Plač je pre dojčatá primárnym spôsobom komunikácie. Je to ich jediný nástroj, ako vyjadriť svoje potreby, nepohodlie, bolesť, ale aj silné emócie ako hnev či frustráciu. Pochopenie príčin detského plaču a adekvátna reakcia rodičov sú kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa a budovanie bezpečnej väzby. Tento článok sa ponorí do hlbín detského plaču, preskúma jeho rôzne podoby, ponúkne návod na jeho interpretáciu a zdôrazní dôležitosť empatického prístupu zo strany rodičov. Budeme sa venovať aj menej zjavným aspektom, ako je vplyv emočného stavu matky na dieťa a kriticky zhodnotíme niektoré kontroverzné metódy "nechať dieťa vyplakať".
Rozpoznajte, prečo vaše dieťa plače
Mnoho rodičov si neuvedomuje, že plač u bábätka neznamená len strach, bolesť a pod. Dieťatko prostredníctvom neho vyjadruje svoje emócie od hnevu, frustrácie, až po prílišnú únavu. Bábätká veľakrát plačú aj vtedy, keď sa niečo učia, napr. loziť alebo chodiť. Aj z tohto hľadiska je dôležité rozoznávať druhy plaču. Pri ich uvedomení rodič následne vie odčítať, či je potrebné k dieťatku pribehnúť a utíšiť ho, alebo radšej chvíľku počkať, kým sa neupokojí samo.
Existujú rôzne typy plaču, ktoré môžu signalizovať odlišné potreby a stavy dieťaťa:
- Protestný plač: Tento plač znie skoro ako detský krik. Dieťatko pri ňom nahlas a intenzívne plače. Je priamou odpoveďou na to, keď sa vášmu bábätku niečo nepáči, alebo očakávalo od vás inú reakciu. Môže to byť signál nespokojnosti s prostredím, situáciou alebo nedostatočnou pozornosťou.
- Stúpajúci plač: Plač, ktorý naberá na intenzite sa často spája s trápením dieťatka. Pri tomto druhu plaču by mal rodič spozornieť. Je to varovný signál, že dieťa prežíva silnú nepohodu, či už fyzickú alebo emocionálnu, a potrebuje vašu pomoc.
- Klesajúci plač: Posledný z druhov je klesajúci plač, ktorý nemusí byť priamo veľkým plačom, avšak je prerušovaný pauzami a tzv. mrnkaním, pri ktorom je plač tichší a jemnejší. Takýto jemnejší a tichší plač je znak toho, že sa bábätko istým spôsobom upokojuje, najmä ak je príliš unavené, alebo precitlivené. Ide o postupný proces návratu k pokoju.
Spánková rutina ako kľúč k pokoju
Utešovanie dieťatka je vzhľadom na jeho potreby a návyky veľmi individuálne a ťažko nájsť jedno všeobecné riešenie. Správna spánková rutina je však skvelým pomocníkom, najmä keď sa detský plač často spája so zaspávaním a spánkom v detskej postieľke. Vďaka spánkovej rutine si dieťatko uvedomí, že je čas ísť spinkať, takže na plač nie je čas! Prezlečenie do pyžamka, uspávanka, kúpeľ - to všetko sú aktivity, ktoré môžu bábätko ukľudniť, zrelaxovať a navodiť mu pocit pokoja. Vytvorenie predvídateľného večerného rituálu pomáha dieťaťu predvídať nasledujúce udalosti a znižuje úzkosť spojenú s prechodom do spánku.
Ako vytvoriť spánkové rutiny pre vaše novorodenca
Emocionálne prepojenie: Dieťa cíti to, čo vy
Vaše dieťa cíti to, čo vy. Na to nikdy nezabúdajte. Všimli ste si, že keď mamička plače, rozplače sa aj dieťatko? Podobne s nami zdieľajú pocity nervozity, napätia, stresu, ale aj tie pozitívne - šťastia, radosti, pokoja. Je známe, že matky ovplyvňujú svojimi emóciami a psychickými stavmi deti už počas tehotenstva, a to od rannej fázy, pretrváva to však i po pôrode, aj keď už dieťa nenosíme v sebe. Jednoducho - cítia, ako sa máme a čo prežívame. A nielen to, cítia sa tak potom aj ony!
(S)pokojná mamička = (s)pokojné dieťa. Mnohokrát sa čudujeme, že deti sú uhundrané, nervózne, nespokojné, ale málokedy sa pozrieme do zrkadla a uvedomíme si, že vlastne aj my sme takí, že sme na ne preniesli vlastnú náladu. Nejedna mamička malého bábätka sa sťažuje na večne plačúce a nespokojné dieťa, pritom sama je veľmi ďaleko od pokojného stavu, je nervózna, rozpačitá, čím sa zvyšuje nervozita dieťaťa. Nenadarmo sa hovorí - (s)pokojná mamička, (s)pokojné dieťa.
Odborníci radia všetkým rodičom, ktorí sa neustále sťažujú na nervózne, neposlušné plačlivé deti, aby si všimli, aká atmosféra panuje u nich doma. Deti ju totiž zrkadlia, na čo rodičia reagujú ešte nervóznejšie a situácia sa ďalej a ďalej dokola opakuje a vyhrocuje, pričom trpia všetci zúčastnení.
Vnímajú naše pocity a prejavujú ich
Vedci na základe viacerých štúdií a pozorovaní zistili, že na správanie detí sa najviac sťažujú mamičky v období, keď sú vystresované z práce, alebo rodinných udalostí, cítia sa veľmi vyčerpané alebo sú plné obáv. Naopak, v čase, keď sa mamička cíti dobre, je šťastná, uvoľnená, majú aj deti sú pokojné a šťastné. I tí najmenší budú pri takejto mamičke, ktorá sa cíti úplne v pohode, plakať len vtedy, keď budú hladní, unavení alebo budú potrebovať vymeniť plienku. Ostatné cirkusy - respektíve to, čo mnohí ľudia za ne považujú - jednoducho zmiznú. Odborníci z University of Chicago to považujú za jasný dôkaz faktu, že deti vnímajú emócie svojich rodičov veľmi intenzívne a prejavujú rovnaké pocity podobne ako my.
Ako to vycítia? Dokonca i vtedy, keď dieťaťu nič nepovieme, ale sme rozrušení - veľmi dobre vycítia, že nie sme v poriadku. Dokážu to zistiť prostredníctvom neverbálnych signálov, ktoré naše telo v strese alebo napätí podvedome šíri, tiež prostredníctvom dotyku, očného kontaktu, reči tela, výrazu tváre, toho, ako sa pohybujeme v priestore. Vždy bude existovať rozdiel v dotyku, keď sa dieťaťa dotkneme v pokojnom stave a keď sa ho dotkneme v stave stresu alebo obáv, napätia, nervozity, hnevu. Rovnaké je to i s pohľadom, pohybmi tela, tónom hlasu… Je to neuveriteľné, ale detičky už od tých najmenších, hoci s tým nemajú žiadne skúsenosti, dokážu pochopiť všetky tieto verbálne i neverbálne znaky, ktoré hovoria o našich pocitoch. A nielen to, ale prenesú sa i na ne, nakoniec, rodič je pre deti aj emocionálnym vzorom.
Čo robiť, aby sme nepreniesli negatívne emócie na dieťa?
Veľmi jednoduchá otázka, ale odpoveď je o to zložitejšia. Má zmysel nechať bábätko zámerne vyplakať? V histórii existovali rozličné obdobia, počas ktorých sa odporúčalo nechať deti zámerne vyplakať. Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Podľa jeho metódy malo bábätko už od narodenia spať od 19:00 do 7:00 bez prerušenia a bez rodičovskej kontroly a cez deň malo byť kŕmené raz za tri hodiny bez ohľadu na prejavy hladu. Spôsobom na dosiahnutie takéhoto režimu bolo okrem iného vyplakanie, ktoré propagátori tejto metódy dosahovali aj tým, že sedeli pri plačúcich matkách, a napriek všetkým ich inštinktom ich presviedčali, že sa nič nedeje a že plač bábätka je len manipuláciou a snahou o získanie pozornosti. Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali matky, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču". Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že matky presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa k takémuto spánku dospeje. Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Bábätko, ktoré celú noc spí, sa potom prezentuje ako "dôkaz", že je všetko v poriadku, že sa nič nestalo. Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Spolu s tým sa matky dozvedeli, že "nemajú skákať pri každom zaplakaní". Plač bol vnímaný ako spôsob, akým bábätká manipulujú s dospelými a úlohou dospelých je takémuto plaču "odolať" a "nepodľahnúť".
Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na bruchu matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách. Existujú dokonca "radcovia", ktorí matku naučia, že je v poriadku, ak idú proti svojim inštinktom a nebudú sa bábätko snažiť utíšiť. Takíto radcovia rovnako ako vychovávateľky metódy Trubyho Kinga dokážu v pokoji stáť nad plačúcim bábätkom a matkou, ktorej plač bábätka drása srdce, dušu i nervy, a vravieť jej, že je to tak normálne a dokonca prirodzené. Dokážu odporučiť to, že táto situácia môže trvať dlho bez toho, aby brali ohľad na vyčerpanie bábätka plačom, jeho potenciálnu dehydratáciu či nedostatočný príjem mlieka.
Prečo zámerné vyplakanie nie je pre bábätká dobré?
Plač, akýkoľvek plač, je pre bábätko stavom najvyššej pohotovosti. Z Milgramových experimentov vieme, že ľudia sú schopní ísť proti svojim inštinktom a ubližovať druhým (v Milgramových experimentoch púšťať im do tela elektrický prúd), ak pri nich stojí autorita, ktorá im hovorí, že je to v poriadku. Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa dlhodobo a zámerne plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie. Mala im objasniť, že má zmysel, aby sa o utíšenie pokúšali a aby si bábätko nechali pri sebe, aj keď už nevedia, ako presne by mu pomohli. Je rozdiel medzi tým, že niekedy bábätko plače a je ťažké mu v niektorých situáciách pomôcť, a tým, že je bábätko ponechané plakať a jeho plač nie je vnímaný ako niečo, čo nie je v poriadku.
Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nemanipuluje. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má. Existujú dve štádiá plaču bábätka - v prvej etape bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať (potreba zaspať alebo vyčerpanosť či prílišná miera podnetov je častým dôvodom na plač bábätka) - táto etapa sa nazýva protest, a keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný. Keď však plač trvá a prerastie do zúfalstva, jednotlivé sústavy v tele začnú obmedzovať svoj chod na minimum, aby prežili životne dôležité orgány. Plač pre dieťa neprináša nič dobré. Je presne taký urgentný, ako znie.
Plač v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti. A to aj pre matku. Ak dieťa navyše plače neutíšiteľne a dlho, tak v matke vyvoláva negatívne pocity, znižuje jej ochotu starať sa oň a potenciálne spúšťa reakcie, ktoré môžu viesť k negatívnemu správaniu voči dieťaťu.
Aké sú dôvody, pre ktoré nie je dobré nechať bábätko zámerne dlhodobo plakať?
- Plač má vplyv na mozog a jeho rozvoj: „Rané interpersonálne zážitky pozitívne a negatívne ovplyvňujú štrukturálnu organizáciu mozgu.“
- Plač negatívne ovplyvňuje priberanie a prospievanie bábätka.
- Plač pre dieťa prináša zúfalstvo, ktoré je spojené s mnohými fyzickými a chemickými prejavmi v tele, ktoré negatívne ovplyvňujú jeho imunitu, jeho rast a jeho vývoj.
- „Plač … znižuje zásoby energie a kyslíka, zvyšuje vnútrolebečný tlak, zvyšuje počet bielych krviniek, zvyšuje zásaditosť organizmu, znovu sa navodzuje fetálna cirkulácia, zabraňuje schopnosti dieťaťa vytvárať si vzťah s opatrovateľmi.“
- „Plač znamená riziko dychovej tiesne, pneumotoraxu, akútneho alebo subklinického vnútrolebečného krvácania, nepotrebného liečenia pseudosepsy a psychosociálnej adaptácie na život mimo maternice.“
- Plač bábätka je spojený so stresom a vyplavovaním stresových hormónov do tela bábätka.
Je možné pomôcť bábätku, aby plakalo čo najmenej?
Áno, existuje mnoho spôsobov, ako minimalizovať detský plač a zároveň posilniť puto medzi rodičom a dieťaťom.
Ak bábätko plače:
- Je dobré spoločne s poradkyňou pri dojčení z o. z. MAMILA pozorovať dojčenie a vylúčiť nedostatočný príjem mlieka ako jednu z príčin plaču.
- Získať efektívnu pomoc od poradkyne pri dojčení, ak sa bábätko neprisáva, neprijíma dostatok mlieka alebo ak sa vyskytne nejaká iná situácia pri dojčení.
- Naučiť sa, ako nosenie bábätka pomáha pri upokojovaní bábätka.
- Naučiť sa využívať kontakt koža na kožu ako pozitívny zážitok pre matku a dieťa bez toho, aby dieťa v kontakte koža na kožu plakalo.
- Reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte pred tým, než začne plakať. Nebáť sa ponúknuť prsník ako spôsob upokojenia bábätka a nebáť sa dojčiť často ("aj keď sa bábätko práve pred chvíľou dojčilo").
- Naučiť sa o potrebách bábätka, začať vidieť prejavy únavy a dokázať reagovať na potrebu bábätka byť uspávané.
- Naučiť sa rozpoznať prejavy bábätka súvisiace s potrebou cikať či kakať.
- Napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné využiť pohyb či hudbu na upokojenie bábätka. Uspávanky vždy existovali preto, lebo matky svoje deti uspávali.
- Naučiť sa predchádzať nadmernej únave bábätka a prílišnej miere podnetov.
- Naučiť sa poznať svoje bábätko a v prípade neutíchajúceho plaču, ktorý súvisí so zdravotnými problémami, vyhľadať lekársku pomoc.
Príklad z praxe: "Našu dcéru pochytí plač vždy okolo deviatej večer a sme z toho dosť zúfalí. Radili sme sa s pediatričkou, skúšali všetko možné - rektálne slamky, kvapky, no nič nepomáha. Za večerným, často neutíšiteľným plačom bábätiek vôbec nemusia byť bolesti bruška, napokon, ako môžu dospelí vedieť, že dieťa plače práve preto? Kvapky proti nadúvaniu preto zväčša nebývajú účinné, naopak, zbytočne rozhádžu maličký organizmus bábätka. Ani strava matky spravidla neovplyvňuje správanie a plač bábätka."
Občianske združenie MAMILA, ktoré pomáha rodičom so starostlivosťou o deti, v súvislosti s takzvanou dojčenskou kolikou hovorí o prejave nenaplnenia očakávaní bábätiek týkajúcich sa starostlivosti. Na svojom webe spomína štúdiu z roku 2015, podľa ktorej kvapky a lieky proti kolike nepomáhajú, pretože tzv. kolikový plač väčšinou má iné príčiny - napríklad prílišná únava, prebytok podnetov, problém zaspať, potreba zlepšiť dojčenie a podobne.
Prsník podľa potreby a kúzlo dobrého spánku
Dojčenie, spánok a plač veľmi úzko súvisia. "Sú bábätká, pri ktorých rodičia musia mať široký repertoár toho, ako ich upokoja a uspia ešte skôr, než sú príliš unavené. Hoci to môže byť náročné, dieťatku môže pomôcť, ak sa ho budete snažiť uspať počas dňa tak, aby spalo dostatočne často a dostatočne dlho," odkazuje MAMILA. "Dieťatko pravdepodobne potrebuje pri večernom dojčení zaspať, a ak sa mu to nepodarí, môže sa skúšať opätovne prisávať, ale keďže nezaspí, tak zúfalo plače. Niektoré bábätká večer ľahšie pri dojčení zaspia, ak sú v nejakom nosiči a popri dojčení s nimi chodíte, či ich hojdáte na fitlopte," vysvetľuje MAMILA.
Nebyť sám: Dôležitosť blízkosti a kontaktu
Niektorí ľudia majú stále predstavu, že ak je dieťa prebalené, okúpané, najedené, malo by už len spokojne spať. V skutočnosti však bábätká potrebujú byť s dospelým v blízkom kontakte, v náručí, a to nielen pri zaspávaní, ale aj počas dňa pri každodenných činnostiach. Bábätko môže tiež plakať z nadmerného množstva podnetov. Odporúčanie MAMILY v tomto prípade je zmeniť, resp. vynechať niektoré činnosti, ktoré niekedy môžu spôsobovať plač. Napríklad vynechať prebaľovanie pred dojčením, odgrgávanie po dojčení (nie je potrebné), večerné kúpanie, nesnažiť sa naučiť dieťa, aby zaspávalo samo a naopak, nerušiť ho pri zaspávaní na prsníku. Ďalšia možnosť je skúsiť rozbaliť ho z plienky. "Bábätko vyjadruje svoju potrebu kakať či cikať a môže mu pomôcť, keď ho rozbalíme."
Ochrana rodiny a práv detí v medzinárodnom kontexte
V súvislosti s plačom detí sa otvára aj širšia téma ochrany rodiny a práv detí, najmä v kontexte medzinárodného porovnávania a právnych systémov. Občianske združenie Lúč pre Dieťa založené na pomoc slovenským a českým rodičom žijúcim vo Veľkej Británii poukazuje na významné rozdiely v legislatíve a sociálnych systémoch. Napríklad, v Spojenom kráľovstve platí prísny zákon, že dieťa do dvanástich rokov nemôže zostať doma samé ani na chvíľku. Matka si nemôže odskočiť do obchodu, alebo pustiť voľne dieťa von a poslať ho samé do školy. Ďalším opatrením je bývanie. Na Slovensku môžeme bývať v jednej miestnosti, mať spoločnú obývaciu izbu a nikto nepátra, či deti spia s rodičmi alebo nie. V Anglicku, keď má dieťa 4 roky, malo by mať svoju izbu. Dvaja chlapci môžu mať spoločnú izbu do dňa, kým jeden z nich nedovŕši 13 rokov. Ako tínedžer musí mať už vlastnú izbu.
Slovenská inštitúcia Centrum medzinárodnej pomoci pre deti a mládež pomáha hlavne pri výživnom. Avšak keď začnú súdy, keď dochádza k odobratiu dieťaťa z funkčnej rodiny bez nejakého závažného dôvodu, vtedy by mal štát pomôcť. Odobrať dieťa v zahraničí je možné na základe toho, že sused zavolá pre často plačúce dieťa. Sociálka to príde prešetriť a aby náhodou neriskovali, dieťa odoberú. Potom sa zisťuje podstata. V západnej časti Európy je sociálka často súkromná firma, tak má právomoc úplne inú ako na Slovensku.
Prevažne chodia dve sociálne pracovníčky. Robia na rodičov nátlak, aby podpísali sekciu 21. To je dobrovoľné odovzdanie dieťaťa na 8 týždňov. Keď podpíšu niečo také, aj keď pod nátlakom a nevedia to rýchle zvrátiť, tak tam sa už pomôcť nedá. Nastane súdne konanie, začne dokazovanie a tým, že to podpísali, vlastne sa toho dieťaťa vzdali. S odoberaním anglických detí sa to tak nedeje, ale s odoberaním detí z východnej Európy áno. Táto organizácia eviduje okolo 60 prípadov v rozmedzí piatich rokov. Snažia sa spolupracovať s ministerstvom práce sociálnych vecí. Chceli by mať s nimi lepšiu spoluprácu pri záchrane detí alebo pri ich transfere. Najdôležitejšou inštitúciou, ktorá je zriadená pre túto problematiku je Centrum medzinárodnej pomoci pre deti a mládež v Bratislave. S nimi je však spolupráca nulová. Je to úrad plný advokátov, ktorí dobre poznajú medzinárodné právo, vedia vysvetliť a tisíckrát lepšie pomôcť ako bežný občan. Sú to školení právnici. Problém je v tom, že fungujú ako administratívny úrad. Odobraté dieťa končí v pestúnskej rodine. A tu je kameň úrazu. Bežný človek zamestnaný 8 hodín, zarobí nejakých +/- 1000 libier mesačne. Rodina, ktorá si zoberie do pestúnskej starostlivosti odobraté dieťa, dostáva 250 až 500 libier týždenne. Keď majú dve deti, tak si treba prirátať. Je v tom celkom zaujímavý biznis. Pestúnska rodina nemusí vlastniť dom. Dostane sociálne bývanie, ktoré je platené štátom.
Existuje snaha o rozbitie rodiny, aby to dieťa necítilo lásku mamy, otca, výchovu v rodine a bolo univerzálne vychovávané. V desiatich - dvanástich rokoch ho zoberú, presne vo veku, kedy sa dieťa iniciuje. Chlapci sa iniciujú od trinástich, dievčatá od jedenástich, dvanástich rokov, takže dostanú iný model správania. Lepší model na tomto svete za celé tisícročia, od kedy existujeme, ako mama, otec a súrodenci, nie je. Nikto nič lepšie nevymyslel, ani nevymyslí. Prečo to dnešná doba robí, aby zničila to najkrajšie a nepomáha, aby ostali ako trvácna rodina, na toto odpoveď neviem. Láska k matke sa nedá vytrhnúť z hrude.
Na Slovensku ste narazili na nepochopenie, pomoc je tu minimálna. Okrem pani Tomanovej a pani Šebovej, nikto. Ale je tu jedna osoba, na ktorú sa obraciame, keď už naozaj nevieme kam sa obrátiť a to je pani Pirošíková. Bez judikatúry sa nevieme pohnúť. Keď prebieha súdne pojednávanie a keď vieme, ktorú treba presne použiť, je to na nezaplatenie. Druhá vec, čo by mal CIPC (Centrum medzinárodnej pomoci pre deti a mládež) robiť, je vysvetliť rodičom, aké majú práva. Pani Pirošíková je zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva. Jej úrad je na ministerstve spravodlivosti. Vyskytol sa nejaký problém, kvôli ktorému chceli pani Pirošíkovú odvolať. Napriek svojej vyťaženosti si vždy nájde čas pre túto organizáciu, aby im vysvetlila, ako majú postupovať v rámci zákona.
V týchto prípadoch je všetko porušené. Všade sa píše, že treba vidieť dieťa, ale súd vidí papiere. On nevidí konkrétne, ako to dieťa naozaj vyzerá, aké má potreby, ako vyzerá v domácnosti. A keď kurátor, sociálny pracovník predostrie, že rodič je zlý a že tomu dieťaťu je lepšie niekde inde, ťažko tomu súdu rodič vysvetlí, že to nie je tak. Keby sme nemali pani Pirošíkovú, že nám nepodsunula, kde už podobný prípad bol, že presne ktorá judikatúra nám o tom rozpráva, tak by sme to nevedeli vyvrátiť a poukázať. Úprimne vám poviem, že nemám ani predstavu, keď naozaj odvolajú pani Pirošíkovú, kam si pôjdeme pýtať radu. Je to choré. Vnímam to ako útok na človeka, ktorý sa snaží pomáhať deťom, aby neskončili v opatrovateľských rodinách, kde sú dokonca páry rovnakého pohlavia. Vnímam to veľmi zle a som z toho smutná. Pretože zo západu na Slovensko chcú preniesť strašne veľa bordelu. My sme konzervatívny, náboženský a veriaci národ. Pre každého Slováka je mama, otec, deti, súrodenci, dedko, babka, rodina, to najlepšie.
Niektorí ľudia, čo sa vrátia naspäť, nemajú kde bývať a nemajú sa kam obrátiť. Len na najbližších príbuzných, alebo priateľov, ktorí im s tým pomôžu. Lúč pre Dieťa ich aspoň naviguje, čo všetko si musia v prvom momente zariadiť, aby legislatívne spĺňali podmienky, že sú naspäť na Slovensku, čo nie je jednoduché. Mal by to byť podnet na zamyslenie pre naše orgány, pre vládu, aby sa zamýšľali nad prerobením legislatívy, aby sa zjednodušili tieto procesy. Je tu problém aj kvôli tomu, že organizácie, ktoré pomáhajú týraným ženám, alebo matkám s deťmi, sú nejakým spôsobom zaviazané, pretože sú platené väčšinou Nórskymi fondmi. Centrá pre týrané ženy sú podporované Nórskymi fondmi. Keď žiadali pomoc pre niekoľko mamičiek, vždy im došla záporná odpoveď. Lebo oni nemajú tú povinnosť. Jedine, kto pomohol, bolo kresťanské centrum pre týrané mamičky v Žiline.
Predpokladám, že je dosť finančne náročné, keď potrebujete riešiť nejakú právnu pomoc, potrebujete odborné posudky a stanoviská. Rada by som uviedla príbeh Andrejky, ktorej boli odobraté štyri deti. Jedno dieťa sa zranilo počas pobytu v škole. To sa zistilo, až keď bežal proces. Matka bojovala, aj bojuje dodnes. Štyri roky mali súdne pojednávania. Veľmi dobrá právnička Helen Newman, s ktorou spolupracujú, mamičku obhajovala a po štyroch rokoch táto právnička dokázala vytiahnuť záznam, v ktorom bolo uvedené, že dieťa prišlo do školy zdravé a počas pobytu v nej sa zranilo. Sociálne pracovníčky obvinili otca z týrania detí. Na základe toho boli rodičom všetky deti odobraté. Štyri roky trvalo, kým dokázali na súde, že matka a otec sú nevinní. Lenže počas štyroch rokov matka veľmi vážne ochorela, že napriek tomu, že súd uznal, že došlo k pochybeniu, sudca so slzami v očiach povedal: „Bohužiaľ, nemôžeme vám deti vrátiť, pretože ste veľmi chorá.“ Ona schudla na nejakých 35 kg a mala problém chodiť na súdne pojednávania. Ale nevynechala ani jedno z tých pojednávaní. Dodnes má kontakty veľmi dobré, deti sa na ňu i otca veľmi tešia. Teraz, keď im Božia moc pomôže, tak by mala ísť žiadosť od matky o vrátenie prvého dieťaťa domov, pretože už je na tom zdravotne veľmi dobre.
Ten prípad je ako memento a vzal by som si ho k srdcu. Odporúčam aj divákom, aby sa zamysleli nad tým, že aj keď sa to na Slovensku zatiaľ nedeje, je možné, že sa to diať začne. Na Slovensku pôsobia nórski školitelia, ktorí práve tento systém sa nejakým spôsobom snažia vštepiť slovenským sociálnym pracovníkom. Sú tu rôzne školenia, ktoré potichu prebiehajú. Je potrebné sa pozrieť aj na také choré veci, aby sa nedostali do slovenského právneho systému a upozorňovať, že toto nie je normálne.