Výchova detí je neustálou cestou plnou výziev, radostí aj starostí. Každý rodič sa stretáva s obdobiami neposlušnosti, so zvýšenou energiou svojich potomkov a nevyhnutnými detskými chorobami. Pochopenie, ako pristupovať k týmto situáciám, je kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa a pokojnejšiu atmosféru v rodine. Cieľom nie je dosiahnuť úplnú poddajnosť dieťaťa, ale naučiť ho sebaovládaniu a istým hraniciam každodenného života.
Hranice a láska ako základ
Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Dokazuje, že dieťa je zvedavé, plné entuziazmu, rozvíja svoje schopnosti, vie nadväzovať priateľstvá a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať. Dieťa, ako člen rodiny, musí poznať nároky a hranice ostatných a musí s rodinou a priateľmi spolupracovať. Sebaovládaniu sa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma sa to deje menej.
Základom každého rodinného vzťahu a zdravého vývoja dieťaťa je láska, ktorú mu prejavujete. Dieťa potrebuje podporu. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen vašim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty alebo spolu si sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi, napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod. Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by ste mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávate (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Nechajte dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme dohliadajte naňho. Možno urobí nejaké chyby, ale naučí sa. Dieťa ešte nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeral rozprávku alebo dočítal kapitolu. Ak sa naučíte v rodine porozumeniu, budete lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo vás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy. Dieťa bude s vami čoskoro vyjednávať lepšie ako vy s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by ste ich mali aj zrealizovať. Vyhnite sa tiež bitke, niekedy však dať na zadok môže byť účinné. Nesmiete to však zneužívať, ani ako výchovný prostriedok. Telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďte realisti. Najlepšie je dieťa presvedčiť, že ste na jeho strane. Občas sa každému stane, že stratí chladnokrvnosť. Ak sa vám to stane iba zriedka a dokážete sa hneď ovládnuť, dieťa rýchlo na incident zabudne. Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
Hyperaktivita: Kedy je živé dieťa príliš živé?
Detská energia je niekedy doslova nákazlivá - skákanie z gauča, otáčanie sa okolo vlastnej osi, nekonečné otázky a smiech, ktorý sa rozlieha po celom byte. Ale čo keď sa zdá, že toho pohybu, zvukov a impulzivity je predsa len trochu viac než zvyčajne? Každé dieťa je iné. Niektoré je pokojnejšie, iné živšie, ďalšie potrebuje neustály podnet. Nie je preto jednoduché hneď povedať, kedy ide ešte o normálny temperament a kedy už sa môže jednať o hyperaktivitu.
Napriek tomu existujú určité príznaky hyperaktívneho dieťaťa, ktoré môžu rodičom napovedať, že by mohlo byť vhodné poradiť sa s odborníkom. Je dôležité si uvedomiť, že tieto znaky sa môžu vyskytovať aj u zdravých, živých detí. Mnoho žien opisuje, že mali pocit, že ich dieťa bolo „nepokojné už v brušku". Hoci tieto subjektívne vnemy nie sú diagnostickým kritériom, niekoľko výskumov naznačuje, že nadmerný pohyb plodu môže byť skorým indikátorom vyššej aktivity dieťaťa po narodení. To ale neznamená, že každé „divočenie" v brušku musí predpovedať ADHD. Aktívny plod je často znakom zdravého vývoja.
Možno si rodičia všimnú, že už hyperaktívne batoľa vo veku dvoch rokov sa nevie zabaviť hračkou dlhšie než pár sekúnd, neustále behá, niečo zhadzuje, všade lezie, a pri pokuse o pokojnejšiu aktivitu alebo čítanie rozprávky inštinktívne uteká preč. V tomto veku nie je možné stanoviť diagnózu ADHD s istotou - vývoj detského mozgu je v plnom prúde a mnohé prejavy môžu do troch rokov veku zmiznúť.
Ako pomôcť hyperaktívnemu dieťaťu
Každý rodič to pozná - keď dieťa zúri, povedať mu „upokoj sa" väčšinou funguje asi rovnako, ako chcieť po vlnách, aby sa prestali hýbať. Základom je denná štruktúra a určitá predvídateľnosť. Keď dieťa vie, čo ho počas dňa čaká, nedostáva sa tak ľahko do stresu. Táto stabilita mu pomáha cítiť sa bezpečnejšie - či už ide o pravidelný čas jedla, spánku alebo hrania. Prehľadnosť a rutina skrátka robia zázraky, zvlášť u detí, ktoré majú energie na rozdávanie.
Možno vás to prekvapí, ale pohyb nie je nepriateľ - naopak. Nejde o to deti „unaviť", ale ponúknuť im zmysluplný pohyb. Skákanie na trampolíne, lezenie po lane alebo len prechádzka lesom často fungujú výborne. Deti si tak nielen vybíjajú prebytočnú energiu, ale zároveň si zlepšujú motoriku a učia sa vnímať svoje telo.
Keď už sa dieťa dostane do poriadneho víru emócií, je fajn mať doma svoje „pokojové miesto". Nejaký pohodlný kút s vankúšmi, knihami alebo trebárs zenovým pieskoviskom môže byť účinným útočiskom. A čo tak dychové cvičenia - napríklad fúkanie do pierka alebo bublifuku. Úlohu hrá aj to, čo dieťa je. Niektoré deti totiž reagujú citlivo na umelé farbivá, cukry alebo konzervanty, ktoré môžu zbytočne „rozhúpať" ich nervovú sústavu. Zdravá strava postavená na bielkovinách, zelenine a omega-3 mastných kyselinách pomáha udržať energiu vyrovnanejšiu.
A nakoniec - empatia a trpezlivosť sú kľúč. Je dôležité si uvedomiť, že niektoré prejavy správania nie sú schválnosť, ale dôsledok vývojovej fázy. Mozog detí proste ešte nie je dostatočne vyzretý, aby zvládal sebaovládanie tak, ako by sme si priali. Ako hovorí psychologička dr. Laura Markham: „Deti sa nesprávajú zle, pretože by chceli." Každý rodič, ktorý čelí každodennému kolotoču s veľmi živým dieťaťom, pozná pocity vyčerpania, frustrácie, ale aj obrovskej lásky. Pomáha vedieť, že v tom nie ste sami. Príkladom môže byť príbeh pani Moniky z Brna, ktorej dvojročný syn bol opisovaný ako „nezvládnuteľný" aj v detskom kútiku. Po konzultácii s detským psychológom a zavedení predvídateľného denného režimu, pravidelného pohybu a krátkych relaxačných techník, sa situácia postupne upokojila. "Nezmenilo sa to cez noc," hovorí, "ale zrazu sme sa na seba obaja tešili viac." Hyperaktivita nie je koniec sveta, ale výzva, ktorú možno zvládnuť s trpezlivosťou, porozumením a láskavým vedením. A nakoniec - nie každé živé dieťa je hyperaktívne. Ale každé dieťa potrebuje pochopenie.
Ako zvládnuť svoj hnev a agresivitu (najmä na deti)?
Obdobie vzdoru: Keď dieťa testuje hranice
Matky zhruba dvoj- trojročných detí sa často zhodnú, že nepomáha ignorácia, ani hrozby, ani tresty, ba ani napodobňovanie, keď mama začne kričať rovnako intenzívne ako dieťa. Boj o moc a obdobie vzdoru patrí ku zdravému vývinu každého jedinca, ale deti a ich rodičia si ním prechádzajú rôznym spôsobom. Monika sem prišla so synom Šimonom vo veku dva roky aj tri mesiace. Hrá sa na dospeláka, ale pritom robí aj nebezpečné veci, chce sa hrať s nožom. Niekedy sa rozplače, ak mu rodičia nevyhovejú, alebo začne búchať vecami. Jana nevie, čo má robiť, keď ju dieťa bije. "Vysvetľujem mu to, viem, že chápe, že tým ubližuje, lebo príde a pohladká ma, ale o desať minút to urobí znova," spovedá sa. "Niečo mu zakážem a hneď za to dostanem," sťažuje sa. Vysvitlo, že v tom zďaleka nie je sama. Sú deti, ktoré udrú a deti, ktoré pohryzú. Miriam, matka dvojročného Miška, dodáva: "My sme otĺkali babky a dedka," ale to bolo v čase, keď ho začali strážiť, takže asi na protest. Kamarátky s malými deťmi ju prestali volať na návštevy, lebo nikto si nechcel nechať "otĺkať" svoje deti. A keď ku niekomu predsa len zájdu, tí ledva čakajú, kým odídu, lebo toho už majú dosť.
Návod je navonok jednoduchý, ale vyžaduje si značnú dávku rodičovskej trpezlivosti a sebakontroly. "Jasne sme mu dali najavo: toto nie! Treba ho výrazne chytiť za ruku, nevysvetľovať dlho, nepútať na "zlé správanie" pozornosť!" znie dobrá rada. Mnoho rodičov si to neuvedomuje, ale všímajú si dieťa najmä vtedy, keď robí to, čo nemá. Vtedy dieťaťu neostáva iná možnosť, ako si získať maminu či otcovu pozornosť, len vyvádzať. Dieťa svojím vzdorom testuje hranice, kam až môže zájsť a učí sa pohybovať vo svete medziľudských vzťahov. Vtedy mu treba jasne povedať, čo je správne a čo nie, ale bez urážok a bez odmietania a bez trestov. Dvoj- či trojročným človečikom lomcujú emócie, ale nevie ich pomenovať a ventilovať správne. Pomôže, ak rodičia spolu s ním pomenujú, čo dieťa cíti. "Ty si nahnevaný. Ty si smutný, lebo…" Ak sa im podarí spoločne nájsť riešenie, je to fajn.
Psychologička radí, že vtedy je chybou odpovedať dieťaťu rovnako: ani ja ťa neľúbim - lebo každá mama by mala ľúbiť svoje dieťa bezpodmienečne a nie len vtedy, keď je dobré a poslušné. Prečo sa vlastne deti bijú? Niekedy chcú bitkou iba nadviazať kontakt. Alebo sa chcú presadiť, upútať na seba pozornosť. Alebo získať dominanciu v skupine detí na ihrisku. Slová sú preň v tomto veku ešte veľmi abstraktné, potrebuje cítiť dôsledok svojich činov. Biješ sa? Hádžeš do druhých detí piesok? Ak neprestaneš, odchádzame z ihriska preč! Vtedy však mama musí ustáť ten krik, ktorým dieťa protestuje voči dôsledkom.
Rivalita sa začína už keď dieťa začne loziť. Deti si odmala všímajú, ako reagujú na ich správanie rodičia a podľa toho sa zariadia ďalej. Ukázalo sa, že keď sa pre dvojročného bitkára vždy po jeho útoku hra skončila a musel sa ospravedlniť, nakoniec ho to prešlo, asi po dvoch mesiacoch. Diskusie na rôzne výchovné témy v sieti vybraných materských centier v rámci programu Akadémia praktického rodičovstva vrcholia kurzami, akreditovanými ministerstvom školstva. Rodičia sa tu učia, ako rozumieť svojim deťom aj sebe samému.
Detské choroby a "zákon schválnosti"
Ach, tie choroby! A zákon schválnosti si vtedy vždy vyberie svoju daň. Veď to poznáte - naplánovali ste si romantický víkend s manželom? Nuž, dávajte pozor, aby na vašom dieťati nezaúradovala choroba. Detské choroby vedia potrápiť deti, aj rodičov. Pozerať sa na ubolené telíčko a nevedieť mu nijako pomôcť, vyvoláva v rodičoch istú dávku bezmocnosti.
Zákon schválnosti si ale nevyberá a úraduje aj pri malých deťoch. Napríklad, ak máte mesiac dopredu zaplatenú dovolenku a vaše dieťa zázračne ochorie práve deň pred odchodom. Toto je 7 načastejších prípadov, kedy úraduje zákon schválnosti.
- Ak ochorie jedno dieťa, ochorejú všetci: V prípade, že sa chrípka objavila u vás v domácnosti, zrejme môžete len ťažko dúfať, že si vyberie iba jednu obeť. Je takmer na sto percent isté, že to schytajú postupne všetky deti a je to iba otázkou času. Rodičia by sa tiež nemali ale veľmi vytešovať, pretože sa často stáva, že zaľahne spoločne celá rodina.
- Nakoniec padne aj mama: Väčšinou je to tak, že mama je tá, ktorá sa postará o celú rodinu, všetkým podáva lieky, varí čaj a prináša teplé jedlo. Jej sa choroba akoby zázrakom vyhýba. Avšak, iba do chvíle, kým nie sú členovia rodiny fit. Potom príde rad aj na mamu. Bohužiaľ, kým deti a manžel mali nanajvýš miernu teplotu a kašeľ, zákon schválnosti to zariadi tak, aby si to mama, tá ktorá sa o všetkých starala, odniesla najviac a najhoršie.
- Choroba prichádza v čase, keď ju nikto nečaká: Stáva sa to veľmi často. Choroba prichádza v čase, keď sa absolútne nehodí. Napríklad v čase, keď ste sa veľkolepo vrátili späť do práce a nemôžete zostať doma v žiadnom prípade. Prípadne máte už nejaký čas zaplatenú dovolenku. Alebo ste si jednoducho iba naplánovali víkend bez detí, iba s manželom.
- Nechať doma či ísť do školy?: Toto je obrovská dilema asi každého rodiča. Dieťa ráno vstane a mierne pokašliava, vyzerá však celkom schopne. Ak ho pošlete do školy, s veľkou pravdepodobnosťou vám veľmi skoro zavolajú, aby ste si pre dieťa prišli, pretože mu je veľmi zle. Ak sa rozhodnete pre druhú možnosť a dieťa necháte doma hneď, zázračne mu nič nebude.
- Tie lieky si daj sama: Dostať do dieťaťa lieky, je boj na dlhé lakte. Iste, existujú aj také, ktoré s tým vôbec nemajú problém. Vo väčšine prípadov musíte dieťa prinútiť. Po tom, ako ho ponaháňate po celom dome, musíte ho nejakým spôsobom usadiť. Ak sa vám podarí liek do dieťaťa konečne dostať, je veľmi pravdepodobné, že ho buď vypľuje alebo rovno vyvráti. Tak, a teraz čo?
- Ideme k lekárovi, alebo počkáme?: S návštevou lekára si nikdy nie sme istí. Ak dieťa nemá veľké ťažkosti, ako je vysoká teplota, malátnosť, zvracanie a pod., nikdy nevieme, kedy je ten správny čas na návštevu lekára. Vo väčšine prípadov tam ideme zbytočne a lekár zhodnotí, že ide iba o nachladnutie a predpíše vám nejaký vitamín C. Zaujímavé ale je, že tá pravá choroba prichádza až po tom, ako sa vrátite od lekára. Je totiž vysoko pravdepodobné, že v čakárni dieťa chytilo tú najhoršiu možnú kombináciu chorôb, akú si viete predstaviť. Veru, radšej ste mohli zostať doma a vyriešiť to sama.
- A máte smolu: Tak teda, u vás doma zúri poriadna chrípka, dieťa zostáva doma. Vy si poviete, že zostávate doma a aspoň si urobíte doma poriadok a stihnete veci, ktoré inak nestíhate. Smola. Vaše dieťa s najväčšou pravdepodobnosťou bude za vami chodiť a bude si vyžadovať vašu pozornosť.
COVID-19 a deti: Ako postupovať pri príznakoch
Kým doteraz sa hovorilo o tom, že koronavírus nepredstavuje pre deti veľké riziko, delta variant všetko zmenil. Každý rodič by mal už pri najmenších príznakoch spozornieť a vyhýbať sa kolektívu. Vo svete už lekári zaznamenávajú aj vyššie počty hospitalizovaných detí - je otázne, nakoľko za to môže vysoká infekčnosť nového koronavírusu a nakoľko vyššie riziko hospitalizácie, ktoré so sebou prináša.
Ak sa u žiaka objavil nový príznak ochorenia COVID-19, ktorý nesúvisí s už známymi zdravotnými ťažkosťami dieťaťa, mal by preventívne zostať doma. Radia to odborníci z Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) SR v súvislosti s prvými dňami v novom školskom roku 2021/2022. "Rovnako by dieťa malo preventívne zostať doma v prípade, že je podozrenie na ochorenie COVID-19 u niektorého z členov rodiny," zdôraznila epidemiologička Dagmar Kollárová.
V kontexte ochorenia COVID-19 sa rodičia majú zamerať najmä na príznaky, ako sú:
- zvýšená teplota alebo horúčka
- pocit plného nosa
- výtok tekutých hlienov z nosa
- kašeľ
- bolesti hrdla, hlavy, svalov alebo brucha
- dýchavičnosť
- únava
- nevoľnosť či vracanie
- hnačka
- nechutenstvo či zápal spojiviek
Pri výskyte príznakov odborníci odporúčajú poradiť sa o ďalšom postupe s pediatrom, pričom dôraz kladú na to, aby ho ľudia kontaktovali najskôr telefonicky.
Ako liečiť dieťa pri domácej liečbe?
- Dávajte mu predpísané lieky, ktorých úlohou je väčšinou liečiť jednotlivé príznaky.
- Musí piť dostatok tekutín - vodu, ovocné a zeleninové šťavy, čaj.
- Pripravujte mu odľahčenú stravu s dostatkom vitamínov.
- Nedávajte mu neoverené lieky.
- Dieťa musí čo najviac oddychovať.
- Dávajte mu dostatok ovocia a zeleniny.
- Malým bábätkám pravidelne odsávajte hlieny.
Ak má dieťa prejavy respiračného ochorenia, telefonicky kontaktujte pediatra. Ten vás môže vyšetriť cez telefón alebo sa dohodnete na presnom čase, kedy spolu prídete do ordinácie. Na základe niekoľkých otázok a popisu symptómov určí, či je nutné absolvovať test, ktorý presne odhalí prípadnú pozitivitu.
Problémom sú práve detské kolektívy. ÚVZ tvrdí, že kolektív detí môže predstavovať pre svoje bezprostredné správanie (behanie, krik, spev, množstvo interakcií, charakter školy ako priestor s veľkou koncentráciou osôb) rizikovejšie prostredie, čo sa potvrdilo množstvom epidémií v školských a predškolských zariadeniach počas druhej vlny pandémie. "Ak dieťa navštívilo mimoškolský kolektív či podujatie a je vám známe, že viacero účastníkov má klinické ťažkosti, neposielajte dieťa do školy a poraďte sa o vhodnom postupe s jeho pediatrom," odporúča Mária Štefkovičová.
PCR testovanie
PCR test máte zdarma ak pociťujete príznaky ochorenia Covid-19. Objednať sa môžu na stránke www.korona.gov.sk. Okrem bezplatného testovania pri príznakoch ochorenia máte stále možnosť dať sa bezplatne otestovať PCR testami pri predoperačných vyšetreniach či plánovanej hospitalizácii. Tu je dôležité zadať aj dátum nástupu do nemocnice, aby bol test vykonaný v stanovenej lehote. Ďalšou z možností ako sa dať bezplatne otestovať PCR testom je aj pozitívny antigénový test. Ten si môžete verifikovať aj následným vykonaním RT-PCR testu, ktorý je v tomto prípade tiež hradený z verejného zdravotného poistenia. Upozornilo na to Ministerstvo zdravotníctva.
Čo treba robiť v prípade, že má vaše dieťa podozrenie na koronavírus alebo je niekto pozitívne testovaný v triede? Kedy musí byť dieťa doma v karanténe?
Viacjazyčnosť v zahraničí: Výhoda, nie bremeno
Autorka, Slovenka žijúca v zahraničí s manželom cudzinec, popisuje svoju skúsenosť s výchovou trojjazyčných detí. Ich deti, všetky narodené v zahraničí, navštevujú miestne škôlky a školy. Hoci autorka deti „slovenský jazyk neučí“ v tradičnom zmysle slova, rozpráva sa s nimi po slovensky, číta slovenské knihy. Tento prístup viedol k tomu, že jej deti ovládajú slovenčinu rovnako ako jazyk krajiny, v ktorej žijú. Píšu s chybami, niektoré vybrané slová im môžu byť cudzie, ale hlavné je, že komunikujú.
„Mne sa páči to naše slovenské ‚Koľko jazykov vieš, toľko ráz si človekom‘,“ píše autorka. Jej deti, ktoré plynule rozprávajú aj napriek občasným chybám a prízvuku, rozumejú aj iným slovanským jazykom, čo je obrovský prínos. „Je to len plus a vedomosť, ktorú im v živote nik nezoberie,“ zdôrazňuje.
Naučiť šesťročné dieťa žijúce v zahraničí po slovensky nie je nemožné, ale je to už na úrovni cudzieho jazyka. Lahšie je to vo vyššom veku, keď na čas to dieťa žije v krajine, kde sa tým jazykom hovorí. Napriek tomu, autorka považuje za prirodzené a vzácne, že jej deti ovládajú slovenský jazyk na dobrej úrovni.