Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
Emočný koučing: Cesta k porozumeniu pocitov
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Pre dieťa je však často náročné pochopiť, pomenovať a spracovať svoje pocity. Správne zvládanie emócií pomáha deťom budovať sebadôveru, empatiu a odolnosť. Už batoľa rozpoznáva nálady rodiča a reaguje na ne. Prvé pokusy o emočné vyjadrenie - hnev, smiech, strach - prichádzajú veľmi skoro. Medzi 2. a 4. rokom života sa začína rozvíjať aj morálka a dieťa si začína uvedomovať rozdiel medzi dobrým a zlým, učí sa kontrolovať svoje správanie.
MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička a psychoterapeutka, zdôrazňuje, že emócie sú prirodzenou súčasťou života a nie sú problémom, ale príležitosťou učiť sa. Ak dáme dieťaťu priestor cítiť, porozumieť a zvládať svoje pocity, pripravíme ho na život plný výziev a zdravých vzťahov. Buďme mu sprievodcom, nie sudcom.
Hnev ako signál: Čo sa skrýva za prejavmi dieťaťa?
Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Príklad zo života: Syn s ohrýzaním nechtov a nepríjemnými dotykmi
MUDr. Dobrý deň, môj 3,5-ročný syn má zlozvyk, že si ohrýza nechty, dáva prsty do úst a občas si oblizuje ruku. Robí to veľmi často, pri akýchkoľvek situáciách a kdekoľvek. Viem, že to pramení z napätia alebo z nejakej nervozity či nespokojnosti. Ako prísť na to, prečo to robí? Na otázky typu, čo ho trápi, nevie odpovedať. Buď mlčí, alebo odpovie niečo úplne iné.
Ďalší zlozvyk, ktorý nám veľmi prekáža, je ten, že často pri radosti či nadšení použije veľmi nepríjemné prsty do tváre. Teší sa, smeje a v tej radosti zaškriabe, štípne alebo len tak zatlačí prstami do tváre. Robí to najbližším - mne, manželovi, starým rodičom. Upozorňujeme ho, že do tváre nie. Hovorím mu, že môže do hrude, brucha, ruky, ale nie hlava, tvár. Keď na neho ostrejšie vybehnem, veľmi sa stiahne, niekedy sa aj rozplače. Nechce nám zle a povie, že to nechcel urobiť. Prečo to robí? Ako mu pomôcť odnaučiť ho to?
Ďalšia vec, ktorú robí, je to, že pri radosti udrie do nás hlavou ako baran, alebo skočí na nás. Niekedy to dosť zabolí, je pomerne veľký a má už 18 kg. To s ohrýzaním začalo, keď sme „stratili“ cumlík. Postupne sa pridali ďalšie zlozvyky, ktoré som popísala. Má mladšieho 10-mesačného bračeka a všetko to postupne začalo po jeho narodení.
Tieto prejavy môžu signalizovať vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom, ako uvádza detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová. Zlozvyky ako ohrýzanie nechtov alebo tiky sú často signálom, že dieťa nevie inak spracovať frustráciu či nespokojnosť. Prudké reakcie pri radosti, ako je škrabanie či udieranie hlavou, môžu byť tiež prejavom nezvládnutia silných emócií alebo nedostatočne rozvinutých sociálnych zručností. Dôležité je pochopiť, že tieto prejavy nie sú „zle“, ale sú spôsobom, akým dieťa komunikuje svoje potreby a pocity, ktoré ešte nedokáže inak vyjadriť.
Rodič ako vzor: Učenie sa empatii a sebaregulácii
Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Martina Vagačová, lektorka Efektívneho rodičovstva, zdôrazňuje, že emócia je benzín do motora nášho správania. Aby mal život farbu a chuť, je všetko o emóciách. Emócie nás sprevádzajú každý deň a ovplyvňujú naše fungovanie, prežívanie a samozrejme - správanie. V minulosti boli považované za nebezpečné, keďže nás vedia pohltiť a nie vždy pod ich tlakom konáme správne. Aj preto sme sa učili ich potláčať. Emócie sú však dôležitý vnútorný nástroj, ktorý nám hovorí neskreslenú pravdu o nás a o tom, čo v danej chvíli potrebujeme.
Keď sa dieťa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev, rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlostí a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akékoľvek iného prejavu hnevu.
Hranice s láskou a dôslednosťou
Riešením nie je ani jedno z týchto extrémnych prístupov. Riešením je neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Dôležité je tiež stanoviť hranice a s láskou, dôsledne trvať na ich dodržiavaní. Napríklad: „Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Deti a emócie: Vývojové štádiá a ich vplyv
Každé vývojové štádium nesie so sebou dávku frustrácie. Deti prechádzajú rôznymi vývojovými štádiami - v 8. mesiacoch separačnou úzkosťou, v 15-36. mesiaci obdobím vzdoru, 5-7. rokom prvou pubertou a potom adolescenciou, pubertou. Tieto štádiá sú poznačené zvýšenou hladinou frustrácie a tomu zodpovedá aj podľa nás až „neznesiteľné“ správanie našich detí.
V týchto obdobiach sa dejú najnapätejšie situácie. Deti sa silne vymedzujú, ženie ich silná vnútorná sila robiť veci na vlastnú päsť - zvládať všetko samotné, oddelene od rodičov. Máme pocit, že sú egoistické, podľa Vagačovej ale potrebujú byť centrované na seba, aby našli potrebnú odvahu a silu posunúť sa vpred, meniť sa, pracovať na sebe. „Intenzívne správanie je výsledkom sebauvedomovania, osamostatňovania, prestavby mozgu.“
Ak nám teda dieťa vzdoruje správaním, uvedomte si, že to len odráža jeho momentálnu vývojovú potrebu ísť ďalej. Potrebuje robiť chyby, pretože sa z nich učí mozog. Potrebuje vlastnú skúsenosť, lebo cez tú sa učí spoznáva seba, slabé a silné stránky, porozumieť svetu navôkol. Nerobí „naschvál“. Len chce skúšať veci po svojom - dieťa má totiž nejakú predstavu, ako to funguje, a snaží sa ju realizovať pri hre. Keďže ale nemá nažitú zručnosť, robí množstvo chýb, čo prináša frustráciu, neistotu, tak sa správajú „intenzívne“. (To neznamená, že „všetko dovolíme“.) Dieťa bojuje za svoju pravdu, pretože chce, aby sme ju videli a porozumeli.
Amok a rozum: Kedy dieťa nevníma logiku
Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Malé deti ho ešte nemajú poriadne vyvinutý. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Dieťa ubezpečuje, že to, čo prežíva, je normálne a prirodzené, každá emócia je intenzívna, no raz SKONČÍ a dieťa sa upokojí. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. „Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu.“
Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah. „Výsledky nie sú okamžité, treba na to myslieť. Dieťa ale už má s vami emocionálny zážitok, že sa na vás dá spoľahnúť a viete mu pomôcť.“
Detský vzdor a jeho zvládanie
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si sebapresadzovanie. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti.
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú.
Sebakontrola a jej rozvoj do piateho roku života
Schopnosť sebaovládania sa najintenzívnejšie buduje do piateho roku dieťaťa a následne celý život. Skoré učenie sebaovládania, samozrejme, s prihliadnutím na vek dieťaťa a jeho schopnosti, pomáha deťom rozvinúť ich kritické myslenie, koncentráciu, schopnosť riešiť problémy a vysporiadať sa s emóciami svojho okolia. Kým je dieťa schopné sebakontroly, rodič a ďalšie osoby, ktoré vychovávajú dieťa, mu pomáhajú sa s emóciami vysporiadať. Rodič by mal preto investovať čas do vzťahu s dieťaťom a učiť ho schopnostiam sebaovládania.
Mnohí dnešní rodičia boli sami vychovávaní v duchu disciplíny, poslušnosti a potláčania vlastných pocitov. Sami častokrát preto nevedia, ako reagovať, keď ich prepadne záchvat hnevu, frustrácie, strachu, smútku. Ďalšie výskumy dokazujú, že deti, ktoré nenadobudnú schopnosť sebakontroly, vykazujú významne nižšiu schopnosť sústrediť sa a dosahujú slabšie školské výsledky. Taktiež majú častejšie konflikty s inými deťmi, trpia výrazným stresom a nevedia reagovať empaticky voči druhým ľuďom.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.
Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Medzi časté prejavy patria: často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu; je neustále smutné; nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo; izoluje sa; nechce vstať z postele; ignoruje kamarátov či blízkych. To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť.
Rizikové prejavy u detí podľa detskej psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej zahŕňajú nočné desy a nadmerný plač dieťaťa, už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi. Problémy „s kakaním“ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní). Veľkou témou u detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti. Oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku. Vzdorovité správanie. Problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie. Zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedníčka Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS, krajská odborníčka MZ SR pre psychiatriu, členka CPT Rady Európy za SR, členka Rady vlády SR pre duševné zdravie, výkonná riaditeľka ODOS, o.