Paradoxom je, že Adam František Kollár, už za svojho života uznávaný ako významný vedec a sám mimoriadne erudovaný historik, dlho nevedel zistiť, kedy a najmä kde sa narodil. A snažil sa to zistiť skutočne úporne. Korešpondoval s mestskou radou v Ružomberku, s Liptovskou stolicou, s martinským farárom, nič však nevnieslo svetlo do dátumu a miesta jeho narodenia. Pravdepodobne sa mu to nikdy nepodarilo zistiť.
Podľa dnešných oficiálnych údajov sa narodil 17. apríla 1718 v Terchovej. Jeho otcom bol Matej Kolárik a matkou Regína, rodená Myslovská. Takže dnes vieme viac, ako vedel sám Adam František. Núdza prinútila otca Mateja, aby sa s rodinou presťahoval z Terchovej do Starých Hôr nad Banskou Bystricou, kde dostal miesto strážcu erárnych medených baní. V starohorskej jednotriedke začal malý Adam svoju školskú dochádzku. Niekedy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 18. storočia prijímajú banskobystrickí jezuiti Kollára na tamojšie nižšie gymnázium. Po absolvovaní štúdií vstupuje Adam František do jezuitského rádu a v roku 1737 sa s ním stretávame v prípravnom kurze noviciátu v Trenčíne. Z neho pokračuje na filozofickú (tiež jezuitskú) fakultu do Viedne. Tu študuje okrem iného aj východné jazyky, najmä hebrejčinu, perzštinu a turečtinu. Ako vidno, Adam František Kollár mal „našliapnuté“ na klasickú - a zrejme aj úspešnú - kariéru jezuitského filozofa a teológa. On však, už ako tridsaťročný dospelý človek, urobil nečakané životné rozhodnutie: vystúpil z jezuitského rádu.
Nečakané rozhodnutie a nový začiatok
Nešlo o žiadnu maličkosť. Bolo to na svoju dobu málo vídané rozhodnutie a na jeho schválenie bolo potrebné získať povolenie z Vatikánu aj od predstavených z jezuitského rádu. Nevieme presne, čo viedlo hrdinu tohto rozprávania k takémuto neočakávanému kroku, vieme však, že jeho negatívny vzťah k jezuitom bol celoživotný. No a jezuiti sa mu za to oplatili rovnakou mincou. Nazvali ho ingratus cucullus, vo voľnom preklade „nevďačný darebák“, a celý jeho život ho neprestali prenasledovať. Odchod Adama Františka z rádu však nebol úplným krokom do tmy. Ako mladého vzdelanca sa ho totiž ujal Gerard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie a prefekt cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice. Kolár nastúpil do knižnice ako skriptor. No a tu sa práve začína jeho kariéra významného vedca a priekopníka osvietenstva v tereziánskej dobe. V Dvorskej knižnici pôsobil až do svojej smrti v roku 1783, teda celých 38 rokov.
Pre mladého muža bol prechod z tmavých jezuitských kolégií na farebný dvor vo Viedni veľkým skokom. Ako plebejec, za ktorým stál vlastne len jeden známy človek (už spomínaný Gerard van Swieten), sa musel prebíjať dvojnásobne. Mal však tú výhodu, že viedenský dvor bol „babylonom“ rôznych národov a národností so vzťahmi s celou Európou. Potreboval veľa znalcov rôznych kultúr a prekladateľov z viacerých jazykov. A tu sa práve uplatnilo vzdelanie a špecializácia Adama Františka. Päťdesiate a šesťdesiate roky 18. storočia tak patrili z pohľadu jeho publikačných aktivít medzi najvýznamnejšie. V roku 1755 vydáva svoj latinský preklad Tureckých dejín z turečtiny a o rok neskôr mu vychádzajú dvojzväzkové Základy tureckého jazyka.
Vedecký prínos a reformné snahy
Najvýznamnejšiu časť vedeckej práce Kollára tvoria diela z oblasti histórie, práva, filológie, ale veľký význam mali tiež diela pedagogické, etnologické, básnické a knihovnícke. Jeho rozsiahle vedomosti z filozofie, histórie a jazykov mu umožnili stať sa cenným radcom panovníčky Márie Terézie. Všimol si ho prefekt viedenskej cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice Gerhard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie a panovníckej rodiny. Na základe jeho odporúčaní sa Adam František Kollár zamestnal vo viedenskej cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnici, v ktorej postupne na rôznych pozíciách strávil 35 rokov. V roku 1748 začínal ako skriptor, o rok už bol na pozícii druhého kustóda a v roku 1758 začal zastávať pozíciu prvého kustóda. V roku 1772 sa stal vedúcim Dvorskej knižnice vo Viedni.
Kollár sa uplatnil nielen ako knihovník, ale aj ako aktívny účastník reformných snáh osvieteneckej panovníčky. Ovládal niekoľko cudzích jazykov, vrátane hebrejčiny, turečtiny a perzštiny, čo mu umožnilo pracovať na medzinárodných vzťahoch a prekladoch. Jeho práca v knižnici bola zameraná na rozširovanie jej fondov a ich dôslednú katalogizáciu. Vypracoval štvorzväzkový systematický katalóg teologických tlačí a skompletizoval a vydal súpis rukopisných kódexov. Vďaka nemu vznikla vo Viedni v roku 1778 Cisársko-kráľovská akadémia orientálnych jazykov.
Najväčší odpor zo strany uhorskej šľachty a katolíckej cirkvi si Adam František Kollár vyslúžil svojim spisom O počiatkoch a ustavičnom používaní zákonodarnej moci, v ktorom napadol výsady šľachty a žiadal zlepšenie hospodárskeho postavenia poddaného ľudu či zdanenie šľachty. Spochybnil niektorých predstaviteľov katolíckej cirkvi a priklonil sa k myšlienke zrovnoprávnenia protestantov. Tieto jeho názory, požadujúce zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty a zavedenie náboženskej slobody, narazili na tvrdý odpor vládnucej vrstvy v Uhorsku, ktorá sa nimi cítila ohrozená. Vyústilo to až do verejného pálenia Kollárových diel na bratislavskom námestí.
Osobné zásluhy a uznanie
Významnú úlohu zohral Adam František Kollár ako radca Márie Terézie nielen v oblasti školstva, ale pri všetkých reformných snahách, o ktoré sa pokúšala osvietenská panovníčka. Sama cisárovná Mária Terézia si veľmi vážila služby a vedomosti Adama Františka Kollára. Za osobitné zásluhy mu obnovila šľachtictvo, ktoré mu prináležalo po predkoch z otcovej strany, a darovala mu aj bývalý jezuitský majetok, dedinu Keresztény v Šopronskej stolici. Držala nad ním ochrannú ruku v čase, keď čelil prudkým útokom zo strany uhorskej šľachty a katolíckej cirkvi. Dokonca bola krstnou matkou jeho jedinej dcéry, Márie Terézie. Ako šľachtic si k menu začal písať latinsko-maďarský prídomok "de Keresztény".
Adam František Kollár, jeden z najvýznamnejších európskych vzdelancov 18. storočia, ktorý stál pri reformách feudálnej spoločnosti v Rakúsko-Uhorsku, zomrel vo Viedni 10. júla 1783. Aj napriek tomu, že jeho meno nie je dnes tak všeobecne známe ako meno Juraja Jánošíka, rodáka z tej istej obce Terchová, jeho prínos pre vedu, kultúru a reformné snahy osvietenstva je nepopierateľný. Považuje sa za jedného z priekopníkov tereziánskeho osvietenstva, vynikal ako knihovník, historik, školský reformátor a etnológ. Je označovaný za "slovenského Sokrata" pre svoju múdrosť a rozhľadenosť. V rodnej Terchovej je po ňom pomenovaná jedna ulica, čo je malou pripomienkou na tohto výnimočného rodáka.
Dielo a dedičstvo
Kollárove najvýznamnejšie diela pokrývajú oblasti histórie, práva, filológie, pedagogiky, etnológie, básnictva a knihovníctva. Medzi kľúčové práce patria:
- Analecta monumentorum omnis aevi Vindobonensia (Viedenská zbierka dokumentov všetkých čias), 1761 - 1762
- O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských (De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apost. regnum Ungariae), 1764
- Učebný poriadok (Ratio educationis), 1777
- Pôvaby dejín verejného práva uhorského kráľovstva, 1783
V oblasti jazykovedy pripravil a vydal viacero gramatík a učebníc latinčiny, doplnil a vydal gramatiku tureckého jazyka, pripravil aj antológiu perzskej literatúry, prekladal z turečtiny a arabčiny. Ako archivár a editor vydal okrem iných aj 25-zväzkový rukopis uhorského diplomatára.
Adam František Kollár svojimi názormi ovplyvnil školské reformy Márie Terézie. Prejavil sa ako stúpenec osvietenského absolutizmu, žiadal rovnosť občanov a posilnenie panovníckej moci. Jeho požiadavky na zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty a zavedenie náboženskej slobody, poukazujúce na potrebu zásadných reforiem starej feudálnej spoločnosti, síce narazili na odpor, ale položili základy pre budúce zmeny. Založil štúdium slovanských dejín a prispel k rozvoju staršej slovenskej historiografie. Jeho rozsiahle vedomosti, polyglotstvo a húževnatá práca z neho robia jednu z najvýraznejších osobností slovenskej a stredoeurópskej inteligencie 18. storočia, vzdelanca európskeho formátu, ktorý dosiahol vysokú kariéru aj priazeň panovníčky.