Slovensko, ako národ s bohatou, no neraz aj búrlivou históriou, dalo svetu nespočetné množstvo osobností, ktoré zanechali nezmazateľnú stopu v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. V kontexte medzinárodných vzťahov a diplomacie stoja v popredí mená ako Milan Rastislav Štefánik a jeho nasledovníci. Ich životné príbehy, často pretkané bojom za národné bytie a presadzovaním univerzálnych hodnôt, sú svedectvom o prekonaných výzvach a dosiahnutom pokroku Slovákov na medzinárodnom poli. Cesta od takmer zdecimovaného etnika na konci 19. storočia až po súčasný samostatný demokratický štát, ktorý je súčasťou Európskej únie, je dlhá a zložitá. Títo muži, často s legionárskou minulosťou, ale aj s talentom spisovateľov, básnikov, politikov či medzinárodných právnikov, predstavujú elitu, ktorá formovala nielen československú diplomaciu, ale aj vzťahy so Spojenými štátmi americkými v kľúčovom 20. storočí.
Ich spoločným menovateľom bolo silné národné povedomie, dôraz na všeľudské hodnoty, hlad po vzdelaní, pevné evanjelické korene a neochvejný boj za demokraciu a česko-slovenskú štátnosť. Odpor k totalitám, či už „hnedej“ alebo „červenej“, bol rovnako charakteristický ako ich sklon k dobrodružnosti a túžba prekročiť horizont rodnej obce. Chceli byť pri tom, kde sa dialo niečo „osudové“, kde sa formovali dejiny.
Milan Rastislav Štefánik: Vízia a realita amerického náboru
Práve Milan Rastislav Štefánik, ako top-osobnosť slovenských moderných dejín, je symbolom tejto ambície. Jeho misia v Spojených štátoch amerických v lete 1917 mala zásadný význam pre formovanie budúceho československého štátu. Hoci bol Štefánik francúzskym občanom a dôstojníkom, jeho cieľom bolo získať podporu pre myšlienku samostatného Československa.
Prvý kontakt s krajanmi sprostredkoval Milan Getting, redaktor novín Slovenský Sokol a predseda Slovenského národného združenia. Getting, oboznámený s domácimi pomermi, krotil Štefánikov elán a vízie o masívnom nábore dobrovoľníkov, nakoľko americká vláda v tom čase ešte dodržiavala neutralitu voči Rakúsko-Uhorsku, napriek oficiálnemu vyhláseniu vojny Nemecku. Prevládalo austrofilstvo a myšlienka rozbitia Rakúsko-Uhorska sa v americkej politike presadzovala len sporadicky. Paríž kládol dôraz na nábor dobrovoľníkov a Štefánik musel rešpektovať pokyny francúzskych vojenských a diplomatických predstaviteľov vo Washingtone.
Po rokovaniach s francúzskym veľvyslancom Jeanom Julesom Jusserandom a následne s americkým ministrom zahraničných vecí Robertom Lansingom a jeho zástupcom Frankom L. Polkom, získal Štefánik 20. júla 1917 povolenie na diskrétny nábor. Plánoval získať okolo 20 tisíc dobrovoľníkov v priebehu dvoch až štyroch mesiacov. Bez pomoci francúzskeho veľvyslanca by sa však k špičke americkej diplomacie nedostal.
Praktické naplnenie tohto plánu však narazilo na prekážky. Povolenie sa vzťahovalo iba na tých, ktorí nepodliehali americkému brannému súpisu. Keď USA vyhlásili vojnu aj Rakúsko-Uhorsku, americká vláda začala povinne zaraďovať do svojej armády občanov USA vo veku 21 až 31 rokov, čo sa týkalo aj mnohých českých a slovenských krajanov. Štefánik tak mohol nábory vykonávať len u osôb bez amerického občianstva. Nábor sa síce zintenzívnil po vyhlásení vojny Rakúsko-Uhorsku, ale masový charakter nedosiahol.
Prečo Izrael a USA útočili na Irán? História a duchovné pozadie konfliktu
Zaujímavým aspektom Štefánikovej misie bolo aj stretnutie s vplyvnými slovenskými katolíkmi v USA, ktorí dovtedy zachovávali vernosť uhorskej korune. Štefánik, evanjelik, dokázal po dlhej diskusii presvedčiť túto „vrchnosť“ o podpore programu vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Významným faktorom bola podpora osobností ako Michal Bosák a reverend Karol Murgaš. Štefánik, syn evanjelického farára, otvoril s katolíckou elitou etické otázky revolúcie z pohľadu cirkvi. Svoje argumenty zhrnul s presvedčením, že Československo sa stane realitou a Slováci budú oslobodení, bez ohľadu na podporu amerického katolíckeho kňazstva. Avšak zdôraznil dôležitosť ich angažovanosti v budúcnosti, aby neboli obvinení z opustenia národa v kritickej chvíli. Príklon katolíckeho duchovenstva k myšlienke spoločného štátu bol jedným z najvýznamnejších úspechov jeho americkej cesty.
Štefan Osuský: Podpis Trianonskej zmluvy a boj proti totalite
Po Štefánikovi nasleduje osobnosť Štefana Osuského, rodáka z Brezovej, ktorý sa stal vyslancom vo Francúzsku na dvadsať rokov. Jeho meno je neodmysliteľne spojené s podpisom Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920, ktorá predstavuje jeden z najvýznamnejších míľnikov v moderných slovenských dejinách. Osuský bol tiež signatárom Zmluvy o obnove československej armády s francúzskym premiérom Édouardom Daladierom na jeseň 1939, čo bol v podstate prvý dokument československého zahraničného protifašistického odboja.
Jeho „čas“ na mierovej konferencii v Paríži nastal na jeseň 1919, keď ho T. G. Masaryk menoval za splnomocneného delegáta pre záverečné rokovania s Maďarskom, zamerané najmä na otázky nových hraníc. Budapešť sa totiž snažila zabrániť definitívnemu rozpadu Rakúsko-Uhorska a odtrhnutiu Slovenska, pričom využívala početnú žurnalistickú propagandu a rôzne diplomatické i nediplomatické taktiky. Oficiálna maďarská delegácia prišla do Paríža až 7. januára 1920.
Predstaviteľ maďarského revizionizmu, gróf Albert Apponyi, obhajoval nedeliteľnosť starého Uhorska štyrmi argumentmi: historickým (tisícročná jednota ríše), zemepisným (prirodzené hranice), národohospodárskym (hospodárska jednota) a kultúrnym (nadvláda vyššej kultúry). Využíval pritom štatistiky gramotnosti a vzdelania, pričom Slovákov spomínal len minimálne. Budapešť zaplavila mierovú konferenciu memorandami a dokumentmi, ktoré však často protirečili. Osuský so svojím tímom tieto argumenty systematicky vyvracal. Po prevzatí memoranda Najvyššej rady konferencie 6. mája 1920, ktoré potvrdzovalo rozhodnutia dohodových mocností, nasledoval slávnostný podpis mierovej zmluvy 4. júna 1920 v paláci Grand Trianon. Zmluva definitívne spečatila rozpad Rakúsko-Uhorska a de iure potvrdila existenciu ČSR. Maďarsku zostala jedna tretina územia bývalej monarchie. Trianonská zmluva znamenala koniec takmer dvojročného procesu vyčleňovania územia Slovenska z Uhorska a jeho integrácie do Československej republiky. Slovensko sa stalo objektom a subjektom medzinárodnej politiky s presne vytýčenými hranicami. Na druhej strane, maďarská spoločnosť sa po vojne prepadla do obdobia politickej nestability. Slovenský a maďarský pohľad na Trianon zostávajú diametrálne odlišné, pričom pre Maďarov predstavuje kľúčovú udalosť, ktorá dodnes deformuje spoločenské nálady, zatiaľ čo pre väčšinu slovenských historikov je Trianon len formálnym potvrdením už rozhodnutého.
Ďalší významní diplomati a ich odkaz
Okrem Štefánika a Osuského zohralo dôležitú úlohu v československej diplomacii sedem ďalších osobností, ktoré boli súčasťou výstavy „Milan Rastislav Štefánik a tí čo ho nasledovali“.
Vladimír Svetozár Hurban: Syn Vajanského, legionár, vojenský atašé vo Washingtone, neskôr vyslanec v Káhire, Štokholme a opäť vo Washingtone. Podobne ako Osuský, odmietol vydať vyslanectvo Nemcom po okupácii Československa na jar 1939. Bol jedným z 26 signatárov Deklarácie Spojených národov.
Vladimír Martin Palic: Osobnosť, ktorá dnes nie je tak známa, začínal ako pravá ruka Ivana Krna v Ženeve pri Spoločnosti národov. Neskôr pôsobil ako atašé u Osuského v Paríži a Hurbana vo Washingtone. Po vojne, ako jeden z „Clementisových mužov“, bol po komunistickom prevrate odstavený z diplomacie a vrátil sa do Ameriky, kde pracoval ako redaktor Hlasu Ameriky (Voice of America).
Juraj Slávik Neresnický: Pochádzal zo známej evanjelickej rodiny z Dobrej Nivy. Bol legionár, medzivojnový minister, vyslanec vo Varšave, minister exilovej vlády v Londýne a po vojne veľvyslanec vo Washingtone. Po komunistickom prevrate v roku 1948 rezignoval na post veľvyslanca a verejne vyhlásil, že nemôže prijať vládu menovanú pod nátlakom a terorom. Bojoval za československú demokraciu ako reprezentant slobodného a demokratického Československa.
Ivan Krno: Nepôsobil v aparáte OSN ako predstaviteľ Československa, ale ako medzinárodný právnik a expert. Na poste právneho poradcu generálneho tajomníka OSN rezignoval v októbri 1952 z dôvodu odchodu do dôchodku a vyhlásil, že sa do komunistického Československa nevráti.
Ján Papánek: Právnik, diplomat a pedagóg, rodák z Brezovej pod Bradlom, zomrel v New Yorku.
Tieto osobnosti, spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom, predstavujú sedmičku Slovákov, ktorí zanechali významnú stopu v československej diplomacii a v slovensko-amerických vzťahoch počas 20. storočia. Ich životy a dielo sú dôkazom ich silného národného povedomia, oddanosti demokratickým ideálom a neochvejného postoja proti akýmkoľvek formám útlaku a totalít. Ich odkaz žije ďalej a slúži ako inšpirácia pre súčasné aj budúce generácie.
