Materstvo je siedme najrizikovejšie povolanie. Napriek tomu sa táto "profesia" nikde neštuduje. Niečo sme odpozorovali od našich mám, niečo sme si naštudovali z kníh a internetu, poradila nám kamarátka alebo naša intuícia. Zlatá stredná cesta aj pri výchove detí vyhráva. Dnešní moderní mladí rodičia sa snažia o priateľskú a voľnú výchovu. Občas však priateľský prístup zlyhá na tom, že nie sú pre deti autoritami. Dieťa to, že nemá bežať cez cestu, berie ako radu, a nie ako príkaz, ktorý je potrebné počúvnuť. Priateľský prístup je na druhej strane pozitívny v tom, že deti sa rodičov neboja. Neobávajú sa im zveriť, berú ich ako súčasť svojho života.
Generačné rozdiely vo výchove a ich vplyv
Generácia X (1964 až 1978) bola veľmi cieľavedomá a zodpovedná. Ďalšia generácia Y (1979 - 1991) je technologicky zdatná, scestovaná, múdra, multikultúrna. Dnes ešte nevieme povedať, čo táto výchova prinesie. Podľa najnovších výskumov má však voľnosť vo výchove bez zákazov a stanovených hraníc svoje limity. Rodič prestáva ovládať dieťa v situáciách, keď by to potreboval. O pár rokov môže mladý človek povedať rodičom: Vy ste mi nič nezakázali, v podstate ste sa o mňa nestarali, bolo vám to jedno. Mali ste ma vôbec radi? Kde je vaša rodičovská úloha? Zlatým stredom je výchova postavená na priateľskom prístupe, autorite rodičov pri rešpektovaní potrieb dieťaťa so zachovaním primeraných hraníc. To prináša dieťaťu pocit istoty a bezpečia.
Miléniové mamičky veľa študujú, hľadajú informácie na internete. Desia ma „rady“ a informácie, ktoré sa vyskytujú na mamičkovských fórach, pretože niektoré sú extrémne. Riešia otázky životosprávy, prístupu k digitálnym technológiám, k zdraviu či oblečeniu dieťaťa. Niektoré matky si vyberú jeden smer a idú nekompromisne za ním aj napriek nesúhlasu okolia. Treba si uvedomiť, že dieťa nie je majetkom matky, nemôže rozhodovať zaň o všetkom. Jej úloha je iná. Niekedy sa dieťa stáva modlou a jeho potreby sú nad potrebami všetkých členov rodiny, a teda aj partnerstva. Dospelí v takýchto rodinách majú pocit, že každá minúta strávená s dieťaťom musí byť vyplnená, že dieťa treba činnosťami neustále rozvíjať. Rodičia sa snažia deťom dopriať najlepšie vzdelanie, cestovanie, dvadsať krúžkov. Chcú im dať všetko, čo si nemohli dopriať. Každé dieťa je iné. Rodič má pocit, že výchovnú mustru, ktorú si vytvoril, môže použiť na každého potomka. To nefunguje. Dynamické dieťa môj krik vôbec nezaujme, ale ak je moja dcérka nežné dievčatko, každé zvýšenie hlasu ju neurotizuje.
Som za to, aby sa mamičky venovali zdravému spôsobu života. Kým to majú pod kontrolou, je to v poriadku. Moja skúsenosť však hovorí, že každý extrém prináša rovnakú odpoveď. Ak budem trvať na tom, že moje dieťa bude jesť len biopotraviny z mojej záhradky, tak do prvého hranolčeka, ktorý ochutná, sa zamiluje. Babka potom kúpi dieťaťu hot dog a bude dcére klamať, že ho kŕmila bio zeleninou. Aj domácnosť bez elektroniky je dnes extrém. Jedno také dieťa sa ocitlo u nás a nemohli sme ho od televízora odtrhnúť. Rovnako je to so sladkosťami. U nás doma sú bežne dostupné, misku dopĺňam raz za týždeň. V dnešnej dobe sa posúva aj večierka malých detí. To, čo sa kedysi pripisovalo talianskym rodinám, začína byť aj u nás bežné. Mám skúsenosť s mamičkami, ktorých dvojročné deti chodia spávať o jedenástej v noci. Vravia, že nie je možné ich uložiť skôr. Dnes už nikoho neprekvapí dieťa v kaviarni, ako to bolo pred pár rokmi. Vytvárajú sa špeciálne kútiky pre deti. Je jednoduchšie byť s dieťaťom čo najdlhšie vonku, nepočúvať jeho krik, nehádať sa s ním. Už pred dvadsiatimi rokmi som sa v zahraničí čudovala, ako tam deti behali, všetko chytali, stúpali dospelým na nohy bez ospravedlnenia. Výchova mnohých rodičov sa nesie v duchu - je to len dieťa a my mu prepáčime. Pritom takýmto deťom chýbajú základy správania v spoločnosti iných. V materskej škole bagruje lyžicou, nikto ich neučí stolovať. Deti jedia zvlášť, nie s rodičmi pri stole. Nevedia, že od jedla sa neodbieha, že je neslušné odísť skôr, než posledný nedoje.
Deti sú egocentrické, sebecké. Na prvom mieste sú ich potreby, okolie ich nezaujíma. Sú prekvapené, keď povedia, že sa chcú hrať a ostatné deti a učiteľka si ich nevšímajú. Závisí to od typu dieťaťa. Ak sa pozrieme na slobodu pohybu, tak dnes rodičia svoje deti takmer nespúšťajú spod kontroly. Deti majú telefón, musia sa hlásiť kde sú a s kým sú. Rodič vie presne, čo sa s jeho dieťaťom deje. Túto neslobodu prinášajú nástrahy doby, v ktorej žijeme. Rodičia cítia, že prostredie nie je vždy bezpečné. Deti sú však dnes slobodné vo výbere oblečenia. Ak im nejaké jedlo nechutí, nikto ich nebude nútiť ho jesť a dve hodiny sedieť nad tanierom. Deti sa vo vyššom veku snažia o väčšiu slobodu, sebarozhodovanie. Moderní rodičia to chápu a dávajú im voľnejšiu ruku. Je na to pekný príklad. Ak rodičia bývajú pri mori, nemá význam postaviť trojmetrový múr, aby sa dieťa neutopilo. Vidíme, že mladé rodiny sa výrazne odčlenili do samostatnej bunky. Hovoríme o silnej individualizácii.
Vplyv starých rodičov na výchovu a genetiku
Ak mama zakáže sladkosti a babička zákaz poruší, je cirkus. Ak mama povie, že na vnuka sa nekričí, treba to dodržiavať. Ak dedo zvýši na dieťa hlas, okamžite sa prestrihávajú kontakty. Mamička pustí dieťa z rúk, ale starí rodičia musia dodržiavať jej pravidlá, aby nebola neustále v strehu z toho, čo zase porušili. Sú dôležití preto, že môžu byť iní ako rodičia a to je pre dieťa zaujímavá skúsenosť. Mamičkám vravím, že starí rodičia tu nie sú len pre vnukov, ale aj pre ne, aby si oddýchli. Nie je nič horšie ako unavená matka. Je tu však aj opačný problém. Dnešní starí rodičia sú takí aktívni, že na vnúčatá nemajú čas. Požičajú si ich na chvíľu a vrátia ich.
Najdôležitejšiu úlohu v živote dieťaťa zohráva babka po matkinej línii. Tiež vraj máme tendenciu viac pomáhať bratrancom a sesterniciam práve z maminej strany. Prarodičia majú v živote detí výraznejšiu úlohu ako sme ochotní priznať. Neraz sa na nich podobajú viac ako na rodičov a dokonca „dedia“ po nich choroby, ktoré rodičov obišli. Najmä po babke z maminej strany. Samozrejme, sú aj výnimky, keď si vnúčatá obľúbili viac starkú po otcovej strane, no vo všeobecnosti podľa vedcov možno konštatovať, že mamina mama ovplyvňuje deti najviac. Dôvodom je to, že väčšinu genetických informácií deti dostanú práve od babky z maminej strany. Odborníci prišli tiež s tvrdením, že prirodzene máme tendenciu viac pomáhať sesterniciam a bratrancom z maminej strany než príbuzným z otcovej vetvy rodiny. Ako hovoria, evolúcia prirodzeným výberom spôsobila nedôveru voči otcovstvu a preto sa akosi podvedome správame lepšie a prívetivejšie voči deťom sestry našej mamy ako k deťom jej brata alebo k sesterniciam a bratrancom po otcovej línii. Pri vyhodnocovaní ochoty pomôcť bratrancom či sesterniciam v život ohrozujúcej situácii, ktorú experti skúmali u takmer 200 ľudí, prišli k záveru, že celkom altruisticky sa správali voči deťom maminej sestry, nasledovali deti maminho brata, potomkovia otcovej sestry a až na poslednom mieste zostali deti otcovho brata.
BRATISLAVA 29. novembra - Ak ste vyrastali po boku starej mamy, vaše spomienky na detstvo sú pravdepodobne pekné a pozitívne. Jedna z vedeckých teórií hovorí o tom, že spôsob, akým sú starí rodičia prepojení so svojimi vnúčatami, súvisí so ženským chromozómom X. Príbuznosť babičky z maminej strany s jej vnukmi a vnučkami je 25 %, zatiaľ čo babky z otcovej strany odovzdávajú jeden zo svojich chromozómov X svojim vnučkám, ale nie vnukom. Iná štúdia sa venovala takzvanej otcovskej neistote. Tá má vraj veľký vplyv na to, či majú starí rodičia predispozíciu starať sa o svoje vnúčatá. Otcovia si totiž nemôžu byť nikdy istí, že vychovávajú vlastné dieťa. Z dlhodobého hľadiska to môže znižovať záujem príbuzných z otcovej strany, vrátane starých mám, aby sa o deti starali.
Zaujímavý výskum realizovala aj Cheryl Jamisonová, antropologička z Indiana University v Bloomingtone. Tá skúmala populáciu v jednej obci v Japonsku, pričom sa zamerala na zápisy matriky z rokov 1671 až 1871. Počas tohto obdobia takmer 28 % detí zomieralo predtým, ako dovŕšilo vek 16 rokov. Zaujímavým zistením bolo, že ak sa v domácnosti, kde žila mladá rodina s dieťaťom, nachádzala aj babka z matkinej strany, chlapci mali až o polovicu menšiu úmrtnosť ako v domácnostiach, kde babka nežila. Výskum ukázal aj to, že ak v domácnosti žila stará mama z otcovej strany, úmrtnosť chlapcov bola až o 62 % vyššia ako pri chlapcoch, ktorí žili bez babičky v zdieľanej domácnosti.
Moderné výzvy a prístupy k rodičovstvu
V minulosti bojovali ženy za tri veci: aby mohli študovať, pracovať a voliť, a to v ľubovoľnom poradí. Dnešným feministkám preto ostali menej populárne témy, a to rovný plat, reprodukčné práva a to, aby sa muži nechovali ako hulváti, napríklad, keď politik pred dôchodkom berie na kolená dievča z ľudového súboru. Čo žerie ženy viac ako menšie platy? Rovnaký plat za rovnakú robotu by mal byť samozrejmosťou. No ak ste z malého mesta, dediny alebo kúta Slovenska, kde je hlavným zamestnávateľom preglejka alebo Jednota, neriešite férovú mzdu. Riešite, aby ste stíhali vyberať dieťa zo škôlky, kde si myslia, že väčšina rodičov končí v práci o pol tretej. Riešite málo dovolenky v lete, keď zúfalo hľadáte piatok, aby ste s mužom mohli mať naraz voľno, a ísť na predĺžený víkend do Tatier. Hlavne, ak jeden maká na smeny v preglejke a druhý v Jednote. A to nehovorím o tom, že nástup do roboty, ak nerobíte vo verejnej správe alebo školstve, je des. Milujem rady typu flexibilný úväzok a oceň svoju prácu, hlavne v momente, keď tisíckam slovenských žien neostáva nič iné ako sa zbaliť a ísť do Rakúska opatrovať dôchodcov.
Len ty dievča študuj. Keď sa budeš dobre učiť, nájdeš si dobrú prácu. Povedali naše mamy a celá moja generácia má titul. Dokonca aj ja, hoci tomu nikto neveril. A tak študujeme manažmenty podnikania, sociálne práce a verejné správy, aby sme zistili, že v ročníku je pomer žien a mužov 10:1. Všetci chlapci totiž študujú informatiku a strojárstvo, lebo tam je budúcnosť a super plat. Rodová rovnosť mi je nič platná, keď mám hlavu na dejepis, nie na vzorce. Viac ako IT plné žien by pomohlo, keby študijné obory dokázali viac reagovať na pracovný trh a prepojili sa s praxou.
Ach, tá rodová rovnosť. Vlasy mi stoja dupkom, keď počúvam, aké je strašné, že dievčatá vychovávame k bábikám a chlapcov k autám. Ja vám poviem, čo je strašné! Strašné je, že polovica žien po tridsiatke si nevie nájsť muža, s ktorým by si založila rodinu. Že čoraz viac mužov dáva prednosť hraniu počítačových hier s kamarátmi. Nemáte kde stretnúť mužov, lebo tí čo vyrazia von niekam na pivo, si od žien chcú skôr oddýchnuť (a áno, poväčšine sú ženatí). Pri dnešnom trende, keď v západnej Európe žije každý druhý tridsiatnik radšej sám než so ženou a dvomi rozkošnými deťmi, sa bojím, že nám namiesto kecov o plienkach a pôrodoch ostane len rozčuľovanie, akí sme si furt nerovní. Darmo som emancipovaná a mám titul, keď babka mala v mojom veku postavený dom, zasadený strom, tri deti a podľa prieskumov aj viac romantiky v spálni. Obavám sa, že slovenský feminizmus vôbec nie je naladený na problémy, v ktorých žijú, pracujú a vychovávajú deti bežné ženy. Akoby si išiel každý vlastným smerom.
Nikdy som nechcela byť mama. Chcela som byť letuška, herečka, frajerka Russela Crowa, investigatívna novinárka, kuchárka, cestovateľka. No teraz dozrievam v obyčajnú správnu mamu a učím sa, čo je dôležité. Všetci sme najradšej, keď máme veľa energie, nenašli sme si už rok ani jednu vrásku navyše, sme dynamickí a nikto nepovie, že už starí. Staroba sa berie ako úpadok. Dôvod je jednoduchý. Veď nám pribúdajú choroby, sme viac závislí na deťoch a v babkovskom veku sa začíname podobať spôsobmi na svoje vnúčatá. (Tiež si trasúcou rukou nevieme trafiť do úst.) Staroba však nie je úplne na zahodenie, sme predsa zrelší a rozvážnejší. Nikto sa nebojí zveriť nám potomka na stráženie. Vzťahy medzi starými rodičmi a ich vnúčatami sa ale zmenili. Kedysi, keď ešte bývali generačné domy a byty, žila spolu rodina pokope. Dnes je už každý samostatný a návštev medzi blízkymi ubúda. Netvoria sa také silné putá. Keď, tak minimálne.
Starí rodičia s deťmi majú aj inú formu komunikácie. Keďže o nich vlastne nevedia, zväčša im kladú skôr iba otázky, ako by diskutovali. Takže sa pýtajú na to, ako bolo v škole, akých majú kamarátov… a prikazujú im všetky domáce práce. Na druhej strane sú zase najlepší na to, aby sa im venovali ako rozprávači rozprávok. Majú dostatok času a sú trpezliví. Mnohé príbehy majú priamo zo života. V čom sú si starí rodičia a ich vnúčatá podobní je aj vo vnímaní udalostí na časovej osi a podobné prežívanie. Sami už nechodia do práce, žijú len akciami ich detí a vnúčat, takže majú rovnaké starosti, ktoré trvajú od do. Majú podriadený rytmus tomu, kedy majú vnúčence prázdniny, kedy sú choré, čo treba stihnúť do Vianoc. Kalendár je rozdelený na medzníky, na ktoré sa treba tešiť viac, ako to vnímajú rodičia.
Vhodný "zásah" starých rodičov je vtedy, keď sa snažia vymeniť detskú virtuálnu realitu za skutočnú. V praxi to znamená, že im vypnú počítač a vezmú ich do prírody, lebo ich rodičia na to nemajú čas. Vidia divočinu naživo a nie iba na webe. Pomáhajú v kuchyni, čistia zeleninu a nehrajú sa len počítačové hry. Deti sú u starých rodičov aj zdravšie. Keď vezmeme do úvahy, že sa vedia aj prepchať domácimi koláčmi, u babičky jedia aj zdravšie polievky a iné jedlo, ktoré nie je polotovar ani rýchle občerstvenie. Je toho veľmi veľa, kde starý rodič pozitívne vplýva na malé dieťa.
Je ok, ak pri každej návšteve babka dáva deťom veľké množstvá jedla, stále dačo vyťahuje, nabaluje im a potom dieťaťu zahlási, že má veľké brucho, lebo veľa je a nemalo by? Ale mne príde, že ona je zaťažená na to jedlo, chcela by, aby sme všetci jej jedlo jedli, ale zároveň boli tenkí ako prútiky. A ak si nedáme jej jedlo, tvári sa urazene, vyčítavo, že ona to robila a čo s tým teraz. Taký psychický nátlak. Nemáme chuť tam chodiť, lebo celú návštevu len jedlo rieši, nič iné, a asi ani deti nepotrebujú taký nátlak psychicky kvôli jedlu, že budem spokojná len ak budeš jesť moje jedlo.