Každý rodič sa v istej fáze školského života svojho dieťaťa stretne s nepríjemnou realitou: dieťa odmieta ísť do školy. Táto situácia môže nastať náhle, alebo sa môže postupne stať súčasťou každodennej rannej rutiny. Kľúčovým prvkom pri riešení tohto problému je správna identifikácia jeho príčiny, pretože za neochotným vstávaním sa často skrýva oveľa hlbší problém. Ako rodič by ste mali vedieť, že odmietaním školy dieťa rieši nejaký svoj momentálny problém. Týmto vonkajším prejavom sa však len dostane do ešte väčších ťažkostí. Preto je kľúčové naučiť deti, aby dokázali svoje problémy riešiť samé.
Zodpovednosť za školskú dochádzku: Dospelý pohľad na detský svet
V dnešnej spoločnosti je často trendom tvrdiť, že deti nemusia niesť zodpovednosť za svoje činy. Prevláda presvedčenie, že ak trváme na pravidlách, deti z toho nič pozitívne nemajú. Dospelí, ktorí ráno vstávajú a chodia do práce, však dokázali vyriešiť problém chodenia do práce. Majú dostatok schopností na to, aby si s ním poradili a vedeli úspešne vo svete fungovať. Stáli za tým najmä dve veci - motivácia a dôsledky. Motivácia je dôvod, pre ktorý pracujú. Potrebujú zabezpečiť seba a svoju rodinu. Chcú si kúpiť byt, dom, auto, túžia po dovolenke, či krásnych šatách. Dôsledkom je, že ak nepôjdu do práce, stratia ju. Potom stratia svoje zázemie a môžu skončiť na ulici. Podobne to funguje aj u detí.
Riešenie je v dvoch krokoch. Dieťa musí znášať dôsledky svojho správania tak, aby ste sa nezamotali v danej situácii a nemuseli jeden druhému dokazovať, kto je tu silnejší. Nezabudnite na to, aby trest súvisel s daným problémom a logicky z neho vyplýval. Napríklad mu môžete povedať: „Celý týždeň sa ti nepodarilo vstať na čas a bez problémov, takže na budúci týždeň pôjdeš do postele o hodinu skôr. Ak budeš vstávať v pohode, môžeme sa potom vrátiť k pôvodnej večierke, no tento týždeň mi to budeš musieť dokázať.“ Uplatňujte trest hneď na začiatku celého procesu, aj keď je vaše dieťa len v prvých ročníkoch. Ak sa nechuť chodiť do školy stane neustále prítomným problémom, nechajte dieťa, nech dôsledky skúsi na vlastnej koži aj v širšom okruhu, než je rodina. Nepíšte mu ospravedlnenky, nezakrývajte mu donekonečna chrbát. Nech príde neskoro a nesie za to dôsledky uvalené školou, zhoršenú známku zo správania, či celkovo horší prospech. Mali by ste prijať fakt, že vaše deti vyrástli a sú z nich mladí ľudia, tínedžeri, ktorí nesú svoju zodpovednosť a dôsledky sú ich vizitkou, nie vysvedčením dospelého.
Identifikácia koreňa problému: Prečo dieťa nechce do školy?
Keď ho ráno ťaháte z postele, nepokúšajte sa viesť s ním vážny rozhovor na tému zodpovednosť. V tejto chvíli nie je priestor na to, aby sa naučili ako riešiť nepríjemnosti. Zaoberajú sa viac argumentmi, ktorými by vás presvedčili, rozmýšľajú nad výhovorkami a dohadujú sa s vami. To, že vaše dieťa nechce ísť do školy môže byť vonkajší prejav nejakého dôležitejšieho problému. Pozrite sa aj na jeho správanie mimo školy. Aký je doma? Plní si svoje povinnosti? Dôležité je vedieť, ako spolu komunikujete o zodpovednosti. To totiž úzko súvisí s tým, ako vážne sa stavia dieťa ku svojim povinnostiam. Ak vaše dieťa odmieta ísť do školy a každé ráno s ním zvádzate boj, mali by ste asi prehodnotiť svoj vlastný prístup. Odporuje vám takmer v každej záležitosti, o ktorú ho požiadate? Neplní ani doma svoje povinnosti? Môže si kedykoľvek zapnúť počítač, byť na telefóne či pozerať televíziu? Niekedy rodičia nesprávne reagujú na to, že deti nechcú ísť do školy a kričia, či trestajú ich odnímaním vecí. Deti sa však pod takýmto tlakom dostávajú do pozície, kedy nemajú čo stratiť a odmietajú školu ešte intenzívnejšie.
Medzi najčastejšie príčiny odmietania školy patria:
- Strach z odlúčenia: Dieťa môže mať ťažkosti s odlúčením od rodičov, najmä ak je na nich silno naviazané. Pre deti je to niečo úplne nové, čo si nevedia predstaviť. Dieťa však stráca niekoho, kto bol celý jeho život pri jeho boku.
- Nové prostredie a zmena rutiny: Prechod z domáceho prostredia do školy, kde platia iné pravidlá a je prítomná iná autorita, môže byť pre dieťa stresujúci. Reakcie rodiča sú rôzne a často podliehajú nedostatku času alebo autoritatívnym sklonom. Aj malé zmeny v dennej rutine školy môžu viesť k tomu, že sa dieťa necíti dobre.
- Problémy s rovesníkmi a nedostatok istoty: Dieťa môže mať problémy s interakciou s inými deťmi, môže sa cítiť osamelo alebo byť šikanované. Možno je v skupine dieťa, z ktorého má vaše dieťa strach alebo ktoré sa mu vysmieva. Možno došlo v poslednej dobe k hádkam alebo dokonca bitkám, ktoré odrádzajú dieťa od školy. Dieťa môže mať pocit neistoty, ak nevie, čo ho v škole čaká, alebo ak sa necíti dostatočne pripravené na aktivity, ktoré sa tam vykonávajú.
- Postavenie mimo triedneho kolektívu: Dieťa sa môže cítiť vylúčené zo sociálnych skupín v škole, čo vedie k pocitu osamelosti a nepatričnosti.
- Strach zo zlyhania a nenaplnenia očakávaní: Dieťa sa môže obávať, že nesplní očakávania rodičov alebo učiteľov, čo môže viesť k úzkosti a neochote čeliť školským povinnostiam.
- Problémy s učením: Niektoré deti môžu mať špecifické problémy s učením, ako sú poruchy pozornosti, dyslexia alebo dysgrafia, ktoré im sťažujú zvládanie školských úloh a vedú k frustrácii a nechuť chodiť do školy.
- Prísne známkovanie a tlak na výkon: Nadmerný tlak na dosahovanie výborných výsledkov a prísne hodnotenie môže u detí vyvolávať stres a strach zo zlyhania.
- Nedostatok vlastnej zodpovednosti: Ak dieťa nie je vedené k samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy, môže sa v škole cítiť stratené a neschopné zvládať požiadavky.
- Prehnaná ochrana zo strany rodičov: Rodičia, ktorí deťom neumožňujú samostatne prekonávať problémy a prekážky, ich nepripravujú na reálny svet a následne sa v ňom cítia neisto.
- Problémy s učiteľkou: Nepriaznivý vzťah s učiteľkou, pocit nespravodlivosti alebo nepochopenia môže viesť k odporu voči škole.
Ako zistiť príčinu a podporiť dieťa?
Rodičia by mali byť trpezliví a snažiť sa zistiť, čo presne je príčinou detského stresu.
- Rozhovor s dieťaťom: Opatrne sa pokúste zistiť, o aké dôvody ide. Na otázku „Prečo nechceš ísť do škôlky?“ nám deti pravdepodobne nedajú jasnú odpoveď. Dieťa totiž väčšinou nie je schopné povedať, prečo plače, neje alebo nekomunikuje. Dôvod je jednoduchý. Ono to jednoducho nevie. Možno ani jemu samému nie je veľakrát jasné, aká je vlastná príčina. Tu pomôže len pokojný rozhovor, napríklad večer pred spaním, kedy sa s dieťaťom porozprávame o pekných aj menej pekných zážitkoch zo školy, o piesňach a hrách, najlepších kamarátov a aj o deťoch, ktoré dieťa nemá príliš v láske. Nechajte hovoriť dieťa a pozorujte pritom, kedy bude veselé a kedy bude pôsobiť utrápene. Tým získate prvé oporné body.
- Pozorovanie správania: Pozrite sa aj na jeho správanie mimo školy. Aký je doma? Plní si svoje povinnosti? Dôležité je vedieť, ako spolu komunikujete o zodpovednosti. To totiž úzko súvisí s tým, ako vážne sa stavia dieťa ku svojim povinnostiam.
- Komunikácia s učiteľmi: Spolu sa dohodnite ako by ste dokázali dieťaťu pomôcť. Učitelia v škole sú vašimi partnermi v adaptácii dieťaťa. Komunikujte s nimi o problémoch, ktoré dieťa má, a spoločne hľadajte riešenia. Zistiť, ako to dieťa zvláda po odchode rodičov.
- Hra a čítanie kníh: Rodič by mal pochopiť, čo presne je príčinou detského stresu. Môže to dosiahnuť napríklad hrou, v ktorej do školy nastupujú zvieratká. Rodič môže vymyslieť príbeh o zvieratku alebo sa spolu hrať s nejakou hračkou tak, že v príbehu alebo hre opíše správanie dieťaťa. Zvieratko a hračka pomáha udržať dieťaťu odstup, aby necítilo, že je to o ňom. Pritom môže dieťaťu klásť otázky, napríklad: „Prečo si myslíš, že medvedík plače v škole? Prečo medvedík silno držal mamu medvedicu?“ Dieťa tak môže prerozprávať cez hračku alebo postavu v príbehu svoje emócie. Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou školy, na trhu ich je neúrekom. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo.
6 tipov, ako pripraviť deti ráno
Stratégie na riešenie odmietania školy
Príprava na školu a postupné zoznamovanie: Už pred nástupom do školy môžete dieťa pripraviť na to, čo všetko ho čaká a čo sa bude odohrávať. Predídete tak šoku z neznámeho a momentom nechuti zúčastniť sa vyučovania. Hovorte s dieťaťom o tom, čo sa v škole robí a aké to tam je. Vyzdvihujte pozitívne veci, že sa veľa naučí, spozná nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami a dieťa sa do školy začne tešiť. Vysvetlite aké budú jeho práva a povinnosti v škole. Pripravte ho na to, že učiteľ môže mať iné predstavy a metódy nastolenia poriadku. Aby sa dieťa lepšie adaptovalo na nové prostredie, môže byť užitočné postupne ho zoznamovať so školou. Môžete začať krátkymi návštevami, kedy sa spolu pozriete na priestory školy, zoznámite sa s učiteľmi a detskými aktivitami.
Rutina a pozitívny prístup: Deti milujú rutinu, pretože im dáva pocit bezpečia. Zaveďte pravidelnú rannú rutinu, ktorá dieťa pripraví na odchod do školy. Môže to byť spoločné raňajkovanie, obľúbená hudba, alebo hra, ktorá mu pomôže cítiť sa lepšie. Najjednoduchšie je zabezpečiť také veci ako mať vopred prichystané oblečenie. Vytvoriť si z obrázkov zoznam vecí, ktoré musíme pred odchodom stihnúť, dieťa obrázky môže vymaľovať. Môže tam byť priestor, že ak stihneme všetky tieto veci, ostane nám čas ešte si prečítať spolu jednu rozprávku. To deti môže motivovať, aby spolupracovali pri obliekaní, umývaní a podobne. Skúste sa sústrediť na pozitívne stránky školy a hovoriť o nej s nadšením. Môžete rozprávať o aktivitách, ktoré ho tam čakajú, o nových kamarátstvach a hrách. Pomôžte mu tešiť sa na školu tým, že budete zdôrazňovať to, čo ho čaká dobré. Hovorte o kladoch školy - priatelia, vedomosti… neapelujte na skvelý výkon, miesto toho podporujte dieťa v tom, že sa učí samé pre seba, nie pre jednotky. Potreba bezchybného výkonu je u detí stresor číslo jedna.
Sebavedomie rodiča a komunikácia s učiteľmi: Ak budete prejavovať nervozitu alebo váhanie, dieťa to vycíti a môže sa cítiť ešte viac neisté. Povedzte dieťaťu, že sa uvidíte poobede alebo po spánku, a ubezpečte ho, že sa vrátite. Najdôležitejšie je, aby sa upokojil rodič. Dieťa cíti nervozitu rodičov. Ak mu roztraseným hlasom hovoríme, ako je super ísť do školy, ostane zmätené. To, čo hovoríme, vôbec nesúhlasí s tým, ako to hovoríme. Vtedy je vhodnejšie priznať, že aj pre nás rodičov je to veľká udalosť a sme z toho rozrušení. Učitelia v škole sú vašimi partnermi v adaptácii dieťaťa.
Podpora sebavedomia a obľúbená hračka: Pomôžte dieťaťu budovať sebavedomie tým, že ho budete povzbudzovať a chváliť za každý malý úspech. Napríklad, keď sa mu podarí prísť do školy bez plaču alebo keď sa zapojí do hry s inými deťmi. Pýtajte sa dieťaťa, čo by mu pomohlo cítiť sa v škole lepšie. Možno mu bude pomáhať mať pri sebe obľúbenú hračku alebo nejaký predmet, ktorý ho spája s domovom. Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho prípadným obavám a uistite ho, že mu veríte, a že to určite zvládne. Zvýšite tak jeho sebadôveru. Zároveň mu dovoľte zobrať si so sebou niečo dôverné, napríklad obľúbenú hračku. Bude sa cítiť istejšie. Napríklad mama môže dať voňavku na ruku a povedať, že si k nej môže privoňať, keď mu bude smutno. Môže mu nechať nejakú vec, ktorú ešte potrebuje. Ten predmet evokuje dieťaťu, že sa mama vráti, napríklad šatka, ktorú ma na krku. Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa mama vráti. „Prídem, keď bude ručička na dvanástke a trojke.“ Alebo „Prídem po spinkaní.“
Trpezlivosť a rešpektovanie pocitov: Každé dieťa je jedinečné a niektorým môže adaptácia trvať dlhšie ako iným. Buďte trpezliví a dajte dieťaťu čas, ktorý potrebuje na to, aby sa cítilo v škole pohodlne. V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v školách často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako. Je dôležité rešpektovať pocit dieťaťa. Dať mu vedieť, že chápem, aké je to preň ťažké. Na začiatku je teda dôležité umožniť dieťaťu rozprávať. Nezastaviť ho hneď slovami, že veď v škole je dobre. Rešpektovať emócie znamená najskôr počúvať. Pomôcť môžeme ešte prerozprávaním toho, čo dieťa povedalo, napríklad „aha, nepáči sa ti tam“, a počkať, ako bude dieťa pokračovať. Plač nie je problém. Je to reakcia na to, ako sa dieťa cíti. Ak zakazujete plakať, beriete dieťaťu zručnosť, ktorou rieši danú situáciu.
Rituály: Vo všeobecnosti pomáha, keď každý deň po príchode do školy opakujete rovnaký rituál. Od príchodu do školy až po odovzdanie učiteľke. Tento rituál môžete opakovať aj doma pri hre na školu. Dieťa môže chcieť vymeniť si roly. Vtedy je dobré počúvať, čo vám v role rodiča hovorí. To môžu byť vety, ktoré by rado počulo.
Čo nerobiť pri riešení neochoty chodiť do školy?
- Netrestať: Niekedy rodičia nesprávne reagujú na to, že deti nechcú ísť do školy a kričia, či trestajú ich odnímaním vecí. Deti sa však pod takýmto tlakom dostávajú do pozície, kedy nemajú čo stratiť a odmietajú školu ešte intenzívnejšie.
- Neignorovať sťažnosti vášho dieťaťa: Vypočujte si, čo vám dieťa hovorí, aj keď sa vám to zdá nepodstatné.
- Neprenášať vaše skúsenosti: Každé dieťa je iné a vaše vlastné negatívne skúsenosti zo školy nemusia byť relevantné pre vaše dieťa.
- Nerozrobiť z problému triviálnosť: Nehovorte dieťaťu, že "to nič nie je" alebo "každý to tak má". Jeho pocity sú dôležité.
- Negeneralizovať: Nehovorte "vždy" alebo "nikdy", keď popisujete správanie dieťaťa.
- Nezahanbovať: Nikdy nepoužívajte hanlivé slová alebo neporovnávajte dieťa s inými deťmi.
- Neporovnávať: Každé dieťa má svoje tempo a svoje problémy.
- Nevyjednávať: Stanovte jasné hranice a dôsledky, ale nepodliehajte neustálym dohadom.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Podľa odborníkov je vhodný čas na vyhľadanie odbornej pomoci vtedy, keď rodičia cítia, že sa im situácia vymyká spod kontroly. Keď nevládzu a reakcie dieťaťa neustupujú alebo sa zhoršujú. Ak začnú mať deti výrazné zmeny správania, nočné desy, pomočujú sa alebo pokakávajú. To všetko signalizuje, že tú situáciu riešia - nie však smerom von, ale emócie v nich bublú. Neexistuje však všeobecná odpoveď, pretože sú rodičia, ktorí zvládnu riešiť aj takéto situácie. Ak ste už urobili spomínané opatrenia, ale nič nezaberá, navštívte terapeuta alebo detského psychológa. Odporúčanie získate aj od výchovného poradcu.
Pri šikanovaní je vhodné, aby sa zapojil do pomoci aj psychológ a škola. V školách sa robia preventívne programy podľa požiadaviek učiteľov, konkrétne našité na triedu, ak je o to záujem. Potrebné je zadať požiadavku príslušnému Centru psychologického poradenstva a prevencie.
Ak sa nechuť chodiť do školy stane neustále prítomným problémom, nechajte dieťa, nech dôsledky skúsi na vlastnej koži aj v širšom okruhu, než je rodina. Nepíšte mu ospravedlnenky, nezakrývajte mu donekonečna chrbát. Nech príde neskoro a nesie za to dôsledky uvalené školou, zhoršenú známku zo správania, či celkovo horší prospech. Mali by ste prijať fakt, že vaše deti vyrástli a sú z nich mladí ľudia, tínedžeri, ktorí nesú svoju zodpovednosť a dôsledky sú ich vizitkou, nie vysvedčením dospelého. Myslite na to, že vaše dieťa je jedinečné a treba ho tak aj vnímať. Ak máte problém s financiami a v nadväznosti na to s dochádzkou, je vhodné, keď sa obráti na školu. Na niektorých (nie všetkých) školách sa vypomáha z fondu združenia rodičov. Pri šikanovaní je vhodné, aby sa zapojil do pomoci aj psychológ a škola. V školách sa robia preventívne programy podľa požiadaviek učiteľov, konkrétne našité na triedu, ak je o to záujem. Potrebné je zadať požiadavku príslušnému Centru psychologického poradenstva a prevencie. Vždy, keď vaše dieťa robí ráno scény, že nechce ísť do školy, musíte urobiť niekoľko vecí. Najprv správne identifikovať problém, pretože za neochotným vstávaním môže byť niečo úplne iné. Neváhajte použiť obmedzenia, stanoviť hranice a nechať dieťa niesť dôsledky za svoje správanie. Aj v živote to predsa tak funguje.