Vianoce sa nezadržateľne blížia, prinášajúc so sebou atmosféru, ktorá rezonuje v srdciach malých i veľkých. Toto obdobie má svoje jedinečné čaro, ktoré v nás obnovuje vzrušenie a dojem čohosi tajomne krásneho, dobrého a veľkého. Celé toto citové ovzdušie je vzácne, ak sa z Vianoc nestane len vypáraná legenda, ak sa neprežijú ako „fiction“, ako pekná rozprávka bez vzťahu k skutočnosti. Aj veriaci ľudia môžu ľahko zabudnúť na pravý význam a ozajstnú príčinu radostnej slávnosti a prežiť vianočné sviatky s povrchnými pocitmi, bez hĺbky. Bola by škoda, aby Vianoce prešli a nezanechali v nás hlbšiu stopu. Darčeky sa rýchlo opotrebujú, sviečky dohoria a namiesto duchovného obohatenia by nám ostal v prázdnych rukách iba pozlátený obal. Po Vianociach by sme sa ocitli bez nových síl v každodenných starostiach o chlieb a uprostred tvrdého životného zápasu a ľudských egoizmov. Preto sa musíme pýtať: čo je vlastne podstata Vianoc? Ako ich máme prežiť s úžitkom a do hĺbky?
Pramene vianočnej radosti: Historická udalosť a jej hlbší zmysel
Tu nám treba odpovedať veľmi priamo: prameňom vianočnej radosti je historická udalosť, ktorú evanjelista Lukáš opisuje s dôslednosťou a presnosťou kronikára: stala sa za súpisu obyvateľstva, ktorý nariadil známy rímsky cisár August, keď Sýriu spravoval Quirínius, v mestečku Betleheme, ako to dávno predpovedal prorok Micheáš. Na okolitých poliach sa pastieri za noci dozvedeli ako radostnú novinu, určenú pre všetkých ľudí, túto zvesť: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 10-12).
Toto dieťa je prameňom radosti pre celý svet, lebo je to Boží Syn, Božie Slovo, ktoré jestvuje od večnosti: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 1.13). Toto je udalosť, ktorá nemá páru v ľudských dejinách, najväčšia senzácia všetkých storočí, skutočnosť, ktorá vrhá nové svetlo na Boha, na celé ľudstvo i na existenciu každého človeka. Ak sa v tom dieťati Boh stal človekom, tak ono má čo povedať každému z nás. V ňom sa nám osobitným spôsobom prejavila Božia láska. Neviditeľný, nesmierny, všemocný, majestátny Boh sa k nám znížil a ukázal nám svoju tvár, ako nám to dosvedčuje evanjelista Ján: „Boh je láska. A božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“
Vianoce nám pripomínajú fakt, že v betlehemskom Dieťati sa Boh stal človekom. Viacerí nekresťania nám vyčítajú, že tvrdíme o Bohu čosi nedôstojné, že znižujeme Boží majestát. Majú pravdu v tom, že „v betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem“ (Benedikt XVI.). Ale to sám Boh sa chcel takto ponížiť, skloniť k človekovi. Tu práve ukázal svoju nesmiernu lásku: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal za nás…“ Boh sa nám stal nesmierne blízkym v betlehemskom dieťati a sám mu dal meno „Emanuel“-„Boh s nami“. Toto dieťa je už naveky náš živý brat, priateľ, spolupútnik na životnej ceste, s ľudským citlivým srdcom, ale zároveň náš Pán a Boh. On ako Boh si privzal ľudskú prirodzenosť, preto ako Boho-človek ostáva s nami navždy. Francúzsky spisovateľ André Frossard, ktorý sa obrátil, dobre pochopil tajomstvo Vianoc ako tajomstvo vtelenia, keď napísal: „Ja mám stále Betlehem pred sebou, každý deň sú pre mňa Vianoce, lebo každý deň je so mnou Boh, ktorý sa stal človekom.“
Naozaj hodina spasenia bije aj teraz, Betlehem je aj dnes blízky, v Ježišovi je Boh s nami vždy, keď my chceme byť s ním. Aj pre nás sa narodil, aj nám priniesol tie isté duchovné dary ako betlehemským pastierom, tú istú radosť, to isté svetlo, ten istý pokoj. Malý Ježiško je aj dnes Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Jeho vtelenie je už trvalý stav. On teraz žije a pôsobí ako Bohočlovek. Toto chudobné Dieťa v jasliach je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. V ňom sa všetkým ľuďom, teda aj nám, aj našej generácii „zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“, ako hovorí sv. Pavol (Tit 3,4). Toto Dieťa nás učí, ako dať náplň a zmysel každodennému klopoteniu i celoživotnej existencii; ono kladie lásku za vrcholný zákon ľudského spolunažívania.
Nemôžeme sa diviť, že narodenie tohto dieťaťa sprevádzajú mimoriadne javy, ako je svetlo z neba a spev anjelov, ktorý tiež dodáva Vianociam hlboký zmysel: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. Keď uznávame v malom Ježišovi vtelenú Božiu lásku, vzdávame vďaku a slávu Bohu a zároveň dosahujeme vnútorný pokoj, duchovnú pohodu a ľudské teplo. Preto sa na Vianoce cítime viac ľuďmi. Preto sa snažíme znovu prežiť kúzlo, ktoré sme si odniesli z detstva, keď sme vedeli ďakovať za lásku, ako dieťa v Rúfusových „Modlitbičkách“: „Iba tak Ti poviem, že dar lásky - to je koruna tých darov, čo si ľuďom dal“. Preto si vymieňame darčeky, ozdobujeme si stromčeky, staviame betlehemy. Objavíme v sebe dušu dieťaťa akoby sen, ktorý sa však naozaj stal, ale pritom pretrváva dodnes ako skutočnosť Boha, ktorý sa pre nás stal človekom a ostáva s nami ako náš Emanuel-Boh s nami, „Ježiš Kristus, ten istý včera i dnes a naveky!“(Hebr 13, 8).
Pôvod Vianoc | História
Vianoce v kontexte histórie a súčasných výziev
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ján 1, 11.“ V očakávaní Vianoc sme každoročne, malí i veľkí, starí i deti, boli akosi samozrejme bez váhania naladení na čarokrásny, neopakovateľný dohviezdny čas vianočný. Súčasné obdobie prináša neopísateľné, neskutočné udalosti, ktoré by nás ani v čase najhlbšej totality nenapadli. Cez Vianoce, vtedy nás vládnuci a všemocní, chceli za každú cenu zbaviť hĺbky zážitku viery v Boha. Preferovali Deda Mráza a sviatky zimy! Iní zase najmä pred Vianocami, v sektárskej protikresťanskej snahe, ako následníci odpadlíka Ária, chodili z domu do domu a hlásali, že kresťania svätia pohanské sviatky! Preto sme našim deťom z besiedky, náboženstva a konfirmácie, ale aj širokej verejnosti vysvetľovali, že v roku 313. sa ediktom cisára Konštantína skončilo prenasledovanie kresťanov a po svätení Veľkej noci, aj svätodušných sviatkov sa začali svätiť aj sviatky vianočné s pripomenutím narodenia Spasiteľa Pána Ježiša Krista. Aby sa zamedzilo dvojkoľajnosti, zámerne sa zamenili pohanské sviatky zimného slnovratu boha Slnka za oslavu Slnka spravodlivosti, narodeného betlehemského Dieťaťa. Toľko známa história! No čím viac chceli nám zakázať vianočné tradície, tým viac sme ich slávili a kostoly sa plnili.
Pandémia tohto roku zatvorila kostoly v našom najviac infikovanom kraji. „Online“ prenos posledného adventného koncertu bez tradičnej výzdoby a vysokých vyzdobených vianočných stromov pred oltárom len dokreslil to, čo sa nám ani v zlom sne nikdy neprisnilo! Kostol zavretý, dokonca aj na Štedrý večer a ostatné sviatočné dni. Koledy a vianočné spevy len z ampliónov na veži či z mestského rozhlasu. Márne obliehanie chrámu neinformovanými; to všetko je čosi nepoznané, neslýchané, akoby z inej planéty!
Čo na to betlehemské Dieťa? Náš známy text odpovedá, že síce každoročne v tomto čase prichádza, ale tento rok akoby sme ho nevedeli, nedokázali, či nechceli prijať?! Znie to síce paradoxne, ale táto skutočnosť nám chce čosi naznačiť… Boli sme príliš bezstarostní, spokojní, uveličení, každoročne automaticky vianočne naladení, ako perpetum mobile si privlastňujúc všetko, čo patrí k Vianociam… Nákupy, zhon, očakávania, v spánku na vavrínoch bohatej postmodernej doby, uveličení v akomsi sne zotrvačnosti, bezpečnosti, stereotypnosti a zrazu totálny šok!
Dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je stále aktuálny. Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti. Keď nadišiel Štedrý večer, aspoň vtedy sme sa chceli venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli sme mať pokoj, cítiť radosť. Každý rok sme čítali ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo sme počuli, sme si v mysli dotvárali - ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi.
Mestečko Betlehem nebola pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich nevítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku. Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali.
Milí priatelia, na tých, ktorí by mali byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia, od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčia. Aby evanjelici neustupovali z pozícií, čo nám predkovia za mnohých obetí zanechali. Aby sme sa nevytrácali nielen z médií (až na výnimky privilegovaných prikyvujúcich). Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, keď sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody s pokrytectvom a kauzami, niekde už trestne stíhanými. To všetko je odmietaním Krista.
Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a vo svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať. Dnes prijať Krista neznamená lamentovať nad zavretým kostolom, robiť gestá obetavosti pre cirkev, šikanovať a odstavovať nepohodlných, čo veľa vedia a veľa si pamätajú a tým sú pre niektorých nebezpeční, možno zavádzajúci niektorým pri kariérnom či inom postupe. V snahe po “vyššej spravodlivosti”, nebrať nepohodlným zásluhy, ale pre istotu umlčať, či prikyvovať, príp. inak odstaviť, možno likvidovať. Držať sa zásady: zíde z očí, zíde z mysle! Mať patent na jediné správne kresťanstvo! Zdá sa to prehnané?! Kiež by si, milý čitateľ, nepoznal taký pocit.
Ako prijať Betlehemské Dieťa v dnešnej dobe
Ako teda prijať narodeného Spasiteľa? V prvom rade v pokore si opakovať Jeho slová: „učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duší!“ Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom, možno v starom, odpísanom človeku. Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, nie sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho „lockdown“ ani islam.
Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život. Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila. O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, sa nerozhoduje raz. Rozhodujeme o tom každý deň, celý život, nielen na Vianoce.
Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im. Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Budem počúvať partnera, s ktorým som doma zavretý a uvedomím si, ako sme na seba odkázaní. Pomocou pokornej modlitby trpezlivo bojovať s ponorkovou nemocou, tak častou v tomto čase v mnohých domácnostiach. Tou zanedbanou modlitbou budem sa snažiť “reštartovať” svoj vzťah k Bohu i ľuďom! Pri nečakane dostatočnom nadbytku času, pokľaknem na kľakátko (ja som ho zdedil po otcovi), alebo jednoducho na zem pri posteli, alebo pri stole.
Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Budem vykupovať čas, lebo dni sú zlé. Budem viac počúvať a menej hovoriť, o to viac komunikovať s Pánom Bohom… Prijmem človeka, ktorého odmietajú, alebo mi je nesympatický, možno zavádzajúci v ďalšom pechorení… Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti, skutočného pochopenia Vianoc. Pre každého - pre všetkých nás.
Posolstvo Vianoc pre deti a dospelých
Ohlás sa nám! Milé deti! Aká je príčina toho, že si tak mnohé deti i rodičia dnes povedali: „Poďme do kostola a viďme, čo sa to stalo“! Odpoveď poznáme iste všetci: priblížili sa opäť tie krásne sviatky, na ktoré sa vždy všetci tešíme i pripravujeme. Vieme už všetci, čo sú to Vianoce? Čo slávime a koho oslavujeme? Myslím, že to vedia už aj tí najmenší medzi nami. V mestečku Betleheme sa narodilo zvláštne Dieťa. Na svet prišlo v noci, keď všetci ľudia spali. Iba pastieri bdeli a strážili si v noci stáda svojich ovečiek. To boli prvé Vianoce. Noc plná svetla, jasu a veľkého tajomstva. To narodené dieťa v maštali, položené do jasieľ bolo synom Božím. Nielen synom matky Márie, ale aj Synom Božím. Na toto Dieťa čakali ľudia veľmi dlho, lebo Jeho príchod bol ohlásený už pred mnohými a mnohými rokmi. Toto Dieťa dostalo meno Ježiš - čo v našej reči znamená: Spasiteľ. Prišiel na svet, aby nám povedal, ako veľmi nás má rád náš nebeský Otec. Aj keď si to vlastne nezaslúžime, Pán Boh nám zásluhami svojho Syna pripravil krásnu budúcnosť. Keď Ježiško vyrástol, učil ľudí poznať lásku Božiu k nám, oznamoval a oznamuje stále, že Pán nám odpúšťa naše hriechy a zlé skutky, pretože trest za ne zobral na seba On sám. Pretrpel aj umučenie a smrť na kríži kvôli nám, aby utíšil Boží hnev a získal nám miesto v nebi. Preto sa radujeme opäť z Jeho príchodu na našu zem, na tento svet, aby sme my mohli prísť raz tam, kde je On. Je to veľmi radostná správa pre nás.
Našho Spasiteľa môžeme oslovovať rozličnými menami, aby sme vyjadrili Jeho moc a našu vďaku za všetko, čo pre ľudí i pre nás získal a vydobil. On sa stal človekom pre nás, aby nám bol blízky. Preto ho môžeme oslovovať aj menom: Ježiško! O chvíľu už budete Jeho lásku zvestovať vy sami. Budú o nej hovoriť vaše piesne, básne i scénky, ktoré ste si na oslavu Jeho narodenia pripravili. Tí najmenší Božieho Syna oslovia: Ježiško, ale budeme počuť aj mnohé iné oslovenia: Spasiteľ, Vykupiteľ, Ježiš Kristus, vzácny Hosť, krásna Hviezda, Pán a Kráľ, alebo Mesiáš. To všetko sú mená, ktoré mu patria. On nás pozná, vidí a počuje a teší sa z toho, že Mu ďakujeme za Jeho záchranu, spásu a dar večného života. Ale aj za mnohé iné dary, ktoré nám dáva a požehnáva pre tento náš pozemský život. Pastieri boli prví, ktorí počuli radostnú novinu o narodení Spasiteľa. Preto vstali a ponáhľali sa do Betlehema, aby videli a poznali narodené Božie Dieťa. My sme prišli do kostola, lebo vieme, že Pán Ježiš je tu medzi nami a prináša nám novú radosť do našich sŕdc. Jemu na oslavu vyrozprávajte aj vy, čo ste počuli a čo ste sa naučili o Ňom a o Jeho láske k nám. Za tento dar lásky Mu ďakujme a Jeho sväté meno oslavujme dnes, ale aj po celý náš život, až na veky vekov.
Vianoce sú tu so svojím tajomným čarom, s tichou radosťou, so štedrou večerou i mnohými darmi, s atmosférou, ktorá dýcha sviežou smrečinou, šíri v ľuďoch nezvyklú dobrotu a oživuje túžbu po vnútornom pokoji. Naraz sa cítime viac ľuďmi, odkrývame krásu rodiny a priateľstva, zažívame sviatočnú pohodu. Čo však v nás spôsobuje to jemné chvenie srdca a akési posvätné vzrušenie? Sú to len darčeky, sladkosti, jedlá, spomienky? Aká je príčina, ktorá je za radostnou náladou; aká skutočnosť sa skrýva za dojmami, ako si môžeme pre každodenný život z vianočných sviatkov zachovať to, čo je milé, krásne, hrejivé, ľudské?
Tajomné kúzlo Vianoc nie je rozprávka, vybájený mýtus, pekný sen. Vianoce, to je o udalosti, o dieťati, o zážitku pastierov pri známom mestečku Betleheme, o svetle za tmavej noci. To je o skutočnej príhode, ktorá sa stala pred dvetisíc rokmi, ale siaha až k nám a týka sa nás osobne. Stačí si prečítať svedectvo jedného historika, pôvodným povolaním lekára, evanjelistu Lukáša, ktorý sa priznáva, že opisuje udalosti „po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom“ (Lk 1,3). Jeho rozprávanie je presné, s udaním času, miesta a hlavných účastníkov opísanej udalosti.
Stalo sa to za rímskeho cisára Augusta, ktorý predpísal súpis ľudu po celej rímskej ríši. Jeden mladý pár, Jozef a Mária, prišli z Nazaretu do Betlehema, aby si splnili občiansku povinnosť. Ale nenašli už miesto v hostinci a tak sa utiahli do maštaľky pre zvieratá. Tam Mária porodila svojho syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.
Na prvý pohľad jednoduchá udalosť. Ale zvláštne zjavy sprevádzajú toto narodenie. Bezprostredne ich zažijú pastieri, ktorí v noci strážia neďaleko svoje stádo. Naraz ich osvieti svetlo z neba. Nebeský posol im oznámi veľkú novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nebeskí poslovia pritom ohlasujú: “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,10-13).
Toto dieťa je stredobodom pozornosti: je príčinou veľkej radosti pre všetkých ľudí, teda aj pre nás; je naším Spasiteľom, osloboditeľom, záchrancom, vykupiteľom, Pánom, ktorého oslavujú nebeskí poslovia a sprevádzajú jeho príchod na svet svetlom zhora. Jeho narodenie je dôležité pre všetkých ľudí, všetkým prináša svetlo a radosť. Toto dieťatko je aj pre nás znamením. Lebo v tom dieťatku sa „Boh stal človekom“, Božie „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). V ňom Boh vstúpil do našej ľudskej histórie. V tú noc večnosť vstúpila do časnosti a čas vstupuje do večnosti. „V betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem. Preto odtiaľ vychádza svetlo pre všetky časy, preto sa tam rodí svetlo, preto ztade zaznieva spev“ (Benedikt XVI., homília na polnoc 2007).
Tajomné čaro Vianoc je práve tu: je to tajomstvo malého dieťatka, ktoré sa volá Ježiš, čiže v preklade Spasiteľ. Toto chudobné pachoľa je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3,16). „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život…A my sme spoznali lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4,8.16). Nekonečný, všemohúci Boží Syn sa v betlehemskom dieťatku akoby vzdal svojej rovnosti s Bohom, ukryl svoj božský majestát a vzal si prirodzenosť človeka, stal sa podobným ľuďom -ako sa vyjadruje sv. Pavol (porov. Flp 2,6-7). Stal sa maličkým, aby sa priblížil aj najmenším; stal sa chudobným a bezmocným, aby pritiahol k sebe aj najchudobnejších, aj bezmocných. V ňom sa „všetkým ľuďom“, ako to oznámil anjel, teda aj nám, našej generácii, „prejavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4). Boh sa nám naraz ukázal taký blízky, milosrdný, láskavý, dobrotivý, - dalo by sa povedať: natoľko „ľudský“. Náš Boh je láska a dobrota, akú vyžaruje nevinná tvár a milota dieťatka.
Nebeský posol prináša chudobným pastierom radostnú zvesť o narodení dávno čakaného Spasiteľa v plnom svetle, ktoré ožiari betlehemskú noc. Ohlasuje im príchod toho, ktorý je Svetlom a prináša nové svetlo celému ľudstvu. Ján Krstiteľ prišiel vydať svedectvo o Ježišovi ako o pravom svetle, ktoré osvecuje každého človeka (porov. Jn 1,8-9). Aj starý Simeon nazval malého Ježiša pri obetovaní v chráme „svetlom na osvietenie pohanov“ (Lk 2,32). Je to Boží Syn, ktorý prišiel na zem, aby nám zjavil pravdu o Bohu a pravdu o človeku, aby nás naučil žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry. Priniesol nám jasné svetlo a istotu o základných životných otázkach, odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec, čo po smrti. Učí nás, ako dať zmysel životu, celej existencii i každodennému klopoteniu. Priniesol nám zákon lásky ako vrcholné pravidlo ľudského spolunažívania. Ba čo viac, „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Veru, to nie je čosi bezvýznamné najmä v našej dobe, keď na nás doliehajú cez rôzne kanály duchovné a kultúrne chmáry a mrákavy.
Betlehemskí pastieri poslúchli výzvu zhora a povedali si: „Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo“. Je to výzva, ktorá platí aj pre nás: poďme a pozrime sa zblízka na toto Dieťa, kto to vlastne je; čo nám prináša, aké svetlo vo tme, akú pomoc v životných ťažkostiach, aký prísľub dôstojného života v rodine, v spoločnosti, akú odpoveď na záhadu posmrtnej existencie. Nájdime si trochu pokoja, zastavme sa pri jasličkách, zkade sa na nás usmieva Dieťa, ktoré sa nám núka ako Emanuel-„Boh s nami“. Možno ho už nenájdeme vo verejnom živote, hádam už nenachádza miesto ani v našich domoch, vyhadzujeme ho von zo škôl, z politiky, z kultúry; svojím hriešnym sebectvom a korupciou sme priviedli svetové hospodárstvo do ťažkej krízy a hrozí nám nezamestnanosť, ničíme si rodinu a manželstvo, stávame sa stále viac ľudstvom bez srdca. Poďme teda a pozrime sa zblízka na Ježiša, ktorého možno slabo poznáme. Veď aj v Betleheme nenašiel miesta v hostinci; „prišiel do svojho a vlastní ho nepoznali“ (Jn 1,11). Nuž zažnime sviečky na stromčeku, vymeňme si pozdravy a prípadne aj dary, zabavme sa medzi svojimi drahými. Ale zároveň sa pozastavme pri betlehemskom Dieťati, ktoré nám prináša najkrajší dar: pokoj v duši, lásku, odpustenie. V ňom nájdeme ozajstnú vianočnú radosť, nevinnú radosť detí.