Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie sú ničím príjemným. Ešte včera trvala situácia minútku. Stačilo povedať pár slov a išli ste ďalej. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, bude explózia. A tá trvá už hodinu. Odkiaľ sa tu vzali tak silné záchvaty hnevu, pýtate sa. To je však nesprávna otázka.
Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi, dal nám presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše je každé dieťa iné. Tak o čom chceme rozprávať? O zložitých situáciách, v ktorých sa ocitnete, keď vaše dieťa pochytí jeden z povestných záchvatov hnevu a zúrivosti, že nepočuje ani seba ani vás, že nevníma okolitý svet, len je pohltený silou emócie. Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich prosto prečkať.
Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to. Čo je frustrujúce, pretože úmysel je dobrý. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať. Pripravili sme niekoľko pomôcok, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod. Minimálne vás môžu inšpirovať, ako zmeniť postoj, vydýchnuť, nadýchnuť sa a ísť ďalej. Stačí sa obrniť trpezlivosťou - a to chce cvik.
1. Sebakontrola: Vývojový proces, nie nedostatok vôle
Podľa výskumov si 56% rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť. Vedci a vedkyne sa však zhodujú, že táto schopnosť sa vyvíja až do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. To je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu.
Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob - nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek. Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“
2. Preťaženie zmyslov: Keď menej znamená viac
Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti. Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv.
Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách. Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
Vytvorenie pozitívneho vzdelávacieho prostredia
3. Neviditeľné spúšťače: Hlad, únava a choroba
Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať. Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
4. Ventilácia emócií: Uvoľnenie priestoru pre pozitívne pocity
Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí samy objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.
Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou. Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
5. Pohyb ako potreba: Energia, ktorá sa musí uvoľniť
Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne? Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.
6. Hľadanie nezávislosti: Prvé kroky k autonómii
Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumeli ste, prečo sa takto začala vaša dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom. Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.
Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/sama? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti. Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť. Určite si pozrite aj dôležitú diskusiu s psychologičkou.
7. Správanie verzus osobnosť: Rozlišovanie medzi činom a dieťaťom
Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu. Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu.
Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
8. Hra ako základ učenia: Svet objavovaný prostredníctvom zábavy
Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.
Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
9. Emocionálna nákaza: Ako rodičia ovplyvňujú náladu detí
Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.
Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie. A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.
10. Konzistentnosť pravidiel: Jasné hranice pre bezpečný svet
Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.
Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru u detí rôznych vekových skupín
Jednou z najväčších rodičovských výziev je vyrovnať sa s detským obdobím vzdoru. Výbuchy emócií, najmä hnevu, môžu byť frustrujúce, vyčerpávajúce a niekedy až strašidelné. V tejto príručke vám poskytneme konkrétne stratégie, ako sa vyrovnať s obdobím vzdoru u rôznych vekových skupín detí, aby ste im lepšie porozumeli a efektívne reagovali na ich emocionálne reakcie a potreby.
Obdobie vzdoru je typické výbuchmi intenzívnych emócií, plačom, krikom, hádzaním sa o zem a ďalšími prejavmi frustrácie. Takéto záchvaty sú bežné najmä u malých detí, pretože sú vo fáze vývoja, kedy sa ešte len učia ovládať svoje pocity a komunikovať svoje potreby. Hoci vás môžu jednoducho vystrašiť, záchvaty hnevu sú bežnou súčasťou emocionálneho rastu dieťaťa. Záchvaty zvyčajne začínajú vo veku 18 mesiacov a vrcholia medzi 2. a 3. rokom života.
Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou. Podľa americkej klinickej psychologičky Becky Kennedy sa deti už v prvých rokoch života naučia prispôsobovať svoje správanie tak, aby mali s rodičmi bezpečný vzťah. Ak zareagujete určitým spôsobom, dieťa zistí, že niektoré z jeho emócií môžu váš vzťah ohroziť. Snaží sa ich preto potláčať, zväčša pomocou hanby alebo viny. Keď rodičia napríklad opakujú dcére, aby „nebola taká precitlivená“, naučí sa, že jej pocity sú „zlé“ a začne ľudí od seba odháňať. Opačný typ vašich reakcií dieťa naučí, že jeho pocity sú skutočné, oprávnené a je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť.
Obdobie vzdoru je bežnou súčasťou vývoja dieťaťa, no nemá rovnaké prejavy vo všetkých fázach života. Napríklad fáza vzdoru u dvojročných nie je to isté ako amoky u päťročných detí. Každá veková skupina má svoje vlastné problémy a dôvody, prečo sa u nej emočné výbuchy vyskytujú.
Ako predchádzať záchvatom hnevu:
- Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
- Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
- Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
- Stanovte si pravidlá správania a vysvetlite ich dôsledky: Definujte si pár jednoduchých pravidiel správania a popíšte, čo sa stane, ak deti tieto pravidlá porušia. „Ak dnešný odchod z ihriska neprebehne bez vystrájania, zajtra už sa tam znovu nevrátime." Samozrejme, buďte dôslední.
- Vyhnite sa náhlym zmenám: Dajte dieťaťu včas a vopred vedieť, keď sa niečo zmení, prípadne kedy je čas ukončiť aktivitu (napr. hranie), aby sa vedelo prispôsobiť.
Ako reagovať počas záchvatu hnevu:
- Zachovajte pokoj: Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií (najnáročnejšia časť pre všetkých rodičov, ale naozaj to funguje).
- Rešpektujte pocity dieťaťa: „Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí. Čo robiť po záchvate?
- Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu. Prečo k nim dochádza: Slovná zásoba je síce širšia, ale vyjadriť emócie je stále náročné.
- Vyhnite sa zvýšeniu hlasu: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
- Vytvorte miesto na upokojenie sa: Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť (napr.
Čo robiť po záchvate hnevu:
- Usilujte o to, aby dieťa prijalo svoje pocity: Pomôžte drobcovi pochopiť a pomenovať aktuálnu náladu.
- Naučte ho mať svoje emócie pod kontrolou: Pokúste sa dieťa poučiť o stratégiách, ako ovládať svoje pocity. Môžete to skúsiť pomocou filmu V hlave. Alebo vyskúšajte tento prístup: „Vidím, že si nahnevaný. Je v poriadku, že sa tak cítiš. Aj ja sa niekedy hnevám. Predstav si však, ako mama kričí a hádže sa o zem. To by ti bolo smutno, však? Vieš, čo robím, keď sa hnevám?
- Chváľte ho: Pochváľte dieťa, keď sa upokojí.
Špecifické prejavy a reakcie v rôznych vekových obdobiach
18 mesiacov - 2 roky:
- Prečo k nim dochádza: Rastie frustrácia z pravidiel a túžba robiť veci po svojom.
- Prejavy: Presunú sa do verbálnej roviny.
- Ako reagovať:
- Pripomeňte im techniky na upokojenie, ktoré ste sa spolu naučili: Počítanie a hlboké nádychy, spev…
- Dajte si prestávku: Krátka pauza, ktorú dieťa strávi v úplnom tichu, môže v tomto veku byť veľmi nápomocná.
- Čo robiť po záchvate:
- Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom: Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
- Hrajte kooperatívne hry, kde si vymeníte role: Hry, kde sa dieťa môže vžiť do úlohy rodiča, sú zábavné a zároveň efektívne.
2 - 5 rokov:
- Prečo k nim dochádza: Zvýšený počet sociálnych interakcií v tomto veku často vedie ku konfliktom s rovesníkmi, keďže sa deti ešte len učia vysporiadať s emóciami a túžbami iných ľudí.
- Ako im predchádzať:
- Otvorená komunikácia: Deti sú už dosť staré na to, aby samostatne hovorili o svojich emóciách a frustráciách.
- Sociálne zručnosti: Rozvíjajte v dieťaťu empatiu aj rešpekt k emočnému prežívaniu druhých. Naučte ho rozpoznávať a reagovať na pocity jeho priateľov.
- Ako reagovať:
- Využite kútik na upokojenie: Mať špeciálne miesto, kam sa môže dieťa chodiť upokojiť, vie byť aj v tomto veku veľmi užitočné. Vhodný je napr.
- Držte sa blízko: Buďte nablízku, aby ste poskytli podporu a uistenie. Nezamykajte ho samé v miestnosti.
- Pripomeňte mu váš predchádzajúci rozhovor: „Pamätáš sa na našu malú dohodu? Čo si sľúbil mame a čo mama sľúbila tebe?" To ich môže prinútiť sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým.
- Čo robiť po záchvate hnevu:
- Naučte ho prijať situáciu: Je to ideálny vek naučiť dieťa, že nie všetko môže ísť podľa jeho predstáv.
- Dajte im najavo, že ich chápete: Je dôležité, aby dieťa vedelo, že rozumiete jeho pocitom.
- Diskutujte o pozitívnych spôsoboch, ako sa vysporiadať s frustráciou: Naučte ich už spomínané stratégie.
Vždy sa s deťmi rozprávajte z očí do očí (teda vo výške očí dieťaťa) namiesto toho, aby ste na ne pozerali zhora. Pomôže im to pri upokojení a budú sa cítiť „menej v ohrození“.
Respiračný afekt: Keď plač zmení farbu tváre
Plač bábätka v okamihu jeho narodenia je dobrým znamením. Obzvlášť po predčasnom pôrode sa naň napäto čaká. Je symbolom zdravia a pripravenosti pobiť sa o svoje miesto na tomto svete. Dojíma a rozradostňuje. No plač bábätka môže aj frustrovať, vyčerpávať, nahnevať. Najmä ten, ktorý trvá pridlho, je intenzívny a neutíchajúci.
Výskumy mozgu ukázali, že plač vlastného bábätka v prvých týždňoch po pôrode u mami vyvoláva pocit nabudenia a úzkosti. No podobné pocity vyvoláva aj u „nerodičov“. Pri zvuku detského plaču sa im zvýši hladina stresových hormónov v krvi a sú v pohotovosti. Z hľadiska evolúcie to má veľký význam. Dospelý sa pod vplyvom emočného stresu snaží nájsť príčinu nepohodlia bábätka a čo najrýchlejšie ju odstrániť - a to zvyšuje šancu bábätka prežiť.
Vedci pozorovaním stoviek bábätiek počas ich prvého roka života zistili, že ich plač má určité zákonitosti. Novorodenci zväčša plačú málo, od približne druhého týždňa až do druhého mesiaca sa počet preplakaných hodín zvyšuje, na konci druhého mesiaca dosiahne vrchol a potom začne krivka klesať. Medzi tretím a piatym mesiacom dosiahne stabilnú úroveň. (Existujú však aj výnimky). Podobne sú na tom aj predčasne narodené deti, s tým rozdielom, že ich vrchol nastáva v polovici druhého mesiaca korigovaného veku. To naznačuje, že plač nie je reakciou len na prostredie, ale svoju úlohu tu zohráva aj zrelosť jeho tela - najmä nervovej sústavy.
Nadmerný plač dieťatka môže vyvolať u rodičov pocity zlyhania, neschopnosti či presvedčenia, že sú „zlí rodičia“. Strácajú pocit rodičovskej kompetencie. K tomu sa pridružuje deficit spánku, nedostatok oddychu, frustrácia a to všetko vedie k permanentnému stresu. Ten môže viesť až k pocitu vyčerpanosti či k depresiám. Závažné dôsledky môže mať nadmerný plač bábätka aj na vzťah rodič-dieťa. Rodič môže vidieť svoje dieťatko ako problémové, môže ho podvedome či vedome obviňovať z toho, že im to „robí naschvál“ , že s nimi „manipuluje.“ Je to náročné obdobie aj pre tých najviac milujúcich rodičov.
Je dôležité si uvedomiť, že bábätko nedokáže manipulovať, nerozumie súvislostiam ani príčinám a už vôbec nechápe čas. Existuje preň len „tu a teraz“. Plač je v prvých týždňoch jeho života jeho jediným komunikačným nástrojom. Tento nástroj je inštinktívny a dáva ním najavo každý pocit straty pohody. Hlad, chlad či strach predstavuje pre jeho organizmus životné ohrozenie, a tak plače, aby privolal dospelých a tí ho „zachránili“. Za plačom bábätka sa väčšinou skrýva jeho nenaplnená potreba. Napríklad potreba spánku, jedla, kontaktu, či podnetu na hranie.
Z výskumov vyplýva, že len veľmi málo bábätiek plače zo závažných zdravotných dôvodov. Ak predsa len ich plač súvisí so zdravotným problémom, jedná sa o veľmi prenikavý, veľmi hlasný a vysoký plač. Môže byť vyslovene neznesiteľný. Bábätko nemá žiaden denný rytmus, nerozoznáva deň od noci, jeho nočný spánok sa postupne nepredlžuje. A takýto nadmerný a neutíšiteľný plač uňho pretrváva aj po štvrtom mesiaci. Zdravotnými príčinami nadmerného plaču zvyčajne sú: neznášanlivosť kravskej bielkoviny či iná potravinová intolerancia obsiahnutá v materskom či umelom mlieku, reflux alebo hnačky, ktoré sú sprevádzané úbytkom hmotnosti, bolesti hlavy, abnormality v centrálnom nervovom systéme, infekcie močového traktu, či ak matka užívala počas tehotenstva niektoré silné lieky. Ak máte podozrenie, že vaše dieťatko plače zo zdravotných dôvodov, navštívte pediatra a podeľte sa s ním o svoje obavy.
Biochemik William Frey skúmal chemické zloženie ľudských sĺz a zistil, že je v nich prítomnosť hormónov a neurotransmiterov, ktoré súvisia so stresom. Prišiel tak s myšlienkou, že slzíme pri plači preto, aby sme tieto látky z tela vylúčili, a tak nastolili v tele chemickú rovnováhu. Dieťatko tak môže plakať aj z dôvodu „hojenia sa“. Nadmerný plač bábätiek sa dá považovať za biologický mechanizmus ich telíčka, ako sa zbaviť stresu. Okrem toho, že im umožňuje zbaviť sa prebytočných chemikálií potením a slzami, pomáha aj pri vybíjaní energie, čo navodzuje hlboké uvoľnenie. Predčasne narodené bábätko je často krát v prvých dňoch či týždňoch stresované fyzickými zraneniami (bolestivé lekárske procedúry…), ale nesie si aj emočné zranenia (odlúčenie od matky po pôrode…). V takomto prípade je ideálne obmedziť stres, odstrániť zdroj rozrušenia, láskyplne svoje bábätko držať v náručí a dovoliť mu, aby sa vyplakalo. Pokiaľ je trauma u bábätka závažná, jeho záchvaty plaču môžu trvať až niekoľko mesiacov, než sa jej zbaví a jeho telo dosiahne rovnováhu.
Kategórie stresu u bábätka:
- Prenatálny stres a pôrodná trauma: Prenatálny stres je taký, ktorý bábätko zažilo kým ešte bolo v brušku. Výskumy ukazujú, že deti matiek, ktoré boli v tehotenstve úzkostlivé či depresívne, plačú viac. Pôrodná trauma zahrňuje ťažký pôrod, odlúčenie bábätka od matky po pôrode a podobne.
- Nenaplnené potreby: Tu sa jedná konkrétne o potrebu dotyku a nosenia. Bábätko, ktoré strávilo prvé týždne svojho života v inkubátore, môže byť citovo ranené z nedostatku dotykov a nosenia.
- Zahlcujúce podnety: Bábätko je každý deň vystavené množstvu zážitkov, ktorým nerozumie. Je zahltené novými informáciami, ktoré si nevie spojiť so známou skúsenosťou. Predčasne narodené deti sú obzvlášť citlivé na zahltenosť podnetov. Výskumy ukázali, že bábätkám narodeným predčasne veľmi prospievajú impulzy, ktoré poznajú z bruška (jemné pohupovanie, tlkot srdca). Naopak, hlučné prostredie či ostré svetlo ich pravdepodobne vyvedú z miery.
- Vývojová frustrácia: Pre deti môže byť zdrojom stresu aj ich bezmocnosť či nešikovnosť. Nedá sa jej úplne vyhnúť. Je súčasťou vývoja bábätka.
- Fyzická bolesť: V tejto kategórií je všetko od bolesti spôsobenej napríklad vyšetrením až po chlad, prílišné teplo, či chorobu.
- Strach: Odlúčenie od rodičov, napätá atmosféra v domácnosti, ignorovanie bábätka, prudké zdvihnutie, hluk…
V jednej štúdii výskumníci požiadali skupinu matiek, aby svoje deti denne nosili o dve hodiny navyše. Kontrolná skupina matiek mala svojim deťom poskytnúť len vizuálnu stimuláciu navyše. Matky, ktoré svoje deti viac nosili, uviedli, že ich deti v 6. týždni plakali o hodinu menej ako deti v kontrolnej skupine. Pri plači bábätka je dôležité mať ho v náručí toľko, koľko potrebuje. Prítomnosť inej ľudskej bytosti uňho efektívne uvoľňuje napätie. Ak bábätko vo vašom náručí plače, neznamená to, že vás pri sebe nechce. Práve naopak. Vytvárate mu emočné bezpečie, ktoré je potrebné pri spúšťaní jeho hojivého procesu. Môže sa pokojne vyplakať, lebo vie, že ste tu preň aj v tejto ťažkej chvíli. Náruč na vyplakanie bábätku pomáha zbaviť sa získanej traumy ešte v ranom detstve, a to posilňuje jeho fyzické aj emočné zdravie a jeho schopnosť učiť sa.
Ľahko sa to píše, ťažšie realizuje. Detský plač je veľmi stresujúci. Preplakané týždne sú určite ťažkým obdobím pre nejedného rodiča. Je dobré uvedomiť si, že je to „len obdobie“ a to, že máte plačúce bábätko neznamená, že ste zlý rodič. Ak cítite, že je to už nad vaše sily, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.
Hoci obdobie vzdoru je vo väčšine prípadov prirodzenou súčasťou detského rastu, sú chvíle, keď jednoducho musíte vyhľadať pomoc. A nakoniec, pamätajte - ak čelíte týmto výzvam, je normálne vyhľadať pomoc a nie je to nič zlé, ani niečo, za čo by sa bolo treba hanbiť. To všetko patrí k dospievaniu a väčšina detí a rodičov si týmto obdobím úspešne prejde, rovnako ako u iných vývojových míľnikov. Žiaden strach, prejde to. Alebo sa s tým naučíte pracovať. Dovtedy sa vyzbrojte trpezlivosťou a láskou pre vašich malých nezbedníkov!