Byť rodičom je jedna z najnáročnejších, no zároveň najnapĺňajúcich ciest, akou sa človek môže vydať. Táto cesta je plná nečakaných zvratov, radostných momentov, ale aj výziev, ktoré nás formujú a posúvajú vpred. Od prvotných otázok o tom, akými rodičmi chceme byť, cez náročné obdobie tehotenstva a pôrodu, až po každodenné radosti a strasti výchovy detí - každý krok na tejto ceste je jedinečný a nenahraditeľný.
Premýšľanie o rodičovstve: Prvé otázky a hľadanie ciest
Je to presne tá otázka, ktorú som sa vždy bála položiť a vlastne ju aj dostať. Nakoniec som strašne rada, že u nás doma nikdy padnúť nemusela, a všetko vyplynulo tak nejako samo, postupnými krôčikmi a celkom nenápadnými rozhovormi. V prvých mesiacoch života našej dcéry vo mne úpenlivo vŕtala moja nevyriešená otázka - ako ju budem vychovávať? Budem mama prísna, alebo veľmi tolerantná? Chcem, aby mala všetko, alebo ju po niečom nechám márne túžiť? A začala som pátrať - čítala som knižky, niečo sa mi páčilo, ale ku všetkým prístupom som mala nejaké výhrady, rozprávala som sa s kamarátkami, často som s nimi ale nesúhlasila. Pomedzi to som prečítala aj Absorbujúcu myseľ od Marie Montessori.
Tehotenstvo a príprava na pôrod: Počúvať svoje telo
Začiatok tehotenstva, to bol samý zákaz. Kávu radšej obmedziť, s čokoládou to nepreháňať a nie, aby som sa pozrela na pohár vína. Nad chuťou športovať zase zalomí rukami nejedna babička alebo svokra. Našťastie mám rozumného doktora, ktorý mi povedal: „Počúvaj svoje telo. Budem určite radšej, keď si dáš hrnček kávy, akoby si mala mať nízky tlak.“ Šport v tehotenstve - joga, a čo ďalej? Je dôležité si uvedomiť, že aj v tehotenstve je pohyb prospešný, samozrejme, s ohľadom na odporúčania lekára a vlastné pocity.
Žiadosť o materské odovzdaná. Mená premyslené a prvé vecičky sa hromadia v skrini. Na brucho už si neľahnem a šnurovacie topánky pomaly ukladám k spánku. Vitajte v treťom trimestri. „Kto je pripravený, nie je prekvapený,“ a „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku,“ - to určite NIE SÚ pravdy týkajúce sa rodenia detí. Na druhej strane nezistiť si o problematike vôbec nič a sanitku volať s tým, že vás nejako čudne bolí brucho, to tiež nie je ono. Príprava na pôrod je komplexný proces, ktorý zahŕňa nielen fyzickú, ale aj psychickú pripravenosť.
Predčasne narodené dieťa: Boj o každý nádych
Byť rodičom predčasne narodeného dieťaťa je skúsenosť, na ktorú vás nič nepripraví. Namiesto boja s nedostatkom spánku, bolením bruška alebo vlastnými hormónmi v šestonedelí, zvádzate denne úplne iný boj: o každý gram, o každý nádych, o každý mililiter mlieka. Žijete medzi neustálym pípaním monitorov, očami stále nevedomky sledujete tep, saturáciu, teplotu. Pretože ani jazyk čísel a štatistík vás nezbaví všadeprítomného strachu z komplikácií, z následkov a z ďalších dní. Táto skúsenosť vyžaduje obrovskú dávku sily, trpezlivosti a lásky.
Súrodenci a príchod ďalšieho dieťaťa: Dynamika rodiny v pohybe
Už druhé dieťa s nami celkom zamávalo - so mnou fyzicky, vo zvyšku rodiny sa potom úplne zmenila atmosféra a nejaký čas sme všetci išli na rezervy. Staršia dcéra mala necelého dva a štvrť roka, keď sa jej narodil braček. Bola so mnou doma, do miniškôlky začala na dve dopoludnia v týždni chodiť až za pol roka. Veľa si toho z toho obdobia nepamätám, okrem veľmi častého plaču. Naložila som ho do kočíka, rev. Cestou na ihrisko zaspal, v stojacom kočíku sa ale po desiatich minútach zobudil, rev. Riešenie kvadratúry kruhu, či sa nejako pokúšať upokojiť bábätko na ihrisku, alebo sa vybrať domov, proti čomu samozrejme zase protestovala dcéra. Večer sa po uspaní zase do piatich minút zobudil, pokiaľ som neležala vedľa neho, takže som sa sprchovala a čistila si zuby za konštantného revu, aby som si mohla okolo pol deviatej ľahnúť s maličkým. Jasné, nakoniec to prešlo - a podobne, ako po nejakom čase vyvetrá spomienka na pôrod, aj ja sa som sa po pár rokoch oklepala a začali sa znovu hlásiť biologické hodiny. Ešte to tretie, podpichovali. Vždy si chcela tri. Ani jedno dieťa po tebe nemá zelené oči! Keď sú staršie v škôlke, mohla by si si bábätko konečne užiť. Nie ako keď si bola nervózna prvomatka s nedostatkom mlieka, ktorej dieťa zúfalo plakalo od hladu. Muž bol ale neochvejne proti a ja som sa nemohla ani diviť, ani byť sklamaná: od začiatku chcel jedno dieťa, dve ako definitívne maximum. Najhoršie ale bolo, že som s jeho argumentmi vlastne súhlasila tiež: sama som si nedokázala predstaviť, že tým všetkým budem prechádzať znovu, a ešte som nezabudla, aká bola otrava, keď sme kvôli absolútne necestovaciemu bábu obmedzili dvojdetné výlety na minimum a všetky zaujímavé miesta precestoval muž s dcérou sám. Vedela som - keďže túžby sa vždy vystupňovali v období ovulácie, kým počas ostatných dní cyklu som bola z predstavy tretieho tehotenstva skôr zdesená - že ma zrádza moje telo, ktoré cíti poslednú možnosť k biologickej reprodukcii. Mám tridsaťsedem. Nebudem klamať: mám rada svoje pohodlie a som trochu srab. Kamarátky a internetové známe, ktoré dve deti (aspoň navonok) v pohode zvládali, pôsobia s tromi výrazne uštvanejšie. A druhá vec: nikdy nie je isté, či bude všetko v poriadku. Aj keby som sa rozhodla zatnúť zuby na pár rokov dojčenia, rastúcich zubov, nočného vstávania a ťahania kočíka do MHD, nemusia to byť zďaleka jediné obmedzenia, ktoré by nám tretie dieťa prinieslo. Napríklad keby nebolo úplne zdravé, alebo keby som si odniesla nejaké trvalé následky ja. Áno, sú to katastrofické scenáre, ale stávajú sa.
Mám kamarátku. Máme k sebe blízko svojimi záujmami, rodinným zázemím a v neposlednom rade aj deťmi: máme ich takmer rovnako staré, naši mladší synovia majú dátum narodenia len mesiac od seba. Preto sme pochopiteľne preberali aj otázku tretích detí a dospeli sme k podobnému výsledku. Ja som túžila po teoretickom treťom trochu viac, ona sa občas starala ešte o prvého syna svojho muža, takže bola kategorickejšia: tretie už naozaj nie. No, nebol to pes. V októbri sa jej narodil tretí syn, úplne nečakaný, neplánovaný… a strašne veselý a pohodový. Bábätko za odmenu. Kamarátka, ktorá mala spoločne so škôlkou druhého syna nastupovať do práce, teraz s bábätkom z domova robí niečo úplne iné. Má práce nad hlavu, pochopiteľne, ale tiež má pocit, že to tak vlastne malo byť. A ja som dospela k podobnému záveru, aj keď (možno dočasne, ale skôr už natrvalo) z druhej strany barikády: keby ku mne tretie dieťa fakt veľmi chcelo, tak si cestu nájde, pretože stopercentne spoľahlivá antikoncepcia aj tak neexistuje. Ilustračné fotoMimochodom: za všetky kamarátky a známe, ktoré toto všetko prekonali a išli do tretieho dieťaťa, som vždy veľmi šťastná a veľmi im to prajem. Priviesť na svet nového človeka so sebou nesie veľa zodpovednosti. Predstavte si, aké to bude v budúcnosti, nie iba teraz, ale aj za dlhý čas. O čo prídem, keď to urobím? Máme na to financie? Napadá vám ďalšia vhodná otázka, nad ktorou by mali obidvaja rodičia uvažovať?
Vzťah partnerov počas rodičovstva: Spoločný tím
No, prekvapilo ma toho naozaj veľa a určite nie som jediná. Na vlastné dieťa totiž človeka nepripraví ani desať malých súrodencov. Prekvapilo ma aj to, ako sa zmenil náš vzťah s manželom. Už v tehotenstve som začala vnímať, že sa na mňa pozerá tak trošku inak - viac sa o mňa bál a viac sa o mňa staral. Automaticky bral aj to, že mi bude oporou pri pôrode a za to som bola vážne vďačná. Aj keď mal pocit, že je tam nič platný a len podáva vodu, pre mňa to bolo najviac. Často mi potom opakoval, že to bol ten najkrajší zážitok a že si ma teraz váži ešte oveľa viac ako kedykoľvek predtým, pretože je neskutočné, čo som dokázala. A ja zase viem, že tento prístup nie je samozrejmý. Aj keď nie všetky rodiny majú to šťastie, aby všetko takto pekne zapadlo, psychologička Jana Růžičková zo svojej praxe potvrdzuje: „Narodením dieťaťa sa vzťah definitívne naplní a životy sa nenávratne prepletú. Partneri sa stávajú tímom s rovnakým záujmom a spoločnou láskou. Muži často vidia v žene akúsi Madonu, bohyňu matku. Je to psychologický a až archetypálny moment, ktorý posúva vzťah, ale aj životy jednotlivcov do inej dimenzie. V tomto kontexte sa viac napĺňajú mužské a ženské roly. Muž sa stará o svoju rodinu, chráni a zabezpečuje. Uvedomuje si svoju nezastupiteľnú rolu a cíti sa byť mužom viac ako kedykoľvek predtým. To ho napĺňa a robí šťastným. O to viac si váži svoju partnerku a oceňuje jej ženskosť, starostlivosť a lásku.“
Ale asi všetky vzťahy v období rodičovstva prechádzajú aj náročnými chvíľami. My samozrejme nie sme výnimka. Naučilo nás to ale, že na veciach je potrebné pracovať a v ťažkých momentoch sa oplatí zatnúť zuby, pretože z nich vychádzame silnejší - nastavuje sa nám zrkadlo. Keby na spoločné terapie chodili páry už v začiatkoch vzťahu, pravdepodobne by dokázali predísť väčšine kríz, pretože často vychádzajú len zo zlej komunikácie. Väčšinou ale prichádzajú až hasiť požiar v krízových situáciách. Párová terapia nemusí byť len riešením krízy. My sme si touto prácou vytrénovali schopnosť kvalitnejšie tráviť spoločný čas, ktorého ako rodičia máme k dispozícii samozrejme menej. Jednoducho si ho užívať a nie ho len žiť.
Psychologičky Jany Růžičkovej som sa spýtala na tipy, ktoré by párom odporučila:
- Hovorte o svojich potrebách. Niekto od partnera potrebuje viac pozornosti a starostlivosti, iný zase viac priestoru a slobody. Je dobré poznať svoje potreby, hovoriť si ich a uskutočňovať ich.
- Nezabúdajte na spoločný čas. Keď spolu nebudete tráviť čas, za chvíľu nebudete vedieť, s kým to vlastne žijete. Plánujte spoločné aktivity, víkendy a dovolenky, spoznávajte sa v rôznych situáciách. Občas sa prispôsobte záujmom druhého. Raz za čas s ním môžete ísť na ryby, keď on s vami vyrazí do divadla.
- Podporujte sebarealizáciu. Je dobré, aby každý vo vzťahu mal možnosť sa sebarealizovať, alebo si len tak s priateľmi zašiel do kina, zacvičiť si a podobne. Ak bude vzťah asymetrický, teda len jeden bude mať príležitosť užívať si voľný čas, druhý začne byť frustrovaný a protivný.
- Zjednoťte výchovný štýl. Častým spoločným menovateľom partnerských sporov je výchova detí. Odporúčam zjednotiť vedenie detí a výchovný štýl. Ak sú vaše predstavy o výchove úplne odlišné, nájdite nejaký kompromis a vykolíkujte si priestor pre svoj prístup a partnerov, ktorý si budete tolerovať.
Martin: Svoju ženu mám veľmi rád a milujem ju. Fakt, že máme dieťa, na tom nič nemení. Nie som typ muža, čo by ďakoval žene za to, že je matkou jeho dieťaťa. Nemôžem preto povedať, že by sa v mojom prístupe k nej niečo výrazne zmenilo príchodom dcéry. Vzťah nám predovšetkým dospel. Rodičovstvo som si predstavoval oveľa zložitejšie, ako to nakoniec je. Podľa mňa funguje základné pravidlo nesprávať sa ako blbec a robiť veci najlepšie, ako dokážem. Najdôležitejšie ale je, že sa nesnažíme vytvárať si roly a očakávania a nerobíme veci len preto, že sa to tak robí a očakáva. Keď sme šťastní obaja, je šťastná celá rodina a tak jeden druhému nechávame priestor, aj keď žijeme spoločne.
Jakub: Zažili sme veľa hore a dole momentov, ale nemôžem povedať, že to náš vzťah výrazne posilnilo alebo oslabilo. Prvá moja myšlienka po pôrode bola obrovská úľava, že sa všetko podarilo a obaja sú zdraví. Tú rýchlo vystriedala obava, akým otcom a manželom teraz budem. Postupom času sa ukázalo, ako neuveriteľne nám dieťa nastavuje zrkadlo. Dokáže ukázať to najlepšie aj to najhoršie. A tiež to, že sa už nikdy neprestanem báť a snažiť. Náš vzťah už nie je len o nás. Naše egá musia ísť nabok a musíme sa snažiť byť tým najlepším partnerom a rodičom, ako sa len dá. Súhlasím s Martinom, že dospel. Hľadáme momenty ako sami pre seba, tak jeden pre druhého. Za chvíľu príde na svet naše druhé dieťa, tak to bude ešte zložitejšie. Keď sa ale pošťastí mať svoj čas, alebo spoločný bez detí, je potrebné si ho užiť naplno. A hlavne nespoliehať sa na to, že ten druhý vie, čo riešime, ako sa cítime, ale jednoducho to povedať. Nie je čas na žiadne hry.
Varenie s deťmi: Zábava v kuchyni a zdravé návyky
Deti milujú oslavy a Deň detí je na to perfektnou príležitosťou. Neobávajte sa zložitých príprav − deti do nich jednoducho zapojte. V kuchyni si totiž užijú veľa zábavy! A že sa vám po nich nechce upratovať tú spúšť? Pozrite sa na ňu detskými očami, pravdepodobne nič hrozné neuvidíte, a tak všetko môžete vrátiť do pôvodného stavu spoločnými silami.
„Všetci mi závideli, že moji chlapci zjedia všetko, a videli, že to chutí aj ich deťom,“ opisuje Ondrej Holinka prvotný impulz k napísaniu Kuchárky pre superotca. Jeho typický humor vás odzbrojí už pri prečítaní obsahu: Ranný let nad kukučím hniezdom, Z blata rovno do polievky či Zrážka s rúrou je len zopár kapitol kuchárky s nápaditými, relatívne zdravými a rozhodne vyváženými pokrmami pre maškrtné detské jazýčky. Dopĺňajú ich zápisky z Ondrejovho denníka, v ktorých sa dozviete, ako na rodičovskej neprepadnúť alkoholizmu, nevyžierať chladničku a ako si užiť s drobcami denné radosti aj strasti a k tomu veľa vtipných detailov a poznámok.
Ponúka sa toľko možností! Záleží na vašich časových možnostiach. V tom lepšom prípade môžete spoločne s deťmi vytvoriť tortu z Oreo sušienok alebo zemiačiky v tvare zvieratiek. Ak nemáte času nazvyš, ideálne sú rôzne nátierky a tyčinky z lístkového cesta, ktoré si deti do nátierok namočia. Moje deti si rady namáčajú nakrájanú zeleninu v lučinovej alebo tvarohovej nátierke. Najväčší úspech však zožne domáca zmrzlina alebo nanuky, ktoré si deti deň vopred pripravia zo svojich obľúbených surovín (roztlačených jahôd, marhúľ alebo smotany s čokoládou). Tyčinky, bez debát, urob rovno z dvoch várok! A pretože ti nechcem mazať baklažánovú nátierku okolo úst, priznávam, že hoci moji chlapci ju majú fakt radi, cudzie deti však nad miskou váhajú. Ak sa bojíš, že baklažán zostane na teba, pridaj k tuniakovi len celkom máličko pečeného baklažánu. Alebo ho vynechaj úplne a prestaň nátierke hovoriť baklažánová.
Recept na syrové tyčinky:Zapni rúru na 160 stupňov, aby si ju mal zohriatu. Pracovnú plochu si posyp polohrubou múkou a vyvaľkaj na nej lístkové cesto na placku vysokú asi 1,5 cm. Cesto pokrájaj na pásiky dlhé asi 10 cm, bezchybne ti to pôjde kolieskom na pizzu. Syr postrúhaj na takom jemnom strúhadle, aké máš. Plech vymaž slnečnicovým olejom alebo ho vylož papierom na pečenie a naň poukladaj tyčinky. Medzi tyčinkami nechaj trochu miesta, stačí 0,5 cm. Peč ich pri teplote 160 stupňov asi 10 až 15 minút a vytiahni ich, až keď budú pekne zlaté.
Recept na baklažánovú nátierku:Teplotu rúry zvýš na 200 stupňov. Baklažány poprepichuj vidličkou, daj do pekáča a peč ich asi 1 hodinu. Keď trochu vychladnú, rozpoľ ich a dužinu vydlab lyžicou. Vydlabanú dužinu daj do sitka, to polož na primerane veľkú misu a ďalšiu hodinu čakaj. Upečený a odkvapkaný baklažán najemno posekaj, ošúp a nadrobno pokrájaj aj cibuľu. Oboje vlož do misky a k tomu pridaj vylisovaný cesnak. Tuniaka vo vlastnej šťave vyklop do sitka, ten sa prebytočnej tekutiny zbaví rýchlo. Do misky k zelenine primiešaj odkvapkaného tuniaka a žervé. Dochuť balzamikovým krémom, soľou a korením a posyp píniovými orieškami.
Vyštudovaná počítačová grafička začala poriadne variť až na materskej a zistila, ako ju to náramne baví. Jedlá zverejňovala na svojom blogu Kucharinka.cz a Natalirek.cz a keď deti trochu vyrástli, zapojila ich do príprav a spoločnú zábavu pri varení opísala v kuchárke pre deti a ich rodičov. Recepty sú napísané pre dospelých i deti, tučne sú vyznačené postupy pre malých kuchárov. „Naučte svoje deti pri varení rozoznávať rôzne suroviny aj ich vlastnosti, naučte ich zapínať a vypínať rúru, opatrne krájať ovocie aj zeleninu do šalátu, miešať, vaľkať a hlavne sa z dobrého jedla tešiť,“ hovorí Petra Novotná.
Myslím, že všetky deti milujú čas strávený spolu s rodičmi a Deň detí priamo nabáda k nejakej zábavnej aktivite. Tvoja úloha bude jasná, lyžicou musíš vydlabať melón a zbaviť ho kôstok. A buď starostlivý, čím menej kôstok zostane, tým lepšie pre zmrzlinu. Kým ty budeš pripravovať melón, mamička povarí práškový cukor s vodou, až z neho nevznikne hustejší sirup. Zhruba na polovicu. Odkôstkovaný melón mamička len tak zo zvedavosti zváži (malo by ho byť pol kila až kilo). Cukrový sirup a šťava z limety vystačí práve tak na kilo melónovej dužiny. Potom mamička melón rozmixuje úplne dohladka. Je lepšie, keď ho ešte precedíte cez sitko, ale nie je to nutné. Teraz je načase primiešať cukrový sirup. Ten radšej prileje mamička. Ty zatiaľ zmes miešaj. Ešte nezabudnite spoločnými silami vytlačiť šťavu z limety. Premiešajte a dajte rovno do mrazničky alebo zmrzlinovača. Ak nemáš zmrzlinovač, dávaj pozor na hodiny, každú pol hodinu zmes vytiahni z chladničky a trochu zamiešaj.
Kniha sčasti komiksový formát obsahuje základné postupy a pokrmy, obrázky s prípravou celého jedla aj recepty v textoch. V mnohých rodinách by bolo najkrajším prekvapením pre deti, keby ich rodičia pustili do kuchyne a nechali ich samých pripraviť napríklad večeru. Skvelou voľbou pre spoločné varenie s deťmi sú napríklad naše tortilly codumdaly, kde sa deti môžu zapojiť pri krájaní a príprave a spoločne tak pripraviť príjemnú večeru. Zábavná je aj príprava kefírového koláča. Na 1 plech. Všetky suroviny nalej a nasyp do misky. Rúru zapni na 160 ° C. Cesto poriadne premiešaj. Pekáč vylož papierom na pečenie a nalej do neho cesto. Pichni do cesta špajdľou a vytiahni ju. Ak je suchá alebo len s pár omrvinkami, koláč vyber. Inak ho nechaj dopiecť.
Recept na závin s čerešňami:Čerešne umyte a odkôstkujte. Na panvici rozpusťte maslo, pridajte strúhanku a krátko osmažte. Panvicu odstavte, pridajte čerešne, cukor, orechy, šťavu z citróna a citrónovú kôru. Vyvaľkajte lístkové cesto a naplňte ho čerešňovou zmesou. Závin zatočte a dajte na plech vyložený papierom na pečenie. Závin potrite rozpusteným maslom. Pečte v rúre pri 200 ° C.
Vyjednávanie s deťmi: Um získať ich dôveru
Niektoré štúdie ukazujú, že v štandardných denných situáciách s dieťaťom vyjednávame až 6x denne zhruba 8 minút. Každá mamička tuší, že je veľakrát priam maturitou presvedčiť deti po dobrom, aby jedli zelenú zeleninu. Dá sa to, ale chce to čas, priestor a rešpekt. Kedy teda začať vyjednávať? Začínať vôbec? Spýtali sme sa Martina. Otca troch detí a tiež psychológa zameraného na biznisové vyjednávanie. Základom vyjednávania je sloboda povedať, že niečo chcem alebo nechcem. Platí to rovnako u detí ako u dospelých. Autonómne rozhodovanie a rešpekt teda hrajú zásadnú rolu a preto je logické, že s deťmi sa dá vyjednávať až vtedy, keď budú túto logiku chápať. Nedá sa generalizovať, ale panuje zhoda v tom, že podľa schopností dieťaťa môžeme v rôznej miere vyjednávať od 2 rokov. Mať čas na vyjednávanie (nielen) s deťmi je to najzásadnejšie. Ak mám 5 minút a viem, že keď prídem do škôlky neskoro, tak už mi tam dieťa nezoberú a dieťa práve v tej chvíli začne vzdorovať, že “tieto topánočky si nezoberie”, musíme robiť ústupky alebo konať dieťaťu navzdory. Niekedy to inak nejde. Zoberieme dieťa cez rameno a ideme. Keď čakáme, že dieťa bude vzdorovať, je potrebné pripočítať čas na zjednávanie. Ďalším príkladom za všetky môže byť desiata. Veľakrát nás môže vytočiť, že sa s nimi ráno zabávame a dieťa ich potom odmieta. Ráno v strese a časovom tlaku nič nevyjednám. Urobím ústupok. Ak ale pripravíme desiatu večer so súhlasom dieťaťa, nemôže na druhý deň povedať, že toto si do školy nezoberie. Dohodli sme sa na tom a my tam môžeme vymáhať plnenie našej dohody.
V práci sme zvyknutí klásť veľa otázok na rôzne témy. Je to preto, že ľudí okolo seba nepoznáme a netušíme, čo si môžu myslieť. Lenže to sa javí ako základná chyba pri vyjednávaní s deťmi. „Tati, ja si ten sveter naozaj nezoberiem.“ Kým sa začneme hnevať a riešiť situáciu, musíme si premyslieť, čo je cieľom nášho snaženia. Je cieľom, aby bolo dieťaťu teplo? Je to nutnosť mať práve tento sveter? Keď je čas a priestor, spýtame sa, prečo ten sveter nechce. Naša domnienka môže byť úplne mimo. Môžeme si myslieť, že tento sveter sa dieťaťu nepáči, lebo ho hryzie. Nemusí nám napadnúť, že dieťaťu napríklad vadí štítok, ktorý má sveter na krku a že riešením je odstrihnúť štítok a problém je vyriešený. Alebo, že sveter zakrýva jeho tričko s obrázkom a že riešením bude obliecť sveter a až naň jeho obľúbené tričko. Hlavným cieľom je teplo dieťaťa. Bohužiaľ, pri vyjednávaní sa ťažko hľadí na estetiku a rozumnosť riešenia. Samozrejme, musíme brať na zreteľ zrelosť dieťaťa. U trojročného dieťaťa v období vzdoru ťažko nájdeme riešenie otázkou. Nazývame ju nútenou voľbou. Dáme dieťaťu na výber z nášho predvýberu svetrov. Dieťa cíti autonómiu a voľnosť, ale zároveň sme mu vybrali oblečenie my. Analogicky to funguje u jedla, prechádzok alebo kúpania. Na otázku “Dal by si si zeleninku?” dostaneme radikálne nie. Keď však vetu postavíme inak: “Dal by si si paradajku, papriku alebo uhorku?” dostávame dieťa do pozície toho, kto si vyberá. Má svoju autonómiu a my máme na jeho tanieri zeleninu. Nepýtam sa dieťaťa, či sa chce kúpať. Ponúknem mu, či chce ísť vane, alebo do sprchy. Nechceš? “Nechcem sa kúpať, tati”. “Dobre, tak ja ti zakazujem sa kúpať”. “Nechcem jesť zeleninu. Nikdy. Fuj”. “Dobre, tak ja ti zakazujem jesť zeleninu”. Dieťa to berie ako hru, ktorú chce prelomiť a chce vždy opak toho, čo rodič. U druhorodených detí sa často deje, že rýchlejšie prelomia “balamutiacu techniku” rodičov, pretože sa učia pozorovaním starších súrodencov. Vyžadujú formu jednania, ktorú aplikujeme na staršieho súrodenca. “Chceš si ísť vyčistiť zuby po večerníčku alebo pred večerníčkom?” “A čo keby si namiesto čistenia zúbkov dnes zjedla jabĺčko, ako hovorila babička segre.” Dieťa má síce nútenú voľbu, ale už na ňu prestane reagovať.
Od istej chvíle sa začnú deti hádať o to, kto mal viac, kto mal menej. Kto bol prvý a kto zase druhý. “A to nie je fér” počúvame častejšie, ako by sme chceli. Jednou z možností je si detailne si zapisovať, kto bol naposledy prvý a kto posledný, čo často reálne nie je možné a akurát to rodičov zaťažuje. Pokiaľ sa nepamätáte, ktoré z vašich detí je narade, skvele funguje losovanie. Kameň-papier-nožnice, losovanie so zápalkami, slamkami alebo čokoľvek iné môže byť férovým riešením. Podstatné je vymyslieť taký systéme, aby starší súrodenec neprelstil toho mladšieho. Keď musíme riešiť delenie vecí, môžeme využiť techniku “jeden to rozdelí, druhý asi ako prvý vyberá”. Príkladom môže byť delenie torty alebo čokolády. Jeden kúsok je s väčšou časťou polevy a ešte k tomu s čerešňou navrchu. S technikou “jeden delí, druhý vyberá” si ten, kto delí, poriadne rozmyslí, ako veľmi férovo tortu rozdelí. Môžu nastať situácie, kedy sa ako rodina nie sme schopní dohodnúť. Každé dieťa chce niečo iné. Iný výlet, inú aktivitu, iné jedlo. Tu je funkčným modelom vytvorenie rodinných zasadnutí. Dôležité je, aby sme zachovali férovosť a boli si všetci rovní. Hlasovanie alebo ťahanie zápaliek je jedným z férových variantov, ktorý zanechá síce sklamanie, že sa nejde cestou jedného alebo druhého dieťaťa, ale nezanechá pocit nespravodlivosti. A to je často väčšia výhra.
Vianoce v rozvedených rodinách: Hľadanie rovnováhy pre deti
Nikdy som to ale nepriznala, čo je pravdepodobne dôvod, prečo je môj vzťah k vianočným sviatkom aj dnes tak trochu vlažný. Napriek tomu dnes na tri porcie kapra so zemiakovým šalátom spomínam s úsmevom. A rovnako to majú aj ďalšie odrastené deti, ktoré trávili Vianoce v podobných podmienkach. Možno vám naše spomienky a rady mojej sestry s podobnými skúsenosťami, psychologičky Jany Růžičkovej, budú inšpiráciou.
Helena: „Keď mi zase budú hovoriť, že som pekne vykŕmená, tak sa začnem oháňať fotkami poslednej štedrovečernej večere… Teda večerí.“ Takto som si v závere Štedrého dňa často brblala pri tradičnom trávení vianočných pokrmov. Dlhý čas som totiž Vianoce s obidvomi rodičmi oslavovala počas jedného dňa, ale s každým samostatne. Tatino samozrejme zlizol všetku smotanu hneď po poludní, kedy mi naservíroval trojchodovú štedrovečernú večeru, nasledovanú veľkolepým rozbaľovaním darčekov. Nechcel čakať, kým si vysnívaný CD prehrávač rozbalím po skutočnej večernej večeri. Doteraz, keď si na tie časy spomeniem, ma prepadne ľútosť. Mamina mi chcela urobiť rovnako veľkolepé Vianoce, ale bola až druhá v poradí. A ja som najkrajší sviatok v roku vnímala ako najuponáhľanejší deň, kedy som musela byť všade a vlastne nikde poriadne. Striedanie rodín počas jedného vianočného dňa môže byť veľmi stresujúce. Deti totiž všeobecne majú problémy s adaptáciou - chvíľku im trvá, kým si niekde zvyknú a hlavne pre introvertnejšie deti to môže byť príliš veľa zážitkov naraz. Skúste si seba predstaviť v koži svojho dieťaťa. Odporúča sa mať jedného Ježiška, jeden stromček. Druhý rodič sa môže s dieťaťom na Štedrý deň stretnúť a ísť s ním na prechádzku, zakorčuľovať si alebo niečo iné spoločne zažiť. Odporúča sa tráviť Štedrý večer tam, kde je dieťa viac doma.
Peter: Na prahu mojej puberty sa naši rozviedli a to prinieslo, okrem iného, nutnosť vymyslieť Vianoce „inak“. Skúsili sme to rôzne - jeden rok som bol na Štedrý deň u maminy, ďalší zase u tata, inokedy sme to prestriedali počas sviatkov, ďalší som radšej odcestoval k tete, aby som si nemusel „vyberať“. Štvalo ma to všetko. Ako už som písala, pre dieťa je vždy ideálne, keď trávi Štedrý večer doma. Apelujem na rodičov, aby neprenášali zodpovednosť na dieťa, aby si vyberalo, s kým chce tento rok na Vianoce byť. Dieťa miluje obidvoch rodičov a je tak pod obrovským tlakom, na ktorý nie je zrelé. Potom ale neodporúčam, aby druhý rodič opakoval Ježiška v iný deň. Štedrý deň je len jeden. O tom, že aj v exmanželských drámach sa nájde svetlá a úsmevná výnimka, by mohla rozprávať Bedřiška. Vlastne sa to tým rozvodom, respektíve naším odsťahovaním o šesť rokov neskôr, všetko veľmi zlepšilo. Mali sme takú vianočnú tradíciu, že partia známych chlapov s deťmi chodila na Kampu púšťať kapra do Vltavy (ako výraz milosrdenstva - to sme ešte nevedeli, že všetky tie do ľadovej vody pustené ryby zdochnú). Mamy zatiaľ mali doma pokoj na varenie a prípravy. Keď sa potom naši rozviedli, ale stále sme bývali spoločne, tatovi sa asi domov k štedrovečernej tabuli veľmi nechcelo, pretože si pamätám, že pravidelne dostával hubovú, že zase ideme neskoro. Ale možno je to len tým, že tato jednoducho vždy všade chodí neskoro. No a keď sme sa s mamou odsťahovali, všetky tieto problémy pominuli. Mama zostala sama, na Vianoce tatina vždy pozvala a v obmedzenom čase boli spolu schopní vychádzať skvelo. Spoločne strávený Štedrý večer s rodičmi je taká maturita, možno aj doktorát rodičovských kompetencií. Je to sen každého dieťaťa rozvedených rodičov, ale za predpokladu, že je pohoda, že rodičia spolu dokážu opakovane harmonicky komunikovať. Už si odpustili, bolesť prebolela. Medzi rodičmi, kde sú veľké konflikty, schválnosti alebo dokonca bitky, to je nereálne. Moji rozvedení známi chodia spoločne so svojimi deťmi na prechádzku do centra Prahy a potom sú deti večer s jedným z rodičov podľa dohody. Nemyslite na seba, myslite na deti. Predstavte si, čo by pre vaše deti bolo najlepšie. Vcíťte sa do nich. Je to veľmi individuálne, záleží na veku detí, či je jedináčik, alebo má súrodenca, a tiež na tom, ako spolu vychádzajú rodičia. Žiadna súťaž. Odporúčam sa spoločne s expartnerom dohodnúť na darčekoch pre deti, skoordinovať to a nepredháňať sa. Nesnažiť sa mať megalomanské plány, ohromiť deti a zároveň ohromiť expartnera. Súťažte a bojujte niekedy inokedy, respektíve buďte vyrovnaní a prestaňte so svojím ex súťažiť. Pokoj. Všetko je potrebné dobre naplánovať. Nič nerobiť na poslednú chvíľu a dať si dostatočnú časovú rezervu. Večera nemusí byť dokonalá, darčeky nemusia byť dokonalé. Ale radosť, pohoda a zábava počas spoločného času s vašimi deťmi je to cenné a vzácne. Na to budú deti celý život spomínať. Nájdite v sebe pokoj, detskú radosť z Vianoc a pokoru k ľuďom.
Zavádzanie príkrmov: Cesta k samostatnosti v jedle
Kým sa nám narodil Tonko, ani mi nenapadlo, že jedlo môže byť taká veda. :-) Počas prvého polroka sa na vás začnú hrnúť rôzne prístupy: niečo hovorí pediatrička, niečo príbuzní, niečo sa píše v knihách a iné je zase populárne medzi ostatnými mamičkami. V zásade sú dva rôzne smery: mixované a tabuľkovo zavádzané príkrmy, a na druhej strane voľný prístup, kedy necháte ochutnávanie na dieťati a tak nejako „na prírode“. Ja som vyskúšala oboje. Príkrmy majú rôzne podoby. Prostredná fotka je samozrejme pre zábavu. Kašu a potom piškóty?
Mali sme šťastie. Darilo sa a Tonko bol od narodenia plne dojčený, mal veľký apetít a zhruba v 6. mesiacoch začal prejavovať záujem o naše jedlo. Preto som sa na kontrole spýtala doktorky, čo si myslí o tom, aby som už synovi dala niečo ochutnať. Bola jednoznačne za. Odporučila začať jemnou kašovitou stravou, niečo, čo nebude dráždiť detské bruško, najskôr zeleninu, potom ovocie. Začať obmedzovať dojčenie a keď sa jedlo trochu zabehne, nahradiť večerné dojčenie kašou. Každú novú vec skúšať tri dni a pozorovať, či nevznikne nejaká alergická reakcia a potom skúsiť niečo ďalšie. Piškóty. Pokiaľ toto slovo nepadlo, zneli pre mňa všetky „tabuľkové“ odporúčania logicky a vôbec mi nenapadlo nič čokoľvek rozporovať, pretože naša doktorka je skvelá a vždy mala podobný prístup ako ja. Ale piškóty? Môj tip: Lepok môžete zaradiť aj v zdravšej verzii. A to ma vlastne priviedlo k tomu, aby som sa zaujímala aj o alternatívy.
Opačný prístup ako kašičkovanie má BLW (Baby Led Weaning), ktorý mi bol sympatický - aj preto, že sa zhoduje so základmi palea, ktoré je mi blízke. Moja začala kašami zeleninovými, ale postupne si sama pýtala, keď videla, že jeme niečo, čo nepozná alebo to nepozná v originál konzistencii. Ľúbi cherry paradajky, zemiaky, brokolicovú a paradajkovú polievku - toto zje vždy a rozmixované ovocie. Nemá ešte vonku stoličky, tak s hryzením najmä mäsa je to ešte náročné. Pokiaľ si nie ste čímkoľvek istý, určite sa obráťte na pediatra. S jedlom sa nezačína v presne stanovený vek dieťaťa. Jedlo mu ponúknete vo chvíli, kedy oň prejaví záujem, nikam ho netlačíte. Nezačínate systematicky ukončovať dojčenie, dieťaťu ho nechávate tak, ako samo potrebuje - naopak, dojčenie je stále hlavným zdrojom. Nepodávate kašičky (ani žiadnu kašu na noc, ako je často odporúčané), nekŕmite lyžičkou. Nemusíte začínať zeleninou a až neskôr ovocím. Ochutnávanie môže prebiehať napríklad v náruči, na brušku na podlahe a u sediacich detí samozrejme v stoličke. V ľahu na brušku je veľmi diskutovaný variant a radšej pripomínam, že takéto ochutnávanie by určite malo byť robené pod dohľadom, ako ale všetky iné situácie, kedy má malé dieťa v ruke jedlo a pitie. Pokiaľ vám však tento variant nesedí, určite ho skúšať nemusíte. Z mojej osobnej skúsenosti je to pre dieťa, ktoré ešte nevie sedieť, ale už by chcelo ochutnávať, prirodzená poloha. BLW často prináša aj strach z toho, že dieťaťu zabehne. A zabehne. Iba sa to učí.
Prvý týždeň príkrmov dostával Tonko mixovanú zeleninu, ako mi odporučila pani doktorka. Popasoval sa s tým celkom dobre a po pár dňoch s veľkou chuťou zvládol zjesť aj celú misku. Ja som si zatiaľ „naštudovala“ kadečo, aby som mala inšpiráciu a hlavne pochytila tipy od skúsenejších mamičiek. A tak Tonko dostal svoje prvé batátové a tekvicové hranolky (pripravené na pare). Moje očakávania boli asi veľmi idylické. Takže keď som videla, že všetko len rozbabral a ten jediný kúsok, čo si dal do pusy, ho skoro udusil, bolo to rozčarovanie. Veď predtým mal takú chuť do jedla a dokonca s radosťou aj niečo zjedol! Nehádzala som flintu do žita, skúšala som ďalej, s ovocím, zeleninou, surovým aj vareným… ale oveľa lepšie to nebolo. Tonko sa s jedlom hral, všade ho rozbabral a nahádzal, na záver sa niečím zakuckal a potom stratil záujem. Každé dieťa je iné a iné mu aj vyhovuje. Náš drobec si prešiel obdobím kašičiek, popučeného jedla a keď som do neho nevedela nič dostať, tak aj veľké kusy do ručičky, aby sa sám napapal. Večerné kaše sme nikdy nezaradili, pretože verím, že možno síce potom bábätko celú noc krásne spí, ale na úkor bruška, ktoré je „natlačené“ a trávenie dostáva na frak. Nikdy sme neriešili, či už je vhodný čas na ovocie, všetko dostával tak nejako priebežne a nikdy nenastal problém, že by neskôr odmietal zeleninu, pretože nie je taká sladká ako ovocie. Čo je ale dôležité - poznám veľa mamičiek, ktoré so svojimi deťmi zvládli aj ťažšie začiatky BLW a postupne zaradili „dospelácke jedlá“ touto cestou, a tiež mám okolo seba veľa takých, ktoré deti kŕmili len z lyžičky a večer im uvarili kašu. Ani jedno podľa mňa nie je správne alebo zlé. Vždy je to totiž najlepšie tak, ako sa s tým konkrétny rodič a jeho potomok cíti dobre. A o tom to je.
Plus-mínus dodržiavam výživovú pyramídu pre deti a snažím sa brať so sebou von domáce jedlo (je to ekonomické aj ekologické) namiesto kupovaných pohárikov. Čerstvé jedlo je dobré jedlo. Že ho niekedy zjeme až po pol dni vonku? Vždy musím mať v zálohe aspoň jednu porciu navyše. Pitie berieme z domu. Z každej prechádzky sa môže stať piknik, keď mám so sebou správnu výbavu.
Okrem (celozrnného) pečiva sa ale do príjmu obilnín počíta aj ryža a cestoviny. Oboje je môj žolík na rýchlu večeru, takže sa s nimi v jedle so sebou von až toľko „netrápim“. Ak v supermarkete alebo zdravej výžive narazíte na krekry z vločiek a semienok, šup s nimi do košíka! Najvďačnejšie na desiatu sú podľa mňa ovsené vločky. Rada ich vpašujem do slaných placiek alebo muffinov. Do sladkých muffinov (ľubovoľný recept, kde nahradím časť múky vločkami) zase spotrebujem aj načaté a nedojedené banány, ktoré sa u nás doma posledné dva roky podozrivo množia.
25 - 35 % ovocia a zeleniny. Jednoduché čerstvé desiate z ovocia a zeleniny sú moje obľúbené. Trik je v tom, že ich dávam do termosky na jedlo. Je to jedna z najvyužívanejších vecí, ktoré som si kúpila v rámci detskej výbavy. V zime často so sebou berieme husté zeleninové polievky: vo vývare rozvarenú a následne rozmixovanú zeleninu, aká je práve doma. V lete termosku vychladím v chladničke a dávam do nej ovocie a zeleninu: vďačné sú čučoriedky (umyté vo vode s octom vydržia v chladničke aj týždeň a keď ich vonku nezjeme, môžem ich zase vrátiť naspäť), nakrájané jabĺčka, uhorka, paprika alebo kúsky melóna.
10 - 30 % bielkovín. Bielkoviny presúvam skôr do jedál, ktoré jeme doma, pretože sa najviac kazia. Aj tak mám ale v zálohe niekoľko variantov, čo sa hodia na šup-šup pripravenú desiatu. Jogurt - ten sa mi nechce dávať vonku lyžičkou, ale v znovuplniteľnej kapsičke ho milujeme ja aj syn. Studený šošovicový šalát so zeleninou - toto je super jedlo, keď sme vonku aj na poludnie. Keď už budete niečo takéto pripravovať, skúste strukoviny zmiešať dokopy s ryžou. Už som písala, že v zime so sebou často beriem polievky v termoske na jedlo.
Mať si vždy kde sadnúť: Campingové podsedáky so mnou kedysi chodili na hudobné festivaly, teraz so mnou obiehajú pieskoviská aj lesné cestičky. Nikdy si nevyliať kávu: Zatvárací netečúci pohár je azda základnou výbavou každej matky. A keď sa dieťa začalo dožadovať vlastného pitia, vyfasovalo ho tiež. Sláva civilizácii, sláva vidličkám: A posledná vec. Lyžičku a vidličku už väčšinou z batoha a kočíka ani nevyberám. Poznám sa a viem, že nabudúce by som si ich tam zabudla dať.
tags: #tchiboblog #chcem #dalsie #dieta