František II. Rákoci, narodený 27. marca 1676 v obci Borša, je jednou z najvýraznejších postáv uhorských dejín, ktorého život a boj proti habsburskej nadvláde zanechali nezmazateľnú stopu v národnom povedomí. Jeho plný šľachtický titul znel: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Pochádzal z významného rodu Rákociovcov, ktorého korene siahali až k názvu slovenskej obce Rakovec nad Ondavou. Už jeho pradedo, Juraj I. Rákoci, viedol rozsiahle povstanie proti Habsburgovcom, čím položil základy tradície protihabsburského odboja v rodine.
Rodinné dedičstvo a formatívne roky
František II. sa narodil ako tretie dieťa Františka I. Rákociho, sedmohradského kniežaťa, a Heleny Zrínskej, dcéry významného bana Petra Zrínskeho. Jeho otec zomrel na hrade Zborov, keď mal František iba štyri mesiace, čo ho od útleho detstva vystavilo ťažkým životným okolnostiam. Jeho matka Helena sa neskôr vydala za Imricha Tököliho, ktorý viedol ďalšie protihabsburské povstanie. Tököli sa tak stal Františkovým nevlastným otcom a pravdepodobne významne ovplyvnil jeho neskoršie presvedčenie.
Mladý František bol vychovávaný oddelene od matky, pod dohľadom arcibiskupa Leopolda Kollonicha, ktorý ho pripravoval na cirkevnú dráhu. Po štúdiách v Rakúsku a Čechách, vrátane pražskej univerzity, a po okružnej ceste po Taliansku, sa v roku 1692 vrátil do Viedne. Tu sa však už nikdy nestretol so svojou matkou. V septembri 1694 sa v Kolíne nad Rýnom oženil s pätnásťročnou kňažnou Šarlotou Amáliou z Hessen-Rheinfelsu. Manželia žili na Rákociho majetkoch na Šariši, kde sa im narodili traja synovia.
Napriek relatívne pokojnému rodinnému životu, politická situácia v Uhorsku bola napätá. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia krajina zažívala hospodársky úpadok, obmedzenie obchodu a stratu stavovských práv, vrátane práva postaviť sa na odpor panovníkovi. Snem z roku 1687 v Prešporku zaviedol dedičnosť uhorskej koruny pre habsburskú dynastiu. Prísľuby cisárskeho dvora v oblasti náboženských slobôd sa nedodržiavali a začala sa nová vlna rekatolizácie. Postavenie poddaných bolo mimoriadne ťažké.
Cesta k povstaniu
V roku 1697 vypuklo roľnícke povstanie za podpory Kurucov. Zástupcovia povstalcov hľadali kontakt s Rákóczim s nádejou, že sa k nim pridá. František sa však snažil vyhnúť akémukoľvek podozreniu z protihabsburských úmyslov. Napriek tomu, že povstanie bolo potlačené, Viedeň si naďalej udržiavala podozrievavý pohľad na Rákociho. V roku 1698 prišlo nariadenie Leopolda I. vyberať dane aj od šľachty a duchovenstva, čo ďalej prehlbovalo nespokojnosť.
V roku 1700 bol František II. Rákoci na Šarišskom hrade zatknutý pre podozrenie z prípravy povstania. Postupne bol väznený v Prešove, Košiciach, Miškovci, Mošoni a napokon vo Viedenskom Novom Meste. V apríli 1701 sa mu s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna, ktorého podplatila jeho manželka, podarilo z väzenia ujsť do Poľska.
V Poľsku sa stretol s Mikulášom Berčénim, ktorý mu včas unikol z Uhorska. Začiatkom roka 1703 ich vyhľadali vyslanci poddaných, utečencov a Kurucov s výzvou, že nastal vhodný čas pre povstanie, ktorému chýba len vodca. František II. Rákoci, povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „S Bohom za vlasť a slobodu“ (Cum Deo pro patria et libertate) a poslal ich s výzvou do Uhorska. Dňa 6. mája 1703 vydal spolu s Berčénim patent - výzvu k stavom a obyvateľstvu Uhorska, aby so zbraňou v ruke povstali za „vlasť, národ a slobodu“. Dňa 14. júna sa v poľskom Klimeczi stretol s vodcami povstalcov a o dva dni neskôr prekročil na čele povstalcov uhorské hranice. Tým sa začalo osem rokov trvajúce stavovské povstanie.
Povstanie Františka II. Rákociho
František II. Rákoci sa postavil na čelo sedliakov na svojich panstvách v Makovici a Mukačeve, ktorí ako prví chopili zbrane. Nedarilo sa im však a čoskoro prišiel prvý neúspech v bitke pri Mukačeve. Aby si získal nových bojovníkov, vydal v septembri 1703 patent, podľa ktorého mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Týmto sľubom získal nadšenie roľníkov, ktorí dúfali vo vytúženú slobodu. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody.
V roku 1703 Rákociho oddiely dobyli banské mestá. František využil situáciu a snažil sa zaviesť vlastnú menu a vytlačiť z Uhorska habsburské mince. Z Banskej Bystrice zásoboval kremnickú mincovňu meďou, z ktorej tam razil vlastné polturáky a ich násobky nazývané libertáše. Tieto kroky však spôsobili hospodársky rozvrat a ochudobnili obyvateľstvo.
V marci 1704 sa k Rákóczimu pridal aj cisársky generál Šimon Forgáč, ktorý ho nasledoval až do exilu. Povstalci postupne obsadili väčšiu časť krajiny. V roku 1704 ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradska. František II. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20. septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku.
Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nespokojnosť sa začala ozývať z radov stoličnej šľachty, ktorá ignorovala zasadnutia a poukazovala na problémy spôsobené splácaním pôžičiek medenými peniazmi. Konflikt vyvrcholil v Ónode na sneme, kde boli na mieste zabití vyslanci Turčianskej stolice Melchior Rakovský a Krištof Okolicsányi. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“. Turčianska stolica bola potrestaná odňatím pečate, erbu a vymazaním zo zoznamu stolíc.
Dokument o Leninovi a ruskej revolúcii
František II. Rákoci odmietol mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť ústupky. Rozhovory nikam neviedli a v lete 1706 boli obnovené boje. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla odmietnutie mierových ponúk. Osudná bitka sa odohrala v auguste 1708 pri Trenčíne, kde povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku. Počas bitky bol Rákociho život ohrozený, keď spadol z koňa a stratil vedomie, čo demoralizovalo povstalcov.
Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu sľubovanej pôdy a oslobodenia od dávok. Väčšina týchto sľubov zostala len v proklamatívnej podobe. Keď sa k povstaniu začala pridávať šľachta, František II. Rákoci dával čoraz jasnejšie najavo, že jeho cieľom nie je boj proti feudálnym poriadkom. Povstanie bolo oficiálne ukončené podpísaním Satmárskeho mieru zo 1. mája 1711.
Exil a odkaz
František II. Rákoci neprijal milosť od cisára Jozefa I. a mierových rozhovorov sa nezúčastnil. Už vo februári 1711 emigroval spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu francúzsky kráľ Ľudovít XIV. kúpil do daru Jaroslawské panstvo. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I. Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom.
V Poľsku sa však začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne. Po tom, čo sa dozvedel o plánoch na atentát, odcestoval do Gdaňska, kde pod cudzím menom „gróf Sárosi“ strávil rok. V júli 1712 snem v Prešporku vyhlásil vodcov Rákociho povstania za vlastizradcov.
Dňa 9. novembra 1712 sa z Gdaňska na anglickej lodi odplavil do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles, kde napísal svoje pamäti. Po smrti Ľudovíta XIV. sa na naliehanie svojho priateľa markíza de Bonnaca, francúzskeho veľvyslanca v Istanbule, usadil v Osmanskej ríši. Od roku 1720 žil v Tekirdağu (maď. Rodostó) na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 zomrel. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov v Istanbule.
V polovici 19. storočia sa František II. Rákoci stal symbolom zápasu Pešti s Viedňou o štátoprávne postavenie Uhorska. Z uhorského rebela sa stal maďarský národný hrdina. Vrcholom rákociovského kultu bolo slávnostné prenesenie jeho ostatkov z Osmanskej ríše do Košíc v roku 1906, kde sú uložené v Dóme svätej Alžbety.
Jeho život a boj proti habsburskej nadvláde sú pripomienkou neľahkého boja za slobodu a autonómiu v zložitých historických podmienkach. Odkaz Františka II. Rákociho dodnes rezonuje ako symbol národnej identity a odporu proti útlaku.