Pojem "diéta v škrupine" sa môže na prvý pohľad zdať neobvyklý, no pri bližšom preskúmaní odhaľuje fascinujúce prepojenia v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. Od symboliky ochrany a nového života v charitatívnych projektoch až po premenu obyčajných materiálov na umelecké skvosty, škrupina predstavuje bohatý zdroj inšpirácie a metafor. Tento článok sa zameriava na objasnenie tohto pojmu a jeho rôznych prejavov, pričom poukazuje na hlbšie významy, ktoré sa skrývajú pod povrchom.
Dobrá novina a Jezuliatko v orechovej škrupinke: Symbol nádeje a solidarity
Jedným z dojímavých príkladov, kde sa stretávame s motívom "škrupiny", je celoslovenská kolednícka akcia Dobrá novina. V roku 2021 sa do tejto iniciatívy zapojilo úctyhodných 849 obcí na Slovensku, vrátane Slovenských katolíckych misií v Bruseli a Luxemburgu. Počas vianočného obdobia sa deti prostredníctvom tejto akcie oboznamujú s náročnými životnými podmienkami rodín v Afrike a svoje modlitby a dobré skutky obetujú za svojich afrických rovesníkov.
Výnimočný prístup k Dobrej novine zvolili v Nižnej na Orave. S podporou miestnych pracovníkov a dobrovoľníkov vytvorili originálnu Vianočnú stopovačku. Deti z celej obce sa vydali na dobrodružnú cestu, počas ktorej podľa mapy hľadali jednotlivé písmená. Ich cieľom bolo poskladať slovo UGANDA, názov krajiny, pre ktorú v danom roku koledovali. Správnu odpoveď si mohli overiť pri vstupe do kostola, kde boli pripravené informačné materiály k Dobrej novine. Ako sladká odmena za ich úsilie ich tam čakalo malé Jezuliatko v orechovej škrupinke. Táto drobná pozornosť slúžila nielen ako symbolický darček, ale aj ako pripomienka na charitatívny cieľ ich koledovania. Okrem toho si mohli zobrať pozvánku od koledníkov na svätú omšu, kde im koledníci zaspievali koledy. Koledovanie bolo slávnostne ukončené "koledníckou párty" a otvorením nazbieraných pokladničiek.
Tento príklad jasne ilustruje, ako sa symbolika škrupiny, v tomto prípade orechovej, využíva ako odmena a zároveň ako vizuálna pripomienka dôležitého charitatívneho poslania. Jezuliatko v škrupinke symbolizuje ochranu, nový život a nádej, čo dokonale korešponduje s posolstvom Dobrej noviny - šírenia dobra a solidarity.
Umenie v škrupine: Premena obyčajného na výnimočné
Škrupiny, či už vaječné alebo orechové, nachádzajú svoje miesto aj v umení, a to nielen ako materiál, ale aj ako silný symbol. Blanka Vrbovská Vaňová je umelkyňa, ktorá dokazuje, že aj zdanlivo obyčajné vyfúknuté škrupiny z vajíčok sa môžu premeniť na skutočné umelecké diela. Jej kraslice hýria najrozličnejšími farbami a ich kombináciami, zdobia ich prepracované vzory a sú dostupné v rôznych veľkostiach.
Umelkyňa opisuje svoju cestu k maľovaniu vajíčok s nostalgiou: „K maľovaniu veľkonočných vajíčok som sa dostala už ako malé dievča. Stále som niečo kreslila, štrikovala, vyšívala. Učila som sa slovíčka z cudzích jazykov a opäť maľovala či štrikovala. Takýmto spôsobom som vlastne striedala „namáhanie hlavy“ s ručnými prácami. Ako by povedala moja mama, bola som také čudné dieťa.“ Táto úvodná charakteristika naznačuje hlboko zakorenenú tvorivú vášeň, ktorá ju sprevádza celý život.
Fantázia Blanky Vrbovskej Vaňovej pri tvorbe kraslíc nepozná hranice. Počas posledných dvoch rokov vymyslela množstvo nových vzorov, ktoré na krasliciach doteraz neboli. Vznikli originálne kvietky, štvorlístky, zaujímavé farebné kombinácie a tiež interpretácie tradičných ľudových motívov. Náhodou objavila aj novú povrchovú úpravu, keď skombinovala spodnú vitrážnu farbu s vrchnou akrylovou. Ruky jej nestíhajú vytvárať všetky nápady, ktoré jej fantázia ponúka. Ako sama hovorí: „S vajíčkami sa dá hrať donekonečna. Ako sa vraví: „Fantázia nepozná hraníc“. Niekedy je sama prekvapená, aký je konečný výsledok. Ale stáva sa aj opak - má konkrétnu predstavu, ale priamo na vajíčku zistí, že ju táto kombinácia nepresvedčila, preto ju už viac nerobí.“ Táto otvorenosť voči procesu tvorby a schopnosť prispôsobiť sa v priebehu práce sú znakom zrelého umelca.
Svoje umenie prezentuje na rôznych druhoch vaječných škrupín. Po rokoch praxe postupne pribúdali rôzne nové druhy. Začínala samozrejme s obyčajnými slepačími, ktorých škrupiny boli pevné a spoľahlivé. Neskôr vyskúšala morčacie a mala k dispozícii aj zopár holubích vajíčok. Do niektorých z nich sa jej podarilo vyvŕtať až 50 dierok. V súčasnosti s radosťou pracuje s kačacími a husacími vajcami. Tieto využíva najmä na tzv. madeirovú techniku, teda vyvrtávanie vzorov do samotnej škrupiny pomocou vŕtačky alebo frézky. Tieto vajíčka nie sú biele ako slepačie, ale majú krásnu prírodnú tmavozelenú farbu. Aj keď sú ozdobené iba bielym voskom, pôsobia mimoriadne pôvabne.
Práca s väčšími vajcami, ako sú vajcia juhoamerického pštrosa Nandu, ktorých škrupina má béžovú farbu, prináša nové výzvy. Rovnakú béžovú farbu majú aj vajcia afrického pštrosa, najväčšieho operenca na našej planéte. Ich škrupina je však oproti iným bežným druhom extrémne hrubá, až 2 mm. Pri prezentáciách alebo tvorivých dielňach umelkyňa často vystavuje namaľovaného pštrosa spolu s kusom škrupiny, ktorá jej žiaľ spadla na zem a rozbila sa. „Mala som už z vŕtania unavené ruky, a veľká ťažká škrupina sa jednou rukou aj horšie drží, tak mi žiaľ už vyvŕtané vajce padlo,“ spomína. Tieto úlomky nosí ako ukážku kvality škrupiny - jej tvrdosti, hrúbky a zároveň krehkosti. Občas sa niekto nesmelo opýta, či si z nej nemôže odlomiť, aby zistil, aká takáto škrupina v skutočnosti je.
Vajíčka z rôznych kútov sveta sa v jej zbierke ocitli aj vďaka jej práci ako odbornej tlmočníčky. Z vďaky, pre radosť alebo na pamiatku rada obdarúva ľudí týmito umeleckými dielami. Putovali do Nemecka, Belgicka, Veľkej Británie, Rumunska, Lotyšska, do Čiech, ale aj na opačnú stranu zemegule - do Atlanty, Tennessee a na Havaj. Doma na Slovensku má tiež nespočetné množstvo svojich výtvorov. „A keď si na mňa niekto po rokoch spomenie a napíše mi, že si opäť moje vajíčka vyložil, vyzdobil si nimi svoj príbytok či spríjemnil sviatočnú chvíľu a dokonca mi ešte pošle aj fotografie nadekorovaných vajíčok, je to skutočne úžasný pocit,“ zdieľa svoje pocity. Už viac ako 20 rokov sa pravidelne zúčastňuje spolu s ostatnými slovenskými krasličiarkami a krasličiarmi celoslovenskej výstavy kraslíc pod názvom „To vajíčko maľovanô“, ktorú každé dva roky pripravuje Stredoslovenské múzeum v priestoroch Thurzovho domu v Banskej Bystrici. Aj v roku 2019 počas viacerých dní priamo v múzeu predstavovala výrobu veľkonočných vajíčok. Od roku 2018 spolupracuje s ÚĽUV-om, čo si veľmi cení. Výtvarná komisia Ústredia ľudovej umeleckej výroby schválila jej kraslice a prezentuje ich v rámci svojej pôsobnosti u širokej verejnosti. V ÚĽUV-e v tom istom roku prebiehal jej prvý kurz zameraný na maľovanie kraslíc voskom. Okrem toho organizuje rôzne prezentácie a tvorivé dielne pre deti i kolektívy.
V tomto kontexte umenia sa škrupina stáva materiálom, ktorý umelkyňa s neuveriteľnou zručnosťou a kreativitou premieňa na niečo krásne a hodnotné. Je to nádherný príklad recyklácie a transformácie bežného, každodenného predmetu na umelecké dielo, ktoré prináša radosť a estetické potešenie.
Psychologický rozmer škrupiny: Ochrana, bariéra a rast
V psychológii má pojem "škrupina" silný symbolický význam. Môže predstavovať ochranu, bezpečný priestor, v ktorom sa jedinec cíti v bezpečí pred vonkajším svetom, ale zároveň môže symbolizovať aj obmedzenie, ktoré bráni v plnohodnotnom prežívaní života. Často sa hovorí o "škrupine" ako o metafore pre emocionálnu bariéru, ktorú si človek vytvorí na ochranu pred zranením, odmietnutím alebo sklamaním. Prelomenie tejto škrupiny, teda prekonanie vnútorných bariér a obáv, môže byť náročné, ale zároveň je to nevyhnutný proces pre osobný rast a rozvoj.
V kontexte vývinu dieťaťa je kľúčový bezpečný a dôverný vzťah medzi dieťaťom, rodičom a učiteľom alebo asistentom. Tento vzťah zásadne ovplyvňuje psychický vývin dieťaťa, má priamy vplyv na to, ako sa vyvíja jeho mozog, formujú sa jeho poznávacie schopnosti, buduje sa jeho sebaobraz a vytvárajú sa základy pre jeho budúce vzťahy s ostatnými ľuďmi. Bezpečné prostredie umožňuje dieťaťu postupne budovať vlastnú "škrupinu" odolnosti, ale zároveň mu dáva istotu, že ju v prípade potreby môže aj opustiť a objavovať svet.
Diéta v škrupine: Metafora obmedzenia a minimalistického prístupu
Slovo "diéta" v spojení so škrupinou môže evokovať rôzne asociácie. Môže naznačovať obmedzenie, redukciu, alebo minimalistický prístup k životu, k jedlu, či k iným aspektom existencie. V tomto zmysle "diéta v škrupine" symbolizuje život, ktorý sa zameriava na základné potreby, na to najnevyhnutnejšie, a odmieta zbytočný luxus, prebytok alebo povrchnosť. Je to koncepcia, ktorá nabáda k hlbšiemu zamysleniu sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité.
Život ako Boží dar: Preniknutie k podstate cez "škrupinu"
Hlboký filozofický a duchovný rozmer konceptu "škrupiny" prináša úvaha o živote ako o Božom dare. Náš život nie je len ľudským vynálezom, ale skutočným darom od Boha, ktorý nám zveril našu existenciu s celým "príslušenstvom", ktoré nám umožňuje dobre žiť. Mnohí ľudia však túto iniciatívu Boha nepovažujú za dostatočne významnú a často si myslia, že sa narodili "len tak", z náhody alebo z čisto ľudských pohnútok.
Dôkazom tohto povrchného vnímania je skutočnosť, že veľa ľudí odmieta žiť, vychutnávať si "dužinu", podstatu života, jeho skutočnú chuť a zastaví sa iba pri povrchu, pri "škrupine". Príkladom je kokosový orech: má hrubú zelenú šupu, pod ňou tvrdú hnedú škrupinu a až potom sa dostaneme k chutnému bielemu kokosu. Kokos má typickú chuť, a ak ho chcete jesť neskrotený, potrebujete na to dobré zuby. Autor prirovnáva náš život k tomuto orechu: "Sú ľudia, ktorí tridsať, štyridsať, päťdesiat, dokonca aj šesťdesiat rokov nepreniknú k podstate života, ostanú iba pri povrchu. Niektorí prídu až na smrteľnú posteľ s tým, že nikdy nerozbili, neotvorili tvrdú škrupinu, neprenikli cez ňu, aby si mohli vychutnať dužinu, skutočný život."
Kľúčové je byť v prvom rade presvedčený o tom, že Boh nám dal nesmierny dar - dar života. Tento dar je potrebné spoznať, prijať, chrániť a milovať. Ak si toto neuvedomíme, nebudeme schopní prijať a obrániť ani životy druhých ľudí, našich detí alebo tých, o ktorých tvrdíme, že ich milujeme. Autor kladie rečnícku otázku: "Ak ty sám neochutnáš dobré archívne víno, ako môžeš trvať na tom, aby si ho vychutnal niekto iný?" Musíme veriť, že život nie je náhoda, nie je náš. Je to Boží dar, zrodený v jeho srdci, ktoré je Láskou.
Tento dar musíme začať "odbaľovať", ako keď dostaneme balíček a hneď ho chceme zo zvedavosti otvoriť, aby sme nazreli dovnútra a hľadali dôvod, prečo nás niekto obdaroval. Určite týmto dôvodom bolo urobiť nám radosť. Toto nemôže urobiť nikto za nás. Autor sa pýta: "Čo môžeš ponúknuť tvojej manželke, ak ty sám si ešte neprenikol k jadru života? Čo môžeš darovať tvojmu manželovi, ak ty sama si ešte neokúsila skutočnú chuť života, tvojho vlastného života? Kto vlastne si?" Práve preto vznikajú rozchody, odlúčenia, nezhody, hádky, nedorozumenia, pocity viny a vzájomné výčitky. Zostali sme iba pri škrupine, a tá je tvrdá, čierna, nechutná, ale vo vnútri ukrýva skutočnú chuť. To isté platí o živote!
Život nepozná červené semafory; ak sa zastavíš, ideš dozadu. Život sa nerodí iba zo spermie a vajíčka alebo z "príbehu lásky" medzi mamou a otcom. Rodí sa z jediného prameňa lásky, ktorým je Boh. On je prameňom života a z nás urobil svojich spolupracovníkov, prostredníctvom ktorých daruje život. Všetci milujeme život pre to, čo vidíme, cítime a čoho sa dotýkame, ale život nám nepatrí, patrí niekomu inému. My patríme niekomu, kto sa o nás stará a túži po tom, aby sme si vychutnali skutočný život, pretože vie, že iba vtedy budeme naozaj šťastní.
Radoslav Tomáš a "rozbitá škrupinka": Poetika vnútra a sveta
Meno Radoslava Tomáša nie je na slovenskej básnickej scéne neznámym pojmom, najmä u mladšej generácie čitateľov. Autor svojím písaním pozýva čitateľa k otvorenému dialógu a kreatívnej výmene. Tomáš vstúpil do literatúry v roku 2005 zbierkou "Chlapec", ktorá je z veľkej časti výberom jeho skorších básní písaných v 90. rokoch minulého storočia a zachytáva tak počiatky jeho tvorivých aktivít. Texty Rada Tomáša predstavujú záznamy, fragmenty zážitkov, spomienok, ktoré na priestore svojich básní oživuje a dáva im nové formy a významy. Každá z kníh autora je potvrdením vývinu jeho poetiky a predstavuje rôznorodé roviny, prostredníctvom ktorých básnik vníma svet a komunikuje s ním. Každá z nich je hľadaním novej úrovne vlastnej poetiky.
Výber textov zbierky "Chlapec" je rozdelený do dvoch celkov ("Chlapec" a "Chlapec a krajina") a doplnený doslovom Petra Karpinského. Už vo svojom debute Tomáš potvrdzuje svoj zmysel pre metaforu, pričom najzreteľnejšie pracuje s jej vizuálnou rovinou. V tejto súvislosti potom pochopiteľne vyznieva aj možné nachádzanie paralél s poéziou konkretistov. Okrem iných sa v básni "Jej ktorá spí" objavuje ondrušovský motív vajíčka ("srdce je vyfúknuté vajíčko"), s ktorým vo svojich textoch pracoval tiež Ján Stacho. Nechýbajú však ani auditívne či vizuálne metafory, pri ktorých do popredia vystupujú fragmenty veršov determinované farbou či obrazom broskyne (broskyňové svetlo, broskyňový kopec a i.). Na úrovni motívov básnik často pracuje s jednoduchými prvkami, ktoré sú súčasťou každodennej reality, ako sú napr. šálka/hrnček, jablko, kostol, či prvky určujúce prírodnú krajinu - pole, slnko, sneh - alebo aj samotný motív dediny či záhrady, meniaci sa cez obrazy ročných období. Básne v tejto časti predstavujú intimizujúcu poéziu lyrického subjektu, ktorá je vyjadrená radostnými obrazmi detského sveta plynule prechádzajúcimi k dospelému vnímaniu sveta. Ten je doplnený aj o ženský subjekt, a to aj s akousi erotizujúcou líniou, čím Tomáš nepriamo odkazuje aj na rúfusovskú literárnu tradíciu. Obrazy intimity dostávajú rôznorodé podoby práve vďaka zmyslovým metaforám a výraznému emocionálnemu náboju. Ten je výrazný napr. v básni "Otec", v ktorej básnik veľmi subtílnym spôsobom skicuje až akýsi archetypálny obraz otca: „muž čo brúsi nôž na chlieb / plače keď odchádzam / je hrdý a krásny ako dýka“ (podobne v básňach "Doma", "Na chvíľu" atď.).
Druhú časť zbierky otvára súveršie Štefana Strážaya, poukazujúce na krajinu ako subjekt, čo tejto časti dominuje a autor to naznačuje aj samotným názvom druhého celku knihy. Krajina je explicitne vyjadrená len zriedka, básnik vo veľkej miere pracuje s jednotlivými aspektmi, ktoré ju bližšie určujú. Krajina je inšpiráciou. Mení sa však kompozícia textov. Básne nadobúdajú imaginatívny, hĺbavejší charakter a oproti úvodným básňam sú náročnejšie aj na rozsah a percepciu. Básnik pracuje s obrazmi dažďa či rozbitého skla a ťaživá atmosféra básní je v niektorých prípadoch naznačovaná aj priamo ich názvami (básne "Bolesť", "Smútok", "Strata" a i.). Podobné konotácie dosahuje autor aj prostredníctvom antropomorfizmov („krajina zaspala v rozbitej škrupinke“, „dážď dvíha svoje ťažké ruky“) či použitím stachovskej metafory estetizácie škaredého, ako potvrdzuje napr. verš „do zreničiek vrastie ti vlastná koža / z viečok“.
Kompozične a tematicky je azda najprepracovanejším v poradí druhý Tomášov titul s názvom "Vlčie svadby" (2009), ktorý začal vznikať náhodne na základe autorovej inšpirácie divadlom a ktorý predpokladá náročného čitateľa so širším intelektuálnym pozadím. „Kniha vznikla ako intelektuálna hra s významami a presahmi, s množstvom odkazov a interpretácií,“ poznamenáva autor. Biblické a mytologické príbehy, ktoré básnik transformuje vlastnou optikou, sa mu svojou univerzálnosťou stávajú prostriedkom na vyjadrenie situácií a vzťahov zapadajúcich aj do kontextu súčasného sveta. Zbierka je zložito komponovaná do troch častí pomenovaných podľa troch osudov z gréckej mytológie - Clotho, Lachesis a Atropos -, pričom každá z nich je ďalej rozčlenená na samostatné, no tematicky vzájomne poprepájané časti, ktorým básnik dáva zaujímavú („príbehovú“) podobu. Prvá časť zbierka zahŕňa štyri celky korešpondujúce s bájnymi príbehmi o Medei, Iasonovi, Minotaurovi a Theseovi, ďalšiu časť tvoria celky Judáš, Mária Magdaléna, Salome a Ján Krstiteľ, kým záverečnú, tretiu časť predstavuje básnický celok s názvom Starec a Boh. Autor vo veršoch prezentuje veľmi silné obrazy o vine, výčitke a smrti. Psychologizujúcimi postupmi je zvýraznený najmä morálny aspekt, čo potvrdzuje hneď prvý z textov, hovoriaci o dcére kolchidského kráľa stelesňujúcej symbol krutej pomsty. Tej však Tomáš i napriek ohavnosti jej činu (vražda vlastných detí ako trest za neveru manžela) neuberá na ľudskosti, ba naopak, Medea paradoxne o to viac zosobňuje samotný aspekt materstva („Práve vtedy / keď váha / je najviac / matkou / A aj sama vie / že nijaký iný divý zver / by to nespravil“). Jedným z výrazných prvkov zbierky je zvuková stránka veršov, refrénovito sa opakujúce pasáže či jednotlivé (i deestetizujúce až morbídne) obrazy a slovné hry. Vo veľkej miere využívaný voľný verš básnik na niekoľkých miestach narúša lineárnym usporiadaním textu, ktoré má v niektorých prípadoch podobu epického rozprávania. Zbierkou najväčšmi rezonuje motív smrti, ale aj úzkosti a samoty.
Ostatná zbierka básní "Statusové hlásenia" (2011) s podtitulom Antológia súčasnej európskej poézie predstavuje akúsi interaktívnu hru, ktorá sa zmenila na koncept písania, a zároveň aj o čosi inú líniu poetiky Rada Tomáša. Básne-hry (ako potvrdzuje sám autor v krátkom doslove knihy), texty imaginárnych tvorcov európskej básnickej scény, majú byť len akýmisi podnetmi podporujúcimi úvahy o stereotypných aspektoch, ktoré môžu do percepcie textu zasiahnuť. Tomáš otvorene ponecháva spôsoby a cesty, ako tieto texty uchopiť, na čitateľovi, píše: „… na otázky, ktoré Statusové hlásenia položili aj mne samému, neexistujú správne odpovede.“ Jednotlivé texty sú rôzne kompozične usporiadané, okrem voľného verša autor využíva aj básne v próze. Takisto rôznorodá je tematická rovina a najmä repertoár motívov, v rámci ktorého sa ale básnik nevzďaľuje ďaleko od jemu dobre známej lexiky zahŕňajúcej pojmy ako dom, mama, jablko, anjel či šálka a i. Hravé vyznenie striedajú pocity samoty a odcudzenosti lyrického subjektu s niekedy abstraktným až tajuplným vyznením: „Lebo to najkrajšie príde až nakoniec - príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity“ (Ken Chiron, Po napnutom lane /denníky/, Grécko).
V kontexte Tomášovej poézie, "rozbitá škrupinka" môže symbolizovať zraniteľnosť, ale aj odhalenie vnútornej pravdy. Je to metafora pre proces, v ktorom sa odkrýva to, čo je skryté pod povrchom, či už ide o emócie, spomienky alebo hlbšie životné pravdy.
Širší kultúrny kontext: Škrupina v umení a výstavách
Pojem "škrupina" sa objavuje aj v kontextoch moderného umenia a výstav. Napríklad v rámci rôznych výstav a projektov sa umelci venujú témam ako:
- Výstava Veni, Vidi, Digi: Predstavuje aktuálny výber tvorby študentstva Ateliéru digitálnych médií.
- Komorná expozícia v Salóne Nitrianskej galérie: Venovaná grafickému dielu Oresta Dubaya st.
- Výstava bez názvu (vizuálna balada o jednej krajinke): Prvá zo série výstav plánovaných k 60. výročiu Nitrianskej galérie.
- Tereza Darášová: Mladá umelkyňa, ktorej tvorba je zvláštne vyprofilovaná.
- (Ne)buď precitlivený!: Otázka zvýšenej potreby vyjadrovania emócií v umeleckej tvorbe a spoločnosti.
- Tkanina: Prináša rôzne paradoxy, spája aj odpája, chráni a zároveň prezrádza.
- Samostatná výstava Oľgy Paštékovej: Tematizuje vzťahy človeka so zvieratami, prírodným a mestským prostredím.
- Výstava Milovať ako každý: Skúma vzťah medzi láskou a radikálnym prijatím a tým, čo zostáva skryté.
- Baronove diela: Pastel, kresby, maľby, sieťotlače, vystrihovačky, objekty a inštalácie plné čierneho humoru, grotesky a irónie.
- Martina Rötlingová: Prvá samostatná výstava autorky na tému ženy-hrdinky, inšpirovaná dielami starých majstrov.
- Slavomíra Ondrušová: Výstava vychádza z jej záujmu o kresbu, jej vizualizovanie a zhmotňovanie.
- Lucia Žitnayová: Prvá samostatná výstava v Galérii mladých, s témou LACUS (rybník).
- Andrea Rošková: Skúma fungovanie a prítomnosť človeka v spoločnosti, hranice medzi jeho činnosťou a komfortnou zónou.
- Výstava Rodinné záležitosti: Mapuje tvorbu autorov a autoriek, ktorí sú rodinne poprepájaní.
- Haptická výstava Dotkni sa výtvarného umenia!
- Monografická výstava maliarky Jany Farmanovej: Koncipovaná na základe opakujúcich sa tém a motívov.
- Vizuálna výstavná poéma Ťažko je ľahko žiť: Reflektuje rôzne životné situácie a emócie.
- Výstava Žatva: Predstavuje diela s poľnohospodárskou tematikou zo zbierky Nitrianskej galérie.
- Výstava Na počiatku bola voda: Téma vody v kontexte života, prírody a ľudského tela.
- Fotografia a jej nové možnosti: Otázky o inováciách vo fotografii.
- Jurajova úvaha o čase: Konflikt spojený so súčasným chápaním času v kontexte technológií.
- Dominantná kurátorka a skrotený kurátor: (Sebe)ironická prezentácia ľudských slabostí.
- Výstava Marián Žilík „Všetko je inak“: Pri príležitosti autorových nedožitých 70. narodenín.
- Charles Baudelaire a umelé raje: Varovanie pred ničivými následkami ilúzie slasti.
- Kompresia prázdnoty: Poľsko-slovenský rozhovor sochárskych foriem.
- Najnovšie diela slovenského umelca mladšej generácie.
- Skupinová výstava študentiek a absolventiek Akadémie umení v Düsseldorfe.
- Martina Chudeja a Peter Lančarič: Prvý spoločný výstavný projekt autorov, ktorí sú zároveň partnermi.
- Monografická výstava Veroniky Šrek Bromovej: Česká fotografka, maliarka, performerka.
- Fotografie a nová média: Disciplíny deskripcie sveta v neustálej evolúcii.
- Vnútorné, imaginárne svety v slovenskom vizuálnom umení.
- Kristína Kandriková: Nastupujúca generácia slovenských umelcov.
- Synchrón u psychiatra: Výsledok synchrónne prebiehajúcich udalostí v čase.
- Spoznávanie sveta a dôveryhodnosť zmyslov: Otázky o hraniciach ľudského poznania.
- Výstava Paniczi ateliéru Intermédií: Reflexia tvorby súčasných študentov.
- Aktualizovanie žánru krajinomaľby.
- Medzinárodná výstava Bez nenávisti?: Postavenie rómskej menšiny v spoločnosti.
- Manifest radioartu*: Tetzua Kogawa o využití rádia ako média a témy.
- Tabuizované témy v osobnom živote a spoločnosti.
Tieto príklady ukazujú, že škrupina, či už v doslovnom alebo prenesenom význame, je stále prítomná v kultúrnom a umeleckom diskurze, slúži ako inšpirácia pre tvorbu a ako symbol pre hlbšie ľudské skúsenosti.