Príbeh Adolfa Hitlera, muža, ktorý navždy zmenil priebeh svetových dejín, je komplexný a plný protikladov. Jeho životná dráha, od skromných začiatkov v malebnom rakúskom mestečku až po pozíciu diktátora nacistického Nemecka, je fascinujúcou, hoci desivou štúdiou ľudskej ambície, ideológie a následkov, ktoré môžu vyplynúť z extrémneho nacionalizmu a nenávisti. Zameranie sa na jeho narodenie a rané roky života nám môže poskytnúť cenné, hoci nie vždy jednoznačné, pohľady na formovanie osobnosti, ktorá sa neskôr stala synonymom zla.
Rodinné zázemie a detstvo
Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 o pol siedmej večer v mestečku Braunau am Inn, na Predmestí č. 219, v hostinci "U Pomorana". Jeho rodičia, Alois Schicklgruber - Hitler a Klára Pölzlová, predstavovali zaujímavú rodinnú situáciu. Rodokmeň jasne ukazuje, že Alois aj Klára boli pomerne vzdialení príbuzní, čo podľa rímskeho práva predstavovalo tzv. incest. Klára Pölzlová bola treťou manželkou Aloisa Hitlera.
Hitlerovo detstvo nebolo jednoduché a je pomerne dobre zdokumentované. Výrazný rozdiel panoval medzi výchovou jeho matky a otca. Alois Hitler bol typickým provinciálnym úradníkom - prísny, šetrný a pedantský. Na druhej strane, jeho matka svojho syna slepo milovala a dobre sa oňho starala. Otec sa o rodinu zaujímal len málo, radšej sedel v krčme alebo sa venoval svojej veľkej vášni - včelárstvu. Často uplatňoval vo výchove svojho syna telesné tresty, čo zanechalo na mladom Hitlerovi hlboké následky. Tieto skúsenosti sa mohli odraziť v jeho neskoršom dominantnom správaní, pocite nadradenosti, túžbe ovládať a neschopnosti naviazať hlbšie citové vzťahy.
Najbližšiu úradnú správu o Hitlerovom živote podáva rok 1895. Vtedy, 2. apríla, nastúpil do obecnej školy vo Fischlbaume pri Hafelde. O dva roky neskôr prechádza do kláštornej školy v Lambachu. Podľa pamätí jedného učiteľa bol ihneď prepustený, pretože fajčil v kláštornej záhrade. Jeho školské výsledky neboli vôbec lichotivé. Zlé výsledky z obecnej školy pokračovali aj na reálke v Linzi, kde opakoval prvý ročník. Jeho otec uprednostnil odborné profesijné vzdelanie pred výučbou na klasickom gymnáziu. Hitlerove výsledky sa postupne zlepšovali, z dejepisu bol niekoľkokrát výborný, takisto aj v telocviku a kreslení. Avšak z matematiky a francúzštiny mal výsledky dostatočné až nedostatočné.
Po otcovej smrti odchádza z neznámych príčin do Štajerska v Hornom Rakúsku, kde býva u súdneho úradníka Cichiniho a chodí do tamojšej reálky. Jeho posledné vysvedčenie bolo zo 16. júla 1904. Po škole sa chcel stať maliarom, umelcom. Už v rokoch mladosti si začína všímať nacionálny boj rakúskych Nemcov. Po otcovej smrti ho matka nechala ďalej študovať. Jeho veľký sen, stať sa maliarom, ho celkom pohlcoval. Ukončuje štúdium, odchádza z reálky bez maturity.
Viedeň: Sny o umení a tvrdá realita
Z hmlistých poznámok a zmienok vo svojom životopise je zrejmé, že v tomto období po prvýkrát navštívil Nemecko. Zdá sa, že tu chodil do maliarskej školy profesora Gröbera. V Linzi mal prístup k veľmi dobre zásobenej knižnici v dome istého štátneho úradníka. Od októbra 1907 žije vo Viedni. Podporovaný matkou a ďalšími príbuznými sa pripravuje na skúšky na maliarskej akadémii. Veľmi zaujímavé sú jeho aktivity mimo prípravy - navštevuje divadlá, múzeá a chodí na rokovania do parlamentu. Avšak Hitler skúšku z kreslenia skončil s nedostatočným prospechom, čo znamenalo, že na skúšku nebol pripustený.
Hitler odchádza za matkou, ktorá je vážne chorá. Klára Hitlerová umiera 21. decembra 1908. Ako sa zdá, Hitler sa v týchto rokoch živí "rukami" - pomáhal na stavbách ako nosič kameňov alebo pracoval ako predavač. Snažil sa nájsť si prácu, ako neskôr spomenul, "aby nezomrel od hladu". Kolegovia od neho žiadali vstup do odborovej organizácie, no nenechal sa do ničoho nútiť. Avšak často načúval, keď jeho kolegovia polemizovali o politike. Zistil, že robotníci vedia viac ako on. Vtedy začína čítať. Chce sa stať mladým inteligentom. Začína sa uňho utvárať cit pre rétoriku.
Začiatkom novembra 1908 sa ocitá v útulku pre ľudí bez prístrešia v Meidlingu. Jesť chodí do kláštora na Gumpendorfestrasse, kde sa podáva polievka pre chudobných. Večer mu kamaráti z útulku darujú kúsok konskej klobásy alebo sústo chleba. Keď napadol prvý sneh, zoslabnutý Hitler s ranami na nohách odpratáva sneh pri Pilgrambrücke. Avšak nevydrží a v ošumelom modrom kabátiku sa s kamarátmi vyberie do Erdbergu a do Favorita. Klopú na ohrievarne, kde ľudia bez strechy nad hlavou nachádzajú útulok a dostávajú kus chleba a polievku. Občas stojí mladý Hitler na stanici a pomáha ľuďom s kuframi za pár grajciarov.
Keď chce požiadať o prácu na stavbe neďaleko Favoritov, spoznáva neskoršieho kresliča Reinholda Hanischa. Ten mu radí, aby o prácu nežiadal. Hitler jeho radu uposlúchne. Od jesene 1909 až do leta 1910 žijú v pevnom priateľstve. Asi do konca roka zostávajú obaja v útulku v Meidlingu. Hanisch pre nich oboch zháňa príležitostnú prácu. Obaja odchádzajú do útulku pre mužov na Meldemannstrasse v XX. okrese. Hitler rozpráva Hanischovi, že je akademický maliar. Na to mu jeho priateľ radí, aby začal maľovať pohľadnice. Hanisch je kvôli Hitlerovej hanblivosti (pre svoj odev) nútený brať od kamaráta, čo namaľuje, a to predávať. Z tohto obdobia sa zachovala jedna groteskná maľba na výrobok proti poteniu "Teddy". K tejto nevydarenej reklame ho priviedol maďarský žid Neumann, ktorý mu pomohol z najväčšej tiesne, daroval mu niekoľko košieľ a tiež šaty. Daroval mu aj tzv. "keiserrok", ktorý Hitler nosil mnoho rokov. Neumann roku 1910 putuje do Nemecka a prehovára Hitlera, aby išiel s ním. Ten sa však rozhodne ostať. Konrad Heiden, známy autor kníh o A. Hitlerovi, Neumann a muž menom Greiner tvorili skupinu, ktorá stále spriadala obchodné plány.
Formovanie ideológie: Viedenský antisemitizmus a politika
V Hitlerovi sa prebúdzajú príznačné vlohy. Doma, v rodinnom kruhu, pociťoval Hitler k protižidovským rečiam ľahký odpor a vzbudzovali v ňom nepríjemný pocit. Ale vo Viedni tieto pocity začínajú meniť svoj ráz. Je nutné uviesť citáciu, ktorá to celkom jednoducho a verne potvrdzuje: „Nech som išiel kamkoľvek, videl som tam Židov, a čím viac som ich videl, tým ostrejšie sa odlišovali na pohľad od iných ľudí. Najmä vnútorné mesto a okresy na sever od dunajského prieplavu sa hemžili ľudom, ktorý sa už zovňajškom vôbec nepodobal nemeckému.“ Antisemitizmus sa tu stával stihomamom. Nenávisť k židom však nerastie závratnou rýchlosťou. Klíči pomaly a ešte rok po príchode do Viedne sa so židmi rozpráva trpezlivo, hlavne o politike. Ešte v tom čase mal aj židovských priateľov, niektorých považoval za úplne slušných a bral si od nich podporu.
Je nanajvýš zaujímavé, ako Hitler v tej dobe vyzeral. V "keiserroku" od Neumana, s tvrdým, premasteným klobúkom, s rozstrapkanými vlasmi až cez golier a s neoholenou bradou budil skôr dojem pútnika a žida, ako katolícky založeného občana. Aj obchodníci o ňom hovorili, že bol vždy neoholený a behal v nemožnom kabáte. Hanisch dráždil Hitlera, keď mu začal prednášať o židovskej otázke. Hitler vtedy ešte nechcel uznať bežné výhrady proti židom. Dokonca uznával židov, hlavne básnika Heineho, vážil si židovské náboženstvo, najmä monoteizmus. Krista pritom považoval za syna dajakého Gréka. Proti veľmi pretriasanému židovskému kapitálu kládol úžerníctvo kresťanského kapitálu, chválil židovskú dobročinnosť. Avšak potom robí veľkú oddeľujúcu čiaru - Židia sú vraj iná rasa a nijaké splynutie nie je možné. Známy je jeho výrok: „Ani ja by som nechcel nič mať so Židovkou, pretože Židia smrdia.“ Tu sa už prejavuje dogma o rase a rasovom výbere.
Viac ako antisemitizmus ho však zaujíma denná politika. Nenávidí Habsburgovcov a obáva sa, že nastúpenie arcivojvodu Františka Ferdinanda na trón bude znamenať koniec nemectva v Rakúsku. Nenávidí sociálnu demokraciu, nie len preto, že jej vedúci predstavitelia sú židia, ale aj preto, lebo je to robotnícka strana. O robotníkoch hovorí ako o indolentnej mase, ktorá nepozná nič, len svoj žalúdok, chľast a ženy. Avšak Hanisch namieta, lebo hovorí pravdu, keď mu povie, že pravého robotníka nepozná. Hitler však stojí za svojím, pretože poznal "robotníkov" z útulku pre mužov, a boli to len povaľači a ožrani. Podľa neho je ušľachtilou rasou šľachta. Nepriateľstvo voči socialistom a antisemitizmus bolo vtedy módou v meštianskej vrstve obyvateľstva. Sem si chcel mladý Hitler nájsť prístup. Politicky vládla v parlamente, ale hlavne na viedenskej radnici, klerikálna kresťansko-sociálna strana, najzarytejší nepriateľ sociálnych demokratov a Židov, ktorú viedol starosta Dr. Karl Lueger. „Hitler ho nazýva najväčším nemeckým starostom všetkých čias“. Vidí v ňom velikána. Obdivuje politickú stratégiu viedenského starostu.
Istého dňa vidí film, kde mladý rečník podnecuje dav. Zrazu dostane vnuknutie - chce založiť stranu, robotnícku, teda stranu svojich objektov. Kým Hanisch predáva jeho obrazy, on sedí v čitárni a robí prednášky. Keď neprednáša, číta tlač alebo kreslí. Ak však niekto počas toho donesie noviny, ihneď sa na ne vrhne. Svojimi rečami a prednáškami však nevzbudil veľký úspech. Priateľstvo a pracovné spoločenstvo týchto dvoch sa pomaly rozpadáva. Hanisch prináša od obchodných partnerov objednávky, ale Hitler radšej číta noviny a nedá sa prinútiť pracovať. To napokon viedlo aj k roztržke. Hanisch v sebe objavil umelecký talent a sám kreslí pre zákazníkov obrázky. Hitler sám bol lenivý, ale pracoval niekoľko dní na kópii viedenského parlamentu a bol presvedčený, že ak ho vylepší, tak ho predá za 100 korún. Hanisch mu to však vyhovorí a predá obraz za 10 korún. Hitler sa rozzúril, vyhlásil Hanischa za podvodníka, udá ho a dá ho zatknúť. Nasleduje súdne vypočúvanie, kde Hitler svoj obraz hodnotí na 50 korún a Hanisch, ktorý nemá obhajcu, sa nedokáže brániť. Tri roky strávil Hitler v mužskom útulku.
Mníchov a prvá svetová vojna: Začiatok vojenskej kariéry
V roku 1913 na jar si Hitler prenajíma byt v Mníchove. V Mníchove žije utiahnuto a osamelo. Maľuje obrazy a návrhy plagátov pre rôzne firmy. V tejto dobe najradšej sedáva s niekoľkými známymi, ktorých si našiel, v dvornom pivovare a rád jedáva biele klobásky z polievkového taniera. K tejto skupine priateľov patrí aj spisovateľ Lindmann. Jeho politické názory sú už veľmi rozhodné. Keď vypukne vojna, hlási sa 5. februára 1914 z Mníchova na dodatočný odvod v najbližšom rakúskom pohraničnom meste, v Salzburgu. Jeho zdravotný stav znel: neschopný služby, neschopný zbrane. Ale Hitler sa hlási ako dobrovoľník k Bavorákom. Jeho žiadosť je do 24 hodín vybavená a nastupuje ako desiatnik k 16. bavorskému záložnému pluku.
Hitler bol poslom v hlavnom štábe, neprináležal teda k posádke v zákopoch. Medzi kamarátmi je obľúbený. Voči nadriadeným je ochotný, rozkazy plní do bodky. Front je jeho pravým domovom. Z domu nedostáva žiadnu poštu, nemá totiž od koho. V októbri 1916 ho trafí úlomok granátu. Lieči sa v Beeilitzi pri Berlíne. Potom na niekoľko dní prichádza do Mníchova. V marci 1917 je opäť v poli. Medzi vojakmi prežíva znova národnú pospolitosť, ako ju poznal v útulku. Jeho neúspech v osobnom styku ho vedie stále k väčšiemu pohŕdaniu ľuďmi. Stupňuje sa to, keď zistí, ako sa prostými trikmi dajú ľudia ovládať. Všíma si rozdiely v propagande Nemcov a nepriateľa, sleduje politické dianie a porovnáva, ako Wilson, Lloyd George a Clemenceau vedia nadchnúť svoje národy do boja. Začína chápať demokraciu, sleduje myšlienky, ktorých sa v Nemecku nikto nechopil. Ale nechápe prichádzajúce revolúcie v Nemecku. Vo vojne je vyznamenaný železným krížom 1. triedy. Udelili mu ho 4. augusta 1918. Bol vyznamenaný aj čiernym odznakom pre ranených a vojenským záslužným krížom 3. triedy. V októbri 1918 použili spojenci žltý plyn. Hitler je zasiahnutý a stratí zrak. Dostane sa do nemocnice v Pasewalku. O niekoľko dní znova vidí.
V noci z 5. na 6. novembra 1918 prišli do nemocnice námorníci a robia tajnú propagandu. Na lodiach v Kieli a Wilhelmshavene vypukla revolúcia. Veliteľstvo loďstva chystá, v čase rokovaní o prímerí, útok na pobrežie Kanála. Námorníci práve preto revoltujú, pretože je vojna už dávno prehraná. Aj k Hitlerovi prichádzajú námorníci. Podľa povinnosti mal námorníkov udať.
Návrat do Mníchova a vstup do politiky
Hitler sa vracia do Mníchova. Tu, v štvrti Schwabing, sedáva vo vinárni "Pri žihľave". Sedával tu aj Dietrich Eckart. Ten chcel založiť stranu, ktorá by potláčala Židov a boľševikov. Hľadal ale vhodného človeka, ktorý by bol ťahúňom strany. Práve Dietrich Eckart vytýčil ciele, ktoré boli zakotvené v neskoršej NSDAP a najostrejšie formuloval árijský princíp. Spolu s Alfredom Rosenbergom, s ktorým sa stretol v spoločnosti Thule, viedli kroky a zmýšľanie Adolfa Hitlera.
Hitlerovi sa zrazu naskytla šťastná príležitosť. Na jednom zo stretnutí ríšskej obrany, ktorá chcela popudzovať vojakov proti republike, prednáša prudkú antisemitskú reč. Dôstojníkom sa páči. Smie potom prednášať aj priamo pred oddielom. Istého dňa mu jeden dôstojník strčí do ruky lístok s adresou. V akejsi krčme mala schôdzu nejaká Nemecká robotnícka strana. Hitler tam ide ako poslucháč ríšskej obrany. Avšak po vystúpení jedného z rečníkov, keď hovoril o zle, ktoré pochádza od Prusov, sa nezdržal a požiadal o slovo. Predniesol polhodinovú reč o Veľkom Nemecku a potom odchádza. V tom za ním beží predseda a podáva mu brožúru s prosbou, aby si ju prečítal. Jej autorom je Anton Drexler. Ten chce nemeckého robotníka získať pre nacionálnu myšlienku. Hitler čítal brožúru so záujmom.
Hitler stretáva dôstojníka menom Berchtold. Hitler sa mu zapáči a ten jedného dňa dostáva oznámenie, že ho považujú za člena. Spolok je však bojazlivý. Nemá program, nerobí propagandu, neodvažuje sa pred verejnosť. Hitler v "Mojom boji" o tomto spolku píše najopovržlivejšie. Títo ľudia nemali na nič odvahu, ničomu nerozumeli a nič nedosiahli. Káže im, aby išli na verejnosť, pretože inak nič nedosiahnu. Ale oni nestoja o popularitu.
Hitler po dlhých mesiacoch presvedčil straníkov a tí zorganizovali väčšiu schôdzu. Sám chodí s malými letákmi a hádže ich do schránok. Hitlerovi sa darí ako bohatému človeku. Ríšska obrana hľadá stranu, na ktorú sa môže spoľahnúť. Hitler im chce takúto stranu priniesť. No je tu jedna dosť zásadná prekážka - Karl Harrer, ktorého si strana zvolila za ríšskeho predsedu, je Hitlerov najrozhodnejší odporca. Tento človek je typickým protikladom Hitlera. Je za pravdu a proti propagande, je proti antisemitizmu a polemizuje na schôdzach, ktoré riadi, verejne proti tomu, čo hovorí Hitler. Majú protichodné ciele. Harrer si navyše myslí, že Hitler skôr ľudí odpudzuje namiesto toho, aby ich získaval pre národnú myšlienku. Zato Drexler drží s Hitlerom.
Jedného dňa Hitlera jeden z nadriadených zoberie na schôdzu Železnej pästi. Tu Hitler spoznáva Ernsta Röhma. Odteraz sa nemecká robotnícka strana stáva spolkom vojakov, ktorí síce politike nerozumejú, ale aspoň o nej nedebatujú a čo je hlavné - bez odvrávania poslúchajú. To je pre Hitlera zbraň, ktorou môže zaútočiť na verejnosť.
Pre Hitlera prichádza ďalší šťastný okamih. Stretáva sa s Dietrichom Eckartom, tým Dietrichom Eckartom, ktorý vo vinárni hľadal vodcu. Bolo to asi v tom istom čase, keď hovorí v robotníckej strane. Neobjavuje v nej však dlho hľadané hnutie, ale svojho "vodcu". Odvtedy sa ujíma duchovného vedenia Adolfa Hitlera. Hitler sa od neho učí nie len písať, ale aj rozprávať. Eckart dáva Hitlerovi dôležitú radu - aby sa dal od straníckych kolegov poveriť propagandou a nedal si do nej od nikoho hovoriť.
Hitler hovorí, že strana musí mať program. Bez programu sa nedá pred širokú verejnosť vystúpiť. V decembri 1919 sa skromne zíde s Eckartom a Gottfriedom Federom. Uvažujú o programe. Priberú aj Antona Drexlera - tým vrážajú klin do oficiálneho vedenia, izolujú ho…
Vzostup a pád nacistov | 1. epizóda: Zrod nacizmu | Bezplatná dokumentárna história
Vplyv hospodárskej krízy a nástup k moci
História ukazuje, že Adolf Hitler potreboval hospodársky kolaps, aby Nemci dali dôveru jeho riešeniu krízy. Je dôležité predstaviť si šok, ktorý zažili Nemci s nástupom veľkej hospodárskej krízy. Ich krajina sa už niekoľko rokov ekonomicky zviechala, prijali ju do Spoločnosti národov a zrazu dostala úder, ktorý ju postihol ešte viac ako iných. Nemecku sa mocnosti ani nedovolili poriadne podieľať na riešení krízy. Národnosocialistická nemecká robotnícka strana získala vo voľbách v roku 1928 iba 2,6 percenta hlasov a 12 kresiel v parlamente - Reichstagu. O dva roky neskôr, už po vypuknutí krízy, dostala Hitlerova NSDAP 18,3 percenta hlasov a mala 107 poslancov.
Počet hlasov pre NSDP rástol s tým, ako rástla nezamestnanosť. Zďaleka však neplatí, že za Hitlerom stáli práve nezamestnaní. Ľudia, ktorí stratili prácu a tradične volili sociálnych demokratov, sa posunuli ďalej doľava a podporili komunistov. Ich nástup v čase hospodárskej krízy vystrašil strednú triedu, ktorá odskočila od tradičných strán. "Nijaká kríza, nijaký Hitler," tvrdí historik Robert Gellately. Na jeho triumfe a vzniku tretej ríše nebolo nič predurčeného.
Ian Kershaw, známy autor dvojdielnej Hitlerovej autobiografie, si dokonca myslí, že bez vtedajšieho globálneho ekonomického úpadku by sa dejiny vyvíjali úplne ináč. Hitler by sa pravdepodobne vytratil zo scény. V Nemecku existovali sily, ktoré mali rovnaké požiadavky ako on. Bez neho by však boli tempo a charakter politiky iné.
Počas svojho života Hitler prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca v roku 1938 zbúrať rodné dediny svojich rodičov a starých rodičov v Dolnom Rakúsku. Dôvodom mohol byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom. Keďže si Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, pretože jeho otec bol nemanželské dieťa, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov Čechov alebo Židov.
Hitler sa narodil v Braunau am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (štyri zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Hitlerova sestra z tohto manželstva Paula, ktorá sa dožila dospelosti, bola od neho mladšia o 8 rokov. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondingu pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil.
Od roku 1903 poberal podporu pre polosiroty a od roku 1905 ho finančne podporovala matka a teta, pretože odišiel do Viedne, kde sa pokúšal dostať sa na prestížnu umeleckú školu. V októbri 1907 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však, nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho matke chorej na rakovinu prsníka zostáva len niekoľko týždňov života, vrátil sa koncom roka 1907 do Linzu. V decembri 1907 pochoval matku a zdedil po nej 1000 korún. Pretože sa vydával za študenta, mohol od januára 1908 poberať dôchodok pre siroty vo výške mesačne 25 korún.
V roku 1913 sa rozhodol opustiť Viedeň a presťahovať sa do Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorského mnohonárodnostného štátu a multikultúrnej Viedne. No už v roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom (roku 1918) dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy na návrh židovského plukovného adjutanta Huga Gutmanna. Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Pasewalku. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov nadriadený dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako tú najnižšiu - slobodník.
V lazarete ho v novembri 1918 zastihla správa o porážke Nemecka vo vojne. Hitler, podobne ako ostatní nemeckí nacionalisti, rád uveril konšpiračnej teórii šírenej najprv najvyšším vedením armády, ktorá tvrdila, že nemecká armáda "nebola porazená na bojisku" ale odnárodnení civilisti jej "pichli nôž do chrbta". Mysleli sa tým vodcovia sociálnych a demokratických strán, ktorí viedli revolúciu, ktorá 9. novembra 1918 viedla k abdikácii cisára. Nemeckí antisemiti zároveň spájali "vnútorných" a "vonkajších nepriateľov Ríše" s "medzinárodným židovstvom".
Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru v Mníchove. V septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei - DAP). V októbri 1919 sa Hitler stal jej 55. straníkom. Až do 31. marca 1920 bol Hitler zamestnancom armády. Kľúčovou postavou prvých rokov NSDAP bol kapitán Ernst Röhm, ktorý pomohol vyzbierať peniaze. V decembri 1920 kúpila NSDAP zadĺžené noviny Völkischer Beobachter a postupne získavala vplyv a nových priaznivcov. V roku 1921 sa Hitler zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a predsedu Drexlera odsunul za čestného predsedu.
Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný tzv. "pivný" pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde, ale udalosť neskôr využil propagandisticky. Po dvoch dňoch bol zaistený a dostal len 5 rokov vo väzení v Landsbergu. Vo väzení diktoval svoju knihu Mein Kampf. Odsedel menej ako 9 mesiacov. Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932.
V rokoch 1924 až 1929 sa nemecká ekonomika relatívne stabilizovala. Veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929 aj v Nemecku, spôsobila nezamestnanosť a nespokojnosť, ktorá pomohla Hitlerovi a jeho strane dostať sa k moci. 27. marca 1930 sa rozpadla koalícia demokratických strán. Vo voľbách do Ríšskeho snemu v júli 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 vymenoval ríšskym kancelárom. Po prístupe k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru.
Hitlerova kniha Mein Kampf (Môj boj) sa stala základným programovým dielom nacistickej ideológie. V nej Hitler popísal svoje ciele; prejavil sa tu jeho vyhranený antisemitizmus a rasizmus. Po nezdařenom puči sa Hitler rozhodol využiť k získaniu moci prostriedky parlamentnej demokracie. V roku 1932, po rokoch postupného rastu, získala NSDAP 36,8 % hlasov vo voľbách do Ríšskeho snemu. Dňa 30. januára 1933 menoval ríšsky prezident Paul von Hindenburg Adolfa Hitlera ríšskym kancelárom. Hneď po nástupe k moci začali nacisti obmedzovať občianske slobody a prenasledovať politických oponentov. Hitler sa tvrdo vypořadal s opozíciou vo vlastnej strane i mimo nej. Nemecko začalo zbrojiť a Hitler metodou stupňovania požiadavkov a hrozbou agresie dosiahol významné ústupky zo strany západných štátov. Roku 1938 tak k Nemeckej ríši mohol pripojiť Rakúsko a na základe Mníchovskej dohody časť Československa. Roku 1939 obsadila nemecká vojska zvyšok českých zemí a po dohode so Sovietskym zväzom väčšinu Poľska. Napadnutie Poľska však vyvolalo druhú svetovú vojnu.
Adolf Hitler, narodený 20. apríla 1889 v Braunau am Inn, sa stal jednou z najkontroverznejších postáv 20. storočia. Jeho cesta od neúspešného umelca a tuláka vo Viedni k moci v Nemecku je príbehom o tom, ako sa osobný neúspech, extrémne ideológie a priaznivé historické okolnosti môžu spojiť do ničivej sily. Jeho život, formovaný v rodinnom prostredí poznačenom prísnosťou a neskôr stratou blízkych, a ovplyvnený viedenským prostredím plným politických a sociálnych napätí, viedol k radikalizácii jeho názorov. Prvá svetová vojna a následná hospodárska kríza v Nemecku sa stali katalyzátorom jeho politického vzostupu, ktorý nakoniec viedol k druhej svetovej vojne a holokaustu.