Neuveriteľných dvadsaťtri rokov, s výnimkou jedného roku, vychádzal každý týždeň v časopise Roháč seriál „Jožinko - dieťa svojich rodičov“. Tento komiks, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou detstva viacerých generácií Slovákov, je viac než len zbierkou vtipných príhod. Je to svedectvo o kreatívnej genialite Jozefa Babušeka, známeho pod pseudonymom Jozef Schek, a o jeho schopnosti zachytiť ducha doby s nadčasovým humorom. Komiks Jožinko - dieťa svojich rodičov, vytvorený Jozefom Schekom (vlastným menom Jozef Babušek), patrí k najvýznamnejším dielam slovenského komiksového umenia. Tento článok sa zameriava na jeho vznik, vývoj, popularitu a vplyv na slovenskú kultúru.
Jozef Schek (Jozef Babušek): Otec Slovenského Moderného Kresleného Humoru
Jozef Schek, vlastným menom Jozef Babušek, sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave. Jeho cesta k umeniu bola ovplyvnená nielen jeho talentom, ale aj dobovými okolnosťami. Vďaka všeobecnému stredoškolskému vzdelaniu, kde získal jazykové znalosti z latinčiny a predovšetkým z francúzštiny, sa mohol ľahšie orientovať vo francúzskych časopisoch s komiksami, ktoré si kupoval a ktoré výrazne ovplyvnili jeho výtvarné smerovanie. Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave. Keď ju presťahovali do Košíc, pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, ktorá bola bližšie.
Už počas štúdia kreslil a od roku 1943 uverejňoval v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet svoje prvé karikatúry a ilustrácie. Napríklad v čísle 7 z 13. februára 1943 boli uverejnené štyri obrázky na tému fajčenie. Ďalej v čísle 24 z roku 1944 vyšlo sedem jeho kresieb, ktoré na seba navzájom nadväzovali, a zároveň k nim napísal vlastný, do veľkej miery zažitý príbeh o tom, ako vznikajú humorne ladené príspevky do časopisov. V tomto prípade išlo predovšetkým o samostatne vypovedajúce jednoobrázkové vtipné príhody. Bravúrne zvládnutá kresba, ktorá výstižne dopĺňa text pri obrázkoch v dobovo zažltnutom čierno-bielom prevedení, pripomína časopisy zo západnej Európy či Spojených štátov amerických zo začiatku 20. storočia. Okrem humoru Jozef Babušek v týždenníku Nový svet ilustroval príbehy domácich alebo zahraničných autorov. Najčastejšie išlo o texty od Vavrinca Kunetku či Luigiho Pirandella. Obrázky k vtipom mali v sebe určitú dávku jednoduchosti a podčiarkovali textový humor, ilustrácie k príbehom boli zložitejšie, často tieňované, a vyjadrovali istú vážnosť až dramatickosť.
Babušek ako autor textu i obrazu celostranových úsmevne podaných príhod sa venoval jednej problematike, ktorú rozdelil na viacero častí. V podobnom duchu pracoval aj na celých stránkach s textami od iných autorov. Ilustroval aj texty iných autorov a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľal na stránke s názvom „1. Roháč č.“
Až v roku 1947 oslobodil ilustrácie od textu, jednoduchou linkou sekvenčne rozpohyboval kresbu, čím vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde na seba nadväzovali zväčša štyri, príležitostne päť obrázkov. Príbehom o dozorcovi a väzňovi, vydávanom bez názvu v celom prvom ročníku humoristického časopisu Demokratickej strany Šidlo, sa dostal Babušek do širšieho povedomia verejnosti. Keďže čitatelia si postavičky obľúbili, stali sa súčasťou hlavičky časopisu. Žiaľ, s nástupom komunizmu bol časopis v roku 1948 zakázaný, a tým aj Jozef Babušek prišiel o možnosť uverejňovať na Slovensku svoje kresby. Z politických dôvodov v roku 1948 musel pred štátnicami odísť zo školy. Vytýkali mu účasti na diskusiách o udalostiach v Rusku a tiež kresby do časopisu Šidlo.
V tvorivej činnosti však neprestal. Ako priemyselného výtvarníka v závode Kovotechna Piešťany ho pri spustení výroby chladničiek v Zlatých Moravciach poverili, aby navrhol model chladničky. Keďže predné biele dvere sa mu zdali prázdne, z vlastnej iniciatívy vymyslel a graficky vytvoril značku Calex, ktorej autorstvo sa najmä pre podnikovú politiku stalo takmer anonymné. Dozvedáme sa o ňom z rozhovorov s jeho dlhoročnými priateľmi a kolegami. Babušekov kresliarsky talent môžeme vidieť na ilustráciách a obálkach kníh, ktoré podpisuje vlastným menom Jozef Babušek. Jednoduché a čisté kresby v čiernej linke sú blízke detskému čitateľovi v knihe Hugha Loftinga Zvieratká doktora Doolittlea (1950).
Vzhľadom na minulosť sa od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, ktorý vznikol z konca priezviska. Po miernom politickom uvoľnení v roku 1959 nadväzuje spoluprácu s časopisom Roháč. Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, práve v ňom sa pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie posunuli do polohy komiksového seriálu. Na podnet Kolomana Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali - možno podľa autora - na Jožinko - dieťa svojich rodičov. Babušek navrhol aj prednú obálku tohto čísla Roháča, na ktorej badať vplyv dobrodružnej literatúry. Zobrazil učiteľa v škole, ktorý využíva novú metódu výučby, pričom zobral na seba podobu Indiána.
Jožinko - Dieťa Svojich Rodičov: Fenomén Časopisu Roháč
Komiks Jožinko - dieťa svojich rodičov bol najdlhšie publikovaným slovenským kresleným seriálom. Vychádzal v humoristickom časopise Roháč neuveriteľných dvadsaťtri rokov (1965 - 1988) s výnimkou jedného roku (1975). Za toto obdobie Jozef Schek nakreslil viac ako tisíc mini-príbehov, ktoré spestrovali poslednú stranu časopisu. V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektoval priamočiare, bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Situáciám, ktoré sú nám mnohým blízke, nechýbala určitá dávka dynamiky, ale občas aj statiky. Text príležitostne striedalo mlčanie - humor bez slov. Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale aj so svojím autorom, napr. „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ Občas sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky.
Vznik a Vývoj Jožinka
Prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov nakreslil Jozef Schek na podnet Kolomana Uhríka. Neskôr s kolegami premenovali komiks na Jožinko - dieťa svojich rodičov. Postavička strapatého chlapca si rýchlo získala obľubu u čitateľov a stala sa jednou z najpopulárnejších postáv slovenského komiksu.
Na konci roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal a až v poslednom čísle v roku 1975 vyšiel diel, keď chlapci našli fľašku plnú tušu a povedali si: „To by bol darček pre uja Scheka!“ a tým „vypustili“ Jožinka a na žiadosť čitateľov vrátili späť na stránky časopisu. Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy. Na Mikuláša v roku 1972 sa objavila kreslená topánka pána Scheka.
Príležitostne bolo možné v seriáli rozpoznať dobové nápisy výrobcov, napríklad v obchode s televízormi nápis Tesla (1974), objavila sa aj chladnička s nápisom Calex (1978). Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson. Tak ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov svoje plátna, podobný prístup v seriáli uplatnil aj Jozef Schek. Jožinko s priateľom boli zvedaví a chceli sa v roku 1985 pozrieť, čo je inde ako na poslednej strane.
Technika Kresby a Grafické Spracovanie
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka kresieb bola pevná, dôsledná, obraz sa vynímal zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov dvojfarebný, od januára 1969 vychádzal už ako farebný. Najskôr bol koncipovaný vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou. Od roku 1973 býval uverejňovaný na poslednej strane.
Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa. Vznikla po rozliatí tušu, na machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora Na biblické motívy. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987. V oblasti grafického dizajnu Jozefa Babušeka majú veľký význam titulkové nadpisy, či už pri prevzatých textoch, ktoré ilustroval pre týždenník Nový svet, niektoré z nich sú organicky včlenené do obrazu alebo pri názvoch jednotlivých komiksov.
Vzťah Autora a Jeho Postavy
Vzťah Jozefa Scheka a Jožinka bol komplikovaný. Autor často spomínal, že keď mu kreslenie išlo od ruky a príbehy prichádzali takmer samy, tak mal Jožinka rád. Na druhej strane, niekedy mu Jožinko strpčoval život a nútil ho k nadľudským výkonom. „Keď som začal kresliť toho nešťastného idiota, bol som viazaný tým, že som to musel každý týždeň vymýšľať, čo bolo to najbolestnejšie,“ povedal Jozef Babušek. Priznal, že mal Jožinka plné zuby a občas ho nenávidel. Napriek tomu si uvedomoval, že Jožinko mu zabezpečoval pravidelný príjem a nemohol sa ho len tak ľahko zbaviť.
Moderátor Dado Nagy spomínal na Jožinka ako na Damoklov meč, ktorý Jozefovi Babuškovi 23 rokov visel nad hlavou. Zdôraznil, že Jozef Babušek úspešne absolvoval všetky seriálové univerzity a precízne ovláda poetiku i techniku komiksu. Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech.
Širší Kontext: Slovenský a Československý Komiks
Jožinko - dieťa svojich rodičov nebol prvý komiksový seriál v našom prostredí. Ako prvý, pravidelne sa opakujúci seriál, sa objavuje Cvik a Cvak podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954. Ak by sme chceli siahať hlbšie do minulosti, tak by sme sa k sériám obrázkov tvoriacich príbeh dostali na Slovensku až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko ilustroval Jaroslav Vodrážka Smelého Zajka od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom. Až následne boli uverejnené texty a vydaná kniha Smelý Zajko v Afrike (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931). Kreslených obrazových príbehov vychádzalo postupne najmä od päťdesiatych rokov stále viac.
Okrem výnimiek (Dozorca a väzeň, 1947) sa s komiksom spájal text. Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu, poväčšine mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia.
Jozef Babušek a Dobrodružné Žánre
Samostatnou kapitolou autorovej tvorby je ilustrácia dobrodružných či vedecko-fantastických seriálov do českých a slovenských časopisov od polovice šesťdesiatych rokov. Bol jedným z mála autorov (napríklad popri Karlovi Saudekovi, Milošovi Novákovi), ktorý výrazne prispel k rozvoju komiksu na Slovensku a dostal ho na svetovú úroveň. Napriek spoločnému štátu Čechov a Slovákov sa Babušekove komiksy vydávali prevažne na Slovensku, a to najmä vďaka pätnásťročnej spolupráci autora s mesačníkom Elektrón.
Prvý realisticky nakreslený komiks na Babušekov námet vyšiel v rokoch 1965 - 1966 v časopise Prúd pod názvom Desiata planéta, tematizujúci nebezpečenstvo z vesmíru, ktorému sa pozemšťania musia ubrániť. Keďže v čase vzniku seriálu bol nedostatok kresliacich pier, autor zvolil originálne riešenie v podobe labutieho brka, ktoré si sám vyrábal. Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom Zajatec na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 - 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom. Po tom, čo sa časopis Pionýr premenoval na Větrník, spolupracoval Jozef Babušek s časopisom aj naďalej a v rokoch 1968 - 1969 v ňom vydal Srub U zlatého klíče, ktorý na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine napísal Jiří Stegbauer. Tento seriál bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti. Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník číslo 2 v roku 1970 krátky trojstranový komiks Poklad Inků. V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks Prázdniny u zřícené tvrze (1971) podľa Jiřího Stegbauera.
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón. Jozef Babušek v ňom uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987. Išlo o najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov. Krátky čierno-biely komiks Stretnutie v púšti (1973) je o profesorovi archeológie a jeho študentoch. Najkratší bol len trojstranový čierno-biely komiks Posledná hodina (1973) o vesmíre. Príbeh Zelená smrť (1976 - 1978) napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona a vychádzal z predpokladu, že Zem je ohrozená mimozemskými mikroorganizmami. Na motívy románu Ludvíka Součka formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače zjednodušene napísala Kamila Stašková sci-fi trilógiu Cesta slepých vtákov (1978 - 1980). Podobne rozsiahle texty boli aj v Runa Rider (1980 - 1981) a v poslednej časti Slnečné jazero (1981 - 1982). Na motívy poviedky Jaroslava Veisa napísal Jozef Babušek Včera, dnes, zajtra (1983). Na predošlý príbeh nadviazal komiks s názvom Po stopách času (1984). Návrat zo zajtrajška (1985 - 1986) spracováva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárnu tému ľudského zmrazovania. Alebo napríklad napínavý kreslený seriál Bol raz jeden domček (1987) v podaní Jozefa Babušeka rozoberal motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii. V závere komiksovej tvorby Babušek mení kresbu na pseudodisneyovský štýl, aby ju priblížil detskému čitateľovi.
Slovenské Slová, Ktoré ČESI NEVEDIA
Dedičstvo Jožinka
Komiks Jožinko - dieťa svojich rodičov sa stal fenoménom slovenskej kultúry. Generácie čitateľov si ho pamätajú ako neoddeliteľnú súčasť svojho detstva. Jeho glosovanie verejnej mienky, čiže názorov širokej verejnosti, o ktorých sa ale na verejnosti radšej nehovorilo, iba v rodinnom prostredí, bolo opovážlivosťou, akej sa mohol dopustiť len „podarený“ synáčik, akým bol Jožinko. Za dvadsaťtri rokov svojho vystrájania v Roháči sa Jožinko stal symbolom prostorekosti, ktorá len akoby pomimo, ale presne označí miesto, kde nás tlačí topánka.
Z generačného pohľadu vnímame nestarnúceho Jožinka skôr ako súrodenca, ale dnes ho čítame dvomi rozdielnymi optikami. Chlapčenské oko sa zabáva na tom, čo Jožinko vyparatí. Ako nevyniká v škole, nedbá na prehnanú čistotnosť, ani usilovnosť, ako sa doteraz nenaučil hrať na husle ani na trúbku, ako má nadovšetko rád zmrzlinu a sladkosti, pre svoje okolie je primálo, alebo až príliš šikovný a od svojho otca ešte stále dranká drobné. To druhé, trošku zostarnuté oko dnes vidí, že Jožinko je nielen najdlhší slovenský komiks, ale že patrí naozaj k tomu najlepšiemu, čo bolo vo veselom žánri s bublinkami a chvostíkmi vytvorené. Že Jozef Babušek je majstrom vizualizačnej metafory, skvelej políčkovej sekvenčnosti, komiksovskej mimiky, že dokonale využíva piktogramy, ideogramy, onomatopoje, jednoduchosť, skratku a súčasne akčnosť, ale aj oblúk vyúsťujúci do veselej pointy.
Pointa, ktorá je podľa autora úvodu Kornela Földváriho „paganiniovským koncertom na jednej strune“. To tvrdenie je natoľko výstižné, že sa žiada iba si povzdychnúť, do koľkýchže nástrojov bolo možné tú jožinkovskú strunu nakresliť. Ťažko totiž lepšie vyjadriť invenciu, s akou Jozef Babušek dokázal vytvoriť (na spravidla štyroch políčkach) 1100! epizód tak, aby v nich vždy vymýšľal fóry nové, alebo k variovaným priraďoval novú kvalitu.
Súčasťou týchto nápadov je aj „realita“ políčok, do ktorej Babušek vstupuje so svojou stvoriteľskou mocou. Mocou, ktorá sa prejavuje najmä na prienikoch medzi komiksovým políčkom a zvyškom papierového sveta (okraje bývajú pružné, dá sa o ne udrieť, alebo sa zmenia hoci na lano na rúčkovanie). Inokedy autor vstupuje do epizódy a diskutuje so svojimi postavičkami, alebo celkom otvorene odtiahne „štvrtú divadelnú stenu“ a prostredníctvom dialogickej bublinky priamo komunikuje s čitateľom. Najdôležitejším prienikom Jožinka však ostáva konflikt hodnotových systémov dospelých a detí, ktorý je na dobromyseľný humor najvďačnejší a zároveň poučný do tej miery, do akej má svet dospelých právo žiadať od detí výlučne veci „rozumné“.
Nezanedbateľným z pohľadu doby vzniku komiksu je aj (vzhľadom na nepríjemnosti, ktorými Babušeka častovala pofebruárová štátna mašinéria láskavé) strieľanie si z materialistického svetonázoru a ani len náznaková prítomnosť poplatnosti prednovembrovému režimu, čo je tiež fakt hodný poďakovania.
V roku 2003 vyšla publikácia Jozef Schek: Velká kniha komiksů. Na výstavu nadviazal katalóg diel Jozefa Scheka, knižne vyšiel komiks Dozorca a väzeň v Šidle a tiež kompletné vydanie komiksu Jožinko, dieťa svojich rodičov. Fero Jablonovský k umelcovej deväťdesiatke pripravil publikáciu Nielen Jožinko - Život a dielo Jozefa Scheka.
Jozef Schek zomrel 22. augusta 2013 v Piešťanoch, len pár dní pred svojimi 92. narodeninami. Jeho odkaz však žije ďalej v legendárnom Jožinkovi, ktorý aj po desaťročiach dokáže vyvolať úsmev na tvári a pripomenúť nám, že humor je jedným z najúčinnejších prostriedkov na ubolenú dušu.