Jana Kocianová. Meno, ktoré sa navždy zapísalo do histórie slovenskej a československej hudobnej scény. Jej život bol rovnako bohatý a rôznorodý ako jej hudobný prejav - od spevu blues, jazzu a gospelu, cez pop až po folklór. Od svojho rodiska Šaštína-Stráží, kde dodnes nesie jej meno základná umelecká škola, až po svetové pódiá, jej cesta bola plná úspechov, výziev a nezameniteľných momentov. Zomrela vo veku 72 rokov v noci z nedele 23. septembra na pondelok 24. septembra, zanechávajúc za sebou bohatý odkaz, ktorý naďalej žije v jej nahrávkach a spomienkach fanúšikov.
Začiatky na Záhorí a cesta k hudbe
Jana Kocianová sa narodila 8. júna 1946 v Šaštíne-Strážach. Hoci sa jej rodina po jej narodení presťahovala do Bratislavy, Šaštín-Stráže zostal miestom, ktoré si navždy uchovala v srdci. "Janka je čestná občianka mesta Šaštín-Stráže, prežila tam celé detstvo," vysvetlil jej manžel. V tomto meste, kde ju "veľmi vážili a ona milovala toto miesto," trávila každú voľnú chvíľu a prázdniny u rodiny. V mladosti sa venovala spevu a hre na akordeón na hudobnej škole. Jej rozhodnutie venovať sa hudbe naplno však nebolo bez prekážok. Rodičia jej umeleckú kariéru neschvaľovali, čo ju viedlo k štúdiu na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr na pedagogickej fakulte. Táto vnútorná dilema medzi rodinnými očakávaniami a vlastnou vášňou formovala jej rané rozhodnutia a dodávala jej odhodlanie.
Napriek počiatočnému odporu rodičov sa osudový moment pre jej spevácku dráhu odohral v roku 1968. S piesňou "Summertime" zvíťazila v televíznej speváckej súťaži "Zlatá kamera". Toto víťazstvo bolo rozhodujúce a definitívne ju nasmerovalo na cestu umelkyne. "Jana Kocianová sice kdysi vyhrála soutěž Zlatá kamera, ale hvězdu z ní udělal až Karel Gott," uviedli Novinky.cz v roku 2016, no práve táto súťaž bola prvým impulzom, ktorý odštartoval jej hviezdnu kariéru.
Jane Goodallová: Nádej (Celá epizóda) | ŠPECIÁL | National Geographic
Vzostup na hudobné výslnie a medzinárodné úspechy
Po víťazstve v "Zlatej kamere" sa Jana Kocianová začala spájať s orchestrom Jaroslava Schejbala, s ktorým účinkovala takmer tri roky v zahraničí. Po návrate na domáce pódiá zaznamenala svoj prvý veľký hit "Zahoď starosti". Tento úspech otvoril dvere do rozhlasových, televíznych a nahrávacích štúdií. Jej kariéru výrazne formoval bubeník Josef Škvařil, s ktorým prežila dvadsať rokov spolužitia, než sa zosobášili. Spoločne vytvorili nielen profesionálny, ale aj osobný životný tím.
Rok 1971 priniesol ďalší úspech na festivale Oravské synkopy, kde s piesňou "Mojich sĺz sa nedočkáš" získala druhé miesto. V tom istom roku nahrala svoj prvý singel "Kadiaľ ísť" (v origináli "Love Story"), ktorý sa stal jej prvým hitom. Rok 1972 bol v znamení ďalších hitov ako "Nekonečná láska" a "Zahoď starosti", ktoré sa objavili aj na jej prvej LP platni "Jana Kocianová" v roku 1973.
Jej talent a všestrannosť si všimol aj Karel Gott. V rokoch 1973 až 1975 pôsobila ako vokalistka v jeho programe, čo bol ďalší významný krok v jej kariére. Po návrate z Prahy spievala s kapelami Kyvadlo a Nový tradicionál. Medzitým, v roku 1974, vydala LP platňu "Večná hra" a neskôr "Každý deň" s tradičnými skladbami z 20. a 30. rokov.
Vrcholom jej festivalových úspechov boli Bratislavské lýry. V roku 1975 získala striebornú lýru za pieseň "Májový vánok". Rok nato vyhrala domácu aj medzinárodnú súťaž so skladbou "Pár nôt". V januári 1977 nahrala štvrtú LP platňu ľudových piesní s názvom "Ej, srdénko moje". Prvenstvo na Bratislavskej lýre si zopakovala v roku 1983 so skladbou "Sklíčka dávnych stretnutí", ktorá dala názov aj jej ďalšej LP platni. Počas svojej kariéry koncertovala doma aj v zahraničí, absolvovala turné v Poľsku, NDR, Sovietskom zväze a spievala na Kube, ako aj na festivaloch v rakúskom Villachu, írskom Castlebare či na Malte.
Všestrannosť a prekonávanie prekážok
Jana Kocianová bola známa svojou schopnosťou úspešne sa pohybovať v rôznych hudobných žánroch. Jej repertoár zahŕňal pop, jazz, blues, gospel a dokonca aj folklór. Na svojom konte má pätnásť (podľa iných zdrojov šestnásť) vydaných albumov, čo svedčí o jej plodnej a dlhej kariére. V roku 2006 vyšla výberovka jej hitov "20 NAJ" a v roku 2007 dvojkompilácia "Pár nôt". V roku 2009 vydala album "Otče náš", na ktorom zhudobnila modlitby Jána Sucháňa.
Jej všestrannosť sa prejavila aj v spolupráci s inými umelcami. Po návrate od Karla Gotta sa jej podarilo prelomiť zákaz verejného účinkovania pre legendárnu dvojicu Milan Lasica a Július Satinský. Spoločne vytvorili program "STRETNUTIE", s ktorým odohrali za jeden rok viac ako dvesto predstavení po celom Československu. Tento program mal obrovský úspech a potvrdil jej schopnosť spájať rôzne umelecké svety.
Jana Kocianová účinkovala aj vo filmovej rozprávke "Popolvár najväčší na svete" z roku 1982, čo dokazuje jej široký umelecký záber. Jej profesijný život bol bohatý na televízne programy, ktoré sa občas reprízujú dodnes, a na dlhohrajúce platne, ktoré zaznamenali jej najznámejšie pesničky.
Život v tieňoch totality a osobná odvaha
Okrem hudobnej kariéry bol život Jany Kocianovej poznačený aj dobou, v ktorej žila. Spomienky na toto obdobie odhaľujú nielen materiálne nedostatky, ale aj permanentný stres z nutnosti zostať utajená. "Maminka nemohla říct: dneska vám k večeři udělám tohle a tohle. Nemohla, protože šla do obchodu a nebyla třeba základní věc jako cibule," opisuje situácie, keď bolo denno-denne potrebné improvizovať a zháňať základné potraviny. Tento nedostatok tovaru viedol k špekuláciám, že to bolo robené plánovite, aby ľudia nemali záujem o politiku a nešťúrali sa v tom, prečo je všetko tak zle.
Jana Kocianová sa v mladosti venovala aj športu. "No já jsem strašně snila o tom, hrát tenis, a dokonca si myslím, že bych v tom nebyla špatná," spomína. Keďže si nemohla dovoliť raketu, našetrila si z drobných peňazí a kúpila si pingpongovú pálku. Stolnému tenisu sa venovala od štrnástich rokov takmer celý život a získala množstvo medailí z turnajov veteránov.
Obdobie dospievania prinieslo aj uvedomenie si jej lesbickej orientácie, ktorú musela až do konca totalitného režimu v Československu tajit z profesných i rodinných dôvodov. Jej prvá vážna známosť bola rakúska športovkyňa a časté výjazdy do zahraničia s športovými oddielmi jej umožnili spoznať slobodnejší život za železnou oponou. Napriek možnosti emigrácie po roku 1968 sa nerozhodla odísť, okrem vlastenectva sa zdráhala opustiť svoju chorú matku.
Jej osobná odvaha sa prejavila aj v momente, keď počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, napriek zablokovanému mostu a tankom, sa snažila dostať do práce. "No a tenkrát jsem uměla velmi dobře rusky a bohužel jsem to použila," opisuje situáciu, keď sa snažila presvedčiť sovietskeho vojaka. Po neúspešnom pokuse dohovoriť sa po dobrom, použila aj urážlivé slová, čo viedlo k tomu, že vojak vytiahol samopal. "Tak mě lidi doslova strhli na zem a začali řvát, takže on se sám lekl. Ti kluci, to byli ucha, vůbec nevěděli, kde jsou a co se děje." Toto svedectvo ukazuje nielen jej rebelskú povahu, ale aj nebezpečenstvo, ktorému čelili ľudia v tej dobe.
"Takhle, naposled se mě někdo ptal, co na tom období bylo nejhorší, a já jsem odpověděla, a řeknu to znovu - ne snad nějakej strach, ale stres. Permanentní stres z toho, zůstat utajená, utajená, utajená. Do poslední chvíle. To bylo na tom období nejhorší," zhrnula svoje pocity. Napriek týmto ťažkostiam si s priateľmi žili "úžasnej soukromej život" na súkromných večierkoch, "samozřejmě se zataženýma záclonama."
Odkaz pre budúcnosť
Jana Kocianová zanechala nesmrteľný odkaz prostredníctvom svojich nahrávok, ktoré naďalej tešia milovníkov hudby. Jej schopnosť spojiť rôzne žánre a interpretovať ich s nezameniteľným citom ju robí jedinečnou umelkyňou. Mesto Šaštín-Stráže si jej pamiatku uctilo pomenovaním Základnej umeleckej školy na ZUŠ Jany Kocianovej. Jej životný príbeh, plný hudobných úspechov, osobnej odvahy a prekonávania prekážok, inšpiruje aj naďalej. Bola nielen speváčkou, ale aj symbolom sily, talentu a nezlomného ducha.
