Každá matka je už v prenatálnom veku dieťaťa zvedavá, ako bude jej potomok vyzerať. Aké zdedí oči, aké vlásky bude mať. Či bude mať olivovú pleť, alebo ružovkastú. Naše gény sa v rámci toho, čo zdedíme primárne a čo sekundárne, delia na tie silné a slabé. V praxi to znamená, že silný gén sa môže ťahať veľa generácií a podľa neho môžeme spoľahlivo poznať členov jednej rodiny. Naopak, slabý gén sa môže vyskytnúť jednorazovo a úplne nečakane.
Dedovanie farby očí a vlasov
Skúsme si teoretické poznatky preniesť do roviny vedy. Ak máte vy aj váš partner oči hnedé (ale vo vašej rodine sa vyskytli aj iné farby očí… zelené, modré), tak vaše dieťa bude mať na 75 % oči hnedé tiež. Existuje však až 18,75 % šanca, že budú zelené a len 6,25 % šanca, že budú modré. Ak máte vy oči zelené a váš partner hnedé, pomer bude iný. Vaše dieťa bude hnedooké na 50 %, na 37,5 % bude zelenooké a na 12,5 percenta modrooké. Ak ste modrooká a partner zelenooký, je to presný podiel 50 : 50, keď môže dieťa zdediť oči po jednom z vás. Ak však obaja máte oči modré, nemôže sa stať, že vaše dieťa bude hnedooké. Genetická anomália totiž hovorí, že v tomto prípade až 99 % detí má oči modré a len 1 % možno zelené. V tomto prípade je gén modrých očí dominantnejší ako zelených.
Za silné gény, ktoré sa tiahnu celou rodovou líniou, sa pokladajú výrazné nosy, tenké pery, tmavé vlasy, kučeravé vlasy a tmavá pleť. Oči v tmavších farbách, samozrejme, tiež dominujú. Primárna je aj pravorukosť. Naopak, za slabé gény sa považujú blond alebo ryšavé vlasy, svetlá pleť a ľavorukosť.
Vzhľad vášho potomka môže zamiešať aj dávny príbuzný napríklad zo severnej Afriky alebo iného kontinentu, kde je primárnosť tmavých vlasov a očí maximálne dominantná u celého národa. Takýto zdedený tmavý gén sa potom rád postará o jednopercentné možnosti a narodí sa vám dieťa, ktoré sa zdanlivo na nikoho nepodobá. Pritom mohol byť takýto člen vo vašej rodine aj tri generácie dozadu. Je to pochopiteľné, pretože napríklad v severnej Afrike sa nevyskytujú v populácii ani svetlé vlasy, ani modré či zelené oči bežne, a už vôbec nie svetlá pleť.
Zo všetkých kontinentov má Európa najvyšší prirodzený výskyt blond vlasov. U niektorých európskych národov vidíme blond ľudí naozaj často, pričom táto farba vlasov im zostáva aj v dospelosti. Gén farby ľudských vlasov MC1R má v Európe aspoň sedem farebných variantov. Na základe najnovších genetických výskumov sa genetická mutácia blond vlasov na území dnešnej Európy datuje 11 000 rokov dozadu, do doby ľadovej. Predtým mali „Európania“ najmä tmavšie vlasy a oči, ktoré prevládajú v ostatných častiach sveta. Blondiaci predstavujú 2 % z celkovej populácie sveta, pričom najviac blond ľudí s modrými očami nájdeme na Islande. V tomto smere je to najhomogénnejšia blond populácia.
Keby tieto zmeny išli prirodzenou evolúciou, trvali by asi 850 000 rokov. Naši predchodcovia sa však presídlili z územia Afriky do dnešnej Európy už pred 35 000 - 40 000 rokmi. Poznáme viacero teórií, ktoré sa snažia tieto javy vysvetliť. Kanadský antropológ Peter Frost publikoval v marci 2006 štúdiu v odbornom časopise Evolúcia a ľudské správanie, kde sa uvádza, že blond vlasy sa vyvinuli veľmi rýchlo na konci doby ľadovej najmä vďaka sexuálnej selekcii. Podľa tejto štúdie zabezpečoval severský vzhľad žene s blond vlasmi a modrými očami výsostné postavenie medzi rivalkami v silnom boji o mužov, ktorých bolo vtedy poskromne. Štúdia rovnako tvrdí, že vyššiu produkciu blond vlasov u potomkov najstaršieho typu moderného človeka v Európe spôsobil nedostatok jedla pred 10 000 - 11 000 rokmi, keď tak ako po dobe ľadovej bola väčšina územia pokrytá stepnou tundrou. Takmer jedinou formou obživy v severnej Európe boli putujúce stáda mamutov, sobov, bizónov a koní, pričom vystopovať ich si vyžadovalo dlhé a náročné výjazdy na lov, pri ktorých zahynulo množstvo mužov. To spôsobilo, že pomer žijúcich žien bol oveľa vyšší ako mužov. Táto hypotéza tvrdí, že ženy s blond vlasmi mali väčšiu šancu vytvárať s mužmi zväzky, čím sa prirodzene zvyšoval aj počet ich blond potomkov.
Podľa inej teórie, autor diela „História a geografia ľudských génov (1194)“, blond vlasy začali prevládať v Európe asi v roku 3000 pred naším letopočtom na území dnešnej Litvy. Najväčšiu zásluhu na rozširovaní blond vlasov má však sexuálna selekcia v oblasti Škandinávie, pretože muži tam považovali ženy s blond vlasmi jednoducho za atraktívnejšie.
Genetické základy ryšavých vlasov
Nič však netrvá večne. Prirodzených blondiakov ubúda a za dvesto rokov vraj už nebude blond nikto. National Geographic uvádza, že už iba dve percentá svetovej populácie majú prirodzene ryšavé vlasy. Mutácia, ktorá to ovplyvnila a ktorej sú nositeľmi, sa objavila pred tisíckami rokov, ale iba v indoeurópskej populácii. Štúdie z roku 1997 preukázali spojitosť medzi farbou vlasov a pokožky a génom MC1R (receptor melanokortínu 1). Farba vlasov závisí od pigmentu, melanínu, ktorý produkujú bunky zvané melanocyty. Tieto melanocyty produkujú dva druhy melanínu: eumelanín (zodpovedný za tmavé vlasy) a pheomelanín (červenkastý pigment). Kombináciou týchto melanínov vznikajú rôzne farby a ich odtiene. Prevaha pheomelanínu dáva ľuďom svetlú pokožku, pehy a ryšavé vlasy. Gén MC1R produkuje proteín, melanokortín, ktorý premieňa pheomelanín na eumelanín, takže je eumelanínu vo vlasoch viac. Pomáha pri ochrane pred UV žiarením a trochu chráni vlasy a pokožku pred externým poškodením. No ak gén MC1R nefunguje a neplní svoju funkciu, výsledkom sú ryšaví ľudia so svetlou pokožkou a pehami.
Ako spresnil portál idnes.cz, najrozšírenejšia je v krajinách severnej Európy. Migrácia obyvateľstva spôsobila, že rasy sa premiešavajú a tým sa znižuje šanca, že sa stretnú dvaja „ryšavci“ a budú mať spolu deti. Ak je ryšavý iba jeden z rodičov, je možnosť, že dieťa bude ryšavé, no iba za predpokladu, že druhý z rodičov je nositeľom génu pre blond vlasy. Vysvetľuje sa to tým, že gén pre ryšavosť je recesívny. Najviac červenovlasých ľudí sa vzhľadom na veľkosť populácie rodí v Škótsku. Asi 40 percent Škótov má k tejto farbe génové predpoklady, napísal idnes.cz.
Prieberčivosť v jedle: Genetika verzus výchova
Presvedčiť dieťa, aby zjedlo niečo, čo sa mu nepozdáva, môže byť ťažké. Slzy, záchvaty hnevu pri stole - mnohí rodičia to poznajú až príliš dobre. Ale ak sa vám nedarí priviesť vášho potomka k tomu, aby jedol brokolicu, nemusíte prepadať zúfalstvu a sebaobviňovaniu. Prieberčivosť v jedle u detí je pomerne bežná situácia. Mnoho detí prejde podľa odborníkov vývojovou fázou, kedy odmietajú určité potraviny - často zeleninu, mäso, jedlá s neznámou chuťou či zložením, alebo jedia veľmi obmedzený výber jedál. Najčastejšie ide o deti vo veku od dvoch do siedmich rokov. Je to evolučná záležitosť - organizmus dieťaťa sa tak chráni pred potenciálne „nebezpečnými“ potravinami. Stalo sa vám už, že jedno dieťa bolo ochotné zjesť z obeda len mäso, a jeho súrodenec iba zemiaky? Tiež to nie je nič nezvyčajné. Vo výbere jedál sme totiž - aj podľa vedcov - pomerne originálni a každému z detí v jednej rodine môže chutiť niečo iné. Nie je to chyba vo výchove.
Nová štúdia z roku 2024 vedená výskumníkmi z britských univerzít University College London, King's College London a University of Leeds zistila, že prieberčivosť detí v jedle je prevažne genetická vlastnosť, zatiaľ čo druhy konzumovaných potravín, miesto a podmienky konzumácie jedál môžu byť významné iba vtedy, kým je dieťa batoľaťom. Výskumu sa zúčastnilo viac ako 2 000 párov identických aj neidentických dvojčiat narodených v roku 2007 a žijúcich vo Veľkej Británii. Rodičia odpovedali na otázky o stravovacích návykoch svojich detí vo veku od 16 mesiacov do 13 rokov. Väčšina identických dvojčiat zdieľa 100 percent svojho genetického materiálu, zatiaľ čo neidentické dvojčatá nie. To znamená, že výskumníci mohli porovnať genetické vplyvy a vplyvy okolia na prieberčivosť v jedle v oboch skupinách a vyvodiť z toho závery. Zistili, že neidentické dvojčatá si boli oveľa menej podobné, pokiaľ išlo o prieberčivosť v jedení, ako identické dvojčatá. To naznačuje, že genetika má veľký vplyv na to, ako veľmi sa dieťa zdráha skúšať nové jedlá. Výskum tiež zistil, že prieberčivosť v jedle má tendenciu vrcholiť, keď má dieťa sedem rokov, a často mierne klesá, keď vstupuje do dospievania.
„Prieberčivosť v jedení často spôsobuje deťom a ich rodinám veľa stresu,“ povedal Moritz Herle, výskumník z King's College London a jeden z hlavných autorov štúdie. „Náš výskum naznačuje, že rozdiely medzi prieberčivosťou v jedení detí možno do značnej miery pripísať genetickým faktorom.“ Výskumníčka z UCL Zeynep Nas, neurobiologička a ďalšia hlavná autorka článku dodala: „Dúfame, že naše zistenie, že prieberčivosť v jedení je do značnej miery vrodená, môže pomôcť zmierniť obviňovanie rodičov. Toto správanie nie je výsledkom rodičovskej výchovy.“
Genetika zdravého stravovania
Tipy pre rodičov prieberčivých jedákov
Genetika sa síce zmeniť nedá, ale ak máte pocit, že vaše dieťa nezje takmer nič z toho, čo mu pripravíte, alebo vytrvalo vyžaduje dve-tri jedlá stále dokola, vtedy je každá rada dobrá. Odborníci majú niekoľko tipov, ako to spoločne s dieťaťom zvládnuť. V prvom rade je podľa nich zbytočné dieťa nútiť, aby zjedlo viac než zvyčajne, alebo ho dokola ponúkať, ak odmieta niečo nové. Dieťa podľa nich často potrebuje ochutnať nové jedlo 10 až 15-krát, kým si naň zvykne. Niekedy stačí zmeniť spôsob prípravy - niektoré deti odmietajú varenú mrkvu, ale zjedia ju surovú. Platí pravidlo jednej lyžičky - stačí dať dieťaťu ochutnať jednu lyžičku. Ak mu nebude nové jedlo chutiť, jesť ho nemusí. A hoci sa nám môže zdať, že z toho mála, čo dieťa zje, určite nevyžije, nemali by sme mu dávať väčšie porcie, než je schopné zjesť.
„Každý máme inak nastavené „spaľovanie“ a využívanie energie z potravy. Ponúkajme deťom vhodné, pekne upravené jedlá v určenom čase. Na tanier však dajme len toľko, koľko je reálne, že dieťa naozaj zje. Dokonca môžeme pred ním z taniera ešte aj kúsok odobrať. Jedlá ponúkajme rôznorodé a v rôznych úpravách. Niektoré deti vyžadujú skôr kašu, iné deti dávajú prednosť kúskom,“ vysvetľuje Helena Schejbalová, klinická psychologička centra Modré dvere pre server idnes.cz. Navyše, zlá skúsenosť - nátlak, nevoľnosť či dusenie sa pri jedení jedla, ktoré dieťaťu nechutí - ho podľa nej môže viesť k odmietaniu daného jedla úplne. Pred jedlom by sme mali radikálne obmedziť sladkosti a sladké pitie, pretože deti sa niekedy zasýtia sladkosťami. „Čo dieťa na obed zje, to zje. Nemalo by dostať žiadnu náhradu. Ďalšie jedlo je až olovrant,“ dodáva.
Spoločné stolovanie ako motivácia
Jedenie je podľa detských psychológov jedna z mála oblastí, kde dieťa cíti, že ju môže kontrolovať a má moc rozhodnúť. Občas pomôže zapojiť dieťa do prípravy jedla a vzbudiť tak jeho záujem a pocit, že jedlo je aj jeho dielom - nechať ho vybrať zeleninu, nakrájať ju. Pomáha aj spoločné rodinné stolovanie. Okrem toho, že podľa nedávneho prieskumu pre finančný dom UNIQA spoločné stolovanie pomáha posilňovať pocit bezpečia v rodine, príklad rodiča môže byť povzbudzujúci. Ak dieťa vidí, že dospelí konzumujú rôzne potraviny, môže byť ochotnejšie vyskúšať ich. Samozrejme, stolovanie by malo byť príjemnou súčasťou dňa, a nie stresujúcou alebo nútenou situáciou. „Pravidelný režim a spoločné stolovanie pomáha dieťaťu vytvoriť si zdravé stravovacie návyky. Podporí ich aj to, ak jeme spolu ako rodina vždy na rovnakom mieste v rovnakom čase. Počas jedla by sme sa nemali s ničím hrať, venovať sa mobilu či tabletu, a počas jedla sa nikam neodbieha. Ani deti, ale ani dospelí. Je to tiež skvelý čas na utužovanie rodinných vzťahov, čo môže prispieť k zníženiu stresu alebo napätia. Deti sa môžu cítiť viac v pohode, ak navyše pri stole nie sú pod tlakom niečo zjesť. Ak vidia, že jedenie je v rodine niečo bežné, normálne a príjemné, sú motivované sa pripojiť,“ dopĺňa Helena Schejbalová.
Kedy spozornieť: Príznaky porúch príjmu potravy u detí
Poruchy príjmu potravy žiaľ ohrozujú čoraz mladšie deti, niektoré majú dokonca len šesť rokov. Počet rodičov detí mladších ako 12 rokov, ktorí hľadajú odbornú pomoc, za posledný rok výrazne vzrástol. „Pri deťoch sa môžeme stretnúť aj so strachom zo slova tuk alebo tučný, ktoré sa im spája s niečím „zlým“ a nevhodným; so zameraním sa na číslo na váhe, alebo so strachom z cukru, ktorý sa deťom prezentuje ako zlý a nezdravý. V praxi to môže vyzerať tak, že dieťa odmieta zjesť čokoľvek, čo má na obale napísané slovo cukor, bez ohľadu na to, či je to cukor pridaný alebo ide o cukor, ktorý sa v danej potravine vyskytuje prirodzene, ako napríklad laktóza v mliečnych výrobkoch,” približuje odborníčka na výživu z tímu Chuť žiť, Ivana Kachútová, MSc, PhD.
Vyhýbanie sa a odmietanie:„Dobrý deň, potreboval by som pomoc. Naša deväťročná dcéra jedáva len veľmi obmedzený výber potravín. Nové jedlá odmieta a na naše snahy o spestrenie jedálnička reaguje podráždene alebo silným odporom. V poslednej dobe sa začala vyhýbať jedeniu v škole. Mám pocit, že ide o závažnejší problém, ktorý si zaslúži pozornosť. Veľmi by som si želal nájsť spôsob, ako našej dcérke pomôcť.“
Počet takýchto žiadostí o pomoc od rodičov, ktoré odborníčky v občianskom združení Chuť žiť dostávajú, ustavične stúpa. Rodičia u svojich detí pozorujú nielen negatívny obraz ich vlastného tela, ale aj strach z vracania či silnú averziu k určitým druhom potravín, čo vedie k podvýžive a podváhe. Problémom je, že odbornej pomoci pre tieto deti nie je dostatok.
„Poruchy príjmu potravy u detí mladších ako 12 rokov sa vyskytujú častejšie, než si predstavujeme. Týkajú sa dievčat aj chlapcov, pričom najčastejšie sa môžeme stretnúť mentálnou anorexiou, vyhýbavo-reštriktívnou poruchou príjmu potravy, v zahraničí známou ako ARFID a silnou základnou úzkosťou, ktorá sa pretavuje do manipulácie s jedlom,“ hovorí Ivana Kachútová. Znaky môžu byť podľa nej nenápadné a rodičia si najčastejšie poruchu všimnú vtedy, keď začne dieťa zaostávať za svojou rastovou krivkou.
„Pri ARFID, teda vyhýbavo-reštriktívnej poruche príjmu potravy, dieťa jedáva iba špecifické potraviny a odmieta iné, predovšetkým z dôvodov ako je strach zo zadusenia, vracania či neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť alebo vôňu danej potraviny,” vysvetľuje nutričná špecialistka. „Deti pri tejto poruche trpia psychicky - úzkosťou, pocitmi bezmocnosti, frustrácie, a aj fyzicky nedostatkom živín, únavou a pocitmi mdloby. Pri ARFID nie je prítomný strach z priberania. Mnohých ľudí však prekvapí, že už aj šesťročné deti, ktoré majú mentálnu anorexiu, si kontrolujú číslo na váhe. Malé deti, ktoré ešte nedokážu samostatne stáť, sa merajú poležiačky. Treba si uvedomiť, že v priebehu dňa sa mení výška dieťaťa, deti sú vyššie asi o 7-8 mm ráno v porovnaní s večerným meraním.
Ako bude Vaše dieťa pravdepodobne vysoké? Táto kalkulačka je nástrojom na všeobecné usmernenie a nemá sa používať ako náhrada odborného lekárskeho poradenstva. Existuje možnosť nesprávnych výsledkov a odporúčame používať kalkulačku opatrne a v spojení s inými metódami sledovania. Znížený rast je definovaný ako výška dieťaťa menšia ako 2 smerodajné odchýlky (-2 SDS) od priemernej výšky dieťaťa v danom veku rovnakého pohlavia, alebo výška dieťaťa v percentilovom grafe pod 3. Deti s rastovým deficitom väčším ako 2 smerodajné odchýlky treba sledovať. Ak sa rastový deficit prehlbuje, je potrebné dieťa vyšetriť, aby sa zistila príčina zaostávania v raste. Dôležitý je aj rastový prírastok v priebehu 1 roka, preto každé dieťa by sa malo merať aspoň 1 krát ročne. Ak pretrváva rastová rýchlosť pod 25. percentil pre daný vek, ide o patologický nález, ktorý si vyžaduje vyšetrenie dieťaťa. Rast je veľmi citlivým ukazovateľom zdravia dieťaťa a je riadený hormónmi, čo sú chemické látky, ktoré sa nachádzajú v tele. Pre rast je najdôležitejší rastový hormón. Doc. MUDr. Ľudmila Košťálová, CSc., mim.prof., Detská endokrinologická ambulancia, II.