Nedostatky v oblasti motoriky, poruchy správania a koncentrácie u detí odborníci často pripisujú nedostatočnému pohybu a chýbajúcim sociálnym kontaktom. Niet divu, že sa potom rodičia boja, keď ich dieťa nerobí nič iné, len sedí doma, nepotrebuje chodiť von a odmieta spoločnosť rovesníkov. Vonku svieti slniečko, vtáky štebocú a všetci by šli najradšej von na čerstvý vzduch. Len Martin (7) sa pre túto činnosť nejako nevie nadchnúť. Sotva príde domov zo školy, zalezie do svojej izby, kde mu spoločnosť robia jeho komiksy a Star Wars figúrky, prípadne sa presunie pred televízor alebo počítač. A takýto program má až do večera. „Choď sa aspoň na chvíľu zahrať von, za kamarátmi!“ pokúša sa svojho syna presvedčiť ustráchaná mama. Čo poradiť ohromeným rodičom, pre ktorých sú ich ratolesti so sklonom schúliť sa do klbka veľkou záhadou? Čo robiť s deťmi, ktorým nerobí radosť ísť si von zakopať do lopty s kamarátmi? S chlapcami a dievčatami, ktoré si najradšej doma kreslia, hltavo „žerú“ knihy o koňoch alebo sedia za počítačom? Ťažko skúšaným rodičom treba poradiť len jedno: zachovať si pevné nervy, využívať humor a svojmu dieťaťu podať pomocnú ruku. To je to najdôležitejšie.
Introvertná duša a jej potreby
Vaše dieťa má dušu introverta, ktorá netúži po hlučnej spoločnosti a množstve kamarátov. Jednoducho ho nenadchne pobehovanie vonku s rovesníkmi, hry na naháňačku alebo účasť na hromadných detských oslavách. Raj preňho bude jeho súkromie. A najobľúbenejšia miestnosť v byte - detská izba. Do nej sa bude utiekať po príchode domov zo škôlky či školy a nebude pritom potrebovať ani vás, ani žiadnych iných spoločníkov. Domasedi si prosto vystačia sami. Podľa odborníkov je to však normálne. Pokiaľ dieťa prospieva, nemusíte mať žiadne obavy. Čo vás však, ako rodičov, môže občas potrápiť, sú otázky okolia: „A prečo sa váš synček s nikým nechce hrať? On bežne tak málo rozpráva?“ Čo povedať?
Chladné počasie a odmietanie aktivity vonku
Chladné počasie, zima a neochota detí ísť von je známa situácia v mnohých rodinách. Kedy má zmysel dieťa k pobytu vonku motivovať a kedy ho nechať doma bez výčitiek? Dôvody môžu byť rôzne: zima, nepohodlie, nuda, nedostatok kamarátov vonku alebo jednoducho chuť zostať v teple domova. U mladších detí môže ísť aj o momentálny stav (únava, hlad, choroba). Východiskom môže byť vzájomná dohoda: ak dieťa odmieta ísť von dopoludnia, môže pomôcť presun na popoludnie. Niekedy postačí krátka prechádzka alebo spoločný výlet, ktorý prinesie nový impulz.
Ako nastaviť hranice a očakávania
Bývajú rodičia frustrovaní z toho, že dieťa ich vôbec nepočúva, papuľuje a robí si po svojom? Deti by mali rodičov rešpektovať. Realita je však často iná a rodičia sa pýtajú, kde urobili chybu. Veď každý sa snaží vychovávať dieťa čo najlepšie. Psychológovia vidia problém skôr v nich ako v deťoch.
- Očakávanie poslušnosti: Mnohí rodičia, ak od dieťaťa niečo žiadajú a ono ich nepočúvne, počítajú napríklad do 3. V skutočnosti by sme však mali očakávať poslušnosť na prvýkrát. Jasne, deti sú večne v pohybe a niekedy je potrebné dať im čas, ak však rodič vždy počíta, dieťa tým učí, že má najmenej tri šance, kým sa rozhodne niečo urobiť. To nie je správa, ktorú chcete odoslať. Správny postup je ten, že dáte pokyn a v prípade, že dieťa nepočúvne, mal by prísť následok. Vždy.
- Zmysluplnosť príkazov: Keď chcete dieťaťu prikázať, aby niečo urobilo, zastavte a popremýšľajte najskôr vy. Uistite sa, že vaše slová majú zmysel a neodporujú si. Kontraproduktívne sú aj pokrytecké príkazy. Ak chceme, aby sa dieťa nesprávalo určitým spôsobom, v prvom rade by sme sa tak nemali správať my. Deti našim slovám veria iba vtedy, ak skutočne robíme to, čo hovoríme.
- Jeden príkaz naraz: Majte na mysli to, že malé dieťa dokáže sledovať len jeden príkaz! Ak trojročnej ratolesti poviete, aby si dala pohár čaju, potom si vyčistila zuby, obliekla sa do pyžama a išla do postele, čaká vás sklamanie. Viac príkazov zvládne pochopiť a vykonať dieťa vo veku okolo 4-5 rokov, ale netreba to preháňať. Skúste to s dvomi pokynmi a keď zaregistrujete, že ich dokáže samostatne splniť, pridajte po určitom čase tretí, o nejaký čas štvrtý a podobne. Niekedy sa však môže stať, že aj 10-ročné dieťa bude zápasiť s úlohami, ktoré bežne dávajú rodičia už 5 až 6-ročným deťom. Nezabúdajte, treba ísť na to pomaly a úlohy pridávať postupne.
- Autenticita a autorita: Deti sa približne od veku 6 rokov dostávajú do fázy, v ktorej začínajú ľudí a ich správanie posudzovať. Znamená to, že ako rodičia by sme mali prísť s niečím lepším ako je „pretože som to povedal/a“. Tým svoju autoritu nezvýšite. Čím častejšie budete konflikty s deťmi riešiť krikom a fyzickými trestami, tým viac budete svoju rodičovskú autoritu u detí strácať.
- Dostupnosť rodiča: Ruku na srdce. Ktorý z rodičov nikdy dieťaťu nepovedal, že teraz nemá čas a bude sa mu venovať neskôr? Ak to urobíte raz za čas, je to v poriadku, dieťa sa musí učiť aj samostatnosti a musí vedieť, že celý svet sa netočí len okolo neho, nemalo by to však byť pravidlom. Dôležité je aj to, prečo na dieťa nemáte práve čas. Buďte dieťaťu príkladom a ukážte mu, že je pre vás dôležitejšie ako televízor, počítačové hry či sociálne siete. Naopak, ak riešite vážne úlohy, vysvetlite mu, že musí byť trpezlivé. Ani to by však nemalo byť pravidlom. Tak, ako sa my správame k dieťaťu, bude sa ono správať k nám a k okoliu.
Ako nadviazať kontakt s deťmi: 3 zásady od riaditeľa | James Cowper | TEDxWindsor
Ranné rituály a škôlka
Plač, odmietanie, hnev, vzdor… Niektoré rána, keď dieťa nechce ísť do škôlky, sú jednoducho ťažké. Rodičia niekedy odchádzajú zo škôlky s ťažkým srdcom, keď za sebou počujú krik svojho dieťaťa. Niekedy sa v nás ozve pochybnosť - robím dobre? Je táto škôlka v poriadku? Je moje dieťa v poriadku? Nie každé dieťa ide ráno do škôlky s úsmevom. A nie každému dieťaťu je v škôlke dobre každý jeden deň. Z pohľadu dieťaťa je úplne logické, že nechce byť oddelené od mamy či otca. Dieťa nevníma dôvody, prečo musí rodič ísť do práce, nevidí logistiku rodinného rozpočtu ani potrebu „fungovať“. Vidí len to, že musí ísť niekam, kde to možno nie je celkom podľa jeho predstáv. Z pohľadu rodiča je zase často škôlka nutné riešenie, ktoré je zároveň aj to najlepšie dostupné riešenie. Rodič musí pracovať, živiť rodinu, niekedy si musí vydýchnuť, postarať sa o seba alebo o iné deti. Čo ak dieťaťu naozaj nie je dobre? Možno pocit viny. Možno smútok. Možno hnev, že musíme ísť do práce a nemôžeme byť s ním doma. Alebo s ním jednoducho doma vydržať nedokážeme. My dospelí máme tendenciu hneď prepnúť do režimu „presvedčiť ho“. A v tom všetkom zabúdame na jednu vec - že dieťa nepotrebuje, aby sme to vyriešili. „Vidím, že sa ti tam dnes vôbec nechce.“ „Nechceš ma pustiť. Je ti smutno. Je ti ťažko.“ „Neviem to zmeniť.“ „Aj keď ti je teraz smutno, viem, že to zvládneš.“ Uznanie pocitov neznamená, že ich musíme vyriešiť. Lebo áno - niekedy je škôlka pre dieťa náročná. A áno - často pre rodiča ide o najlepšie možné riešenie, ktoré má právo urobiť. Nie je. Dieťa má právo nesúhlasiť. Má právo plakať. Ráno býva často plné emócií - niekedy detských, niekedy rodičovských, často oboch. Rituály dávajú deťom pocit istoty a predvídateľnosti. Tajný pozdrav (napr. detí nevedia predvídať budúcnosť. „Dnes budeš v škôlke, potom ťa poobede vyzdvihnem a pôjdeme spolu domov.“
Vývinové míľniky: Kedy sa začať obávať?
Mám jednu otázku. Môj syn má presne o týždeň rok a ešte nevie sedieť. On vlastne sa iba plazí a nič viac. Na rehabilitácií mi tvrdia, že je to v poriadku, ale mne sa to nezdá. Lebo aj to samotné kŕmenie je zložité, lebo papá v ležmo. Doktorka kázala, že ho v žiadnom prípade nemáme dávať sedieť, že on si má sadnúť sám. Ale to čakanie je už dlho a on nič sa nemení. Máte s tým niekto skúsenosti? Veľa detí v jeho veku už behá, iné štvornožkujú, ale každé dieťa je iné. Lekári by mali vidieť, keby mal nejaký problém. To áno, ostatné deti v okolí už buď chodia alebo aspoň sedia. A to sa všetci u mňa v okolí čudujú, že prečo nesedí. A opýtala sa normálne: „Ľahko sa ti môže stať, že behom pár dní sa nielenže rozštvornožkuje, ale rovno rozchodí.“ Ak neurológ povedal, že je o.k., tak žiadnu vojtovku, ale nejaké cvičenia napr. A teraz má rok a pol a je úplne v poriadku, šikovnejší ako rovesníci, takže ak neuro povedali, že je ok, tak je ok 😉. Jaj a zabudla som povedať, cvičili sme na fit lopte, asi mesiac… potom som sa na to vykašlala, nevidela som žiadny pokrok, a potom sa začal sám od seba dvíhať a sadať. Presne aj ja som s ním toľko cvičila, že som ho nakoniec nechala tak, lebo už bol väčší a ťažšie sa s ním cvičilo. Lebo vystrájal a pretáčal sa na chrbát. Nedalo sa s ním. Tak som to vzdala. Teraz vydrží v štvornožke asi 5 sekúnd a to je všetko. Ale sadnúť si nesadne. Uvidíme, ako dlho ešte budeme čakať. Vôbec sa nestresuj, moja dcérka je veľmi šikovná, ako 3-mesačná sa pretočila, potom dlho len plazila, štvornožkovať vie, ale to len po inom podklade sa jej chce, ako po plávajúcej podlahe, tam sa len plazí, lebo to sa jej ľahšie šúcha po nej a postavila sa ako 10-mesačná a až vtedy si nejako sadla sama. Asi raz. Vie to, ale nechce sa jej sadať, skôr je v iných polohách, takmer stále na nohách a to prišlo zo dňa na deň, z plazenia. Aj teraz sedí málo, aj keď sa hrá, tak leží na bruchu. Chcem sa opýtať, či už malý sedí. Moja najmladšia mala v piatok 10 mesiacov a stále nesedí. Asi 2 týždne sa plazí, otočí sa z chrbta na bruško a naopak. Ostatné deti v jej veku už chodia alebo aspoň stoja a ona nič. Doktorka mi povedala, že je to v poriadku, ale ja som z toho nervózna. Je úplne normálne, že každé dieťa je iné. Naša dcéra hovorila celé vety ako 11-mesačná, no chodila až ako 22-mesačná. To chce len neporovnávať deti a kašlať na to, kto ti čo hovorí… dieťatko vie, kedy a čo má robiť, podľa svojich schopností….. ak Dr. povedala, že je to ok, tak ver jej a nie ľuďom okolo, deti nie sú rovnaké……. Len pre info - syn sa prvýkrát pretočil, keď mal 7,5 mesiaca, potom sa dlho plazil, štvornožkoval okolo roka, sám sedel na 12-13 mesiacov, chodil v 16. Teraz behá, skáče, robí kotrmelce… Taktiež sme mali kartu snáď v každej poradni, ale vždy bola odpoveď, že je všetko ok. A naozaj je. 22-mesačná začala chodiť? No toho sa obávam, že to bude aj náš prípad, lebo on nemá ani sajnu, kde má nohy. Vôbec sa na ne ani nepostavil ani raz. A na rehab. tvrdí, že má čas do 18 mesiacov. A keď ho kŕmim, tak pololežmo, lebo doktorka kázala, pokiaľ si decko samo nesadne, nemôžem ho dávať do sedu. Keď ju posadím, len tak po chvíli padá alebo sa hodí zadkom dopredu a ide si ľahnúť. Keď ju skúšam postaviť, tak tancuje alebo ide do drepu. Ale nepomohlo to. Tá mi už behá po celých Košiciach. A mala jej tam porozprávala, čo sa dalo a tak mi Dr. povedala, že jej nič nie je, že je lenivá. Že niektoré deti skôr hovoria a neskôr chodia a naopak, tie, čo skôr chodia, že neskôr hovoria………lebo ja som sa aj bála, či jej niečo nie je. Teraz má 4 a je v úplnej pohode a ja som rada, že sa ma nikto už nevypytuje: „A už vám chodí?“ a „nechodíte ešte?“ Ale sam ešte nesedí. A to už má o týždeň 13 mesiacov. 😲 , ešte nechodí? 😲 …to je ten dôvod, prečo sa každá mamička trápi 😒 ….my máme prosto len lenivé deti 😉
Prechádzky za každého počasia a rodičovský vzor
Pravidelné chodenie na prechádzky je pre rodičov na materskej dovolenke zvyčajne príjemné spestrenie dňa. Deti však občas prídu do obdobia, kedy odmietajú všetko - aj to, čo mali rady. Ako si zachovať chladnú hlavu? Čo robiť a čo naopak, nerobiť?
- Nezmyselné vyhrážky: „Dnes ťa tu nechám.“ Zabudnite na tieto nezmyselné vyhrážky. Nesplniteľné, dieťa ich po prekuknutí tak akurát vysmeje. Prefíkanejší vám povedia, no veď choď. A prinieslo si topánky, inak ho prídete obuť sami a idete.
- Nenáhlivosť a priestor: Nenáhlite sa. Dieťa potrebuje čas, aby sa adaptovalo na zmenu, aby si uvedomilo, čo sa od neho očakáva. Pri obliekaní mu dajte priestor, niekedy pomôže, ak mu poviete, čo ho čaká. Napríklad: „O chvíľu pôjdeme von, najprv si obuj papuče, potom bundu.“ Dajte mu priestor, aby si mohlo samo vybrať, čo si oblečie.
- Flexibilita a dohoda: Niektoré deti sú menej prispôsobivé, najmä ak sa mení ich denný program. V takom prípade je potrebné hľadať kompromisy. S dieťaťom sa dohodnite. Ak odmieta ísť von dopoludnia, skúste to poobede. Ak sa nechce obliekať, skúste ho motivovať. Dôležité je stanoviť pevné, no láskavé hranice.
- Ponúknutie voľby: Robí dieťa problémy pri obliekaní? Prípadne nechce ísť von vôbec? Dajte mu na výber z dvoch možností, pričom by sa mali, samozrejme, adekvátne líšiť, no obe by mali byť pre vás prijateľné. Ideme do parku alebo na ihrisko? Chceš si obliecť tričko s líškou alebo s batmanom? Ak dieťaťu dáte na výber, skôr ho prijmete vykonať akciu, ktorú od neho vyžadujete.
- Rodičovský vzor: V zásade existujú 3 typy rodičov. Tí, čo chodia von za každého počasia, deti vhodne oblečú (napr. gumáky do dažďa, aby ich nemuseli napomínať pri skákaní do kaluží), tí, ktorí pri každom náznaku horšieho počasia zostanú doma a frfľoši, teda tí, ktorí von idú, no nezabudnú to dôkladne okomentovať, ako je vonku hnusne a ako sa im nechce. Do ktorej skupiny patríte vy? Chodiť von s dieťaťom sa má za každého počasia (výnimkou sú naozaj tuhé mrazy). Ak je veľká zima, prípadne prší a fúka, ráta sa aj krátka, 15 minútová prechádzka v kočíku. Čerstvý vzduch je zásadný pre správne fungovanie imunity, rovnako aj otužovanie (nestačí preto len vyvetrať). Doprajte dieťaťu prirodzený pohyb a hlavne, buďte im dobrým vzorom - žiadne ach, zase leje. Hurá, prší, môžeme si dať gumáky!
Nerešpektujúce deti a rodičovská bezmocnosť
Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo znamená „nezvládnuteľné“ dieťa?
Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa? Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke…“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Pýtam sa rodiča, aké by vaše dieťa bolo, keby počúvalo?
Mýty o deťoch a hranice tolerancie
Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali… Sú to len reči alebo je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú? Je to zložitá otázka, nechcem ju len tak odbiť, že je to pravda. Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Príčiny neposlušnosti a výchovné stratégie
Čím to je, že malé dieťa jednoducho nesplní to, o čo ho dospelý požiada? Zmenili sme sa my rodičia, sme menej prísni a dôslední v dodržiavaní pravidiel? Alebo je to dôsledok tejto doby? Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Ale nechcem zdôrazniť, že to je tá jediná príčina v našej spoločnosti, ktorá súvisí s nárastom počtu nezvládnuteľných detí. Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača. Je to zložitejší problém. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavé k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Keby som to mala veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Následky prílišnej slobody a mediálna kultúra
Čo sa môže stať, ak to „takto“ pôjde ďalej? Opäť máme pred sebou zložitú otázku, na ktorú niet jednoznačnej odpovede. Veľa sa hovorí, aké následky môže mať mediálnosť a neosobnosť tejto doby na naše deti, ale vlastne nič nemáme jasne pomenované. Niekedy si poviem, na čo čakáme, čo sa musí stať, aby sme mali jednoznačnejší postoj, napríklad k takému faktu, koľko hodín denne môžu deti tráviť pri počítačových hrách. Vidíte mladých ľudí, ktorí sedia vedľa seba, ale sú vnímaví len voči tomu, čo sa odohráva na ich displeji. V svojej práci sa stretávam aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier. Ale stále si myslím, že zdravý ľudský rozum zvíťazí. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať.
Kult dieťaťa a nadmerná starostlivosť
Počula som takú myšlienku, že teraz vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme… Čo si o tom myslíš? Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyzerajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. V súčasnosti som sa začala venovať mladej žene, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne mi rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Pýtala som sa jej, na čo si najradšej spomína, ale nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale teraz pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Som rada, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov, ale vždy mám na mysli slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočné zdravé dieťa.
Stanovenie hraníc pre prirodzený rešpekt
Ako stanoviť dieťaťu hranice tak, aby ich prirodzene rešpektovalo? Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie? Deti benevolentných rodičov sa cítia menej bezpečne? Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca. Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet.
Pretekárska mentalita a „superdeti“
Dnes je úplne bežné, že už 5-ročné deti majú krúžky, učia sa jazyky, rodičia sa akoby aj v tomto pretekajú, chcú mať doma „superdeti“ a keď to ony nezvládajú, sú sklamaní. Prečo máme na ne také nároky? Čo si o tom všetkom myslíš? Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko považujem len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Akoby si niektorí rodičia cez úspech svojho dieťaťa kompenzovali vlastné frustrácie alebo to, čo mi sami neraz hovoria: „Viete, keď ja som nemal tie možnosti, nech moje dieťa má všetko.“ Nemôžem za rodičov rozhodovať, len upozorním na to, že každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne výchovné prístupy a intuícia
Mám známu, ktorá zastáva „voľnú výchovu“, jej dieťa sa už v troch rokoch rozhodovalo, čo bude jesť, mohlo si obliecť, čo chcelo, a podobne. Dokonca v niektorých krajinách západnej Európy existujú škôlky, kam takéto deti chodia. Aký máš názor na takúto výchovu? Dnes sa môžeme stretnúť s rôznymi alternatívami, ktoré v zásade nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy som prekvapená z toho, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa ma rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýtať, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé na to, aby mohlo o sebe rozhodovať.
Hyperaktivita a ADHD: Časté diagnózy?
Veľa rodičov so svojimi deťmi behá po odborníkoch a zisťujú, či nemajú hyperaktivitu a ADHD. Sú tieto diagnózy naozaj také frekventované? Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešujú mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.
Najväčší problém súčasnej výchovy: Chýbajúca prítomnosť rodiča
V čom vidíš najväčší problém tejto doby pri výchove malých detí? Kde robíme najväčšiu chybu? Nechcem, aby tento článok vyznel negatívne s veľmi kritickým postojom k dnešnej výchove malých detí, pretože väčšina rodičov bez väčších neistôt a problémov sa stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém. A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Myslím, že sa už opakujem. Hovorili sme o tom, aké je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. To je žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“.
Extrémne náročné dieťa: Krik o pomoc
Ako by mali rodičia postupovať, ak si myslia, že ich dieťa je extrémne náročné až nezvládateľné? Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.