Ambície dieťaťa sú dôležitým predpokladom k tomu, aby raz žilo úspešný a naplnený život. Detské osobnosti sa formujú už od raného detstva. Mnohé vlastnosti či charakteristiky deti zdedia, najmä fyzické vlastnosti, avšak mnohé ich zvyky kopírujú zo správania dospelých, s ktorými prichádzajú najviac do kontaktu, teda najčastejšie od rodičov. Bez pochýb sú to práve rodičia, ktorí majú najväčšiu zásluhu na formovaní detskej osobnosti. Najdôležitejšie je prijať fakt, že žiadni rodičia nedokážu urobiť dieťa presne podľa svojich predstáv. Avšak dokážu ovplyvniť to, aké ambiciózne bude a čo bude chcieť dokázať samé.
Vplyv rodičovskej angažovanosti na akademické ambície
Štúdia publikovaná v akademickom časopise Child Development zistila, že zapojenie rodiča do akademického života dieťaťa má vysoko pozitívny vplyv na ambície a úspechy dieťaťa. Za zapojenie rodiča je možné považovať akúkoľvek aktivitu, či sa už jedná o príležitostné dobrovoľníctvo pre školu, účasť na akciách organizovaných školou, rodičovských združeniach alebo čokoľvek iné. Pre dieťa je taktiež prínosné, ak má rodič dobrý vzťah s učiteľmi a komunikuje s nimi. K ambicióznosti dieťaťa pomáha aj to, ak mu rodič pomáha s domácimi úlohami, projektami, či akýmikoľvek akademickými aktivitami aj doma. Úloha rodiča vo vzdelávaní je kľúčovým faktorom v tom, či sa dieťa rozhodne pokračovať v štúdiu ďalej a vytvoriť si vyššie kariérne ambície, alebo nie. Dieťa potrebuje od rodiča neustálu a bezpodmienečnú podporu, aby dokázalo napredovať.
Socioekonomický status a kariérne vzory
Na deti vplývajú rodičia však aj inak, a to konkrétne kariéra rodičov a ich socioekonomický status. Deti, ktoré pochádzajú z rodiny s vysokým socioekonomickým statusom vnímajú rodiča ako svoj vzor a taktiež kopírujú ambície svojich rodičov. Podobne ako ich rodičia, aj ony plánujú ísť na univerzitu a mať úspešnú kariéru. Tieto deti majú okrem dobrých akademických výsledkov aj lepšie správanie v škole. Pre porovnanie, deti, ktoré pochádzajú zo sociálne slabších rodín, majú väčšinou iné ambície, ktoré nezahŕňajú napr. vysokú školu. Môže ísť o kariéru v športe alebo hudbe.
Gény: Neovplyvniteľný základ
Nie všetky vlastnosti u detí môžu byť ovplyvnené rodičmi, avšak gény môžu byť zodpovedné až za 50 % zvykov dieťaťa a toho, ako sa dieťa správa. Vplyv rodičov nedokáže urobiť toho veľa a nedokáže ovplyvniť gény, teda to, čo bolo dieťaťu pri narodení dané. Gény sú kombináciou faktorov ovplyvňujúcich osobnosť, vlastnosti, čiže aj ambicióznosť u dieťaťa.
Rozdiely medzi súrodencami: Genetika a jedinečné skúsenosti
Autori knihy Parenting and the Child’s World, John Borkowski a Sharon Landesma Ramey, sa zamerali na vplyv rodičov na dieťa a jeho sociálno-emocionálny, intelektuálny a akademický vývin. Zistili, že aj rovnaký štýl výchovy dieťaťa môže priniesť úplne rozdielne výsledky, pretože dieťa nie je len výsledkom rodičovskej východy, ale je aj výsledkom genetiky a toho, aké sociálne skúsenosti deti zažívajú jednotlivo. Preto môžu mať rodičia úplne odlišné deti, aj keď boli tieto deti vychovávané rovnako.
Ako môžu rodičia podporiť ambície dieťaťa
Rodičovská podpora je pre dieťa najdôležitejšia. Ako môžete svoje dieťa podporiť, ak ho chcete viesť k ambicióznosti?
- Sústreďte sa na snahu, nie na dokonalosť: Naučte dieťa sústrediť sa na to, aby sa snažilo čo najviac namiesto toho, aby všetko robilo čo najlepšie.
- Zvládanie stresu a priorít: Dieťa by malo poznať techniky, ako zvládnuť nápor práce alebo väčší stres. Ak máte doma perfekcionistu, nedovoľte, aby perfekcionizmus dieťa ničil. Učte ho identifikovať priority.
- Rovnováha medzi prácou a oddychom: Buďte dieťaťu príkladom pri hľadaní rovnováhy. Každý má toho v živote veľa a niekedy je povinností až príliš, avšak je nutné, aby dieťa dokázalo nájsť rovnováhu medzi svojím voľným časom a nezavalilo sa len prácou. Čas na oddych je tiež dôležitý. Pokiaľ vy sami máte problém s rovnováhou svojho pracovného a rodinného života a príliš veľa času trávite v práci, dávajte si pozor, pretože dieťaťu nevysielate ten najlepší signál. Život nie je len o práci, ale aj o mnohých ďalších životne dôležitých veciach.
- Podpora dávania: Podporte dieťa, aby vedelo aj dávať, nielen brať.
Vplyv prenatálneho a raného vývoja na celoživotné predispozície
Koniec i začiatok života spolu úzko súvisia. "Pohodové tehotenstvo a pokojný pôrod súvisí s lepšou schopnosťou objavovať a učiť sa aj zvládať stresové situácie," tvrdí doktorka Markéta Keller, ktorá skúma, čo a ako v živote ovplyvní našu kondíciu v starobe. Stav mozgu v prenatálnom a ranom veku dieťaťa veľmi zásadne predurčuje zdravotné dispozície, vrátane napríklad prípadného nástupu demencie, tvrdia vedci. "Ak si predstavíte mozog ako cibuľu a dostanete sa takmer k stredu, nájdete tri, povedzme komponenty: talamus, amygdala a hippokampus. Veľmi voľne povedané, tu sa ukladajú rané spomienky, krátkodobá pamäť sa prepisuje do dlhodobej, je tam centrum pre vnímanie bolesti a pamätania si, čo ju spôsobilo.
"Čas pre matku a dieťa": Zlatá popôrodná hodina
"Ak dieťa plače alebo sa bojí a nie je utešené, ak sa necíti bezpečne, čo sa asi do mozgu zapíše?" uvažuje vedkyňa. Naučiť sa zaobchádzať s prvými, viac-menej elementárnymi emóciami do značnej miery určuje to, ako sa človek bude správať v ohrození a ako bude zvládať traumy aj dlhodobo emóčne vypäté situácie a stres. Čo najpohodovejšie tehotenstvo, najmä v treťom trimestri a takzvaná zlatá popôrodná hodina sú nesmierne dôležité. "Nie je prečo a kam sa ponáhľať. Ponáhľame sa všetci a stále. Aj dieťa sa bude zrejme niekam ponáhľať 'celý život, takže ak môže, nech je v pokoji so svojou mamičkou. Som za, aby mamička i dieťa mali na seba čas, kým sa bábätko samo neupokojí. Dojčenie potom pôjde lepšie, pretože dieťa bude mať nižšie hladiny stresových hormónov. Spokojnejšia bude tým pádom aj mamička i najbližšie okolie."
Po pôrode by sme mali poslúchnuť prírodu a podporiť emócie, ktoré sú evolučne najstaršie a teda najlepšie etablované a ako také pomáhajú k vytvoreniu dobrého vzťahu medzi dieťaťom a rodičmi. Jedná sa o zmyslové vnemy ako čuch, hmat, telesné teplo. Ľudovo povedané, kvalita starostlivosti matky výrazne ovplyvní, ako dieťa a následne dospelý jedinec, bude riešiť sociálne a emočne komplikované situácie, ako dobre sa bude učiť atď. Zatiaľ len z výskumu na potkanoch však vieme, že pár prvých sekúnd po narodení, môže "nacvičiť" daný gén na zvyšok života. Dôležité je podľa nej odsať z úst novorodenca možnú zvyšnú plodovú vodu, ale ďalšie oplachovanie a meranie môže počkať, teda v prípade, že nenastali akékoľvek zdravotné komplikácie ohrozujúce život dieťaťa či matky.
Pohoda mamičky predovšetkým
Farby či zvuky v pôrodnej miestnosti nepovažuje lekárka za bezprostredne významné pre dieťa, ale skôr pre matku. "Iste sa rodí lepšie v pokojnej, čisto vymaľovanej miestnosti, ideálne v jemných farbách než napríklad na štadióne pri koncerte metalovej kapely. Tiež prítomnosť otca či ďalších ľudí pri pôrode by epidemiologička nechala na matkách. Najdôležitejšie je v pokojnom matkinom náručí podporiť v novorodencovi pocit pokoja a bezpečia. K tomu je podstatná aj možnosť, aby rodička nemala z pôrodu strach väčší, než je fyziologicky prirodzené a aby si sama mohla zvoliť okolnosti, ktoré sú pre ňu pohodlné a pohodové."
Bráňte sa stresu, ponúknite kontakt
Tehotenstvo nie je choroba, ale dočasný stav a je potrebné si ho aj s ohľadom na zdravie svoje aj dieťaťa užiť. Ak je mamička silná fajčiarka alebo závislá na niečom inom, je potrebné sa poradiť s ošetrujúcim lekárom. "Okamžité vysadenie tabaku môže byť pre matku i plod horšie, než výrazne zníženie príjmu. Zdravo jesť je samozrejme to najlepšie, ale ak sme zvyknutí si raz za čas dať vyprážaný syr a hranolky, nevidí odborníčka dôvod, prečo si to nedopriať aj v tehotenstve."
"Samozrejme viem, že nemožno žiť v absolútne nestresovom prostredí, to nebolo v histórii nikdy možné. Avšak ak sa rozhodnete pre bábätko, skúste sa naučiť nejakú vám vyhovujúcu techniku na zvládanie stresu," radí nastávajúcim matkám. Vedkyňa mamičkám odporúča, aby sa vopred dohodli alebo aspoň skúsili dohovoriť, na bezprostrednom popôrodnom kontakte s dieťaťom. "Ak bude pri tom aj otecko a ak je to celé v pokoji, potom ešte lepšie," hovorí Keller s tým, že je jasné, že keď tých pár minút kontaktu matky s dieťaťom po pôrode chýba, nedôjde k žiadnej nezvratnej katastrofe. Z rovnakých dôvodov, teda aby medzi dieťaťom a matkou nastalo harmonické puto určujúce zdravý rozvoj mozgu, odporúča lekárka dojčenie. V rámci materskej starostlivosti potom čo najviac s dieťaťom komunikovať prostredníctvom hier i inšpiratívnych hračiek, láskavej interakcie. "Keď potom dieťa povyrastie, naučte ho si správne čistiť zuby," upozorňuje na jeden z dôležitých návykov osobnej hygieny, ktorý má do budúcnosti pre podporu správnej funkcie mozgu až nečakaný význam.
Po návrate matky do práce ovplyvní harmonický rozvoj dieťaťa celá rada ďalších vecí. "Minimálne do 18 mesiacov by malo dieťa zostať s mamičkou či iným primárnym opatrovateľom."
ADHD: Gény, stres alebo kombinácia?
Môžu za diagnózu ADHD (poruchy pozornosti a hyperaktivita) gény, podmienky a priebeh pôrodu, alebo to, že matka nedostala šancu si svoje dieťa užiť v kontakte koža na kožu hneď v prvej hodine po pôrode? Môže za ňu správanie rodičov? "Samozrejme je to súhrn mnohých vecí, ktoré sa ovplyvňujú navzájom," argumentuje Keller. "Veľké percento detí rodiacich sa s ADHD môžeme vďaka genetickým štúdiám vysvetliť genetikou. Rovnako tak ale vieme, že u detí, ktorých matka v tehotenstve prežila nejaké výrazné trauma, sa pravdepodobnosť rovnaké diagnózy tiež zvyšuje, rovnako ako v prípade, že mamička bola predtým liečená pre iné psychické ochorenie. V jednej dlhodobej londýnskej štúdii dokonca namerali, že zo 73 percent na diagnózu ADHD u dieťaťa prispievajú spory medzi rodičmi, uvádza doktorka. Stres v tehotenstve ovplyvňuje podľa nej aj pôrodnú váhu dieťaťa, ktorá je tiež jedným z mnohých faktorov určujúcich, ako bude dieťa zvládať učenie, ako bude zvládať svoje emócie a pocity ako dieťa, adolescent aj v dospelom veku. Nízka pôrodná váha zas môže súvisieť s chorobami srdca, vysokým tlakom, mŕtvicou, depresiami a úzkosťami.
"Gény dieťaťa zatiaľ nenaprogramujete, ale môžeme aspoň urobiť maximum pre jeho prenatálny i postnatálny vývoj, aby sme podporili jeho duševné a telesné zdravie v dospelosti. Práve minimalizovať stres v tehotenstve, pri pôrode a v prvých chvíľach nového života, je jedna z najdôležitejších úloh. Vrodené dispozície môžeme podľa epidemiologičky úspešne pozmeniť ďalšou starostlivosťou a láskou, sociálnym prostredím i vzdelaním. Štart do života je kľúčový, ale aj keď sa nepodarí úplne podľa ideálneho scenára, nie je nič stratené."
Do dvanásteho roku veku dieťaťa je náš mozog plastický natoľko, že sa prípadná, strata v základnej nastavenia 'dá dohnať tréningom frontálneho laloku. Pomocníkmi k tréningu môžu byť hračky k riešeniu problémov, napríklad stavebnice typu Merkur, ale aj detské krížovky, sudoku, Dostihy a stávky, Carcassonne, ale aj art terapia.
Prelomový pohľad na vplyv času stráveného pred obrazovkou na detský mozog
Zvládanie vzdorovitého správania u detí
Obdobie vzdoru je jednou z prvých zaťažovacích skúšok v období vývinu dieťaťa. Môžete sa o ňom veľa dočítať, veľa sa naučiť či naštudovať si. Je to skúška rodičovských hraníc a trpezlivosti. Objavuje sa medzi druhým a štvrtým rokom života dieťaťa a vrcholí v období okolo tri a pol roka. Aj dovtedy zvedavé, pokojné a najmä spolupracujúce dieťa sa vám náhle mení na uzlíček nervov, ktorý sa snaží presadiť si svoje stoj čo stoj, i keď niekedy ani samo celkom nevie, čo vlastne chce. Každý (teda takmer každý) rodič by chcel mať doma ukážkové, pokojné a SPO-LU-PRA-CU-JÚ-CE dieťa. Dieťa, ktoré urobí, čo mu rodič káže, dieťa, ktoré s rodičom súhlasí, dieťa, ktoré si dá práve také ponožky, aké rodič pre neho nachystal a zje práve ten chlebík, ktorý má pred sebou pripravený. Nebolo by to úžasné? Tá pohoda… No deti, teda ľudia, sú „naprogramovaní“ trochu inak. Tak, aby sa z nich vyvinuli jedinečné bytosti a osobnosti. A na to, aby boli jedineční, sa potrebujú odlíšiť. Odlíšiť sa nie je až také ľahké, ako to na prvý pohľad vyzerá. Prvým krokom na to, aby sa dieťa mohlo odlíšiť, potrebuje rozoznať svoju vlastnú autonómiu - objaviť možnosť vlastnej jedinečnosti. Toto sa deje práve v období medzi druhým a štvrtým rokom života. Dieťa objavuje, že môže mať iný názor, že dokáže samo v živote niečo ovplyvniť a objavuje svoju moc. Toto všetko však dokáže prejaviť len v prostredí, kde sa dieťa cíti bezpečne a nemá strach z opustenia, ak by bolo iné ako ostatní. Preto tie najúžasnejšie výbuchy zažívajú najviac milujúce matky a otcovia, prípadne starí rodičia, ak je medzi nimi a dieťaťom vybudovaný dôverný vzťah. Prinášame vám niekoľko tipov a trikov, ktoré vám pomôžu zvládnuť toto obdobie s rešpektom k individualite dieťaťa a zároveň mu dajú hranice, ktoré potrebuje na to, aby sa cítilo bezpečne. Deti síce skúšajú, koľko toho svojím správaním dokážu vo svojom okolí ovplyvniť, vnútri však potrebujú cítiť hranice. Potrebujú zistiť, odkiaľ-pokiaľ, a keď to zistia, lepšie chápu svet okolo seba a jeho pravidlá.
- Pochopenie správania: Vaše vnútorné pochopenie jeho správania. Aj keď sa správanie vášho drobca vymyká akejkoľvek logike, skúste ho pochopiť. Jemu nejde o to, aby jeho správanie dávalo zmysel vám, ide mu o to presadiť sa. Možno si ani samo nie je isté tým, čo chce, ale je mu jasné, že nechce to, čo chcete vy. Že sa váľa po zemi a kričí? Že kričí tak, že vám z toho vibruje každá bunka v hlave od samého vstupu uší až po stred hlavy? Zachovajte pokoj - radí asi každá odborná múdra hlava. Je to fajn rada na to, aby sa vám ju však podarilo aplikovať, skúste trik s pochopením. Nevadí, že správanie alebo požiadavka vášho dieťaťa nemá na prvý pohľad žiadnu logiku… Logika je v tom, že sa chce presadiť.
- Načúvajte dieťaťu: Čo to vlastne chce? Načúvať však neznamená všetko dovoliť a súhlasiť. Načúvať tiež neznamená iba počúvať slová, ktoré hovorí (alebo väčšinou kričí). Dieťa vzdor predsa len málokedy vyjadruje sofistikovanými slovnými formuláciami. Najmä počas dramatických chvíľ na verejných miestach, nenačúvajte pridlho. Niekedy je lepšie zvoliť rovnako neverbálnu odpoveď, ako zvolilo dieťa - odlepiť metajúce sa dieťa od podlahy, prehodiť ho cez plece a v pokoji odkráčať. Na vysvetľovanie bude dosť času aj doma, v súkromí a v pokoji.
- Dôsledky správania: Na to, aby dieťa chápalo a vedelo prijať pravidlá a hranice, potrebuje zažívať dôsledky. „Ak budeš niečo chcieť, povedz mi to. Zdá sa vám, že dieťa vôbec nevníma, čo hovoríte? Prirodzene, vo chvíli najprudšieho výbuchu skutočne nevníma, čo mu hovoríte. Vráťte sa teda k bodu číslo jeden - pochopenie a zachovanie pokoja a keď sa dieťa upokojí, vysvetľujte. Dôsledok vzdorovitého správania dieťaťa by mal byť spravidla ten, že svojím vzdorovitým správaním nedosiahne to, čo chcelo dosiahnuť. Hoci by ste mu možno niekedy radi vyhoveli, lebo nemáte problém s tým, čo dieťa chce, buďte obozretní - ak si čokoľvek vynucuje krikom, plačom alebo podobnými dramaticky vyzerajúcimi metódami, bude lepšie mu nevyhovieť. Z princípu.
- Ventilácia energie: Už ste skúsili, ako chutí vzdor? Aké to je, hodiť sa o zem, búchať rukami a nohami a pritom kričať tak, akoby vás nikto nepočul? Niečo vám nevyšlo tak, ako ste očakávali a ste z toho plní zlosti? Máte výbornú príležitosť si to vyskúšať. Dieťa týmto ventiluje obrovské množstvo nahromadenej energie. Ak v ňom túto energiu zastavíme príliš rýchlo bez možnosti uvoľniť ju iným, v ideálnom prípade kultivovaným spôsobom, môže sa naučiť obracať ju proti sebe. Preto vôbec nie je zlé nechať vzdoru voľný priebeh.
- Postupné učenie: Takto dieťa postupne pochopí, že tento spôsob „vydobíjania si“ svojich preferencií nefunguje… A ak mu zároveň budete ponúkať iný, fungujúci spôsob (poprosiť, vysvetliť, čo chce, vyčkať chvíľu, a pod.), postupne sa vzdorovité správanie bude vytrácať a nahradí ho kooperatívnejšie. Všetko však chce svoj čas a neočakávajte od malého - vzdorovitého človečika, že sa to naučí za dva týždne.
- Neprikladať príliš veľkú pozornosť: Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť. Zamerajte sa viac na chvíle, v ktorých dieťa zvolilo zrelšie spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa a tie oceňte.
- Predvídať stresové situácie: Tie najťažšie chvíle zažívajú rodičia práve v situáciách, keď sa ponáhľajú. Hovorí si: „Ako naschvál, práve teraz to dieťa nespolupracuje!“ Ej veru, ako naschvál! Dieťa cíti váš stres, cíti napätie… Aká skvelá príležitosť otestovať rodiča, čo ešte zvládne! Ak poznáte chúlostivé momenty - opakujúce sa situácie, v ktorých sa prejavuje vzdorovito, predvídajte najmä v čase, kedy očakávate stres.
Hypertonus: Zvýšené svalové napätie a jeho dopady
Hypertonus, alebo zvýšené svalové napätie, môže spomaliť detský vývoj a ovplyvniť pohybové vzory v budúcnosti. Možno ste už niekedy počuli výraz od lekára, že „dieťa je hypertonické,“ alebo naopak „je hypotonické,“ čo tieto zaklínadlá vlastne znamenajú? Slovo tonus znamená napätie, často hlavne označované ako svalové napätie. Pokiaľ je svalové napätie v norme označujeme to ako normotonus alebo eutonus. Keď ležia na bruchu sú nespokojné, zakláňajú hlavu a nevedia sa oprieť o predlaktia. Spolu s týmito prejavmi je spojený neutíchajúci plač, nepokoj a neustále kopanie rukami a nohami. Príčin je mnoho. Medzi veľmi časté patrí detský reflux a koliky. Pri nich dochádza k dráždeniu brušnej steny. Hypertonus v tomto prípade je prítomný často len prechodne. V období okolo 3. Medzi závažnejšie príčiny patrí porucha centrálnej sústavy, vtedy hovoríme o centrálnom hypertonickom syndróme. Môže sa vyskytnúť u predčasne narodených detí alebo aj u donosených detí s komplikáciami pri pôrode. Hypertonus z neurologickej príčiny je často prítomný v priebehu celého dňa, kdežto hypertonus spôsobený kolikami spravidla nebýva ráno ale skôr poobede a k večeru. Ak sa problém nerieši, detský vývoj sa môže spomaliť, prípadne dané pohybové vzory bude robiť s neideálnym stereotypom. Pri postavovaní bude dlhodobo pretrvávať stoj na špičkách, vytáčanie chodidiel do vonkajšej strany a takmer vôbec sa nebude vedieť oprieť o celé chodidlo. Celkovo dieťa môže byť citlivé na dotyky hlavne v oblasti krku, chrbta a chodidiel. Pri týchto problémoch je dôležité správne nosenie a manipulácia s bábätkom. Dôležité je, bábätka sa často dotýkať jemným, plošným dotykom. V rámci spoločnej aktivity môžete dieťatku dopriať baby masáž a k tomu napríklad využiť masážny olej. Ak dieťatko je nespokojné na chrbte, zakláňa sa a kope rukami a nohami, dajte celé dlane na jeho hrudník a ľahučko zatlačte do podložky. Dieťa skúste zaujať, tak aby sa na vás pozeralo. Môžete mu zaspievať nejakú vašu obľúbenú pesničku. Zrolujte deku alebo uterák a rozložte ho tesne okolo bábätka. Nohy pokrčte k brušku a ruky tiež.
Materská podpora počas detských záchvatov hnevu
Keď dieťa začne kričať a plakať, máme byť dieťaťu oporou alebo ignorovať toto správanie? Najnovšie štúdie zistili zaujímavé skutočnosti, ktoré nás - mamy, môžu v mnohom nasmerovať. Reakcia mamy je kľúčová. Od začiatku sme pre narodené bábätko tým najdôležitejším človekom. Náš vzťah je výnimočný, dokonalý, ničím a nikým nenarušiteľný. Sú však situácie, kedy skutočne dieťa skúša našu trpezlivosť a často je veľmi ťažké sa ovládať. Spúšťačmi detských záchvatov môže byť čokoľvek - vynechaný spánok, zakázaná hračka a podobne. Je však veľmi dôležité, ako sa vy ako mama v tejto situácii detského hnevu zachováte. Pre dieťa samotné to má veľký význam či už v tom danom momente, ale hlavne v budúcnosti. Podľa nedávnej štúdie sa dá predpokladať, že reakcia matky na záchvaty hnevu malého dieťaťa výrazne ovplyvní to, ako deti zvládnu svoje emócie v neskoršom živote. Dieťa potrebuje materskú podporu.
Vedci z University of Illinois monitorovali správanie mamičiek počas náročných momentov - záchvatov vlastných detí. Všímali si, či ženy zaujali vo chvíli, keď dieťa najviac zúrilo, skôr podporné správanie alebo si ho nevšímali a nechali ho ľudovo povedané ‘vyjedovať’. Závery výskumníkov sú jasné - materská podpora je pre dieťa dôležitá a potrebná, a to aj v situácii, kedy sa hnevá, kričí, plače. Čo presne znamená podporné správanie matky podľa Niyantri Ravindran, doktorandky na Katedre ľudového rozvoja a rodinných inštitúcií? Pod materskou podporou chápeme správanie matky, ktorá napríklad upokojí dieťa, rozpráva sa s ním, overí si skúsenosť dieťaťa, dôvod prečo plače. V závislosti od kontextu však podpora môže znamenať tiež odvrátenie dieťaťa od situácie, kvôli ktorej sa začalo zlostiť, a tým spôsobiť, aby sa dieťa necítilo frustrovane a zúfalo. Význam materskej podpory počas detských záchvatov hnevu je podľa štúdie nesmierny, pretože negatívne reakcie typu ‘ignorovanie správania dieťaťa, upozorňovanie a jeho potrestanie, upomínanie slovami, že prehnane reaguje‘ môžu v skutočnosti zabrániť emocionálnemu vývoju u detí.
Do štúdie bolo zapojených 127 batoliat a ich mamy, ktorí sa podieľali na 5 minútovom experimente. Pred každé dieťa položili nejakú maškrtu, ale nemohlo si ju vziať, pretože muselo čakať na mamu, kým dokončí ‘papierovačky’. Pochopiteľne, mamy aj deti boli v miernom strese súvisiacim s päťminútovým zdržaním. Mamy sa nemohli venovať dieťaťu a dieťa si nemohlo vychutnať dobrotu. Vedci počas doby čakania zaznamenávali správanie matiek a detí. Práve mamy reagovali skutočne rôzne. Podľa zistení niektoré podporovali dieťa tak, že sa snažili odvrátiť ho od občerstvenia, pritakávali, že ‘vedia, prečo sa tak cíti’, poskytli mu dôvody, prečo teraz nemôže mať tú dobrotu, zatiaľ čo iní rodičia dieťa nijako nepodporili - ignorovali ho, fyzicky potrestali, zobrali snack z jeho dohľadu a podobne. Mamy tiež vyplnili dotazníky s otázkami, ako obvykle reagujú v týchto situáciách. Po vyhodnotení sa ukázalo, že podporné správanie je pre matku a dieťa prínosnejšie. Výskumníci odporúčajú, aby rodičia tieto poznatky využili na to, aby sa lepšie pripravili na prichádzajúce zlyhanie. Ravindran, člen výskumného tímu, hovorí: „Povzbudzujem rodičov, aby v týchto chvíľach vypracovali stratégie na zvládnutie svojich emócií.“ Štúdia nebola zameraná na triedenie rodičov na ‘dobrých’ a ‘zlých’, ale na pomoc rodičom, aby deti lepšie učili zvládnuť svoje emócie.
Reakcia otca v čase záchvatu
Zatiaľ čo účastníčkami výskumu boli matky, existuje dôvod domnievať sa, že zistenia by boli podobné aj v prípade otcov. Gregory Popcak skúmal reakcie otcov, zmiernenie záchvatov a ich vplyv na deti, pričom vysvetlil, že prítomnosť otca pôsobí na dieťa trošku odlišne. „Prítomnosť mamy pomáha deťom upokojiť sa v strese, ale prítomnosť otca pomáha deťom upokojiť sa z agresie,“ povedal Dr. Popcak. Aj známy americký detský lekár a autor mnohých rodičovských kníh, Dr. William Sears, povedal o rodičovstve toľko, že deti sa musia naučiť vyjadrovať svoje emócie. Časť vývoja v detstve ho učí, aká komunikácia a ‘jazyk’ mu raz pomôže splniť si svoje potreby, a čo naopak nepomôže. Keď váš syn kričí, pokojne mu položte ruku na rameno, pozrite sa mu do očí a povedzte: Existuje niekoľko techník na zlepšenie komunikácie s dieťaťom počas záchvatov, no zostávajúca podpora rodiča je kľúčová. Každá mama či ocko predsa vedia, čo najlepšie funguje na ich dieťa. Skôr než sústrediť sa na disciplínu počas emocionálneho výbuchu dieťaťa, mali by ste ten využiť a vidieť ako priestor na učenie dieťaťa. A čo najdôležitejšie Dr. Sears hovorí? „Rodičia, pamätajte, tieto situácie nebudú trvať navždy.“ Záchvaty hnevu u dieťaťa sa zvyčajne stratia medzi 18-tym mesiacom a druhým rokom života dieťaťa (u niekoho to môže byť dlhšie). Dieťa rozvíja svoje jazykové zručnosti potrebné na vyjadrenie pocitov a začne ich využívať viac, než skutky. Krik, hnev a zúrivosť dieťaťa raz pominú, no vy by ste mali nájsť pochopenie pre detský vývoj, pretože takto sa deti pripravujú na zvládnutie ich emócií. Dôležitá je však vaša reakcia! To je jeden z najlepších darov, ktorý môžete ako rodič dieťaťu dať.
Vzťah „mama a dieťa“ je výnimočný
Aj keď dieťa vyrastie, nikdy nezabudne na svojich rodičov a situácie z detstva, ktoré ho hlboko poznačia. Či už v dobrom, alebo zlom. Myslime na to pri výchove. My, mamy, sme jednoducho pre dieťa najmä v prvých rokoch života tou najdôležitejšou osobou. „Vzťah matka - dieťa je základný, je to jedinečné puto, prepojenie, ktoré začína už počas tehotenstva a preto je úplne odlišný od vzťahov, ktoré prichádzajú neskôr. Väčšia naviazanosť na matku je preto u dieťaťa v nízkom veku prirodzená. Dieťa sa začína od matky fyzicky odpútavať približne okolo 1 - 1,5 roku života. Dovtedy ju vníma ako súčasť seba a je dôležité, aby táto potreba bola naplnená,“ povedala pre Najmama.sk detská psychologička Mgr. Romana Mrázová. Čo radí rodičom, keď prichádza tzv. obdobie vzdoru? „Okolo dvoch rokov, kedy začína separačné obdobie dieťaťa od matky je dôležité, aby dieťa dostávalo hranice aj od mamy.
Somatopsychický syndróm: Prepojenie tela a psychiky
Mozog je jedným z najzáhadnejších orgánov nášho tela. Neurochirurg MUDr. Moderná veda čoraz jasnejšie potvrdzuje, že fyzický stav dieťaťa je pevne prepojený s jeho psychikou. MUDr. Tento jav dostal aj svoje meno: somatopsychický syndróm. Ide o koncept, ktorý mení náš tradičný pohľad. „Ak dieťa nie je fyzicky v rovnováhe, jeho nervový systém funguje v neustálom strese. A to zásadne ovplyvňuje jeho správanie, vnímanie aj učenie,” vysvetľuje MUDr. Prvé mesiace života sú dôležité. Podľa MUDr. „Najväčšiu šancu na úplnú nápravu máme pri deťoch do troch mesiacov veku. Ale aj u starších detí sa dajú dosiahnuť výrazné zlepšenia, ak vieme, čo hľadať a ako zasiahnuť,“ zdôrazňuje MUDr. „Diagnóza ako ADHD či porucha autistického spektra opisuje správanie, ale nevysvetľuje jeho príčinu. Telo a psychika dieťaťa sú neoddeliteľne prepojené.
Rodičia a strata dieťaťa: Smútok, výčitky a hľadanie pomoci
Vinu za smrť dieťaťa rodičia pociťujú to bez ohľadu na to, ako sa to stalo, či išlo o úraz alebo chorobu. „Výčitky, že som svoje dieťa nezachránil, prinášajú veľa utrpenia. Dajú sa zmierniť sprevádzaním rodiny počas života dieťaťa, ale aj po smrti,“ hovorí Mária Jasenková, riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok, ktorá pomáha nevyliečiteľne chorým deťom. Ak je dieťa ťažko choré, je pre rodinu dobré, ak je zahrnutá do rozhodovania o liečbe a následných krokoch. Dobrá lekárska starostlivosť, vďaka ktorej deti netrpia fyzicky neznesiteľne, pomáha podľa Márie Jasenkovej aj rodičom. „Mnohí rodičia po úmrtí sa v myšlienkach či nahlas vracajú k tomu, čo zažili. Ak ich počúvame a dokážeme im byť oporou, môžeme im pomôcť prejsť procesom smútenia a výčitky sa môžu časom zmierniť,“ poznamenáva. Ak dieťa zomiera po ťažkej chorobe, niekedy aj rodičom svojím spôsobom odľahne, že prišiel koniec. „Úľava prichádza často na oboch stranách, keďže posledné chvíle sú fyzicky a psychicky náročné nielen pre deti, ale aj pre rodičov.
Aj Mária Jasenková zdôrazňuje, že si treba povedať pravdu, čo ako bolestná je. Aj dieťaťu, ak sa pýta, ako na tom je. „Určite deťom neklamme. Ak sa pýtajú, pravdivo im odpovedzme. Deti vždy vycítia a často si aj uvedomujú, čo sa s nimi deje, aj keď im to nepovieme otvorene. Sú veľmi múdre, často si vyberajú, s kým a o čom budú hovoriť. Vytušia, kto je k ním úprimný. Ak na niečo dospelý odpoveď nepozná, má to priznať. „Na otázky, na ktoré my sami nemáme odpoveď, otvorene priznajme, že nevieme.
Najhoršia je však samovražda. „Zvládnuť a prijať samovraždu dieťaťa je náročný a veľmi bolestný proces. Zo skúseností vyplýva, že tento spôsob odchodu patrí medzi rizikové faktory vzniku komplikovaného smútenia. Väčšina rodičov, ktorých dieťa spáchalo samovraždu, potrebuje odbornú pomoc,“ hovorí Mária Jasenková. Pocity viny za smrť sa podľa nej časté. Mária Jasenková však zdôrazňuje, že vinný je človek len za to, čo robí vedome a cielene. Za to, čo nemá pod kontrolou, nenesie zodpovednosť.