Merce Cunningham (1919 - 2009) bol americký choreograf a tanečník, ktorý sa stal jednou z najvýznamnejších postáv avantgardy 20. storočia. Počas svojej sedemdesiatročnej kariéry neúnavne posúval hranice tanca a svojou inovatívnou prácou ovplyvnil celé generácie umelcov. Jeho prístup k choreografii bol radikálny a často nepochopený, no dnes je uznávaný ako jeden z najväčších vizionárov v oblasti moderného tanca.
Počiatky kariéry a vplyvy
Narodenie Mercier Philip Cunningham prišlo na svet 16. apríla 1919 v meste Centralia, Washington. Už v mladosti prejavil záujem o tanec. Jeho prvou divadelnou skúsenosťou bol step, ktorý si zamiloval a ktorý ho sprevádzal po celý život. V mladosti študoval u Maude Barrett, ktorá mu vštepila lásku k tancu ako k "okamžitému a príjemnému aktu života". V roku 1937 nastúpil na Cornish School of the Arts v Seattli s ambíciou stať sa hercom. Tu sa zoznámil s moderným tancom vďaka učiteľke Bonnie Bird a tiež s hudobným skladateľom Johnom Cageom, ktorý sa stal jeho celoživotným partnerom a najvýznamnejším spolupracovníkom.
Štúdium na Cornish School, ktorá podporovala interdisciplinárne vzdelávanie, ho viedlo k presunu z divadla k tancu. Počas štúdia choreografoval svoje prvé tanečné kusy. V roku 1939 ho Martha Grahamová, vplyvná osobnosť moderného tanca, pozvala do svojej spoločnosti. Cunningham opustil divadelnú kariéru a bol katapultovaný do newyorskej tanečnej scény. Počas šesťročného pôsobenia ako sólista v Martha Graham Dance Company (do roku 1945) si osvojil techniky klasického baletu na School of American Ballet, čím obohatil svoj tanečný slovník. Jeho spôsob spájania prvkov z oboch žánrov bol prelomový.
Vznik vlastnej Companies a revolučné metódy
Prvé kroky k vlastnej tvorbe urobil v roku 1944, kedy mu John Cage skomponoval hudbu k sérii jeho tanečných sól. V roku 1953 založil vlastnú Merce Cunningham Dance Company, ktorá sa stala platformou pre jeho experimentálne nápady. Spolu s Cageom vyvinuli revolučný prístup k vzťahu medzi tancom a hudbou: skladali ich úplne oddelene, pričom zdôrazňovali autonómiu každého média, aj keď sa objavili spoločne. Táto nezávislosť priniesla Cunninghamovi "pocit slobody pre tanec, nie závislosť na postupe tón po tóne".
Jednou z najvýraznejších inovácií Cunninghama bolo zavedenie princípu náhody do choreografie. Inšpirovaný filozofiou I-ťing, kockami a kartami, používal náhodné operácie na určenie prvkov choreografie, ako je kontinuita, rytmus, časovanie, počet tanečníkov a využitie priestoru. Tanečníci často nevedeli poradie choreografie až do samotného predstavenia. Tento prístup prinútil mnohých k inému rozmýšľaniu o tanci a jeho myšlienky sa zúročili až neskôr.
Cunninghamova práca bola často spájaná s abstraktným expresionizmom a dadaizmom, pričom čerpal inšpiráciu od umelcov ako Robert Rauschenberg, Jasper Johns, Andy Warhol a Marcel Duchamp, ktorí sa stali jeho častými spolupracovníkmi. Rauschenberg pôsobil ako scénograf a manažér spoločnosti.
Experimentovanie s technológiami a vizuálnym umením
Cunningham bol priekopníkom v integrácii nových technológií do tanca. Už v 60. rokoch 20. storočia spolupracoval s experimentálnymi filmármi na začlenení ich diel do tanečných predstavení. Archívne zábery z predstavenia „Variations V“ ukazujú projekcie ikonických montáží Stana VanDerBeeka a Nam June Paika premietané cez tanečníkov.
V 70. rokoch začal Cunningham skúmať video s priateľom a vtedajším filmárom spoločnosti Charlesom Atlasom. Spoločne vytvorili diela ako „Squaregame Video“ (1976) či „Coast Zone“ (1983), čím skovali termín "video-tanec". Táto metóda vychádzala nielen z praktických dôvodov, ale aj z hlbšieho konceptuálneho záujmu o napätie medzi opakovateľnosťou a pomíjivosťou.
V 90. rokoch, keď už fyzicky nevládal tancovať tak ako predtým, sa Cunningham obrátil k počítačovým programom. S pomocou softvéru ako LifeForms a neskôr DanceForms, ktoré vyvinuli Zella Wolofsky, Tom Calvert a Thecla Schiphorst, skúmal nové možnosti pohybu a vytváral choreografie. Počítač mu umožnil zaznamenať jednotlivé fázy pohybu a opakovať si ich neobmedzene. Využíval aj technológiu motion capture pre tvorbu scénických dekorácií v dielach ako „Hand Drawn Spaces“ (1998) a „Biped“ (1999).
Jeho celoživotná vášeň pre skúmanie ľudského pohybu a inováciu ho viedla k neustálemu experimentovaniu s hranicami tela a k zhodnocovaniu historickej relevancie svojej práce v kontexte súčasných technológií.
Prijatie a medzinárodné uznanie
Hoci Cunninghamove radikálne nápady často vyvolávali kontroverzie a nepochopenie, jeho diela si získali medzinárodné uznanie. Ako spomína Carolyn Brownová, členka Merce Cunningham Dance Company, prijatie v Paríži bolo búrlivé, v Benátkach lepšie a v Londýne sa stali senzáciou. Miroslava Kovářová pripomína, že Cunningham priniesol do tanca "nesmierne veľa nových myšlienok, ktoré v čase svojho vzniku zostali nepochopené", ako napríklad "demokraciu priestoru, princíp náhody, prístup k divákovi či spoluprácu so špičkovými výtvarníkmi".
Za svoju originálnu tvorbu získal desiatky ocenení, vrátane prestížnej ceny Praemium Imperiale v roku 2005, ktorá je v umeleckom svete považovaná za ekvivalent Nobelovej ceny. V roku 2009 mu bola udelená cena Jacob’s Pillow Dance Award.
Odkaz a Nadácia Merca Cunninghama
Merce Cunningham zomrel v spánku vo svojom dome v New Yorku 26. júla 2009 vo veku 90 rokov. Jeho posledným dielom bola choreografia pre festival River to River v newyorskom Rockefeller Parku.
Pred svojou smrťou inicioval vytvorenie Nadácie tanca Merca Cunninghama, ktorá má za cieľ zachovať jeho umelecké dedičstvo. Súčasťou tohto odkazu bolo aj dvojročné svetové turné Merce Cunningham Dance Company, ktoré sa uskutočnilo po jeho smrti a po ktorom spoločnosť zanikla. Cieľom nadácie je zabezpečiť, aby sa Cunninghamove diela mohli študovať, naštudovať a predvádzať aj v budúcnosti.
Merce Cunningham zanechal nesmierne dedičstvo, ktoré presahuje rámec tanca. Jeho odvaha experimentovať, nekonvenčný prístup a neustále hľadanie nových foriem vyjadrenia z neho robia jednu z najvplyvnejších postáv moderného umenia 20. storočia. Jeho myšlienka, že "tanec je duchovným cvičením fyzickej formy," a jeho presvedčenie, že "ak tanečník tancuje, všetko tam je," naďalej rezonujú v umeleckom svete.
Jeho vplyv je cítiť v práci mnohých tanečníkov a choreografov, ktorí s ním trénovali alebo boli inšpirovaní jeho prácou. Cunningham prinútil svet tanca prehodnotiť svoje vlastné hranice a otvoril cestu pre nekonečné možnosti umeleckého vyjadrenia. Ako povedal kritik Alastair Macaulay, "dlho som ho považoval za najväčšieho žijúceho umelca od smrti Samuela Becketta". Jeho práca je dôkazom toho, že umenie môže byť neustálym procesom objavovania, kde každý krok je len zastávkou na ceste k novým horizontom.
tags: #narodenie #merce #cunninghama