepodobne dostanete jednoslovnú odpoveď. Ak chcete komunikovať s dieťaťom súvislejšie a dlhšiu dobu, snažte sa vytvoriť vhodné prostredie zahŕňajúce ľudské spojenie, blízkosť a bezpodmienečný rešpekt. Ak sa deti boja, že stratia vašu pozornosť alebo náklonnosť, tak sa vám neotvoria. Premyslite si tiež vhodné otázky.
Napríklad počas víkendov alebo večer vytvorte v rodine návyk na kvalitnú komunikáciu. Práve večer je v mnohých rodinách najlepší čas na komunikáciu s deťmi. Malé deti sú hravé, prítulnú a komunikujú rady. Starším deťom sa niekedy nechce komunikovať a na vaše otázky odpovedajú len jedným slovom. A tak, nepýtajte sa len na vyučovanie. Škola nie je len o známkach. Pre deti rozhodne nie. Zaujímajte sa aj o celkovú atmosféru a vzťahy so spolužiakmi. Buduje sa tým empatia a ochota pomáhať. A tak na známky sa pýtajte len vtedy, keď sa od detí dozviete, ako sa v škole cítili so spolužiakmi. Takto v deťoch nevyvoláte dojem, že chodia do školy len kvôli známkam. Nebojte sa pýtať aj na detaily. Niektoré dieťa môže z celej školy zaujať napríklad to, čo bolo na obed, kto mal čo oblečené alebo čo robilo cez prestávku. Samozrejme, otázky prispôsobujte veku. Snažte sa vžiť do sveta svojho dieťaťa. Zaujímajte sa o to, čo ho naozaj zaujíma, nad čím premýšľa, čo ho trápi a čo ho teší. Rešpektujte, keď dieťa povie slovo „neviem“. Nemusí mať hneď na všetko názor alebo ho jednoducho zaujímajú iné veci. Najdôležitejšie zo všetkého je to, že keď sa dieťa rozhovorí, venujte mu maximálnu pozornosť.
Možno niekedy neviete, ako správnym spôsobom nadviazať rozhovor so svojím dieťaťom. Hoci by ste aj veľmi chceli komunikovať, akosi vám nenapadnú v správnej chvíli správne slová. Možno vám pomôžu nasledujúce otázky:
- Ktorá činnosť ťa dnes v škole najviac bavila (nudila)? Čím to bolo?
- Aká časť dňa bola najlepšia (najhoršia, najnáročnejšie …)?
- Akú najzábavnejšiu vec si dnes zažil / a (videl / a, počul / a)?
- Odpovedal / a si dnes na nejakú učiteľovu otázku? Aké to bolo?
- Ktorý z tvojich spolužiakov bol dnes najtichší (najhlasnejší, mal najviac energie …)?
- Aké knižky si mal / a dnes v ruke?
- Čo mala dnes oblečené tvoja kamarátka?
- Čo by si si prial / a robiť v škole viac / menej?
- Ktorá veta alebo slovo ti po dnešnom dni v škole znie v ušiach?
- Ktorý z tvojich spolužiakov potreboval dnes povzbudiť alebo rozveseliť?
- Keby si sa mohol / mohla na jeden deň stať učiteľom / učiteľkou, čo by si urobil / a v škole inak?
- Stalo sa dnes v škole niečo, čo ti urobilo radosť (alebo spôsobilo smútok)?
- Bol /a si dnes pre niekoho užitočný / užitočná?
- Ocenil alebo pochválil / a si dnes niekoho?
- Ocenil niekto dnes teba?
- Je niečo, na čo by si z dnešného dňa radšej zabudol / a?
- O čom z toho, čo v škole preberáte, by si sa rád / a dozvedel / a viac?
- Čo máš najradšej na svojom učiteľovi? A čo myslíš, že by sa na ňom páčilo mne?
- O ktorom z detí zo školy by si sa rád / a dozvedel / a viac?
- Čo si robil / a cez prestávky?
Nezabudnite tiež hovoriť o svojom dni a podeľte sa o podrobnosti, napríklad o to, na čo ste boli najviac hrdí, že ste ten deň dosiahli. Hovorte aj o svojich problémoch a ako ich plánujete vyriešiť. Zdieľaním niečoho o sebe dávate dieťaťu najavo, že si ho ako osobu vážite a cítite sa v jeho blízkosti dobre.
Pestovanie zodpovednosti a samostatného myslenia
Zodpovednosť je základnou vlastnosťou, ktorú rodičia túžia vidieť u svojich detí. Zodpovedný človek sa dokáže rozhodnúť a niesť dôsledky za svoje voľby. Aby sa však dieťa vedelo správne rozhodovať, musí sa naučiť situáciu zhodnotiť, zamyslieť sa nad ňou a úspešne ju dešifrovať.
Učíme deti rozmýšľať
Je dôležité deťom vytvárať príležitosti na rozhodovanie a učiť ich rozmýšľať. Namiesto priameho prikazovania by mali rodičia používať kreatívne otázky, ktoré dieťa privedú k vlastnému riešeniu. Nový prístup k výchove je zameraný na to, ako majú deti myslieť, a nie čo si majú myslieť. Ak dieťaťu neustále vysvetľujeme, ako život funguje, v skutočnosti len pasívne prijíma naše postoje a zásady bez možnosti overiť si ich pravdivosť.
Príklad: Deti sa hlučne zabávajú v čakárni u lekárky. Namiesto toho, aby ich mama jednoducho poprosila, aby prestali, sa ich opýta: „Čo myslíte, páči sa vaše žďuchanie tej pani vedľa vás? Môže si ten pán oproti pokojne čítať svoje noviny, keď vy sa hlasno zabávate?" Dievčatá sa zamysleli a samé navrhli, že pôjdu čakať vonku.
Dôvera a samostatné rozhodovanie
Možnosť rozhodnúť sa a dôvera v dieťa nezaručujú, že pôjde správnym smerom. Ak však samo dospeje k danému rozhodnutiu, vie, na základe akých presvedčení sa rozhodlo a overí si, či sú správne práve tým, že to vyskúša. Je to však jeho voľba a tým aj jeho zodpovednosť. Nemôže sa vyhovárať na nikoho, že mu to prikázal a že to nie je jeho chyba. Musí samostatne čeliť tomu, čo príde. A najmä bude vedieť prečo to prišlo, keďže samo si to vymyslelo.
Učenie sa z následkov
Často nám následok môže pripadať tvrdý či zbytočný, najmä keď vieme, že dieťa nevolilo danú voľbu so zlým úmyslom. Avšak uvedomme si, že ak ho pred následkom ochránime, berieme mu šancu poučiť sa z vlastnej chyby a precítiť do dôsledkov, čo daná voľba znamená. V prípade, že bolesť či duševné utrpenie nehraničí s fatálnymi následkami (nevratné zdravotné či psychické zmeny), dieťa má šancu budovať svoju odolnosť a učiť sa, že chyby sú normálne a nevyhnutné v živote.
Stanovenie hraníc a logické dôsledky
Rodičia by nemali dieťa nechať všetko vyskúšať a dovoliť mu čokoľvek. To by viedlo k anarchii a do bludného kruhu, ktorému sa snažíme vyvarovať. Prvým krokom ku riešeniu konfliktu s dieťaťom je, cielenými otázkami, či popísaním situácie z našej strany, prerušiť jeho činnosť a naviesť ho na vlastné rozmýšľanie o veci. Následne potom prichádza čas, kedy dieťa zrealizuje svoje rozhodnutie, teda koná.
Logické dôsledky vs. Tresty
Oveľa viac je však situácií, kedy je potrebné zasiahnuť. Existuje aj iný spôsob ako ukázať dieťaťu, že je treba byť poriadkumilovné či zodpovedné, ak chceme spolu žiť v jednej domácnosti?
Príklad: Dieťa si neuprace náradie po použití. Nabudúce, keď si bude chcieť požičať náradie - nájde krabicu zamknutú. Keď sa príde ocka opýtať prečo je zamknutá, ten mu povie, že samo vie prečo. Dieťa to skontroluje otázkou: „Preto, že som minule kladivo nevrátil späť?“ Otec odpovie: „Áno, potrebujem mať istotu, že keď chcem veci použiť, nájdem ich na určenom mieste."
V prípade logických dôsledkov dieťa zakúsi od rodiča rešpekt (nie je ponížené vynadaním), dôsledok priamo súvisí so situáciou, je logický a spravodlivý (jedenkrát zamedzí dieťaťu použiť nástroje), sústreďuje sa na problém, nie na dieťa (chýbajúce nástroje), necháva ho rozmýšľať samostatne (ty vieš prečo), ponúka možnosť zmeny (skúsiš zajtra) a tým sa sústreďuje na budúce správanie. Naproti tomu trest zdôrazňuje autoritu dospelého a potrebu podriadiť sa, súdi a hodnotí dieťa (moralizovanie, kritika,..), často nesúvisí so situáciou (zákaz televízie), je obvykle uplatňovaný v hneve a tým často aj prehnaný a nezodpovedajúci vážnosti správania.
Veci, ktoré môžu ublížiť mentálnemu zdraviu dieťaťa
Deti sú to najcennejšie, čo máme, a pre rodičov sú tým najdôležitejším v živote a želajú im len to najlepšie. Napriek tomu, ako sa rodičia snažia, niekedy dokážu svojim deťom viac ublížiť než pomôcť. Mnohé činy rodičov, ktoré vykonajú vedome či nevedome, dokážu ublížiť mentálnemu zdraviu dieťaťa a zvýšiť u neho riziko toho, že bude trpieť depresiou či úzkosťou, hnevom, problémami v rodine či vo vzťahoch s kamarátmi alebo nižšou sebadôverou.
Pevné pravidlá a konzistentnosť
Jednou z vecí, ktoré dokážu deťom skutočne ublížiť, sú neustále meniace sa pravidlá a ich nekonzistentnosť. Deti by mali vedieť, aké sú pravidlá, a aké sú vaše očakávania od nich. Na základe toho bude dieťa vedieť, ako sa správať, pretože pravidlá deťom povedia, kde sú hranice, čo sa smie a čo sa nesmie, čo je správne, a čo je nesprávne. Ak dieťa nebude mať pravidlá, bude musieť hádať, čo je dobré a čo nie. Okrem toho, že sa nie vždy trafí do toho, čo je správne, začne sa správať nekontrolovateľne, čo môže viesť až k problémom so správaním a nízkemu sebavedomiu.
Netrestajte nezávislosť
Je úplne prirodzené, že čím je dieťa staršie, tým viac sa osamostatňuje. Dieťa by sa však za osamostatňovanie nemalo cítiť previnilo, pretože je to normálna potreba dieťaťa počas jeho dospievania. Keď sa bude dieťa cítiť previnilo za vlastné osamostatňovanie, bude sa cítiť vo všeobecnosti neisto, avšak môže aj skúšať vaše hranice a to, čo má dovolené.
Neignorujte emócie vášho dieťaťa
Ak je dieťa smutné, nahnevané, alebo sa bojí, nerobte si z neho srandu ani neignorujte jeho pocity. Takýmto správaním by ste mu iba ukázali, že s jeho emóciami nie je niečo v poriadku a nemalo by sa tak cítiť. Keď emócie dieťaťa neberiete vážne, neukazujete mu dostatok lásky, porozumenia a prichádzate o množstvo príležitostí, ktoré by dokázali zlepšiť vzťah medzi vami a vaším dieťaťom. Ak dieťa nemá s rodičom dobrý vzťah, môže nadobudnúť pocit, že ho rodičia neľúbia.
Dieťa by nemalo byť vaším kamarátom
Mnoho rodičov sa snaží, aby ich deti boli zároveň ich najlepšími kamarátmi. Avšak vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom by mali existovať určité hranice. Nemali by ste zdieľať svoje starosti, obavy, alebo problémy vo vzťahu, a už vôbec by ste sa nemali vaše deti pýtať na radu. Dieťa by svojho rodiča nemalo vnímať ako bezmocného človeka odkázaného na pomoc dieťaťa, ale ako silného rodiča, ktorý je schopný čeliť rôznym problémom, zvládnuť ich a zvládnuť život, aj keď nie je vždy jednoduchý a často je plný stresu. Len takéhoto rodiča dokáže dieťa vnímať ako nadradeného či seberovného. Buďte pri svojich deťoch prirodzení, prejavujte skutočné emócie, ale nezaťažujte deti dospeláckymi problémami.
Neodmietajte svojho partnera
Pred deťmi by ste tiež nemali odmietať svojho partnera. Ak mu nikdy neukážete vašu pozornosť a lásku pred vaším dieťaťom, dieťa si ťažko vyvinie predstavu toho, ako láska vyzerá a ako by vyzerať mala. Odmietanie vášho partnera alebo jeho zhadzovanie pred očami dieťaťa, hrozenie rozvodom a podobné veci dokážu v dieťati vyvinúť chronickú úzkosť. Ťažšie je však ukázať dieťaťu lásku, pokiaľ manželský vzťah nefunguje, alebo ste rozvedení či bez partnera. Ak ste sa s partnerom rozviedli a máte voči nemu chladný vzťah, ste si cudzí, vzdialení, nepríjemní na seba, stále sa na seba hneváte alebo obviňujete svojho bývalého partnera za rozvod, posielate tým dieťaťu správu, že váš bývalý partner je príčinou rozvodu a vy by ste mali byť tým preferovaným rodičom u vášho dieťaťa.
Nemiešajte sa do vzťahov vašich detí
Všetci rodičia chcú svoje deti chrániť, aby im nikto a nič neublížilo. Avšak rodičia nemôžu byť pri deťoch neustále a sledovať každý ich krok. Rodičia by sa nemali snažiť riadiť a smerovať každý vzťah dieťaťa, či už sú to vzťahy s učiteľmi v škole alebo medzi kamarátmi. Ak sa budete snažiť kontrolovať vzťahy vášho dieťaťa, bude mu dlhšie trvať, kým dospeje. Ak sa napríklad dieťa dostane do problémov v škole, nemali by ste hneď utekať do školy a snažiť sa zahladzovať u učiteľa problémy vášho dieťaťa. Ani by ste nemali vášmu dieťaťu stále hovoriť, ako byť dobrým kamarátom. Tieto veci sa musí naučiť samo, pretože inak vyrastie, a nebude sa vedieť bez pomoci zorientovať v komplikovanom svete medziľudských vzťahov.
Neberte dieťa ako vašu súčasť
Niekedy sa rodičia natoľko spoja s dieťaťom, že svoj vlastný obraz a sebahodnotenie prepoja so svojím dieťaťom, s jeho vzhľadom, výkonom, správaním, známkami v škole, alebo tým, koľko má priateľov. Dieťa však potom môže mať pocit, že nie je úprimne ľúbené, pretože ho neľúbite preto, kým je, ale preto, ako sa správa či pre jeho známky, vďaka ktorým vyzeráte vy v očiach ostatných lepšie. To je pre každé dieťa veľmi nezdravá a zničujúca cesta dospievania.
Nesnažte sa dieťa ochraňovať príliš
Nesnažte sa byť rodičom, ktorý stále stojí dieťaťu za chrbtom, snažiac sa neustále ho ochraňovať, ani rodičom, ktorý zabráni každému problému ešte predtým, než sa objaví. Ak sa budete snažiť ochraňovať dieťa pred každým problémom a každou emóciou, vyvoláte v ňom pocit nadradenosti a priveľkého sebavedomia. V tých najhorších prípadoch môže priveľké sebavedomie prerásť až do narcizmu. Dieťa potom očakáva, že život je ľahší, ako v skutočnosti je. Očakáva, že druhí pre neho urobia všetko nezávisle od toho, ako sa bude správať.
Obavy rodičov a ako im predchádzať
Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: „Ach tie dnešné deti, za našich čias…“ Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten „strach“ z vlastných detí vlastne je?
Strach z detí alebo obava zo zlyhania?
Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú. Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.
Príčiny obáv
To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb. Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami - nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie. Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.
Vplyv doby
Do istej miery má na to vplyv aj doba. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.
Sloboda a hranice: Rovnováha v komunikácii
Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť. Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.
Ako nastaviť hranice
Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo „zmysluplné“ je tu veľmi dôležité - hranice, ktoré mu rodičia dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.
Komunikácia a vysvetľovanie
Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať. Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená. Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za ne zodpovednosť.
Dôsledky a odmeny
Ak budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie niesť zodpovednosť.
Rovnováha lásky a prísnosti: Kľúč k výchove
Samotná komunikácia pri výchove nestačí a tak isto nestačí iba láska. Výchova detí nie je ľahká, pokiaľ nám skutočne záleží na deťoch a chceme ich vychovať dobre. Určite veľa z nás sa pýta: aká má byť dobrá výchova? Dobrá výchova je taká, pri ktorej je láska, komunikácia, ale zároveň aj prísnosť.
Hodnoty sú dôležité
Taká výchova, pri ktorej vštepíme deťom hodnoty, ktoré sú dobré (úcta k druhým, pomoc druhým, zodpovednosť za svoje činy, byť milým a povzbudivým pre ostatných, …). To, čo deti zasejú od detstva, neskôr zožnú v dospelosti. Pokiaľ budú zasievať neúctu k rodičom, neposlušnosť, myslieť iba na seba, tak sa im to vráti. Veď poznáme staré známe „Čo človek seje, bude aj žať“.
Autorita a rešpekt
Vybudovať si autoritu ako rodič, je potrebné a dobré. Všetko, čo robíme, učíme svoje deti. Efektívnou komunikáciou ich učíme dobre komunikovať. V dnešnom svete je to dôležité. Komunikácia je potrebná pre dobré vzťahy, riešenie konfliktov, pre vysvetlenie svojich záujmov, pochopenie iných a pod. Autoritou deti učíme, že nie sú bohmi. Je určitá štruktúra v spoločnosti, ktorá funguje a prináša dobré ovocie. Učíme ich, že aj oni si môžu vybudovať autoritu a že nie sú figúrky, do ktorých si môže každý kopnúť. Vybudovanie autority je to, že si vážime samých seba, nenecháme sa s nami manipulovať. Staráme sa o deti, v noci nespíme, hráme sa s nimi, plačeme, smejeme sa s nimi… V konečnom dôsledku robíme väčšinou veci iba pre deti. Preto si deti nemôžu dovoliť sa s nami rozprávať povýšeneckým a drzým tónom, musia aj poslúchnuť, pomáhať a podobne. Keď si vážime seba, učíme aj deti, aby si vážili seba. Takýmto spôsobom si budujú aj vďačnosť. To, že rodičia nie sú samozrejmosť, že aj my sme ľudia, ktorí cítia, majú potreby a tiež robia aj chyby. Preto je dôležité sa vzájomne rešpektovať a s rozumom používať svoju autoritu. Pokiaľ máte u dieťaťa autoritu, dá sa s ním oveľa lepšie komunikovať, dohadovať a hľadať riešenia.
Prísnosť a dôsledky
Pravidlá, hranice dávajú ľuďom, deťom bezpečie. Predstavte si, že idete po úzkom moste. Ani z jednej strany nie je zábradlie. Budete sa báť a cítiť sa neistí. Pokiaľ viete, že to zábradlie tam je, nebojíte sa, lebo viete, že vás ochráni. Tak je to aj s pravidlami a hranicami v rodine. Slúžia ako ochrana pred dôsledkami, nie ako trest. Áno, niekedy je dobré, aby dieťa zakúsilo dôsledky svojho rozhodnutia, svojich činov, aby sa poučilo zo svojich chýb a naučilo sa správne rozhodovať a vyberať si dobré od zlého.
Zdravá miera poslušnosti
Ak nenaučíme deti tomu, že je dobré poslúchať, v živote budú mať veľa problémov. Tak to na tomto svete chodí, musíme rešpektovať učiteľov, zákon, nadriadených, a ak nie, tak sa nám v živote nebude dariť. Je dobré si povedať svoj názor, aj si za ním stáť, ale ak s ním môj šéf nesúhlasí a chcem naďalej u neho pracovať, musím poslúchnuť. Pokiaľ nemám poslušnosť vybudovanú, tak sa vzbúrim, odídem z práce a často striedam jednu prácu za druhou, jeden vzťah za druhým, lebo sa neviem podriadiť.
Láska v rodine
Láska sa prejavuje skutkami. Sme na blízku, keď to dieťa potrebuje, trávime s ním čas, počúvame ho, rešpektujeme ho, dávame mu to najavo aj slovami: „Milujem ťa, takú aká si a vždy budem, nech sa stane čokoľvek“. Neuľahčujeme mu život tým, že za neho všetko urobíme. Máme s dieťaťom trpezlivosť, učíme ho svojim správaním, odpúšťame a prosíme o odpustenie… Raz pri dieťati nebudeme a bude musieť si poradiť samo. Ale ako? Ono to nevie, keď sme doteraz všetko robili za neho. Je lepšie, keď sa dieťa učí čeliť problémom, keď je rodič na blízku. Môže mu poradiť, podržať ho, naučí ho čeliť problémom v dospelosti, kde ho už možno nikto nebude môcť podržať, povzbudiť a pod.
Aj nezdary majú svoj význam
Je to ťažké pre rodiča pozerať sa na dieťa, ako sa trápi, bojuje, keď sa mu niečo nepodarilo, tak ako chcelo. Ale v tom je láska. „Musí sa to naučiť. V živote bude musieť bojovať, rozmýšľať, hľadať riešenia a keby sme to robili za dieťa, tak by si sa to nikdy nenaučilo, a to by ti uškodilo oveľa viac. Robíme to preto, lebo vieme, že im to v budúcnosti pomôže.“ Neuľahčovať si výchovu, ale študovať o výchove detí, meniť sa na lepšieho človeka, stávať sa takým človekom, akým chcete, aby bolo vaše dieťa. Zmena je veľmi ťažká. Nezabúdajme na to, že deti učíme príkladom, nie slovami. Láskou ich učíme odpúšťať, milovať, aj vtedy, keď si navzájom ublížime. Niekedy sa obetovať pre dobro iného, byť nablízku, keď sa potrebujeme. Dávame deťom poznať, že sú pre nás dôležité, že nám na nich záleží. Trávime s nimi čas a pripravujeme ich na život bez nás. Vždy je na čom pracovať, aj na sebe. Výchova je obrovská práca, zodpovednosť, ale musíme sa ju naučiť, užívať si ju a nie sa v nej trápiť. Veď deti máme iba raz a čo z toho, keď seba stále obviňujeme a neužívame si chvíle spolu s deťmi? Nech nám ostane plno krásnych, zábavných, vtipných zážitkov spolu s deťmi, na ktoré budeme spomínať dlhé roky spolu s vnúčatami.
Ing. Anna Hvizdáková "Efektívnej komunikácii sa venujem 10 rokov. Päť rokov pozorujem správanie detí na rôzne výchovné metódy, ktoré postupne vyhodnocujem, spracovávam a hľadám nové a lepšie riešenia. Pomáham mamičkám a ženám budovať seba a svoje deti. Verím tomu, že pokiaľ chcete, môžete všetko zmeniť. Verím tomu, že každá jedna maminka má právo byť šťastná každý jeden deň. Verím tomu, že naše deti si zaslúžia byť vychované tak, aby vedeli v životných situáciách víťaziť."
Transakčná analýza: Pochopenie našich interakcií
Príspevok približuje tri stavy bytia človeka - Rodič, Dospelý a Dieťa - odhalené a následne pozorované počas viacerých psychologických a psychiatrických sedení, pričom ďalej ozrejmuje, ako tieto stavy bytia vplývajú na celkové správanie človeka, jeho nálady, reakcie či vzťahy s druhými. Poznanie existencie týchto troch stavov bytia a ich spôsobov prejavu môže čitateľovi dopomôcť k vybudovaniu všímavosti a schopnosti pracovať s nimi.
Psychiater Thomas A. Harris vo svojej knihe Ja som OK - Ty si OK predstavil model troch stavov bytia, ktoré sú našou súčasťou - Rodič, Dospelý a Dieťa - a ktoré v jednotlivých situáciách prehrávajú skôr uložené nahrávky.
- Rodič: Pre Rodiča je charakteristické, že reprodukuje to, čo sme videli či počuli u našich rodičov, keď sme boli malí. Tento stav bytia nazývame Rodič, pretože práve tu sú uložené „nahrávky“ od našich vlastných rodičov, ktoré nám predali prostredníctvom správania a výrokov. V Rodičovi sa teda nachádzajú aj všetky domnienky, pravidlá či zákony prevzaté od našich rodičov. Nahrávky sú charakteristické aj svojou protirečivosťou (rodičia nám vravia: „Neklam!“ - no sami klamú), čo je pre nás často mätúce.
- Dieťa: Ďalší stav bytia - Dieťa - možno definovať ako to, čo človek videl, počul, cítil a chápal. Keďže malý človek nedisponuje v období svojich prvých zážitkov žiadnou slovnou zásobou, väčšina jeho reakcií je tvorená pocitmi. Keď zlosť prevláda nad rozumom, hovoríme o tom, že človeka ovláda Dieťa.
- Dospelý: Asi vo veku 10 mesiacov sa dieťa začína vedome pohybovať a manipulovať predmetmi. V istom zmysle možno povedať, že sa začína osamostatňovať, a tak samo spoznáva svet. Dieťa takto zisťuje, že je schopné vedome urobiť niečo podľa svojej pôvodnej myšlienky. Takáto sebaaktualizácia je začiatkom Dospelého. Informácie v Dospelom sa zhromažďujú ako výsledok schopnosti dieťaťa samostatne zisťovať, aký je v živote rozdiel medzi „naučenou predstavou“ o živote v Rodičovi a „pocitovou predstavou“ o živote v Dieťati.
Kým Dieťa a Rodič fungujú na báze automatických reakcií odvodených od toho, čo človek videl u druhých, resp. čo ho naučili, Dospelý je ten, kto má možnosť vedome si vybrať a zmeniť spôsob svojej reakcie. Nahrávky uložené v Rodičovi sú čisté dáta, ktoré sme prevzali od našich rodičov v útlom veku a ktorým sme uverili. Poznanie existencie Rodiča v nás a jeho spôsobov prejavu nám umožní odhaliť momenty, v ktorých sa tieto nahrávky spustia, a zároveň vytvoriť priestor pre odlišnú, nami zvolenú, vedomú reakciu. Tá je už riadená a kontrolovaná naším Dospelým, ktorý nám umožňuje riešiť konflikty vznikajúce z nesúladu názorov medzi Rodičom a Dieťaťom.
Klasifikácia stavov bytia podľa Harrisa nám môže v konečnom dôsledku poslúžiť nielen pri vedomej práci s naším vlastným ja, ale aj pri snahe o pochopenie konania iných.
Komunikačné bariéry medzi rodičom a dieťaťom
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú.
- Konštruktívna kritika vs. Nehodnotiaca spätná väzba: Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Neverí v silu osobnej skúsenosti a vnútornej motivácie dieťaťa. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť. Namiesto toho je efektívnejšie poskytovať konkrétnu, objektívnu a podpornú spätnú väzbu.
- Nálepkovanie a posudzovanie: Prezývky a nálepky ako „lenivec“ alebo „nezodpovedný“ môžu ovplyvniť správanie dieťaťa a viesť k pocitu menejcennosti a nízkej sebadôvere. Je dôležité hodnotiť konkrétne správanie, nie osobu dieťaťa.
- Neúprimná alebo manipulatívna pochvala: Hoci pochvala je vo všeobecnosti prospešná, nadmerná, neúprimná alebo manipulatívna pochvala môže viesť k závislosti na uznaní druhých alebo k obmedzeniu rozvoja potenciálu dieťaťa. Pochvala by mala byť úprimná, konkrétna a zameraná na úsilie a pokrok, nie len na výsledky alebo vzhľad.
- Autoritatívne príkazy: Príkazy môžu byť v istej miere potrebné, ale autoritatívne, necitlivé alebo nemotivované príkazy môžu vyvolať odpor, hnev a mocenské boje, najmä u dospievajúcich.
- Hrozby: Hrozby majú za cieľ vynútiť poslušnosť prostredníctvom strachu a tlaku, čo môže viesť k úzkosti a narušeniu dôvery. Namiesto hrozieb je vhodnejšie stanoviť jasné hranice a nechať dieťa niesť prirodzené alebo logické dôsledky svojho konania.
- Moralizovanie: Neustále poúčanie a vysvetľovanie, čo je správne a čo nie, bez priestoru pre dieťa vyjadriť svoj pohľad, môže viesť k nevôli alebo pocitu hanby. Efektívnejšie je viesť dialóg, ísť dieťaťu príkladom a nechať ho učiť sa z vlastnej skúsenosti.
- Príliš veľa otázok: Neustále spovedanie dieťaťa môže viesť k úzkosti, uzatváraniu sa alebo pocitu nedostatočnej dôvery. Je dôležité klásť otázky s mierou, s porozumením a s reálnym záujmom o odpovede.
- Nežiaduce rady: Hoci rady sú prirodzenou súčasťou výchovy, nevhodne formulované alebo nežiaduce rady môžu vyvolať vzdor. Rady by mali byť ponúkané s rešpektom, vhodne načasované a podporujúce samostatnosť dieťaťa.
- Vyhýbanie sa ťažkým témam: Rodičia sa niekedy vyhýbajú rozhovorom o citlivých témach, ako je sex, konflikty alebo smrť, kvôli neistote alebo snahe chrániť dieťa. Tým však dieťaťu bránia naučiť sa zvládať náročné emócie a situácie.
- Bagatelizovanie a zľahčovanie: Minimalizovanie alebo popieranie pocitov a skúseností dieťaťa môže viesť k tomu, že sa dieťa cíti nepochopené, osamelé alebo menejcenné.
- Nedostatok pozornosti: Keď rodič nevenuje dieťaťu dostatočnú pozornosť, nereaguje alebo ho odbíja, dieťa nadobúda pocit, že je menej hodnotné. To môže viesť k uzatváraniu sa, odmietaniu zdieľania a citovému odcudzeniu.
Prekonanie týchto bariér vyžaduje vedomé úsilie, trpezlivosť a ochotu učiť sa. Aktívne počúvanie, otvorenosť, rešpekt a vytváranie bezpečného priestoru sú základnými stavebnými kameňmi efektívnej komunikácie s dieťaťom.
tags: #komunikacia #rodic #dieta #dospely