V dnešnej rýchlo sa meniacej spoločnosti, ktorá je čoraz viac zameraná na vedomosti a neustále inovácie, nadobúdanie kľúčových kompetencií predstavuje pre dieťa zásadnú pripravenosť na budúcnosť. Tieto kompetencie nie sú len súborom vedomostí, ale predovšetkým aktívnym procesom, ktorý rozvíja celostnú osobnosť dieťaťa, jeho schopnosť učiť sa, spolupracovať, komunikovať a efektívne sa adaptovať na nové výzvy. Na konci predprimárneho vzdelávania sa proces dosahovania základov kľúčových kompetencií úzko viaže na pedagogicko-psychologické aspekty školskej pripravenosti, a preto súvisí so stupňom psychomotorického, emocionálneho, sociálneho, intelektového a pracovno-motivačného rozvoja osobnosti dieťaťa. V predškolskom veku nám ide o celostný rozvoj osobnosti dieťaťa a v jeho rámci aj o proces utvárania žiaducich kompetencií. Na to, aby došlo k efektívnemu osvojovaniu si kompetencií, je žiaduca najmä zásadná zmena obsahu a spôsobu vzdelávania, metód a edukačných stratégií smerom k participantnému, interaktívnemu a zážitkovému učeniu, ktoré je založené na skúsenosti a prepojené so životom.
Rozvoj kľúčových kompetencií: Cesta od hry k samostatnosti
Kľúčové kompetencie, ako ich definuje aj dokument z roku 2003, sú najdôležitejšie z množiny kompetencií, ktoré predstavujú predpokladané výsledky vo vzdelávaní. Majú činnostný a procesuálny charakter a popredia pri dosahovaní kompetencií dieťaťa. V kontexte predprimárneho vzdelávania sa pozornosť zameriava na rozvoj komplexných schopností, ktoré dieťaťu umožnia úspešne fungovať v osobnom i spoločenskom živote, rovnako ako v práci. Vzdelávacou činnosťou umožňujeme individuálny rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho vedomostí, záujmov, základov spôsobilostí, zručností, postojov a hodnôt. Podporujeme vytváranie vzťahu k celoživotnému kontinuálnemu vzdelávaniu a k aktívnemu tráveniu voľného času. Posilňujeme jeho úctu k rodičom.
Profil dieťaťa predstavuje súbor kľúčových kompetencií, ktoré sa v procese výchovno-vzdelávacej činnosti rozvíjajú a navzájom prelínajú v jednotlivých tematických výchovných oblastiach. Dieťa si ich rozvíja svojou účasťou na výchovno-vzdelávacej, záujmovej a rekreačnej činnosti. V formálnom vzdelávaní je kladený väčší dôraz na „vedomosti“ (vedieť) ako „bytie“ (byť). Málo času a aj pozornosti sa venuje tomu, aby sa deti naučili porozumieť sebe, aby samy seba poznali, aby dokázali svoj život prežiť ako úspešný a šťastný. Podstatnou súčasťou výchovy k bytiu môže byť rozvíjanie sociálnych spôsobilostí (zručností, kompetencií), rozvoj osobných spôsobilostí. Osobné a sociálne tvorí jednotu - komplex osobnostných kvalít. Osobné a sociálne kompetencie žiakov zvyšujú ich školskú úspešnosť a zároveň sú dôležitým nástrojom na vytváranie spolupracujúceho triedneho spoločenstva a pocitu spolupatričnosti ku skupine. Kompetencie spoločne s celoživotnými pravidlami dokresľujú, ktoré aspekty správania je potrebné u žiakov rozvíjať, aby ich „pracovné spoločenstvo“ vytváralo atmosféru podporujúcu učenie. Kompetencie tvoria otvorený systém, ktorý je priebežne dotváraný podľa potrieb. Osobné a sociálne kompetencie (bez ohľadu na to, či sú ich nositelia žiaci alebo učitelia) sú nezávislé na konkrétnom predmete alebo odbore, dajú sa uplatniť v mnohých odboroch. Sú základom celoživotného učenia sa, ako napríklad riešenie problémov a konfliktov, schopnosť spolupracovať, či metakognitívna kompetencia učiť sa učiť sa.
Dôležitosť hry a spontánnej aktivity
Pre deti je pohyb prirodzeným životným prejavom i potrebou, no v súčasnej dobe mnohé deti trpia nedostatkom pohybu. Ich hrubá a jemná motorika sa nedostatočne rozvíja, pritom je však základom pre správny rozvoj reči a následne myslenia. Naše deti potrebujú bdelé vedomie a zdravo rozvinuté zmysly, aby sa dokázali dobre orientovať v reálnom svete. V množstve pedagogických situácií, v ktorých sa dieťa učí hrou, sa rozvíja nielen jeho intelekt, ale aj emocionálna i morálna stránka osobnosti.
Deti rozvíjajú značnú časť svojich schopností celkom prirodzene, počas celého dňa. Najcennejšie sú chvíle počas voľnej fantazijnej hry, kedy deti napodobňovaním prežitých situácií alebo aj správania dospelých precvičujú rôzne sociálne role. Významným nástrojom rozvoja sociálnych kompetencií je zahrnutie detí do domácich činností v škôlke. V pedagogickom procese je kladený dôraz na participantné, interaktívne a zážitkové učenie, ktoré je založené na skúsenosti a prepojené so životom.
Rozvoj reči a komunikačných schopností
Reč je nástrojom komunikácie. Malé dieťa sa učí rozprávať prostredníctvom napodobňovania dospelých, ktorí sú v jeho blízkosti, v prirodzených situáciách počas dňa. Učiteľ je dieťaťu vzorom a vhodnými metódami ho vedie k správnej spisovnej výslovnosti, gramatickej správnosti hovoreného prejavu, rozširuje mu slovnú zásobu. Tomu napomáhajú predovšetkým rozprávky, príbehy a ľudová slovesnosť. Správnemu vývinu reči pomáha spojenie slova s pohybom, ako sú prstové hry, dramatizácia.
V škole sú na reč predškoláka kladené pomerne vysoké nároky. Dieťa musí byť schopné rozumieť výkladu, vedieť zdieľať vlastné myšlienkové pochody a mať vôľu a ochotu otvorene komunikovať v kolektíve. Prax hovorí, že deti s oneskoreným vývinom reči majú i problémy s písaním a čítaním. Predškolské obdobie je pre vývin reči zásadným, preto je potrebné sa rozprávať s dieťaťom, obohacovať jeho slovnú zásobu, čítať si alebo spievať. Reč má ako komplexná schopnosť niekoľko jazykových rovín: foneticko-fonologickú, morfologicko-syntaktickú, lexikálno-sémantickú a pragmatickú. Ak rodič zachytí nedostatky v niektorej z týchto oblastí je vhodné navštíviť logopéda, prípadne psychológa.
Zmyslové vnímanie a jeho význam
Sluch má v ranom veku zásadný vplyv na rozvoj reči, ktorá súvisí s písaním a čítaním. Ak chceme podporiť sluchové vnímanie, je vhodné učiť deti počúvať rozprávky a príbehy, hrať sa hry na lokalizáciu a určenie zdroja zvuku, rozvíjať vnímanie hudby. Pri sluchovom vnímaní sa zameriavame najmä na schopnosti načúvania, rozlíšenia figúry a pozadia, sluchovej diferenciácie, sluchovej analýzy a syntézy, sluchovej pamäti a vnímanie rytmu. Sluch predškoláka by mal byť v škole dobre vyvinutý, nakoľko s ním zásadne súvisí schopnosť dieťaťa zachytiť inštrukcie. Taktiež sa pozoruje a vyhodnocuje, či je dieťa ochotné počúvať sprievodkyne v školskom prostredí, či adekvátne sociálne a komunikačne reaguje na ich pokyny.
Vnímanie okolitého sveta zrakom je od narodenia nenahraditeľným zdrojom informácií. Ovplyvňuje rozvoj reči a myslenia, koordinácie oko-ruka, priestorovej orientácie a základnej matematickej predstavivosti. V školskom veku je dôležitá schopnosť rozlišovať písmená, číslice, farby a ich odtiene a tiež figúry a pozadia obrazov. S nástupom do školy je potrebné, aby malo dieťa zrelú schopnosť rozlišovať detaily a polohy predmetov, robiť zrakové analýzy a syntézy napríklad pri puzzle. Vnímanie priestoru sa týka nielen pojmov hore, dole, doprava, doľava, vpredu, vzadu, ale patrí sem aj chápanie a používanie predložkových väzieb a pojmov ako ďaleko, blízko, prvý, posledný.
Matematické predstavy a koncentrácia
Vytvoreniu matematických číselných predstáv predchádzajú predčíselné predstavy, ktorých základy zmysluplne rozvíjajú aktivity už v škôlkárskom prostredí. Najskôr dieťa dokáže porovnávať (malý-veľký, krátky-dlhý), neskôr je schopné triediť podľa druhu, podľa tvaru alebo veľkosti. Postupne sa dieťa učí triediť aj podľa viacerých kritérií a vie určiť, ktorý z objektov do skupiny nepatrí. Dôležitou fázou je zoraďovanie podľa veľkosti alebo množstva. Základom pre úspešný rozvoj každej oblasti poznávacích schopností je záujem samotného dieťaťa o učenie. U dieťaťa musí byť vyvinutá schopnosť koncentrovať sa, zmysel pre povinnosť a zodpovednosť. Aj keď niektoré deti vedia celkom dlho udržať pozornosť pri hre ktorá ich zaujala, problémom býva zámerná pozornosť.
Päť princípov mimoriadnej výučby matematiky | Dan Finkel | TEDxRainier
Od dieťaťa sa pri prechode od jednej činnosti k druhej a pri vypracovávaní úloh vyžaduje veľká miera samostatnosti. Práceschopnosť žiaka súvisí s jeho centrálnou nervovou sústavou, zrelosťou osobnosti a spôsobom výchovy. U detí treba pomaly a nenásilným spôsobom rozvíjať zámernú koncentráciu pozornosti, ktorá by sa mala trénovať od malička a to už aj v domácom prostredí.
Emocionálna a sociálna zrelosť
Osobnosť dieťaťa zrelú na nástup do školy ťažko presne vyjadriť, pretože každé dieťa je iné. Po príchode do školského prostredia sú na dieťa kladené vysoké nároky, ako v oblasti emocionálnej, tak i v sociálnej. Od dieťaťa sa očakáva istá miera emocionálnej stability, veku primerané zvládanie emócií, sebaovládanie, odolnosť voči frustrácii. V tom, ako reagujú na neúspech alebo sklamanie sú medzi deťmi veľké rozdiely. Sociálna vyspelosť sa prejavuje najmä v schopnosti začleniť sa do kolektívu a komunikovať v ňom, odlúčiť sa od rodiny, rešpektovať cudziu autoritu a spolupracovať s ostatnými. Veľmi dôležité sú v škole pravidlá slušného správania (pozdraviť, požiadať, poďakovať), priama komunikácia so sprievodkyňami a záujem riešiť sociálne aspekty skupiny alebo dvojíc. To, ako osobnosť dieťaťa obstojí v novom školskom prostredí závisí od miery jeho samostatnosti. Tá sa formuje od narodenia dieťaťa.
Pedagógovia začali popri školskej zrelosti používať pojem školská pripravenosť. V podstate ide o kompetencie v oblasti poznávacej, emocionálno-sociálnej, pracovnej a telesnej, ktoré dieťa nadobúda učením a sociálnymi skúsenosťami. Podľa Golemana (1997), autora knihy Emočná inteligencia, pripravenosť dieťaťa na nástup do školy, závisí od najzákladnejšej zo všetkých znalostí - ako sa učiť.
Sebavedomie a zvedavosť ako hnacie motory učenia
Sebavedomie: Dieťa by malo mať pocit, že kontroluje a dokáže zvládnuť svoje pohyby, správanie a okolitý svet. Malo by byť presvedčené, že keď sa do niečoho pustí, jeho snaha sa stretne s úspechom, a v prípade potreby sú tu dospelí, ktorí mu pomôžu. Rodičovská láska a náklonnosť by mali byť každodennou samozrejmosťou. Prejavovať deťom bezpodmienečnú lásku znamená milovať ich bez výhrad, kedy sa deti cítia byť milované, chránené a akceptované. Deťom to dodáva istotu a silu, nepochybujú o sebe a netrpia pocitmi menejcennosti.
Zvedavosť: Pocit, že je zaujímavé pozerať sa na nové veci, a že učenie je príjemné. Rozvíjanie záujmov dieťaťa poskytuje priestor a slobodnú možnosť vyskúšať si, v čom by sa rado rozvíjalo, v čom by sa cítilo úspešné.
Schopnosť smerovať k cieľu a sebaovládanie
Schopnosť smerovať k cieľu: Prianie a schopnosť ovplyvňovať dianie okolo seba, jednať vytrvalo. Dieťa, ktoré má primerané sebavedomie, netrpí pocitmi menejcennosti, ľahšie prekonáva situácie vyvolávajúce pocity úzkosti, strachu. Sebadôveru možno rozvíjať aj tým, že mu prenecháme primerané kompetencie a zodpovednosť, aby mohlo získať samostatnosť. Začíname od maličkostí, ktoré sú deti schopné dobre zvládnuť.
Sebaovládanie: Zmysel pre vnútornú sebakontrolu a schopnosť prispôsobovať svoje správanie zodpovedajúce veku. Schopnosť zvládať stres a frustráciu a vyjadriť ich konštruktívnym spôsobom je kľúčová pre zdravý emocionálny vývoj.
Spolupráca a komunikácia: Základné stavebné kamene spoločnosti
Schopnosť pracovať s ostatnými: Táto schopnosť je založená na tom, ako dieťa dokáže byť chápané ostatnými, a zároveň ako samo rozumie ostatným. Vyjednávať so schopnosťou vytvárať dôveru a cítiť empatiu sú neodmysliteľnou súčasťou úspešnej spolupráce. Spolupráca znamená spolupracovať na dosiahnutí spoločného cieľa. Deti, ktoré spolupracujú, dokážu rešpektovať aj iné deti. Tiež dokážu pomáhať. Dobré kooperatívne schopnosti sú nevyhnutné pre úspešné spolužitie v rámci komunity. Vaše dieťa počas školskej dochádzky bude musieť spolupracovať so spolužiakmi na ihrisku, v triede, v krúžku a podobne. Spolupráca je dôležitá aj v dospelosti.
Schopnosť komunikovať: Prianie a schopnosť si pomocou slov vymieňať myšlienky, pocity a predstavy. Reč je nástrojom komunikácie, preto je dôležité dieťaťu poskytnúť dostatok príležitostí na precvičovanie počúvania, čo je tiež dôležitou súčasťou rozvoja empatie. Dieťa nemôže prejaviť súcit alebo ponúknuť podporu druhým bez toho, aby najprv počúvalo a neporozumelo tomu, čo druhá osoba hovorí.
Výchova k zodpovednosti a rozhodovaniu
Výchova k samostatnosti podporuje autonómiu. Autonómiu podporujúce rodičovstvo znamená dať dieťaťu šancu skúšať, zlyhávať, uspieť a naučiť sa byť samostatné. Veľmi dôležitým faktorom zdravej osobnosti je viera vo svoje schopnosti, tzv. pocit kompetencie. Kompetenciu dieťa nadobúda v momente, ako zvláda úlohy, ktoré sú o niečo náročnejšie ako je schopné jednoducho zvládnuť.
Nechajte dieťa skúšať obliecť sa samé, hoci mu to ešte robí problémy. Po prvýkrát mu natiahnutie trička a nohavíc potrvá dlhšie - a vy musíte byť trpezlivý. Namiesto toho, aby ste priskočili a ušetrili čas, nechajte dieťa nech nadobudne ten pocit, že to zvládlo samé. Týmto spôsobom si dieťa vybuduje lepšiu schopnosť rozhodovať sa vhodne a adekvátne, čím získa sebadôveru, posilní odolnosť a bude motivované k riešeniu problémov. Dieťa sa musí cítiť byť právoplatnou súčasťou rodiny, preto ho zapojte do rozhodovania (vzhľadom na vek samozrejme). Rozhodnite sa spolu ako rodina, čo chcete na večeru, kam sa pôjdete najesť, kde strávite dovolenku - dieťa to učí, že na jeho názore záleží, zároveň získa zmysel pre zodpovednosť a záväzok.
Význam empatie a rešpektu k rozmanitosti
Vzťahu k rozmanitosti kultúrneho vyjadrovania a jeho rešpektovania je základným predpokladom pre život v multikultúrnej spoločnosti. Empatia, teda schopnosť vcítiť sa do pocitov druhého človeka, je kľúčová pre budovanie zdravých medziľudských vzťahov. Deti by sa mali učiť byť empatické, cítiť to, čo cítia iní. Učenie sa rešpektovať osobný priestor iných ľudí, dodržiavať pravidlá slušného správania a viesť priamy dialóg sú neodmysliteľnou súčasťou sociálnej kompetencie.
Adaptabilita a flexibilita v meniacej sa dobe
Život v znalostnej spoločnosti si vyžaduje neustálu adaptabilitu a flexibilitu. Dieťa by malo byť schopné zvládať nové situácie, učiť sa nové veci a prispôsobovať sa zmenám. Tieto vlastnosti sa rozvíjajú aj prostredníctvom hier, kde si deti precvičujú rôzne scenáre a učia sa riešiť problémy. Vzdelávanie by malo byť koncipované tak, aby podporovalo tieto schopnosti a pripravilo dieťa na dynamické prostredie budúcnosti. Schopnosť reflektovať spôsoby vlastného konania a príp. ich aj modifikovať je dôležitým predpokladom pre osobnostný rast a neustále zlepšovanie sa.
Učiteľ ako facilitátor a vzor
V kontexte predprimárneho vzdelávania sa rola učiteľa mení z tradičného odovzdávateľa vedomostí na facilitátora (napomáhateľ výchovy a vzdelávania). Učiteľ by mal vytvárať podnetné prostredie, podporovať samostatnosť detí a byť im vzorom v správaní, komunikácii a riešení konfliktov. Profesionálna schopnosť zrelativizovania citov, emocionálna vyrovnanosť a pozitívny prístup učiteľa sú kľúčové pre vytvorenie bezpečného a podporujúceho prostredia, v ktorom sa dieťa môže slobodne rozvíjať. Učiteľ by mal dbať na to, aby nezaťažoval deti zbytočne dlhým výkladom, aby im dával priestor na vlastnú aktivitu a aby ich primerane viedol k samostatnosti.
tags: #kompetencie #ktore #dieta #nadobuda