Úzkosť a strach o deti sú prirodzené pocity, ktoré pozná každý rodič. V zdravej miere slúžia ako ochranný mechanizmus, ktorý má zabezpečiť bezpečnosť, zdravie a úspech našich potomkov. Avšak, keď sa tieto pocity stanú neprimerane intenzívnymi a začnú obmedzovať život dieťaťa aj rodiča, je potrebné hľadať cesty, ako ich zvládnuť. Tento článok sa zameriava na rodičovskú úzkosť súvisiacu so školským prostredím a na to, ako ju prekonať, aby sme deťom umožnili plnohodnotne sa rozvíjať.
Korene rodičovskej úzkosti
Psychologička v úvode zdôrazňuje, že rodičia s úzkostne ladenou osobnosťou si často kladú otázku, či ich dieťa niečo zvládne. Tento vnútorný dialóg môže byť poháňaný viacerými faktormi. Jedným z hlavných je prirodzená obava o zdravie a bezpečnosť detí, túžba po ich sebavedomí a úspechu v budúcnosti. Na druhom póle spektra sa však nachádza nezdravý strach, ktorý môže prameniť z vlastných negatívnych skúseností rodiča a dosahovať až takú mieru, že blokuje ako rodiča, tak aj dieťa.
Strach rodiča o dieťa často tkvie v tlaku spoločnosti na výkon, ale aj v tlaku na rodiča, aby správne vychovával. V dnešnej dobe majú rodičia prístup k obrovskému množstvu informácií o výchove detí, ktoré sú často protichodné. Rodič sa v tomto záplave rád stráca a nevie, ako správne vychovávať svoje dieťa. Je rozdiel, ak rodič príde na individuálnu konzultáciu k odborníkovi, a iné je, ak si prečíta knihu s paušálnymi radami, ktoré potom nedokáže aplikovať na svoje dieťa. Vníma rady z knihy ako bernú mincu a potom tápe napríklad v tom, že dieťa má mať hranice a zároveň voľnosť.
Použitie metódy „Aj keby“ na pomoc deťom pri zvládaní úzkosti
Individualita dieťaťa a výchovné metódy
Je dôležité si uvedomiť, že mnoho kníh o výchove detí je plných odporúčaní a rád, ale vždy tam hrá rolu individualita dieťaťa. Napríklad pri niektorých deťoch nemusí vôbec fungovať, ak im rodičia v rámci výchovy dávajú striktné hranice. Ak je dieťa prirodzene ochotné sa podriadiť, môže to fungovať dobre. Často to však vedie k frustrácii rodiča, ktorý sa pýta: „Prečo mi to nejde?“ a následne si kladie otázku: „Som dobrý rodič?“
Okrem výchovy sa rodičia obávajú aj o zdravie svojich detí. Niektorí sa nad tým možno až tak nezamýšľajú, iní si zase predstavujú rôzne čierne scenáre. Máloktorý rodič sa teší, keď dieťa spadne a rozbije si koleno, alebo keď horúčka u dieťaťa vystrelí na 40 stupňov. V takýchto situáciách môže rodič cítiť strach a byť zmätený, čo robiť. Veľký vplyv má, či si rodič prešiel vlastnou skúsenosťou, čo v takýchto situáciách robiť. Vlastná skúsenosť je vždy veľmi nápomocná pri odbúraní stresu zo situácie.
Druhá vec je, že veľmi ťažko spracovávame negatívne emócie svojich detí. Je nám nepríjemné vidieť plačúce dieťa. Keď má nejakú boliestku, chceme mu okamžite pomôcť, no to nefunguje hneď a na to prichádza frustrácia rodiča, že nevie situáciu hneď vyriešiť a spracovať emócie a diskomfort dieťaťa.
Osamostatňovanie detí a budovanie dôvery
Rodičia sa často obávajú aj pustiť dieťa niekam samo, napríklad aj do školy, ak už je väčšie. Odvíja sa to od otázky, kedy začať s osamostatňovaním sa dieťaťa. Odporúča sa čo najskôr od momentu, keď dieťa samo o niečo prejaví záujem. Treba to dieťaťu v rámci jeho kompetencií umožniť. Platí to pri všetkom. Len čo dieťa prejaví o niečo záujem, je dobré mu ponúknuť možnosť to vyskúšať, dať mu aj možnosť urobiť chybu, popáliť sa. Čím viac sa dieťa stretáva s tým, že urobí chybu a môže to napraviť, tým viac zisťuje, že je v niečom kompetentné a ako to urobiť správne.
Preliezky, stromy, príroda sú skvelý priestor na skúšanie, rovnako aj domáce práce ako upratovanie či varenie. Keď je dieťa malé, samo má chuť skúšať nové činnosti a treba mu dať priestor, aj keď to nerobí dokonale a dlho mu to trvá. Úlohy pre dieťa sa postupne môžu rozširovať - najskôr len pozametá niečo metličkou, postupne rodič môže sledovať, ako sa zlepšuje, alebo si pôjde dieťa samo kúpiť do stánku zmrzlinu.
A takto sa postupne buduje vzťah dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Ak ho rodič nechá a hovorí mu, že mu dôveruje, tak sa tým buduje aj dôvera týkajúca sa hovorenia spolu o ťažkých veciach. „Niečo ma trápi, niečo ma bolí, niekto mi niečo nepekné povedal.“ A aj rodič môže otvorene dieťaťu povedať: „Bojím sa o teba.“ Je správne pomenovať to a zároveň mu povedať, že mu veríme, že to dokáže.
Racionálne zvládanie strachu
Rodič by si mal v momente, ako vypovie, že má strach, uvedomiť, či je to vôbec racionálny strach. Pomerne veľký strach a obavy majú rodičia z online priestoru - z rôznych predátorov, ktorí sa snažia nadväzovať kontakt s deťmi, alebo z kyberšikany. Je veľmi dôležité učiť dieťa povedať: „Mami, stalo sa mi toto.“ Dôvera vzniká v tom, že keď sa niečo udeje, dieťa ide za rodičom a zverí sa mu.
Rodičia robia chybu, ak dieťa za nimi príde, povie, že sa niečo stalo, a reakcia býva: „Čože? A prečo?“ Niekedy sa len rozleje mlieko a rodič hneď nervózne skríkne „Jéjda!“ a dieťa má pocit, že sa stalo niečo zlé, no pritom je to obyčajná hlúposť. Naozaj zavážia aj takéto na pohľad malicherné reakcie. U dieťaťa by mala byť dôvera k rodičovi na takom stupni, že keď sa niečo udeje, ide za rodičom, nie že musí to ututlať, k čomu má tendenciu dosť veľa detí.
Kontrolné nástroje na internete môžu byť barličkou pre rodiča, ale nemali by to byť obmedzovanie a kontrola z dominantnej pozície. Je dobré vedieť, čo dieťa robí na internete. Základom je však dôvera medzi rodičom a dieťaťom. Je vhodné to rozumne vopred odkomunikovať: „Bojím sa o teba z akého dôvodu? Lebo online priestor je nebezpečný a plný nástrah, alebo ti neverím?“ Treba opisovať holé fakty: „Bojím sa toho, že niekto, kto je na druhej strane, môže byť nebezpečný.“
Ako pracovať s vnútorným strachom
Ako má rodič pracovať so svojím vnútorným strachom, napríklad keď ide dieťa prvý raz samo von s kamarátmi? Rodič má prejsť do racia. Uvedomovať si, čo to dieťa už zvládlo, čo už dokáže, aké má stratégie napríklad v situácii, že sa mu prihovorí cudzí človek - vie, čo má robiť? Ak dieťa naposledy, čo bolo vonku s kamarátmi, meškalo pol hodiny a rodič si už doma obhrýzal nechty, má mu aj tak skúsiť dôverovať? Zisťovali by sa dôvody, prečo sa to dieťa zdržalo a meškalo. Ak to bolo preto, že sa dobre zabávalo s kamošmi, tak mu rodič vysvetlí, že je to fajn, že majú spolu pekný čas, ale pre rodiča je dôležité vedieť, kde je. Povie dieťaťu, že ak mešká, nech zavolá alebo nech dvíha telefón, keď mu bude volať rodič.
Sú aj typy detí, ktoré nezvládajú plniť dohody s rodičmi? Môžu to byť napríklad deti s ADHD, ktoré sú často mysľou niekde inde. V takom prípade je dobré sa dohodnúť a rodič napríklad navrhne: „Viem, že ti robí problém sledovať čas, tak sa ti môžem pripomínať, že máš ešte pol hodinky.“ Teda urobiť spoločnú dohodu.
Komunikácia je vo vzťahoch všeobecne veľký problém - nevieme spolu komunikovať ani o strachu a obavách. Keď rodič niečo dieťaťu vyčíta, mal by povedať aj to, prečo to urobil.
Minulé skúsenosti a ich vplyv na rodičovstvo
V úvode ste spomenuli, že niektorí rodičia môžu pociťovať väčšiu úzkosť a strach o dieťa, lebo v minulosti prežili niečo, čo ich poznačilo. Zistiť, z čoho to vyplýva, čo bol ten spúšťač - či to bola nejaká traumatická situácia, že rodič zažil niečo, čo sa s ním ťahá a ovplyvňuje to aj jeho rodičovstvo. No aj keď má ten rodič plán, že to pri svojom dieťati urobí inak, často skĺzne do automatizmov. Lebo to, čo si zažil vo vlastnom detstve, nevedome aplikuje na svoje dieťa. Ak to rodič robiť nechce, vyžaduje si to pozornosť, sústredenie a určitú námahu, lebo vo vypätých situáciách človek veľmi ľahko spadne do správania svojej mamy alebo otca. A potom prídu výčitky a s nimi aj obava - „čo ak budem zraňovať svoje dieťa tak, ako to robili moji rodičia?“
Sú rodičia, ktorí prepadajú čiernym scenárom a ich strach a úzkosť presahujú zdravé hranice. Prvá pomoc je opäť racionalizácia. Mám riešenie pre takú a takú situáciu? Keď niekde v noci na ceste s deťmi dostanem defekt, mám komu zavolať a požiadať o pomoc? Ako budem postupovať? Najskôr sa zamknem v aute? Mať plány a riešenia, ktoré rodiča upokoja už vopred.
Vplyv nadmernej úzkosti na dieťa
Aký vplyv má prílišná úzkosť a strach o dieťa na samotné dieťa? Existujú dva scenáre. Prvý je, že rodič je vzor a týmto buduje v dieťati úzkosti zo všetkého. Dajme tomu, ak rodič prenáša na dieťa úzkosť, že si má stále umývať ruky, dieťa sa časom môže báť aj niečoho chytiť. Pri menších deťoch tým rodič môže negatívne ovplyvniť prirodzený vývoj, keď je úplne normálne chcieť sa babrať v blate, všetko chytať a okusovať. Z dieťaťa potom môže byť osobnosť, ktorá buď bude strácať záujem o nové veci, alebo bude perfekcionistom s presvedčením, že všetko musí byť dokonalé.
Druhý scenár je, že dieťa môže prejsť do rebelantstva. Dieťa svet nepozná. Rodič mu robí filter a rozpráva mu, aký je svet. Preto je veľmi dôležité, ako rodič deťom komunikuje čokoľvek. Dieťa si niečo zažíva, má nejakú svoju skúsenosť, napríklad - piesok je skvelý, lebo je príjemný na dotyk, šuští, je to taktilný aj vizuálny zážitok a dieťa si to užíva. Príde rodič, ktorý ho v tom podporí, alebo príde rodič, ktorý ho z piesku náhle vytiahne a začne mu dohovárať, že je to špinavé, že tam chodia kakať zvieratá a podobne. Dieťa ostane zmätené - veď to bolo príjemné, prečo rodič hovorí, že je to nebezpečné? Opäť sme pri vysvetľovaní, ktoré je veľmi dôležité, samozrejme, primerane veku.
Čo ak rodič prešvihne vek dieťaťa?
Čo ak rodič prešvihne vek dieťaťa, keď sa formuje, a prenesie svoje strachy na dieťa? Ako sa s tým má vyrovnať dieťa v dospievajúcom veku, ak má vinou toho z mnohých vecí úzkosť? Buď odborná pomoc, ale dá sa to skúsiť aj v domácom prostredí podporou všetkého, čo sa dieťaťu podarí. Zdôrazňovať to, že sa dieťaťu niečo podarilo alebo že sa aj o niečo snažilo.
Veľmi veľký faktor je porovnávanie sa s inými - moje dieťa ešte nedokáže to, čo iné dieťa. Z toho pramenia obavy rodičov. Môže ísť aj o nejaký ťažší zážitok z minulosti a rodič sa snaží dať svojmu dieťaťu nejaký úplne opačný výsledok, pričom nemusí vedieť svoju ašpiráciu naplniť. Napríklad rodič mal v detstve trestajúceho, veľmi prísneho a dominantného rodiča, ktorý naňho vyvíjal tlak a tento rodič, ktorý príde s dieťaťom do ambulancie, sa to snaží robiť inak a nie vždy to vychádza. Môže to byť aj perfekcionista, ktorý chce mať všetko dokonalé a potom podporuje v dieťati závislosť od druhých a nízke sebavedomie v zmysle, či to vie urobiť dosť dobre.
Rodičia detí so zdravotnými problémami
Ako je to s rodičmi detí, ktoré majú nejaké zdravotné problémy? Keď je u dieťaťa nejaký zdravotný problém, v minulosti malo úraz, vážnu diagnózu alebo má nejakú vrodenú poruchu, rodičia sú celkovo viac ustráchaní. Ak bolo dieťa už v minulosti v ohrození, rodič si o to úzkostlivejšie sleduje, čo sa okolo dieťaťa deje. Ako príklad môžem uviesť menej závažné potravinové alergie - rodič sa buď správa extrémne a dieťa nikam nepustí, alebo potom zvolí lepšiu cestu, že sa snaží inštruovať dieťa, čo môže a nemôže jesť, čo mu nerobí dobre, povie mu: „Hlás všetkým, že nemôžeš jesť orechy.“ Pri závažnejších zdravotných problémoch je prirodzené, že rodič má väčšie obavy a strach o dieťa.
Už menšie deti v škôlkarskom veku chodia na päťdňové pobyty bez rodičov s učiteľkami do takzvanej škôlky v prírode. Z čoho vyplýva môj strach rodiča? Že tam bude cudzia osoba? Že sa nechám zvalcovať negatívnymi správami z médií? Alebo je to moja osobná skúsenosť z tábora, kde som mala negatívny zážitok? Alebo viem, že dieťa je ľahko zmanipulovateľné, alebo mám dieťa, ktoré sa ľahko dostane do problému? Väčšina pedagógov zo škôlky či školy má pravidlo pre viacdňové pobyty, že rodičia nemajú deťom telefonovať a nijako ich kontaktovať, že ak sa niečo udeje, zavolajú oni. Ak si rodič pozná dieťa a vie, že to zvládne, je to v poriadku. No ak je to dieťa také, že sa potrebuje porozprávať s rodičom, dá sa to s pedagógom nejako odkomunikovať.
Často sa stáva, že rodičia sú presvedčení, že ich dieťa nevie spať nikde inde ako doma a ani u starých rodičov, a potom taká situácia nastane a zrazu sa ukáže, že dieťa je nadšené zo spania u babky a má najlepší zážitok života. Rodičia pri tom, ako počúvajú, čo má byť to správne, ľahko skĺznu do predstavy, že len oni vedia, čo je to TO správne a že len oni majú nad tým kontrolu a nikto iný to nevie. Čiže je to aj o tom pustení kontroly a odvahe, že „vyskúšajme to“. Ak to dieťa v škôlkarskom veku chce, je rado v spoločnosti iných ľudí, nie je v noci na rodiča fixované, tak prečo ho nepustiť? Ak rodič vie, že dieťa máva ťažké dni a noci a že si zvykne ľahnúť k rodičom do postele, treba to zvážiť. Opýtať sa: „Chceš ísť do škôlky v prírode?“ A čo keď má rodič pustiť 15-ročné dieťa na ročný študijný pobyt do zahraničia? 15-ročné deti kedysi už mali svoje vlastné životy, odchádzali za prácou do iných krajín. Ozaj máme dnes tendenciu deti znekompetentňovať, mali by sme im dopriať viac a povedať im, že keď sa niečo udeje, povedz mi to. Úzkosť v sebe podporujeme, lebo sa snažíme, aby bolo všetko skvelé, dokonalé, aby sme sa priblížili k dokonalosti a k návodom v knihách. Helikoptéroví rodičia chcú, aby bolo všetko tip-top, nechcú, aby sa v niečom zlyhávalo, a potom zrazu po pár rokoch zistia, že deti nerobia nič.
Striedavá starostlivosť a jej dopady na školskú dochádzku
V kontexte rodičovských obáv a organizácie života detí sa objavuje aj téma striedavej starostlivosti, ktorá v súčasnosti predstavuje bežný model rodinného usporiadania po rozvode. Táto situácia prináša špecifické výzvy, najmä pokiaľ ide o školskú dochádzku dieťaťa. Podľa legislatívy, ak žiak plní povinnú školskú dochádzku striedavo vo dvoch základných školách, vysvedčenie mu vydáva škola, v ktorej zahájil vzdelávanie skôr, pokiaľ nie je dohodou rodičov alebo rozhodnutím súdu určená druhá škola. Pri hodnotení výsledkov vzdelávania za polrok zohľadní škola vydávajúca vysvedčenie aj hodnotenie z druhej školy.
Napriek právnej úprave sa v praxi stretávame s rôznymi prístupmi a skúsenosťami riaditeľov škôl. Mnohí uvádzajú, že síce majú skúsenosti so striedavou starostlivosťou, ale dieťa navštevuje len jednu základnú školu. V tomto prípade je kľúčová dobrá komunikácia medzi rodičmi a ústretovosť škôl.
Problémy však môžu nastať, ak dieťa navštevuje dve rôzne školy. Rozdiely v školských vzdelávacích programoch, odlišné dotácie vyučovacích hodín jednotlivých predmetov, rôzne poradie preberania učiva (napr. na matematike rovnice v jednej škole a konštrukcie štvoruholníkov v druhej) či rozdielny počet hodín niektorých predmetov môžu byť pre dieťa náročné. Zmena prostredia, spolužiakov a učiteľov je tiež stresujúca. Ak je dieťa šikovné, môže to zvládnuť s pomocou školy a rodičov, ale nie je to jednoduché.
Niektorí riaditelia vyjadrujú názor, že návšteva dvoch základných škôl nie je v záujme dieťaťa. Rôzne žiacke kolektívy, odlišný školský vzdelávací program a ďalšie problémy môžu viesť k tomu, že dieťa nevie, kam patrí, komu môže dôverovať. Pre dieťa je to mätúce a stresujúce.
Finančné hľadisko je tiež dôležité. Štát poskytuje dotáciu na vzdelávanie dieťaťa len raz, nie dvom školám. Rodičia sa musia dohodnúť, ktorá škola bude poberať dotáciu a vydávať doklady o vzdelaní.
Existujú aj prípady, kedy dieťa žije striedavo týždeň u otca a druhý týždeň u matky vzdialenej 50 km od mesta, pričom denne dochádza do jednej školy. Toto je pre deti únavné a ak si zabudnú pomôcky u jedného z rodičov, dostanú ich až o týždeň.
V niektorých prípadoch sa striedavá starostlivosť ukázala ako nešťastné riešenie, keď deti zažívajú chaos z rôznych výchovných postupov a návšteva dvoch škôl si neviem predstaviť. Dieťa môže mať problém zaradiť sa medzi deti, nadväzovať priateľstvá a neustále dobiehať učivo. V krajnom prípade môže dieťa neakceptovať neustálu zmenu, uzavrieť sa do seba a prestať rozprávať.
Dôležité je, aby sa pri dohode o striedavej starostlivosti myslelo predovšetkým na dobro dieťaťa a aby sa umožnilo pestovať si vzťah s oboma rodičmi. Komunikácia a spolupráca medzi školami a rodičmi sú kľúčové pre hladký priebeh vzdelávania dieťaťa.
Nástup do škôlky a školy: Adaptácia dieťaťa aj rodiča
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy s adaptáciou sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu.
Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít.
Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, roztržitosť či neustále skákanie do reči, ktoré môžu byť prejavmi ADHD.
Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť „zrelý“ aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča, je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Ak dieťa vidí slzy rodiča pri odprevádzaní a cíti z neho stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu.
Aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie:
- Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte.
- Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny pomôžu vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie.
- Podporujte sociálne zručnosti. Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi.
- Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv.
- Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne.
- Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky.
- Podporujte samostatnosť dieťaťa. Chyby považujte za skúsenosti.
- Vyhľadajte odbornú pomoc.
Chyby vo výchove a ako sa im vyhnúť
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Nie vždy to ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
Nasledujúce výchovné metódy sa neodporúčajú:
- Vyčítanie zlého správania: Hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. To ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania.
- Otázky: „Prečo?“: Dieťa na ne nedáva konkrétnu odpoveď. Je nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru.
- Prosenie a prosíkanie: Vzniká konflikt a vaše dieťa sa správa nevhodne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
- Výzvy bez následkov: Dieťa si z nich vezme, že to, čo od neho rodičia chcú, nie je dôležité.
- Vyhrážky typu „Ak-tak“: Ak nesplníte, čo ste sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne.
- Ignorovanie extrémne zlého správania: Môže viesť k tomu, že si dieťa myslí: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“
- Nepriateľské reakcie: Obsahujú jasnú správu dieťaťu: „Nemám ťa rád!“
- Výčitky a nadávky: Namiesto kritiky správania ukazujete dieťaťu, že ho ako osobu odmietate. Ničia sebavedomie dieťaťa.
- Prísne tresty: Môžu dieťa zahanbiť, ponížiť, spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste.
- Bitka: Každý úder zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka - sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Dôležité je uvedomiť si ich, snažiť sa ich napraviť a predovšetkým budovať s dieťaťom pevný vzťah založený na dôvere a porozumení.