Keď trojročné dieťa plače: Pochopenie a zvládanie večerných slzičiek

Plač je prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa a je jedným z hlavných spôsobov, ako dieťa komunikuje svoje potreby a pocity. U 3-ročných detí sa však plač môže stať častejším a intenzívnejším, čo môže byť pre rodičov náročné. Tento článok sa zameriava na príčiny plaču u 3-ročných detí a ponúka praktické rady a stratégie, ako s týmto problémom efektívne zvládať.

Úvod: Obdobie veľkých zmien a emócií

Obdobie okolo tretieho roku života je pre dieťa obdobím veľkých zmien. Dieťa sa stáva samostatnejším, rozvíja si svoju osobnosť a začína si uvedomovať svoje emócie. S tým však prichádza aj frustrácia, keď dieťa nedokáže dosiahnuť to, čo chce, alebo keď sa stretne s obmedzeniami. Plač je v tomto veku bežnou reakciou na tieto situácie. Nejedno dieťa plače pred spaním. Cez deň prijíma mnoho vnemov, môže byť s niečím nespokojné. Pokiaľ vaše dieťa často a veľmi plače pred spaním, určite máte veľa otázok. Ako ho utíšiť? Je to normálne? Mám ho nechať vyplakať? Pokiaľ je vaše dieťa zdravé a väčšinou behom dňa kľudné, potom možno tápete, prečo práve večer pred spaním začína plakať. Väčšinou je to kvôli tomu, že cez deň načerpá príliš veľa vnemov, a tak je potom veľmi nekľudné, pretože ich musí nejako spracovať. Plače pred spaním iba kvôli tomu, aby sa so všetkým, čo sa behom dňa stalo, vyrovnalo.

Príčiny plaču u 3-ročných detí

Plač u 3-ročných detí môže mať rôzne príčiny, ktoré sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií:

Emocionálna labilita a precitlivenosť

• Obdobie vzdoru: Medzi 2. a 4. rokom života dieťa prežíva obdobie vzdoru, kedy sa snaží presadiť svoju vôľu a testuje hranice. V tomto období je bežné, že dieťa reaguje plačom na akékoľvek obmedzenia alebo nesúhlas s jeho požiadavkami. Toto obdobie je pre dieťa dôležité, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu.
• Emocionálna labilita: Deti v tomto veku ešte nedokážu plne kontrolovať svoje emócie a sú precitlivené na vonkajšie podnety. Aj malé nepríjemnosti alebo frustrácie môžu vyvolať silnú reakciu v podobe plaču. Vzdor u malých detí je často spojený s emocionálnou labilitou, kedy dieťa nedokáže spracovať svoje pocity a reaguje plačom.
• Potreba pozornosti: Niekedy dieťa plače, aby získalo pozornosť rodičov. Ak sa rodičia venujú dieťaťu len vtedy, keď plače, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť a používať ju na dosiahnutie svojho cieľa.
• Žiarlivosť: Ak má dieťa mladšieho súrodenca, môže žiarliť na pozornosť, ktorú rodičia venujú mladšiemu dieťaťu. Plač môže byť prejavom tejto žiarlivosti a snahy získať si pozornosť rodičov.

Fyzické príčiny

• Hlad a únava: Hlad a únava sú častými spúšťačmi plaču u detí v akomkoľvek veku. Ak je dieťa hladné alebo unavené, je menej tolerantné a ľahšie sa rozplače. Pre rodičov je preto dôležité sledovať pravidelnosť denných režimov svojho dieťaťa a dbať na dostatočný spánok a pravidelné stravovanie.
• Bolesť a nepohodlie: Bolesť spôsobená napríklad rastúcimi zúbkami, kolikami alebo inými zdravotnými problémami môže byť príčinou neutíšiteľného plaču. U starších dojčiat môže byť príčinou nepokoja rastúci zúbok, ktorý môže rovnako vyvolať teplotu. Plač a nepokoj dieťaťa po prerezaní zúbka ustane a dieťa sa vráti do obvyklého stavu pokoja. Pri plači a nepokoji dieťaťa si všímame aj všetky ostatné prejavy jeho aktivity. Prietrž alebo zlomenina môžu byť tiež príčinou neobvyklého plaču a nepokoja. Kosti dojčiat sú veľmi krehké a hrozí nebezpečenstvo ich poranenia. U dieťaťa si preto vždy všímame pohybovú aktivitu rúk aj nožičiek.
• Hypertonus: Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže spôsobovať nepohodlie a dráždivosť u dieťaťa, čo sa môže prejaviť plačom.

Zmeny v prostredí a rutine

• Nástup do škôlky: Nástup do škôlky je pre dieťa veľkou zmenou, ktorá môže vyvolať stres a úzkosť. Plač môže byť prejavom týchto emócií. V jednom prípade sa syn po dvojtýždňovej chorobe vrátil do škôlky a začal plakať celý deň. Učiteľky si nevšimli problém s inými deťmi a od začiatku tam mal aj kamarátov. Syn odmietal stravu a stále hovoril, že mu chýba mama. Učiteľky hovorili, že na jeho plač nič nezaberá a navrhovali skrátenie pobytu do obeda. Rodič si však myslel, že to nepomôže, keďže plače už od rána. Keď sa vyspal, bol v pohode a po príchode rodiča sa hral. Rodič sa obával o jeho psychiku a pripravenosť na škôlku, hoci predtým nebol extrémne viazaný a bol spoločenský, vnímavý a veselý.
• Zmena režimu: Zmena denného režimu, napríklad zmena času spánku alebo stravovania, môže narušiť dieťa a spôsobiť plačlivosť. Vytvorenie si rutiny je pre dieťa dôležité, pravidelný denný režim pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a predvídateľne. Dodržiavanie pravidelného času spánku, stravovania a aktivít je kľúčové.
• Nedostatok spánku: Pravidelný a dostatočný spánok je pre dieťa veľmi dôležitý. Ak dieťa nespí dostatočne, môže byť podráždené a plačlivé. Je dôležité dbať na to, aby dieťa nešlo do postele príliš neskoro a malo zabezpečený dostatočný nočný spánok.

Iné príčiny

• Nočné mory a desy: Nočné mory a desy môžu byť príčinou nočného plaču. Dieťa sa môže prebudiť s plačom a byť dezorientované. Malé deti spia veľmi tvrdo, preto sa u nich často objavuje zmätené správanie počas spánku. Najhlbšia - 4. fáza NonREM spánku - je u nich tvrdšia ako u starších detí a dospelých. U detí od 3 - 4 rokov sa môžu začať objavovať tiež nočné desy. Hoci je pre rodičov ťažké pozerať sa, ako ich dieťa kričí alebo plače, dieťatko si tento svoj stav neuvedomuje a ráno si vôbec nepamätá, že sa niečo také stalo. Ak sa v tomto stave rodičia pokúsia dieťatko upokojiť, pravdepodobne ich odmietne alebo začne plakať ešte viac. Je to preto, lebo nie je plne pri vedomí. Ak sa vaše dieťatko dostane do takého stavu, nesnažte sa na neho hovoriť, ani sa ho dotykom snažiť upokojiť. Situáciu to môže len zhoršiť.
• Respiračný afekt: Respiračný afekt je neškodný, ale hrôzostrašne vyzerajúci prejav, kedy sa dieťa po plači nemôže nadýchnuť, zmodrie a môže odpadnúť. Tento stav je spôsobený reflexnou reakciou na silný podnet a nie je nebezpečný.

Ako reagovať na plač 3-ročného dieťaťa

Reakcia rodiča na plač dieťaťa je veľmi dôležitá a môže ovplyvniť jeho emocionálny vývoj. Tu je niekoľko tipov, ako reagovať na plač 3-ročného dieťaťa:

1. Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby rodič zachoval pokoj a nereagoval na plač dieťaťa hnevom alebo frustráciou. Nekričte na dieťa, netrestajte ho a neignorujte ho. Tieto reakcie môžu situáciu len zhoršiť a spôsobiť, že dieťa sa bude cítiť nepochopené a nemilované.
2. Identifikujte príčinu plaču: Skúste zistiť, prečo dieťa plače. Je hladné, unavené, bolí ho niečo, alebo je len frustrované? Ak poznáte príčinu plaču, môžete lepšie reagovať a pomôcť dieťaťu.
3. Ponúknite dieťaťu empatiu a porozumenie: Dajte dieťaťu najavo, že chápete jeho pocity. Povedzte mu napríklad: „Viem, že si nahnevaný, že nemôžeš ísť von, keď prší.“ Deti reagujú najlepšie na pochvalu, povzbudenie a tu aj Váš syn POTREBUJE. Za každá maličkosť ho chváľte a odmeňujte za dobré správanie.
4. Odveďte pozornosť dieťaťa: Ak je dieťa frustrované, skúste odviesť jeho pozornosť od podnetu, ktorý vyvoláva plač. Ponúknite mu inú aktivitu, hračku alebo mu porozprávajte príbeh. Pomôže, ak viete, čo sú problémové situácia, tak sa im skúšajte vyhnúť, napr. sa vy raz akože rozplačte skôr ako on a bude taký prekvapený Vaším plačom, že na ten svoj si nespomenie. Alebo skôr treba odpútať jeho pozornosť tak, že im ponúkneme inú činnosť, zamestnáme ho napr. počítaním prsov a nejakou riekankou, rozprávkou.
5. Stanovte jasné hranice: Je dôležité, aby dieťa vedelo, aké sú pravidlá a hranice. Ak dieťa plače, pretože chce niečo, čo nemôže mať, vysvetlite mu, prečo to nie je možné a buďte dôslední. Nevhodné spôsoby - truc a vresk si niekedy aj nevšímajte a tak ho nebudete v tom podporovať.
6. Používajte pozitívne posilňovanie: Chváľte a odmeňujte dieťa za dobré správanie.
7. Naučte dieťa vyjadrovať svoje emócie: Pomôžte dieťaťu naučiť sa vyjadrovať svoje emócie slovami. Pýtajte sa ho, ako sa cíti a povzbudzujte ho, aby vám o svojich pocitoch rozprávalo. Naučte ich povedať, čo chcú. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
8. Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.

Praktické tipy a stratégie

• Predchádzajte problémovým situáciám: Ak viete, čo spúšťa plač u vášho dieťaťa, snažte sa týmto situáciám predchádzať. Napríklad, ak dieťa plače, keď musí odísť z ihriska, upozornite ho vopred, že o chvíľu pôjdete domov. Dobre plánujte hry, činnosti a dopredu upozornite, že nastane zmena (o chvíľu končíme s hrou na ihrisku a ideme domov), tak sa bude môcť na zmenu pripraviť a neurobí Vám cirkus. Vyvodiť z jeho jednania dôsledky, napr. porozprávame sa a povieme, čo potrebujeme a chceme.
• Vytvorte si rutinu: Pravidelný denný režim pomáha dieťaťu cítiť sa bezpečne a predvídateľne. Dodržujte pravidelný čas spánku, stravovania a aktivít.
• Venujte dieťaťu dostatok pozornosti: Uistite sa, že dieťa má dostatok vašej pozornosti a lásky. Hrajte sa s ním, čítajte mu knihy a rozprávajte sa s ním. Deti sa cítia nechcené vo chvíli, keď im na niečo povieme NIE, a tak sú precitlivené, prejavuje sa u nich emocionálna labilita. Prácu mami, nevenovanie sa, či jej oddych dieťa nechápe, ale mate na to právo chvíľu vypnúť, len ich to musíte naučiť, aby to akceptovali. Aj tu platí, že je lepšie vymyslieť dopredu hru, zábavu, rozbehnúť ju a potom pomaly odieť a nechať to už na nich.
• Spolupracujte s partnerom: Rozdeľte si s partnerom úlohy a striedajte sa v starostlivosti o dieťa. Podpora a spolupráca sú veľmi dôležité.
• Doprajte si čas pre seba: Starostlivosť o dieťa je náročná a vyžaduje veľa energie. Nezabúdajte na seba a doprajte si čas na oddych a relaxáciu.
• Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
• Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
• Dať presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
• Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
• Určiť mentálny vek dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Väčšina prípadov plaču u 3-ročných detí je bežnou súčasťou vývoja a nevyžaduje odbornú pomoc. Ak však máte obavy alebo ak plač dieťaťa ovplyvňuje jeho fungovanie alebo fungovanie rodiny, vyhľadajte odbornú pomoc.

Útecha pre rodičov

Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!

Niektoré rady a postupy sú prevzaté z odborných zdrojov a konzultácií s psychológmi, ako napríklad PhDr. Kornélia Dibarborová.

tags: #co #robit #ked #dieta #place #3