Dalibor Karvay je meno, ktoré rezonuje vo svete klasickej hudby ako symbol výnimočného talentu, neúnavnej práce a neochvejnej vášne. Od svojich troch rokov, kedy prvýkrát vzal do rúk husle, až po súčasnú pozíciu prvého koncertného majstra prestížnych Viedenských symfonikov, prešiel pozoruhodnou cestou, ktorá je plná výziev, úspechov a neustáleho sebazdokonaľovania. Jeho kariéra je fascinujúcim príkladom toho, ako sa vášeň pre hudbu pretaví do celoživotného poslania, ktoré presahuje hranice sólového interpreta a zahŕňa aj pedagogickú činnosť a zodpovednú úlohu v poprednom svetovom orchestri.
Rané začiatky a rodinné korene
Príbeh Dalibora Karvaya sa začína v meste Vrútky, kde sa narodil 24. júla 1985. Hudba bola v jeho rodine prítomná odjakživa. Jeho otec Anton Karvay bol učiteľom hudby na Základnej umeleckej škole a starší brat, o deväť rokov starší, s ním doma hrával na husle. Už vtedy malý Dalibor miloval ich spoločné cvičenia. Keď mal tri a pol roka, pod vianočným stromčekom našiel svoje prvé husle, čím sa začala jeho životná púť. Pod otcovým vedením rýchlo napredoval a už vtedy sa prejavoval jeho výnimočný talent. Pre Dalibora to nebola povinnosť, ale hra, rovnako ako futbal či tenis. Vždy sa tešil na chvíľu, keď príde otec z práce a budú môcť spolu cvičiť. Už v piatich rokoch rodičom s istotou tvrdil, že bude sólista.
Zázračné dieťa na ceste k profesionálnej kariére
Talent Dalibora Karvaya bol taký zjavný, že už počas štúdia na Základnej umeleckej škole vo Vrútkach urobil niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas v Bratislave. V šiestich rokoch sa stal mimoriadnym žiakom na Konzervatóriu v Žiline u profesora Bohumila Urbana. Navštevoval ho v rámci individuálneho štúdia, zvyčajne raz či dvakrát do týždňa, pričom popri tom navštevoval bežnú základnú školu. Rodičia ho vo všetkom podporovali, aby vyrastal ako ostatné deti - hral futbal, tenis a s otcom a bratom chodil na huby.
Prvý veľký koncert odohral ako sedemročný so Slovenskou filharmóniou. Na pódiu sa pohyboval bez zaváhania, takmer ako profesionál. V tom čase nemal strach, vystúpenie na pódiu pre neho nepredstavovalo stres. Tento pocit prišiel až neskôr, keď si začal uvedomovať očakávania publika. Pre neho bolo dôležité, že otec stál vždy vzadu v sále a bol nablízku. V mladšom veku ho otec na koncertoch sprevádzal aj do zahraničia.
V siedmich rokoch už cvičil tri až štyri hodiny denne. Keď prišli nové výzvy, obavy rodičov museli ísť bokom. Videli, že to berie veľmi vážne, poctivo cvičí a chce to robiť ako profesiu. Už vtedy mal v hlave jasnú víziu.
Medzi jeho najvýznamnejšie úspechy z detstva a mladosti patria:
- Víťazstvo na Medzinárodnej husľovej súťaži J. Kociana v Ústí nad Orlicí v roku 1993 ako sedemročný.
- Koncert pre princa Charlesa z Walesu na hrade Windsor v roku 2003.
- Cena Eurovízie - Grand Prix Mladý hudobník roka 2002.
- Prvé miesto na súťaži Tibora Vargu 2003.
- Cena Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent 2005.
- Víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve 2008.
V roku 2009 získal cenu ministra kultúry SR za vynikajúce umelecké výsledky a úspešnú medzinárodnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia. Nadácia Tatra banky mu v roku 2011 udelila cenu Mladý tvorca v kategórii hudba a v roku 2017 si prevzal ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2016 v kategórii hudba.
Viedeň - veľký svet a štúdium pod vedením Borisa Kuschnira
V desiatich rokoch sa Dalibor dostal na Vysokú školu do Viedne ako mimoriadny žiak. Dochádzal tam raz za týždeň na hlavný predmet - husle. Tieto štúdiá trvali dva roky. V trinástich rokoch však prišiel zlomový moment. Dostal sa k svetoznámemu profesorovi Borisovi Kuschnirovi, ktorý mal na neho obrovský vplyv. Kuschnir bol známy svojou prísnosťou, ale zároveň sa svojim študentom venoval naplno, často aj neskoro v noci. "Prvé, čo sa ma spýtal, bolo, koľko cvičím. Povedal som, že 4 hodiny denne. Hneď mi na to povedal, že budem cvičiť 8 hodín denne," spomína Dalibor.
V tom čase už žil vo Viedni sám, bez rodičovskej podpory, čo bolo pre dieťa z Vrútok, kde ho všetci poznali, obrovský šok. Nevedel dobre po nemecky a na internáte žil s ľuďmi rôznych národností. Cvičenie sa stalo jeho hlavnou náplňou, často s jedným jedlom za deň. Bolo to náročné obdobie, ktoré ho prinútilo rýchlo dospieť a postarať sa o seba. Rodičia sa o neho báli, ale nedávali to na sebe znať, navzájom sa chránili pred strachom. Telefonáty boli v tej dobe šialene drahé, takže komunikácia bola obmedzená. Napriek tomu, že mu rodina chýbala, musel to zvládnuť sám.
Počas štúdia na Slovensku absolvoval mimoriadne štúdium na Žilinskom konzervatóriu u prof. Bohumila Urbana a následne doktorandské štúdium na VŠMU v Bratislave. Vo Viedni sa venoval hlavnému predmetu husle, orchestru a komornej hre. Ostatné predmety absolvoval na Slovensku.
Kariéra koncertného majstra a pedagogická činnosť
V novembri 2019 sa Dalibor Karvay stal prvým koncertným majstrom Viedenských symfonikov, čo je mimoriadne prestížna pozícia v jednom z popredných európskych orchestrov. Intendant Jan Nast ho opísal ako "neuveriteľne nadaného a virtuózneho huslistu". Táto pozícia si vyžaduje nielen vynikajúce interpretačné schopnosti, ale aj schopnosť byť sprostredkovateľom medzi dirigentom a orchestrom, vytvárať dobrú atmosféru a byť dokonale pripravený na každú skúšku.
Dalibor vníma túto úlohu ako novú výzvu, ktorá ho obohatila o nové poznatky a spôsob myslenia. Ako sám hovorí: "Keď sedím v orchestri, som jeho súčasťou, rozmýšľam úplne inak ako počas sólového koncertu." Musel sa naučiť interpretovať party, ktoré sám predtým nepoznal, pretože sa ako sólista primárne zameriaval na náročné husľové koncerty. Práca v orchestri mu otvorila dvere k úplne inému repertoáru a naučila ho dôležitosti byť "medzičlánkom medzi orchestrom a dirigentom či sólistami".
Od roku 2014 pôsobí pedagogicky na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien, kde je od roku 2017 univerzitným profesorom. Učenie vníma ako svoju dôležitú súčasť a nechce sa ho vzdať. Jeho skúsenosti z pódia mu umožňujú odovzdávať študentom praktické poznatky a pomáhať im pochopiť, ako sa v hudobnom svete presadiť. Zdôrazňuje, že bez obrovského talentu a disciplíny je v súčasnej širokej konkurencii veľmi ťažké sa uživiť. "Učiteľský chlebíček je podľa neho 'úplná rehoľa' a vyžaduje si maximálne nasadenie."
Filozofia hrania a prístup k životu
Dalibor Karvay prešiel aj zmenou vo svojej koncertnej filozofii. Snaží sa byť na pódiu uvoľnený, vnímať koncert akoby bol divákom, a nechce byť pod stresom z technických vecí. "Snažím sa o to, aby som na pódiu mal pocit, akoby som počúval niekoho iného, akoby som bol divák, ktorý sedí v hľadisku a vychutnáva si koncert." Táto snaha o "odosobnenie" a emocionálne spojenie s hudbou mu umožňuje podávať špičkové výkony.
Viedeň sa pre neho a jeho manželku stala strategicky najlepším miestom na život. Blízkosť rodiny, pracovné povinnosti vo Viedni a možnosť spoznávať mesto počas pokojnejších pandemických mesiacov vytvorili ideálne podmienky. Napriek náročnému pracovnému programu si váži každý voľný moment strávený doma.
Čo sa týka stravovania, Dalibor Karvay priznal, že neraňajkuje rád a radšej jedáva večer, keď si môže jedlo užiť. Jeho životný štýl je momentálne ovplyvnený rodinnými povinnosťami a pedagogickou činnosťou. Hoci v minulosti, keď sa pripravoval na súťaže, mal veľmi striktný režim, teraz cvičí nárazovo, najmä keď potrebuje niečo nacvičiť za krátky čas. Cez deň sa snaží venovať synovi Finnovi a manželke.
Názory na hudobnú výchovu a talent
Dalibor Karvay kládne veľký dôraz na talent, ale zároveň zdôrazňuje, že samotný talent nestačí. "Bez talentu to jednoducho nejde. Na druhej strane, samotný talent nestačí." Kľúčovú úlohu zohráva aj obrovská disciplína, tvrdá práca a neustále sebazdokonaľovanie. Upozorňuje na obrovskú konkurenciu v hudobnom svete a radí mladým talentom, aby si dobre premysleli, či sa chcú hudbe venovať vážne.
Pre deti je podľa neho dôležité mať v detstve príležitosti na koncerty, aby si zvykli na pódium a na tlak. "Psychika je rovnako dôležitá ako cvičenie." Umelci by podľa neho mali pracovať s koučmi, aby sa dokázali správne nastaviť a byť na pódiu uvoľnení.
V rozhovoroch často zdôrazňuje, že bez talentu a obrovského úsilia je v hudobnej brandži ťažké sa uživiť. "Človek to naozaj musí chcieť, treba obrovskú disciplínu, stále na sebe pracovať." Aj keď si so sebou nosí husle aj na dovolenku, je rád, že môže byť doma s rodinou.
Trate života Jozefa Kronera [1987]
Husle a ich ochrana
Dalibor Karvay hral na mnohých vzácnych husliach, vrátane približne päťdesiatich Stradivári. Zdôrazňuje, že takéto nástroje vyžadujú špeciálnu starostlivosť. "Vraj ste hrali asi na 50 stradivárkach," zaznieva často otázka, na čo odpovedá: "Nie, práveže treba veľmi dobré puzdro. Každý nástroj je veľmi dobre evidovaný, ak by ho aj niekto ukradol, mal by veľký problém ho predať." Najdôležitejšie je podľa neho dávať pozor, aby ich človek niekde nezabudol. Je na to zvyknutý, pretože mal vždy zapožičané skvelé nástroje a vie, ako s nimi zaobchádzať.
Budúcnosť a odkaz
Dalibor Karvay je aj napriek svojim úspechom a pozíciám stále mimoriadne sebakritický. "Som veľký realista, a keď si vypočujem svoje nahrávky, som veľmi sebakritický." Toto ho poháňa dopredu a motivuje k neustálemu zlepšovaniu. Jeho životná cesta je dôkazom toho, že s talentom, disciplínou, tvrdou prácou a vášňou je možné dosiahnuť tie najvyššie méty v akomkoľvek odbore. Jeho odkaz mladým umelcom je jasný: talent je len začiatok, skutočný úspech prináša neúnavná práca a odhodlanie.