Je smutné, keď dieťa nemá záujem o priateľov či koníčky. A nielen to? Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a zväčša vidí už hneď od začiatku, že prechádza zmenami. Ak však u vášho dieťaťa zaregistrujete tieto signály v správaní, určite zbystrite pozornosť. Stále sa zvyšujúce nároky na deti, problémy vo vzťahoch, v rodinách, hašterenie medzi kamarátmi, vplyv starších rovesníkov, hádky, stres, negatívne zážitky zo školy… Mohli by sme vymenúvať ešte poriadne dlho. Problémov, ktoré trápia dnešné deti je naozaj veľa. O duševnom zdraví by sme mali hovoriť čoraz častejšie a hlasnejšie, nielen v období, kedy si pripomíname Svetový deň duševného zdravia. Ten pripadá práve na dnes - na 10. októbra. Detská psychika je taká krehká, že niekedy stačí “malý“ otras, ktorý však deti vnímajú ako obrovský, a stanú sa uzavretejšími, plačlivejšími, smutnejšími. Odtiaľ vedie už iba krôčik k depresiám a ďalším problémom.
Nárast detských pacientov po pandémii: Štatistiky a súvislosti
Podľa Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) počet ľudí v ambulanciách, ktoré liečia duševné zdravie, poklesol počas pandémie COVID-19, no potom začal opäť narastať. Kým v roku 2020 navštívilo psychiatrov 4473 pacientov, v roku 2021 to už bolo 5273 osôb. Tieto čísla jasne poukazujú na rastúci problém, ktorý si vyžaduje našu pozornosť.
Aké boli najčastejšie diagnózy u slovenských detí do 14 rokov? „V skupine detí do 14 rokov boli podobne ako v predchádzajúcich rokoch aj v roku 2021 najčastejšou skupinou diagnóz zistenou prvýkrát v živote poruchy správania a emočné poruchy so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania, kam patria aj hyperkinetické poruchy. Uvedená skupina diagnóz tvorila 47,1 % zo všetkých novodiagnostikovaných porúch v tejto vekovej kategórii. Vo vekovej skupine 15 - 19-ročných, kde bol zaznamenaný najväčší medziročný nárast nových pacientov (19,7%), mali najčastejšie zastúpenie neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy s podielom 39,6 %,“ dočítali sme sa v údajoch od NCZI.
Prečo bolo počas covidu menej detí u detských psychiatrov a odvtedy čísla opäť rastú? Pravdepodobne za to mohli aj protipandemické opatrenia, no niektorí odborníci sa domnievajú, že jedným z faktorov bolo práve aj menej stresu, keďže deti fungovali a učili sa prevažne v domácom prostredí. Samozrejme, všetko má svoje plusy i mínusy. Ani neustály pobyt doma nie je pre zdravý vývoj detí najlepším riešením. Isté však je, a potvrdili to aj mnohé výskumy, duševné zdravie detí v mnohom závisí od psychickej pohody doma, v škole či inom kolektíve (kamaráti, spolužiaci), v ktorom sa dieťa vyskytuje. Ak v týchto svojich základných životných pilieroch necíti oporu a stabilitu, môžu sa časom ocitnúť v depresii.
Manuál prvej pomoci pre rodičov: Čo si všímať a ako reagovať
Rozpoznanie prvých príznakov duševných problémov u detí je kľúčové pre včasnú pomoc. Rodičia by mali byť pozorní k zmenám v správaní svojich detí a vedieť, ako na ne reagovať.
1. Sklesnutá nálada a podráždenosť:Ak sa vám už dlhší čas zdá vaše dieťa akési zamyslené, smutné, plačlivé či podráždené, môže to byť prvý príznak depresie. Určite je v týchto chvíľach dôležité, aby rodičia boli s nimi, jemne sa pokúsili o konverzáciu, počúvali ich a poskytli im potrebnú emocionálnu podporu. Je dôležité rozlišovať medzi bežnými výkyvmi nálad a pretrvávajúcim smútkom či podráždenosťou, ktoré môžu signalizovať hlbší problém.
2. Sociálna izolácia a odstup od blízkych:Deti sa môžu cítiť nepochopené, bezcenné alebo žijú v beznádeji. Majú pocit, že im nikto nerozumie, odcudzujú sa od priateľov, nenadväzujú nové kontakty. Rodičia majú tendenciu vždy riešiť problémy svojich detí, no niekedy ony potrebujú len jednu vec - vypočuť a mať oporu. Ak ešte nechcú povedať, čo sa udialo, podporte ich v tom, že ste tu vždy pre nich, nech sa deje čokoľvek, a keď sa budú cítiť pripravení, radi si ich vypočujete, nech je pravda akákoľvek. Tlak na rozhovor môže byť kontraproduktívny; dôležitejšia je otvorená komunikácia a budovanie dôvery.
3. Zmeny v chuti do jedla a telesnej hmotnosti:Má dieťa rado svoje obľúbené jedlá, no zrazu mu nič nechutí? Alebo práve naopak, zrazu toho zje až priveľa? Aj tieto symptómy môžu značiť problém. Ako vysvetľuje psychologička Elena Touroni pre Independent, prejedanie sa môže byť spôsobom, ako sa vyrovnať so stresom alebo úzkosťou, zatiaľ čo strata chuti do jedla signalizuje skôr depresiu alebo vysokú úroveň úzkosti. Ak tieto zmeny v stravovaní pretrvávajú niekoľko týždňov a sú sprevádzané aj ďalšími emočnými príznakmi (napr. ak je dieťa podráždené či bez energie), snažte sa dodržiavať pravidelný čas jedenia, ponúkajte skôr zdravé jedlá. Netlačte na dieťa, podporte ho v komunikácii s vami. Je dôležité sledovať nielen množstvo, ale aj zloženie stravy a celkový vzťah dieťaťa k jedlu.
4. Narušený spánkový režim:Leží akosi pridlho alebo nemôže vôbec zaspať? Psychológovia hovoria jasne - pri nedostatku spánku trpí nielen fyzické, ale aj duševné zdravie. Sme vtedy bez energie, depresívni, prchkí, zhorší sa naša koncentrácia a schopnosť sústrediť sa. Deti mávajú vtedy problémy aj s úlohami a so zapamätaním si učiva. Dôležitá je domáca pohoda, večerné rituály, rozhovory, spoločne strávený čas. A nezabúdajte, objatie lieči! Vytvorenie stabilného spánkového harmonogramu a pokojného prostredia pred spaním môže výrazne pomôcť.
5. Nevysvetliteľná úzkosť a fyzické prejavy:Príznak depresie alebo prílišného stresu je aj nezvyčajná úzkosť, neustále obavy, nepokoj alebo aj fyzické príznaky, ako napr. bolesť hlavy či žalúdka. Ako pomôcť pri úzkosti? Posmeľte deti a zažeňte ich obavy z posudzovania. Vypočujte si ich v pokoji a až potom hľadajte spolu riešenia situácie. Naučte deti, ako sa majú upokojiť. Dobrými stratégiami sú napríklad hlboké dychové cvičenia alebo aktivity všímavosti. Je dôležité, aby rodičia nebagatelizovali tieto prejavy a aby dieťaťu pomohli rozvíjať copingové mechanizmy.
6. Strata záujmu o obľúbené aktivity:V čase, kedy trpíte úzkosťami a depresiou, odháňate od seba to pekné a pozitívne. Medzi tieto aktivity patria aj obľúbené záľuby. Ak deti nenachádzajú radosť v športe, krúžkoch, spoločenských či skupinových aktivitách, a vyhýbajú sa svojim koníčkom, zbystrite pozornosť. Podporte dieťa v jeho rozhodnutiach, ubezpečte ho, že ste tu pre neho a vypočujte si dôvody, prečo sa rozhoduje inak. Niekedy je potrebné pomôcť deťom nanovo objaviť radosť z aktivít, ktoré ich kedysi bavili.
Milí rodičia, všímajte si svoje deti a ich správanie. Stačí podať pomocnú ruku, vypočuť si ich veľké problémy, ktoré sa nám možno zdajú malé, no v ich vnímaní sveta sú ako nepredstaviteľná bariéra, ktorú nemožno zdolať. Buďte tu pre nich, lebo vás potrebujú.
Výchova bez kriku a trestov: Cesta k pochopeniu a rešpektu
"Koľkokrát ti mám hovoriť, aby si sa správala normálne?!" Dievčatko plakalo. Nie od vzdoru. Ale od preťaženia. Často chceme od detí niečo, čo sami nezvládame. Sebakontrolu. Láskavosť. Trpezlivosť. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú vedomých.
Deti sa učia emócie regulovať od nás tzv. neuronálne zrkadlenie. Deti, ktorým sú prejavované láskavosť a rešpekt, majú vyššiu emočnú inteligenciu a lepšiu schopnosť zvládať stres. Mozog dieťaťa v strese nedokáže prijímať logické argumenty. Potrebuje najprv pocit bezpečia. Najväčším prediktorom emočnej inteligencie dieťaťa je úroveň emočnej sebaregulácie rodiča. Trpezlivosť sa neučí zákazmi, ale prostredím bezpečia a podpory.
Čo nerobiť vo výchove:
- Vyčítanie zlého správania: Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
- Otázky: „Prečo?“: Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
- Prosenie a prosíkanie: Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takejto situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
- Výzvy bez následkov: Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Vyhrážky bez realizácie: Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
- Ignorovanie extrémneho nevhodného správania: Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
- Nepriateľské reakcie: Tieto reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
- Výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
- Prísne tresty a bitka: „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné. Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka - majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Väčšina rodičov si uvedomuje svoje chyby a výčitky svedomia.
Porozumenie detským záchvatom hnevu a frustrácií
Dvoj-trojročné deti, niekedy aj staršie, dokážu chytiť amok kedykoľvek, za čokoľvek. My, rodičia, by sme sa mohli pretekať, kto z nás by našiel bizarnejší dôvod, prečo sa dieťa metá v záchvate zúrivosti o zem alebo trieska hlavou proti stene. Pri týchto scénkach si nikdy nemôžeme byť istí, či volať psychiatra, vlastnú mamu alebo exorcistu. Ak si odmyslíme nejaký naozaj závažný zdravotný problém ako autizmus, ADHD a podobne, a vieme, že na vine nie je diagnóza, ktorá by to aspoň vysvetľovala, často prežívame veľké frustrácie z problematického správania nášho dieťaťa. Je veľmi ťažké zachovať v týchto situáciách pokoj a nezrkadliť dieťa v jeho hneve - hoci všetky príručky a návody apelujú, aby sme záchvaty detí ešte nezhoršovali, pravda je taká, že to s nami pekne lomcuje.
Mnoho emócií, málo rácia:Mne osobne niekedy pomáha, keď odídem z miestnosti vo chvíli, ak cítim, že by som bola schopná hodiť sa o zem ešte silnejšie ako dieťa… a pokúsiť sa emócie, ktoré vo mne kričia, vyvážiť ráciom, ktoré mi jemne našepkáva, že určite existuje pádny dôvod, prečo sa moje dieťa takto správa. Je dôležité nebrať si to osobne ako svoje zlyhanie, lebo to nás potom núti premýšľať v kontexte: „nerobím to ako rodič správne.“ Výčitky nám nepomôžu stať sa lepším rodičom. Úsilie porozumieť svojmu dieťaťu v ťažkom rozpoložení, naopak, áno.
Patrí to k vývojovej fáze:Poďme na to cez vývinovú psychológiu. Tá vychádza z toho, že dieťa, ktoré má 2 až 4 roky, ešte nemá zrelý neurologický systém. V tomto veku sa ešte len učia, ako svoje emócie regulovať. Širšie vysvetlenie nájdete v článku Ako sa má zachovať rodič, keď má dieťa amok.
Dieťa nie je "fit":Zatiaľ čo bábätká nám dávajú najavo svoju nepohodu plačom a my sa snažíme odhaliť, čo je skutočnou príčinou nespokojnosti, pri starších deťoch očakávame celkom iný level - vieš rozprávať, povedz mi, čo ťa trápi, na to som tu, aby sme to vyriešili. A predsa to tak nemusí vždy fungovať. Deti môžu byť mrzuté, lebo ich bolí ucho alebo hrdlo, len nám to nepovedia, možno si to samy neuvedomujú, čo sa deje a prečo nie sú vo svojej koži. Len zrazu mraučia, ich reakcie sú neprimerané, vy nechápete, čo sa deje. Presne vo chvíli, keď si myslíte, že prišlo na svet, aby vám zničilo život, sa mu v skutočnosti možno len začína nejaká choroba.
Dieťa (rodič) má spánkový deficit:Tak očividný dôvod, a predsa, zabúdame ho brať na zreteľ. Únava a mrzutosť by mohli byť pritom synonymá. Ak sa dieťa alebo mama alebo obidvaja dostatočne nevyspia, potom reagujeme ako celkom iní ľudia. Je nám živou pripomienkou, aby sme dbali na jeho spánkový režim a zbytočne ho neprepínali.
Máme doma úzkostné dieťa:Niektoré deti zúria, kričia a plačú, lebo tak svojim telom a správaním vyjadrujú svoj nepokoj, strach, úzkosť. Ak napríklad dieťa odmieta nejakú dobu ísť z domu a robí strašné scény pri dverách, mali by sme sa pokúsiť pátrať, čo sa za tým môže skrývať. Možno sa takto snaží vyhnúť niektorým ľuďom, miestam, situáciám, v ktorých sa necíti dobre.
Dieťa si žiada našu pozornosť:Niektoré deti začnú mať viac záchvatov hnevu, keď sa im narodí súrodenec. Tým dávajú demonštratívne najavo svoje emócie. Môžu žiarliť na brata, či sestru, môžu sa cítiť ohrozené, že na ich miesto prišiel niekto iný, nevedia inak povedať „som tu, všímaj si ma,“ a takto si tú pozornosť rýchle získajú, ak na nich nereagujeme skôr a nevenujeme sa im.
Nerobme unáhlené závery:Zakaždým, keď má dieťa záchvat hnevu, správa sa agresívne alebo neprimerane, skúste akoby odstúpiť od tej situácie a pozrieť sa na to komplexnejšie. Naozaj je iba „zlé“ alebo sa deje niečo iné, našim očiam v prvý moment neviditeľné? Ak dokážeme porozumieť kontextu, pochopíme lepšie aj to, čím prechádza naše dieťa, budeme vedieť, ako mu pomôcť prežiť nepríjemný stav, budeme pre neho oporou a ako najväčší bonus zo všetkého, uchováme si ešte aké také zbytky duševného zdravia.
Neslušné slová: Ako na ne reagovať s rozumom
"Neslušné slová sú v rukách dieťaťa veľmi silnou zbraňou. Dokáže ňou šikovne manipulovať a privádzať vás tým do šialenstva." Je to nočná mora každého rodiča. Môže k tomu dôjsť v dvoch, troch alebo piatich rokoch, ale vždy vás to zaskočí. Na prvú nadávku z detských úst väčšina z nás v panike reaguje upätým vysvetľovaním, že je to škaredé slovo a nesmie ho už nikdy povedať. A to je práve tá chyba. Dieťa pochopí, že nové slovíčko má obrovskú moc a začne ju využívať. Minimálne tak, že jeho použitím si okamžite získa vašu pozornosť. Opakovanie dieťaťu, že slovo, ktoré použil je zlé len zvyšuje jeho fascináciu týmto slovíčkom. Väčšina „expertov“ preto odporúča ignorovať dieťaťa, keď zopakuje po vás neslušný výraz. To však nefunguje a dieťa sa po čase pochváli novým slovíčkom v tej najnevhodnejšej chvíli a tým najnevhodnejším ľuďom.
Čo teda robiť a ako s tým účinne bojovať?
- Rodič ako vzor: Expert na rodičovstvo Dr. Robi Ludwig sa domnieva, že rodičia by mali tvrdo pracovať na tom, aby prestali používať nadávky prv, ako ich dieťa začne rozprávať. Používanie nadávok znamená, že buď nemáte pod kontrolou svoje emócie alebo nemáte dostatočnú slovnú zásobu na opísanie vašich pocitov. Tak či onak, ak vy používate nadávky, je priam nemožné, aby ste dieťa presvedčili o tom, že je to nesprávne a že ono to robiť nesmie. Deti totiž prirodzene napodobňujú vaše správanie v rôznych situáciách.
- Pokojné a okamžité riešenie: Bez ohľadu na to, v akom veku dieťa nadávku použilo a kde ju počulo, okamžite a hlavne pokojne to riešte. Môžete sa ho najprv opýtať, či vie, čo to slovo znamená alebo prečo bolo použité. Vysvetlite mu, že nadávanie nie je v poriadku, že tým môže niekomu ublížiť, niekoho uraziť. Povedzte mu, že ak chceme vyjadriť naše pocity ako je napríklad hnev alebo pocit nespravodlivosti, dá sa to aj bežnými výrazmi.
- Konzistentnosť v prístupe: Iste, video nadávajúceho drobca vám môže zaistiť 15 minút slávy, ale zároveň prinesie zmätok do hlávky vášho dieťaťa. Nemôžete mu povedať, že slovíčko je zlé a nesmie ho používať, a zároveň sa s priateľmi zabávať na videu, kde nadáva.
- Priznajte chybu: Keď karháte svoje dieťa za použité neslušné slovíčko, často sa stane, že vám odvrkne: „A ocko to mohol povedať pri šoférovaní?“ Alebo: „A ty si to mohla povedať, keď si zakopla o hračky?“ Odolajte nutkaniu poprieť to alebo odbiť dieťa tým, že dospelý to môže, ale deti nie. Namiesto toho priznajte, že vám to vykĺzlo, ale že tiež sa snažíte o to, aby ste také slovíčka nepoužívali. Tým si získate dôveru a zároveň bude mať vaše dieťa pocit, že sa stretáva s problémom dospelých.
- Odoberte slovám moc: Ak dieťa opakovane používa neslušné slovo preto, aby vás provokovalo, dokážte mu, že to na vás nezaberá. Vyhraďte si každý deň napríklad 15 minút a dovoľte mu používať slová, ktoré chce. Vy kontrujte tým, že mu podobným tónom poviete vymyslené zábavné slovíčko a takto to niekoľkokrát obmeňte. Jeho tromf tak stráca na sile a dieťa si osvojí nové zábavné slovíčka.
- Stanovte jasné pravidlá a dôsledky: Vytvorte si doma záväzné pravidlá, kde bude používanie neslušných výrazov tabu. Ak to dieťa poruší, musí nasledovať trest. Je na vás, akú formu zvolíte, či to budú domáce práce navyše alebo bude musieť zaplatiť 50 centov za každú nadávku. Riešením je aj vyhradenie si miestnosti napríklad detskej izby, kde dieťa môže osamote vyventilovať svoj hnev aj použitím neslušných slovíčok. V inej časti domu alebo vonku v prítomnosti iných ľudí to však bude mať naďalej prísne zakázané.
Je nevyhnutné, aby rodičia pristupovali k výchove svojich detí s empatiou, pochopením a vedomím, že ich vlastné správanie a reakcie majú zásadný vplyv na formovanie osobnosti dieťaťa. Vytváranie bezpečného a podporujúceho prostredia je základom pre zdravý emocionálny a psychický vývoj.