Dobré ráno! Uvedomujem si, že kričím viac na deti, než by som mala, a chcela by som to eliminovať na minimum. Dozvedela som sa, že aj suseda povedala, že aj ja aj deti kričíme. Mám dve deti vo veku 2,5 a 5 rokov a neustále sa pre niečo naťahujú. Poviem im naozaj stokrát, prosím, nepomôže to, a vždy to skončí plačom a mne jednoducho rupnú nervy a kričím. Keď som len s jedným dieťaťom, je ticho. Príklad: minule som s nimi bola v drogérii, ešte aj predavačka ich musela upozorniť, nech ma poslúchajú, a potom som tam zabudla dve tašky. Môj muž povedal, že by s nimi nešiel k moru ani zadarmo. Potrebujem ale začať od seba a eliminovať krik, lebo už sa obávam, že suseda si o mne myslí, že som blázon. Ako sa mentálne nastaviť, aby som v krízových situáciách nekričala?
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, kde sú prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Funkcie kriku v komunikácii
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Rada by som podotkla to, že krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách. Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Ale dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, mu dáva informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce.
Kedy je zvýšený tón hlasu namieste?
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú? Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole.
Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Emócia strachu a jej vplyv
Spomenuli ste emóciu strachu. Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je. Už sme hovorili, že spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe.
Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Ako zvládať hnev s dieťaťom
Čo robiť, keď rodič nakričí na dieťa
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.
Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať, chtiac alebo nechtiac, tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím.
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Generačné vzorce a ich prenos
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví.
Samozrejme, že áno. Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí.
A to vôbec nejdem obhajovať všetkých rodičov, ktorí kričia na svoje deti, ale faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho. Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť.
Ako reagovať na názory iných rodičov
Od niektorých rodičov počúvame aj také hlášky smerom k deťom, že „ak by som toto ja svojej mame povedal, už mi jedna letí“. Jednoducho sú ešte generácia, ktorá viac zažívala fyzické tresty, a zrejme si hovoria, že predsa oni „len kričia“, dieťa netrestajú fackou. Môžu mať ten pocit, ale ja by som sa ich pri takej hláške spýtala, ako sa cítili pri tej facke. Prečo by mali spôsobovať svojim deťom niečo, pri čom sa aj oni sami zle cítili? Neverím, že si niekto facku alebo bitku užíval.
Ľuďom, ktorí takto argumentujú, je veľmi ťažké vysvetliť, aké negatívne následky na psychiku dieťaťa to má a ako túto generačnú traumu presúvajú na svoje deti alebo vnúčatá. V súčasnosti je ešte stále veľa takýchto ľudí, lebo o výchove a takýchto témach sa málo hovorilo. Ak sa pozrieme do 19. storočia, deti boli majetok rodičov a mohli si s nimi robiť, čo chceli. Dieťa nemalo status chránenej osoby odjakživa. Vidíme, že dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné. Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba. Môžete vyjadriť nesúhlas. Ako som už spomínala, človeka, ktorý sa takto vyjadrí, sa môžete spýtať, či je mu taký štýl komunikácie príjemný, keď je v pozícii toho, na koho niekto iný kričí. Môžete mu navrhnúť iné stratégie, ako dieťa motivovať.
Napríklad, môžem ísť na dieťa pozitívnym posilnením: nebudeme sa sústrediť na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochváľme ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné.
Zrejme môže byť niekedy až nebezpečné presviedčať takého rodiča o inej pravde. Môžete sa ohradiť, vyjadriť svoj postoj a tam by sa to malo skončiť. Lebo sa s takým rodičom môžete dostať do vážnejšieho konfliktu. A to sú také citlivé témy, že sa na nich môžu skončiť kamarátstva. Stretávam sa s tým. Ani rodič nechce dostať spätnú väzbu a kritiku, lebo ide do obrany a útoku. Stratégia je nepoučovať iných, ale vyjadriť, akú stratégiu výchovy máte pri svojich deťoch vy.
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča.
Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa. Psychologička Radka Čopková. Foto - archív R. Môže to vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: „Prečo na mňa kričíš a na neho nie?“ Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom. V praxi sa stretávam s tým, že nám deti píšu: „Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie.“
Ako zastaviť krik v napätej situácii
Väčšinou nám takéto otázky píšu tínedžeri. Stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho. Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie.
Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič. Napríklad musíme ísť nakúpiť do obchodu potraviny a táto situácia sa týka aj môjho dieťaťa, ale ono to nerieši tak ako my - rieši, že je hladné, že má zajtra písomku, že je možno unavené a my ho vláčime po obchodoch. A preto je potom nepríjemné, mrzuté.
Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu. Netreba ísť do extrémov. Je to, ako keď sa chceme zdravo stravovať alebo separovať odpad - nemusíme to robiť dokonale, je dobre, ak to robíme udržateľne.
Môže mať krik medzi rodičom a dieťaťom aj ozdravný efekt? Áno, krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vo vnútri, a vyčistí sa vzduch.
Žiarlivosť u detí
Žiarlivosť ako reakcia na hrozbu u detí aj psíkov. Matky a majitelia psov najskôr venovali pozornosť svojim deťom a psíkom. Potom pozornosť zamerali na iné činnosti ako telefonovanie a čítanie knihy (nesociálne aktivity podľa detí): batoľatá ani psíci nereagovali. No ak matky zamerali pozornosť na bábiku vyzerajúcu ako bábätko a majitelia na hračku psíka (štekala a vrtela chvostom), psíci aj batoľatá intuitívne zaznamenali hrozbu a reagovali na ňu - žiarlivosťou. Deti bábo búchali, odtláčali, plakali a vrieskali, psíci hračku hrýzli, štekali a vrčali. Zvyšuje šancu na prežitie? Podľa odborníkov sme sa ako žiarliví narodili - evolúcia nám dala túto emóciu do vienka, vďaka nej máme vyššie šance na prežitie. Hoci nie všetci sa zhodujú v tejto teórii, časť žiarlivosti je považovaná aj za kultúrny či sociálny konštrukt (vedecky dokázané pri švédskom výskume 3000 párov dvojičiek - pôvod žiarlivosti môžeme nájsť v genetike - ide o evolučný tlak a kľúčom je reprodukcia). V tomto teste však išlo o súťaženie o zdroj lásky (aj u batoliat aj psíkov). Bez ohľadu na to, či ste psom alebo dieťaťom, ak „začnete kňučať a aktívne žiadať o pozornosť, zlepšuje sa vaša šanca na prežitie“.
Žiarlivosť ako súčasť vývoja detí. Žiarlivosť u batoliat reflektuje separačnú úzkosť. Objavujú svet a teda sa prvýkrát cítia od rodičov nezávislé, no vždy potrebujú vedieť, že tam ste pre neho. U predškolákov znamená žiarlivosť zvyčajne reakciu na potrebu pocitu bezpečia. Už si však uvedomujú a racionálne zdôvodňujú potreby druhých. Učia sa „čakať“ na pozornosť. Školákov treba naučiť, že ak niekto venuje pozornosť niekomu inému (spolužiak novému kamarátovi), neznamená to, že je menejcennejší či bezvýznamnejší, že milovaného stráca. Starší školáci a tínedžeri zase žiarlivosť pociťujú v súvislosti s novými sociálnymi rolami.