Rozpad rodiny je jednou z najnáročnejších životných situácií, ktorú môžu rodičia prežiť. Hoci štatistiky naznačujú klesajúci trend rozvodovosti, v každodennej realite sa stále stretávame s mnohými deťmi, ktorých rodičia žijú oddelene alebo sa rozviedli. Otázka, akú rodinnú normu dieťa dostane do vienka - rodinu s oboma rodičmi, výchovu jedného rodiča či striedavú starostlivosť - a ako tento proces ovplyvňuje jeho psychický vývoj, je kľúčová. Rodinné prostredie je totiž jedným z najdôležitejších faktorov formujúcich dieťa.
Dieťa vníma novú realitu ako normu
Dieťa, ktoré vyrastá odmalička iba s jedným rodičom, vníma túto situáciu ako normu. Nemá porovnanie s iným usporiadaním. Keď začne chodiť do materskej školy, je prirodzené, že sa môže pýtať, prečo to má inak ako väčšina jeho rovesníkov. Ak však aj druhý rodič zostáva v živote dieťaťa prítomný, súrodenci spolu nežijú a dieťa má uspokojené svoje potreby nielen v materiálnej, ale aj psychickej oblasti, a vníma zdravú citovú väzbu, nie je problém vyrastať s oddelenými rodičmi. Problém nastáva, keď sa rozpadne rodina, v ktorej dovtedy fungovali mama a otec bok po boku. Vtedy dieťa prichádza o istotu a pocit bezpečia.
Ako dieťa spracuje rozvod či rozchod rodičov
Spôsob, akým dieťa spracuje rozvod alebo rozchod svojich rodičov, závisí od viacerých faktorov. Dôležitý je vek dieťaťa, jeho vzťahy s ostatnými členmi rodiny, ale aj to, či sa rodičia rozišli „potichu“ a v dobrom, alebo rozchodu predchádzali hádky, psychické či fyzické násilie. Kľúčové je, aby dieťa necítilo zodpovednosť za rozpad vzťahu rodičov a namiesto trápenia si užívalo bezstarostnú hru a radosť zo života.
Odborníčka psychologička Sylvia Horváthová hovorí, že reakcia dieťaťa na rozpad rodičovského vzťahu závisí predovšetkým od zrelosti samotných rodičov. Zrelý človek si nepotrebuje cez dieťa dokazovať svoju moc a primárne dbá o pohodu a zdravý vývoj svojho potomka. Preto je nevyhnutné čo najviac komunikovať s dieťaťom s ohľadom na jeho vek a stav. Je dôležité dieťa ubezpečiť o svojej láske a podpore, ako aj dohodnúť si pravidlá stretávania sa s dieťaťom a tie následne dodržiavať. Dobré je, ak dieťa môže podľa svojej potreby komunikovať s oboma rodičmi telefonicky či inak. „Myslím, že už dieťa na prvom stupni zvládne komunikáciu s rodičom, vie, kedy sa chce komu ozvať, vie rešpektovať určité pravidlá. Čím v neskoršom veku sa rodičia rozvedú, tým to dieťa nesie ťažšie, pretože dlhšie obdobie žilo v ‚ilúzii‘ ideálneho vzťahu mama + otec + dieťa = rodina,“ vysvetľuje S. Horváthová.
Emocionálne prežívanie dieťaťa počas rozpadu rodičovského vzťahu
Každé obdobie života môže byť pre dieťa náročné, v prípade rozpadu rodičovského vzťahu to platí dvojnásobne. Základným znakom zmeny správania je, že niektoré deti sa utiahnu, iné naopak pôsobia drzejšie a môžu začať ubližovať ostatným deťom, pretože sa samy cítia frustrované. „Dieťa sa môže začať sebapoškodzovať, pretože fyzická bolesť je ‚nič‘ oproti tej psychickej, čo prežíva,“ varuje psychologička. Veľmi časté je sebaobviňovanie. „Deje sa to najmä u detí, ktorým nie je dobre vysvetlený, prípadne dostatočne odkomunikovaný dôvod ochladnutia vzájomných rodičovských vzťahov,“ dodáva S. Horváthová.
Malé deti sú otvorenejšie a zmeny v rodine u nich možno ľahšie a rýchlejšie odhaliť. Svoje pocity vyjadrujú, ak nie slovami, tak určite kresbou či hrou. Staršie deti, na druhom stupni základnej školy a stredoškoláci, sa často snažia zakrývať pravú príčinu problému, obhajujú jedného rodiča, snažia sa hľadať chybu v sebe. Často sa sebapoškodzujú. Nie sú zriedkavé ani úteky či „vyčíňanie“, len preto, aby sa rodičia spamätali a začali sa venovať dieťaťu, nie sebe alebo vzájomnej nevraživosti. Dieťa má zvyčajne rado oboch rodičov. Preto často kladené otázky rozhádaných manželov či rozvádzajúcich sa partnerov, ako napríklad „Kto je lepší?“, „Ku komu chceš ísť?“, „Koho máš najradšej?“, môžu mnohé deti v krajnom prípade doviesť až na psychiatriu. Iné začnú utekať z domu, ďalšie sa pod tlakom priklonia k jednému z rodičov a druhého zavrhnú.
Z praxe školskej psychologičky vyplýva, že deti prežívajú rozvod rodičov rôzne. Najväčšou traumou je u nich, keď sa rodičia nevedia dohodnúť, neakceptujú sa a naťahujú sa o dieťa, respektíve chcú si navzájom ublížiť cez dieťa. Druhým problémom býva najmä u detí v materských školách a na prvom stupni základnej školy, ktoré majú striedavú starostlivosť, prechod z jednej domácnosti do druhej. Aj keď majú rady oboch rodičov a tešia sa na nich, chvíľu trvá „preštelovať si mozog“. Ako-tak sa to dá zvládnuť, keď má dieťa rovnakú školu, ale len čo sa okrem domácnosti mení aj škola, je to oveľa náročnejšie a pre dieťa a jeho zdravý vývoj to môže byť neprijateľné. Staršie deti sa zvyknú hanbiť za svojich rozvedených rodičov alebo „bojujú“ s novými partnermi svojich rodičov.
Dopad rozvodu na deti: Tamara D. Afifi na TEDxUCSB
Komunikácia ako kľúč k zvládnutiu situácie
Sebaobviňovanie je u detí bežné. Často sa obviňujú, že práve ony stoja za rozpadom rodičovského vzťahu. Deje sa to najmä vtedy, ak im nie je dobre vysvetlený alebo odkomunikovaný dôvod ochladnutia vzájomných vzťahov.
Dôležitá je v tomto prípade otvorená a úprimná komunikácia. Rozprávajte vecne, nereagujte prehnane emocionálne a dieťaťu odpovedzte na jeho otázky. Ak prídete na otázku, na ktorú odpovedať neviete, pokojne to priznajte. Ak ste s deťmi prežili náročné situácie, pripomínajte si ich navzájom a spomínajte, ako ste ich zvládli. To môže dieťaťu dodať nádej, že aj rozvod prekoná.
„Mnoho rodičov je samých bezradných a nevedia, ako a kde začať. Skôr navrhujem, aby bezradný rodič konzultoval so psychológom či mediátorom svoje obavy, prípadne stratégiu rozhovoru s dieťaťom, keď mu oznámi rozchod/rozvod,“ radí psychologička. Paušalizovať rozvod štýlom „veď sa to deje bežne, veď dnes každé druhé, tretie dieťa vyrastá v rozvedenej rodine“ nie je podľa nej správny prístup. Nechceme deťom vysielať signál, že je normálne byť rozvedený. Normálne je snažiť sa v spoločnom spolužití problémy riešiť a ak sa nedajú alebo sú inak závažné, je na rade rozchod/rozvod po zrelej úvahe, nie každý deň nový rozchod a zmierenie, čo má za následok ešte väčší chaos v živote dieťaťa.
Z praxe odborníčky tiež vyplýva, že v tínedžerskom veku si deti navzájom radia, ako „využiť“ rozvod vo svoj prospech, čo tiež nie je najlepšia cesta. Občas je fajn, keď dieťa vie, že aj spolužiak z rozvedenej rodiny to mal v minulosti ťažké, ale prekonal to a teraz je s tým v pohode. Takýto spolužiak môže byť pre dieťa vzorom či pomocníkom.
Keď je rozvod pozitívnou zmenou
Niekedy môže byť rozvod žiaduci. Napríklad ak dieťa žije v dlhodobo stresujúcom prostredí, v psychicky náročnom alebo dokonca fyzicky terorizujúcom prostredí. Stresujúce pre dieťa však môže byť aj to, ak sa rodičia rozvedú akoby z ničoho nič. Žijú navonok harmonický život, prezentujú sa tak na verejnosti, dieťa ich tak vníma a zrazu príde k rozvodu. Takúto situáciu dieťa vníma oveľa horšie ako rozvod rodičov, ktorých vzťah bol už dlhšie naštrbený či disharmonický.
Rozchod či rozvod rodičov môže v deťoch zanechať istú stopu, najmä pri hľadaní životných partnerov, ale je to individuálne. Psychologička skôr upozorňuje na výchovu rodičov po rozchode, ich vzťahy, stereotypy a napríklad vzťahové reťazce syn - matka, matka - dcéra, otec - dcéra, otec - syn.
Komunikácia s deťmi v čase rozvodu
V prípade, že vo vašej rodine nastane nová situácia, je potrebné ju v prvom rade dobre odkomunikovať deťom. Keď dieťa prechádza zložitým obdobím, najdôležitejšie je venovať mu dostatok porozumenia, pozornosti a slov uistenia. Trávte s dieťaťom dostatok spoločného času a uistite ho o vašej láske a bezpečí. „Bezpečie a istota ako základné ľudské potreby predstavujú základné zásady komunikácie s deťmi, najmä vtedy, keď riešia vo svojich mysliach rozvod svojich rodičov. Mali by sme sa s nimi rozprávať o svojich pocitoch, o hneve, aj o dôvode, prečo rozvod nastal,“ radí Petra Ragas, zakladateľka programu pre rozvoj detí a ich rodičov Rozumiemedetom.sk.
Situácii neprospeje, ak jeden z rodičov bude zvaľovať vinu na toho druhého a zaťažovať dušu dieťaťa osočovaním. Komunikácia smerom k deťom by mala obsahovať pochopenie, porozumenie, ale aj dodržiavanie pravidiel. „To, že sa rodičia rozviedli, neznamená, že teraz nebude nič platiť. Je treba nanovo vybudovať dôveru a pocit bezpečia a istoty, a dohodnúť si nové pravidlá. Odporúčam nevolať to pravidlá, ale dohody, aby dieťa nemalo pocit, že ide o príkaz,“ dodáva odborníčka na komunikáciu s deťmi. Vo všeobecnosti platí, že je treba počúvať, neskákať do reči, nechať dohovoriť, povedať svoj pohľad na vec, svoj názor, nepoučovať, nerozkazovať.
Právne aspekty a ochrana dieťaťa
V rozvodovom konaní, s ktorým je zo zákona spojené aj konanie o úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode, sa súd rozhoduje najmä s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Súd musí objektívne zistiť, ktorý z rodičov je schopný sa o maloleté dieťa postarať a poskytnúť mu adekvátnu starostlivosť, pričom vychádza zo stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania súdu.
Súdy nemajú nikde v zákone ustanovené, že súrodenci musia byť na čas po rozvode zverení spoločne do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Práve naopak, v niektorých prípadoch môže nastať situácia, kedy práve oddelené zverenie súrodencov do osobnej starostlivosti je v záujme maloletých detí.
Pri rozhodovaní, komu zveriť maloleté deti do osobnej starostlivosti, súd posudzuje každý prípad individuálne a komplexne. Súd musí zo zákona pri rozhodovaní o maloletých deťoch vziať do úvahy ich najlepší záujem, ktorý je príkladmo definovaný v článku 5 Zákona o rodine. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že súd preferuje stabilitu prostredia, v ktorom maloleté deti vyrastajú, vytvorené výchovné prostredie, skúma, s ktorým rodičom majú deti intenzívnejší vzťah a ktorý z rodičov sa o deti stará. Ak rodič varí, chodí pre deti do školy, učí sa s nimi a naopak matka starostlivosť zanedbáva, voľný čas využíva inak, než na trávenie času s deťmi, nie je vylúčené, že by súd rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca.
Podľa Civilného mimosporového poriadku je s konaním o rozvod manželstva spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí (§ 23 zákona o rodine). Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.
Rodičia, ktorí spolu nežijú, sa majú podľa zákona o rodine dohodnúť o výkone rodičovských práv a povinností. Až po tom, keď sa dohodnúť nedokážu, môže jeden z nich podať na súd návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností. V takom prípade je dobré pokúsiť sa najprv o zmene umiestnenia maloletého dohodnúť s druhým rodičom. Ak sa dohoda nepodarí, je možné podať návrh na súd. V návrhu je vhodné uviesť, že sa správanie maloletého od posledného rozhodovania súdu výrazne zmenilo a v súčasnosti nie je v jeho záujme, ani v záujme druhého súrodenca, aby boli deti spolu v jednej domácnosti. Rovnako môžete poukázať aj na skutočnosť, že výchovu dvoch detí v takejto situácii nezvládate a preto by bolo vhodné maloletého zveriť do osobnej starostlivosti druhého rodiča.
Syndróm zavrhnutého rodiča a konflikt lojality
Zvlášť problematickou situáciou je tzv. syndróm zavrhnutého rodiča, ktorý vzniká, keď dieťa odmieta jedného z rodičov bez rozumného dôvodu, zvyčajne pod vplyvom druhého rodiča. Tento syndróm je psychická porucha osobnosti dieťaťa, ktorá spočíva v utrpení dieťaťa spojenom s absolútnou nenávisťou voči jednému z rodičov. Je to nechcené dieťa konfliktu lojality, pretože tento konflikt syndrómu takmer vždy predchádza. Príčiny syndrómu spočívajú takmer výhradne v priamom úmyselnom ovplyvňovaní alebo manipulácii dieťaťa rodičom alebo inou osobou, na ktorú je dieťa viazané. Len výnimočne môže tento syndróm vzniknúť pri nepriamom neúmyselnom ovplyvňovaní alebo na inom základe.
Konflikt lojality je forma psychického utrpenia dieťaťa prameniaceho z nútenia dieťaťa k neprirodzenej voľbe medzi matkou a otcom. Neprirodzená je preto, lebo odporuje prírode, ktorá zariadila, že dieťa má dvoch rodičov, nie jedného. Príčiny tejto neprirodzenej voľby môžu byť dve: priame alebo nepriame ovplyvňovanie dieťaťa. Nepriame ovplyvňovanie, resp. neúmyselné ovplyvňovanie, je spojené s rozchodom takmer vždy a nedá sa mu úplne vyhnúť, pretože nejde o úmyselné ovplyvňovanie. Dieťa vníma trápenie rodiča súvisiace s rozpadom vzťahu a jeho emócie voči druhému rodičovi a hľadá vinníka, ktorým bude buď rodič, alebo samotné dieťa.
Prejavy konfliktu lojality sú tiež neprirodzené ako samotná nútená voľba. V bežnom živote ide najmä o zmeny v správaní dieťaťa, ako voči rodičom, tak aj voči ostatnej spoločnosti. Pokiaľ ide o prejavy voči rodičom, tu za zmienku stojí ten najčastejší prejav spojený s preberaním dieťaťa, ktorý je súčasne pravidelne zdrojom rodičovského konfliktu na súde. Dieťa nechce od rodiča odísť k druhému rodičovi, hoci vie, že musí, plače, deklaruje, že chce byť viac s rodičom, od ktorého odchádza, nechce ísť k druhému. Rodič toto správanie spravidla zle vyhodnotí ako dôkaz neschopnosti druhého rodiča sa o dieťa starať alebo ako dôkaz, že dieťa chce byť viac s ním ako s druhým rodičom. A konflikt je na svete.
Výsledkom sú potom tradičné spory pri odovzdávaní dieťaťa, keď rodič odmietne dieťa dať druhému, pretože „dieťa nechce“. Je pritom jednoduché posúdiť, či ide o prejav konfliktu lojality alebo o skutočné volanie dieťaťa o pomoc. Prvým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že prejavy sa javia prehnané okolnostiam. Dieťa ani za svet nechce ísť k druhému rodičovi, prosí, plače, hádže sa aj o zem. Ale keď sa dieťaťa spýtate, čo sa deje, tak vám nedá odpoveď primeranú jeho prejavom. „Nechcem“, „chcem byť s tebou viac“, druhý rodič je „zlý“ a pod. Bežne sa stáva, že dieťa sa takto správa u oboch rodičov, ako pri preberaní, tak pri odovzdávaní. Druhým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že tieto prejavy spravidla odznejú za pár hodín a v horšom prípade dní. Dieťa je ako „vymenené“ nejakú dobu a potom sa „vráti do normálu“. Toto je konflikt lojality v praxi v jeho najtradičnejšej forme. Spoločným znakom konfliktu lojality býva aj „klamanie“ rodiča dieťaťom, resp. prezentovanie jednej reality jednému a druhej reality druhému rodičovi. Keď je dieťa u jedného rodiča, rozpráva to, čo chce počuť tento rodič, a naopak u druhého. Nejde o klamanie v pravom slova zmysle, skôr o komfortnú cestu pre dieťa, ako sa vyrovnať s protichodnými prejavmi rodičov.
Dôsledky konfliktu lojality závisia najmä od intenzity sporu rodičov a tiež od dĺžky trvania tohto stavu. Čím vyššia intenzita sporu, tým horšie. Čím viac sa rodičia nenávidia, tým viac dieťa je nútené k voľbe medzi nimi a tým horšie budú aj dôsledky. Kým pri nižšej intenzite sporu dieťa volí skôr neutrálny, obranný postoj, tak pri vysokej intenzite skôr postoj útočný, kedy dieťa spravidla volí nekriticky jedného rodiča ako „dobrého“ a druhého rodiča ako „zlého“. V najhorších prípadoch pôjde o absolútny výber, kedy jednému rodičovi dieťa priradí len dobré vlastnosti a teda aj city a druhému rodičovi priradí výlučne zlé vlastnosti a aj city. Dĺžka trvania tlaku na dieťa, t.j. nútenia k neprirodzenej voľbe, je druhým významným prvkom, od ktorého závisia aj dôsledky konfliktu lojality. Čím dlhšie, tým horšie. Je rozdiel, ak je dieťa vystavené konfliktu lojality po krátky ohraničený čas, napr. niekoľkých týždňov, a je rozdiel, keď tento stav trvá niekoľko mesiacov či v extrémnom prípade rokov, pretože v tomto prípade už pôjde o chronický stav. Dôsledky konfliktu lojality sú rôzne, začínajúc od bežného stresu či tenzie, prechádzajúc až do rôznych úzkostných a depresívnych porúch. Príznačným dôsledkom je hyperaktivita, ktorá môže byť až tak výrazná, že sa bude javiť ako ADHD. V horších prípadoch sa môžu pridať aj fyzické prejavy, napr. pomočovanie, zadržiavanie stolice, zajakávanie, tiky, sebapoškodzovanie. Dôsledky môžu byť krátkodobé a v horšom prípade aj dlhodobé, či trvalé.
Vplyv duševných porúch rodičov na výchovu dieťaťa
Problémy v rodičovstve sa môžu objaviť aj v dôsledku rôznych psychických porúch rodičov. Matka trpiaca poruchami osobnosti alebo schizofréniou, ktorá trávi veľa času v liečebni, môže viesť k tomu, že o dieťa sa stará blízka rodina alebo poverená osoba. V takýchto prípadoch sa často presadzuje teória, že dieťa by malo byť prijímané do ústavu spolu s matkou, aby sa matka učila chápať dieťa a jeho potreby, čo zároveň napomáha aj jej terapii. Matka s depresívnymi stavmi býva často uzavretá do seba, odvracia sa od dieťaťa, nemá o neho dostatočný záujem a jeho prejavy necháva bez odozvy. Pri takýchto stavoch dieťa nie je možno až do takej veľkej miery bezprostredne ohrozené, avšak komunikácia matky s dieťaťom je ochudobnená, preto je často potrebná pomoc od rodiny alebo blízkeho kruhu priateľov pri výchove dieťaťa.
Patologicky nevyrovnané prejavy a postoje rodičov, ktoré kolísajú medzi ľahostajnosťou a nepriateľstvom, a pri ktorých odmietanie dieťaťa prechádza miestami až do krutosti, sú tiež problémom. Následkom býva nedostatočná interakcia s dieťaťom a nedostatok citových a zmyslových podnetov. Popôrodné psychózy u matiek, ktoré sa viažu na obdobie po pôrode, môžu mať nejednotný klinický obraz a v mnohých prípadoch sa môže jednať o dozvuky z predchádzajúcich psychických porúch. Bludné predstavy a rôzne úzkosti, napríklad predstava, že dieťa nie je matkino a bolo zamenené, alebo pocity bezradnosti a úzkosti z toho, že dieťaťu nezaopatrí dostatok potravy, môžu viesť k samovražedným tendenciám.
Neurotické problémy na strane matky, zvlášť ak sú zabudované v hlbokých štruktúrach jej osobnosti, prinášajú reálne ohrozenie interakcie matky a dieťaťa. Slabá citová odozva matky počas prvého mesiaca života dieťaťa môže výrazne ovplyvniť jeho vývin. Matka nie je schopná pod vplyvom svojej choroby jemné signály dieťaťa, porozumieť ich zmyslu a patrične na ne reagovať, čím sa pre dieťa stáva zmäteným alebo až apatickým partnerom.
Alkoholizmus či iné závislosti u rodiča predstavujú vážne ohrozenie zdravého duševného vývoja dieťaťa. U človeka závislého od alkoholu sa nedá očakávať, že by sa jeho vzťahy k dieťaťu utvárali, formovali a prejavovali normálne. Alkoholikovi je alkohol prednejší ako čokoľvek iné, a ostatné skutočnosti sa tým pádom v jeho psychike dostávajú do úzadia. Z hľadiska dieťaťa, ale aj rodiča, manželského partnera alebo vychovávateľa, sa takýto človek javí ako nespoľahlivý, nevypočítateľný a nestály. Ani citová vrelosť, ktorú voči svojmu dieťaťu alebo partnerovi alkoholik pociťuje, nemôže byť základom pre zdravú sociálnu interakciu, ak nie je podložená spoľahlivosťou a zodpovednosťou.
Výskumné zistenia dokázali, že v životnej histórii otca alkoholika v porovnaní s kontrolnou skupinou otca z normálnej rodiny významne nefungovala výchovná rola matky. Buď predčasne zomrela, bola chorá a neschopná výchovy, alebo bola na nižšej intelektovej úrovni, s nižším vzdelaním, alebo z iného dôvodu nemohla plniť svoju materskú úlohu. Ešte zaujímavejšie zistenie bolo, že štatisticky významný rozdiel sa ukázal aj medzi matkami manželiek alkoholikov a matkami manželiek otcov z normálnych rodín, až na to, že v tomto prípade bol nefungujúcim článkom zdravej výchovy práve otec.
V rodinách alkoholikov je tiež všeobecne menej autority, menej dôslednosti a menej jednotnosti vo výchovnej úlohe ako v normálnych rodinách. Deti z rodín alkoholikov sú horšie hodnotení učiteľmi aj spolužiakmi a pri rovnakej inteligencii majú horší študijný prospech ako deti z kontrolných rodín.
Zníženie rozumových schopností matky na úroveň slabomyseľnosti, jej nevzdelanosť, negramotnosť a veľmi nízka kultúrna úroveň tiež predstavujú ohrozenie zdravej výchovy. Matka so zníženou inteligenciou nie je schopná dobre porozumieť prejavom a potrebám dieťaťa a adekvátne na ne reagovať, a to ani vtedy, keď má k dieťaťu veľmi pozitívny citový vzťah. Dieťa svojim neorganizovaným počínaním neúmerne zaťažuje a vyčerpáva matku. Významným prínosom v tejto oblasti je učenie o psychickej deprivácii R. Spitza a jeho nasledovníkov. Výhradná angažovanosť matky voči dieťaťu a jeho presýtenie pozitívnymi citovými stimulmi sa zďaleka nerovná tomu, čo sa nazýva zdravá a vyrovnaná interakcia.
Ako si rozdeliť čas medzi viaceré deti
Keď máte dve a viac detí, najťažšie je to, že bábätko vás potrebuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni, zatiaľ čo staršie deti vás potrebujú skoro rovnako často. Ako si rozdeliť čas, keď vás urgentne potrebuje viac detí naraz? Psychologička Laura Markham ponúka týchto 8 tipov:
Nerozdeľujte čas rovným dielom: Rozdeľte čas podľa individuálnych potrieb detí. Novorodenec vás potrebuje takmer neustále, zatiaľ čo trojročné dieťa už niektoré veci zvládne aj bez mamy. Päťročné dieťa vás potrebuje viac než osemročné.
Neanimujte každú minútu života bábätka: Aj bábätko potrebuje svoj pokoj. Učte ho hrať sa v vašej prítomnosti, ale bez vás. Je to prvý krok k vlastnej iniciatíve a schopnosti zabaviť samého seba. „Nehovorím, že máte bábätko nechať plakať,“ vysvetľuje Markham, „ale keď naplníte jeho potreby, skúste ho položiť a nechajte ho hrať sa a objavovať svet. Pokiaľ sa rozplače, zasiahnite a potom sa zase stiahnite, ale zostaňte v blízkosti.“
Neriešte kuchyňu, ale radšej staršie dieťa: Chvíle, keď je bábätko ponechané so svojou zábavou samo na seba, využite na kontakt so starším dieťaťom. Každé dieťa potrebuje mať pocit, že je videné, vypočuté, ocenené.
Pravidelný čas na každé dieťa: Zaraďte do pravidelného programu čas strávený s každým dieťaťom. Uistite sa, že každé dieťa môže počítať s tým, že vás bude mať každý deň aspoň na krátku chvíľu len pre seba.
Buďte prítomní: Zabudnite na multitasking. Päť minút vašej absolútnej pozornosti sa rovná hodine čiastočnej pozornosti. Odložte telefón, zabudnite na špinavé prádlo. Sadnite si k dieťaťu, aby ste boli na jeho úrovni a nadviazali očný kontakt.
Neprehliadajte dieťa: Bežne sa stáva, že dieťa, ktoré vyžaduje menej pozornosti než jeho súrodenec, rodičia prehliadajú, kým nezačne robiť zle. Všetky deti si zaslúžia mať s vami špeciálny čas, nielen tie najnáročnejšie.
Zapojte starých rodičov: Pokiaľ máte to šťastie, že ich máte, využívajte prarodičov. Keď bude staršie dieťa u nich prespávať, môžete sa venovať druhému dieťaťu.
Používajte prevenciu: Všetci súrodenci sa z času na čas na seba naštvú. Všetky deti občas pochytí žiarlivosť. Je fajn, keď búrku predvídame a môžeme zasiahnuť. Keď sú deti unavené, hladné alebo mrzuté, ich prefrontálny kortex má problém ovládať emócie. Budeme mu musieť jeho prázdny pohár doplniť.
Ochrana zdravia a právna pomoc v čase rozvodu
Mimoriadna situácia a ochrana zdravia vyžaduje, aby sme sa všetci správali rozumne a obmedzili osobný kontakt na nevyhnutné minimum. Osobné stretnutie s advokátom sa dá nahradiť dištančným stretnutím telefonickým alebo elektronickým. Potrebujete právne zastúpenie na súde? Vaše zastúpenie viem prevziať tiež bez toho, aby sme sa osobne stretli. Z pohodlia domova viete udeliť plnú moc aj doručiť dôkazy pre súd v elektronickej forme. Nemusíte chodiť na poštu. Elektronické podávanie návrhov, žalôb, vyjadrení, odvolaní na súd alebo iný orgán verejnej moci sa realizujú výlučne elektronicky, prostredníctvom zabezpečenej dátovej schránky.
Pre správne určenie vašich priorít pri rozchode a úprave práv k dieťaťu na súde je dôležité vedieť nielen to, čo chcete v konaní dosiahnuť, ale poznať aj možné dopady rozchodu a súdneho sporu na vaše dieťa. Týmito sú predovšetkým konflikt lojality a syndróm zavrhnutého rodiča. Ich intenzita je v zásade priamo úmerná intenzite sporov rodičov.
Kontrolovaný rozchod/rozvod je pojem, ktorý sa používa v súvislosti s poručenskou agendou na súde a prístupom k nej. Je kontrolovaný preto, lebo nedovolíte, aby o vašom dieťati rozhodovali cudzie osoby, ale rozhodnete vy sami tak, že uzavriete rodičovskú dohodu, ktorou upravíte rodičovské práva a povinnosti na čas po rozchode/rozvode. Divoký rozchod/rozvod je opak kontrolovaného rozchodu. Divoký preto, lebo nikto, ani vy, ani druhý rodič, ani žiaden právnik či sudca vopred nevie, aký bude výsledok v podobe dopadu nekontrolovaných sporov rodičov na zdravý vývin dieťaťa. Kým pri kontrolovanom rozchode je dopad spravidla minimálny, pri divokom rozchode je vždy maximálny.
V tejto práci sa venujeme problematike rodičovstva, zodpovednosti za dieťa a pomenúvame konkrétne premenné ovplyvňujúce výchovu dieťaťa. Ako prvý príklad možno uviesť matku trpiacu poruchami osobnosti alebo schizofréniou. V takom prípade trávi matka veľa času v liečebni, či ústave pre psychické poruchy a o dieťa sa stará najbližšia rodina alebo osoba, ktorá je poverená výchovou dieťaťa.
Kľúčom k zvládnutiu tejto náročnej situácie je otvorená komunikácia, vzájomný rešpekt a predovšetkým ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa. Ideálne riešenie je kontrolovaný rozchod/rozvod, ktorý minimalizuje negatívne dopady na dieťa a umožňuje mu vyrastať v stabilnom a láskyplnom prostredí, aj keď už nie v kompletnej rodine.