Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste. Nie ako tie nevychované deti od susedov, ktoré to robia a ich matky a otcovia si s nimi nevedia rady. Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.
Keď dieťa testuje hranice: Podstata detského vzdoru
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Príklady detského vzdoru v praxi
Poznáte tieto situácie?
- Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Ako reagovať na detský vzdor: Strategické riešenia pre rodičov
Pri zvládaní detského vzdoru je kľúčové zachovať pokoj a nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
Praktické rady pre rodičov
- Bezpečnosť na prvom mieste: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Tieto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde.
- Objatie a odvedenie pozornosti: Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Dať presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Ako disciplinovať dieťa s poruchou opozičného vzdoru
Mentálny vek a jedinečná osobnosť dieťaťa
Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Partnerský prístup k deťom
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Príbeh z praxe: Ako sme zvládli nočný des
Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblesklo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“
Útecha pre rodičov: Obdobie vzdoru prejde!
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Vplyv poradia narodenia na vývoj dieťaťa
Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj naozaj istý vplyv. Napríklad na to, ako sa začlení v školskej triede, ale aj pri výbere partnera, či na uplatnenie v práci. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života. Po tomto roku vplyv súrodenca už slabne. Je to hranica, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme. Rodičia, ktorí majú dve deti, si často myslia, že vychovávajú deti rovnako, a preto sa čudujú, prečo sú tie dve deti také odlišné. Veď vyrastali v rovnakom prostredí, majú geneticky veľa spoločného - ako je potom možné, že tie deti sú rozdielne ako čierna a biela?
Prvorodené deti: Zodpovednosť a vodcovstvo
Do rodiny sa narodí prvé dieťa. Prvorodený má veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Mama a otec majú určité predstavy o rodičovstve, ale ešte nevedia, čo je realita. Teda pri prvom dieťati uplatňujú rodičia najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Platí však, že prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa stávajú aj dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a, áno, zle znášajú kritiku. Prvorodené deti bývajú totiž často aj prvorodenými vnúčatami, čo ich špeciálne postavenie ešte potvrdzuje. To sa s nami vlečie už celou históriou, predsa prvorodení vždy dedili trón. Keď rodičia pri prvom dieťati vyberajú školu, ešte si nie sú takí istí, väčšinou trvajú na zodpovednom výbere. Zatiaľ čo pri ďalších súrodencoch to rodičia až tak neriešia a mladší súrodenci sú už viac tvoriví, častejšie sa stávajú hercami či umelcami. Pri prvorodenom si rodičia ešte napĺňajú aj vlastné ambície a učia sa, čo funguje a čo nie. Pri každom ďalšom dieťati sú uvoľnenejší a súrodenci tak len profitujú z toho prvorodeného. Tie ďalšie deti už potom lepšie znášajú aj stres. Prvé deti sú takisto častejšie introverti a majú najlepšie známky v škole v porovnaní so súrodencami. Tieto charakteristiky naozaj sedia na väčšinu prvorodených? Na tieto poradia a ich vplyv sa už urobilo veľké množstvo výskumov a štatistík, pretože sú to jednoducho uchopiteľné dáta. Samozrejme, tieto všeobecné charakteristiky nemusia sedieť na každú rodinu. Najmä ak napríklad do rodiny vstúpil nejaký špeciálny vplyv.
Druhorodené deti: Rebelovia a taktici
Pri druhom dieťati je situácia iná. Druhorodený býva opakom prvorodeného. Je to preto, že druhé deti sú často veľmi dobrými pozorovateľmi. Pozorujú správanie sa rodičov i súrodenca, chcú sa do rodiny zapojiť, ale súčasne si chcú nájsť aj špeciálne miesto. Niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Občas sa im to aj podarí, a ak nie, tak sa vzdávajú a nachádzajú si oblasť, kde sú tiež dôležití. Dôsledkom je, že medzi deťmi sú veľké osobnostné rozdiely. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší. Niekedy sa však môže stať, že druhorodený príde o svoju pozíciu. Napríklad sa to prejavuje v prípade, keď je prvým dieťaťom chlapec a do piatich rokov sa narodí ako druhý súrodenec dievča. A tak sa môže pokojne stať, že to druhorodené dievča zosadí psychologicky z trónu prvorodeného chlapca a dokonca ho aj predbehne. S jednou študentkou sme robili výskum s tézou, že prvorodené deti sú vodcovia. Druhorodení vedia dobre taktizovať. Sú si vedomí toho, že mladšie deti sú zlaté, vedia, kedy sa majú rozplakať a podobne.
Stredné (sendvičové) deti: Hľadanie vlastnej cesty
V rodinách s tromi deťmi je však druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Stredné dieťa je dosť ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Je stláčané z dvoch strán a je na ňom, ako si svoju pozíciu vysvetlí. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty. Je naozaj pravda, že prostredné deti najmenej často chodia k psychológom. Je to asi tým, že časť týchto detí sa naučila, že sa môžu spoliehať len samy na seba. Nemajú špeciálnu pozíciu dediča ani im nikto neustúpi, lebo sú maličkí. Z početných výskumov tiež vyplýva, že si vyberajú zaujímavé povolania, ako napríklad advokát alebo hovorca odborov, alebo sa prejavia ako taktik, stratég. Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca.
Najmladšie deti: Šarm a potenciálna lenivosť
Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. A rodičia sa stávajú oveľa menej dôslednými vo výchove. Teda aj keď povedia pravidlá, už ich neskontrolujú. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Niekedy už trojročné deti nepočúvajú, trojročnému dievčatku niečo rodičia hovoria a ono je už také silné, že absolútne ignoruje rodiča. Dalo by sa povedať, že to je až taká pasívna agresivita a moc. Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Posledné deti sú aj dobrými manipulátormi. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé. V škole nemávajú až také dobré známky. Bývajú rozmaznávané, no stáva sa tiež, že sú aj preťažované, pretože rodičia si povedia, že to je posledná šanca, aby v našej rodine niekto niečo dosiahol. Zaujímavé je, že veľké množstvo benjamínkov skončí s nejakou závislosťou. Lebo sa naučili v živote uhýbať. Opakom závislosti totiž nie je triezvosť, ale vzťahy, teda začlenenie, sebahodnota, sebaúcta. Alkohol je len symptóm. Ak má dieťa nejaký nevyriešený problém, vyhne sa mu tak, že si vypije. Preto je dobré o tom hovoriť, aby sme podporili dieťa tam, kde má slabé stránky vyplývajúce z poradia v rodine.
Jedináčikovia: Individualizmus a sebavedomie
Tí sú v niečom podobní ako prvorodení, tiež bývajú usilovní a mávajú dobré výsledky v škole. Ale najvýraznejšou črtou jedináčika je individualizmus. Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. Pri väčších rodinách sa to prerozdelí. Nedávno som čítala výskum o jedináčikoch, ktorý hovoril o výhode, že tieto deti majú veľa sebavedomia, lebo sa nemuseli deliť o pozornosť a lásku. Ale keďže život je prirodzene sociálny, tak tie ostatné veci sa musia samy naučiť, čo nie je ľahké. Tým, že jedináčik nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme.
Súrodenecké hádky: Ignorovať alebo zasiahnuť?
„Mamíííí, on mi to beriéééééé! Uáááááá!“, reve moja 3 a pol ročná dcéra a celou silou šklbe brata za líce a nos. „Mamamama, dedede, uááááááá!“, pridáva sa 21 mesačný syn a silou-mocou sa snaží vytrhnúť niečo sestre z rúk. Ja chvíľu rozmýšľam, či mám ísť opäť, tento deň už po stý raz, zachraňovať syna, alebo brániť dcérine právo na danú vec, alebo sa na to vykašľať. Nakoniec mi to môj materinský pud nedovolí, beriem syna - pôvodcu sporu na ruky, fúkam boľavé líčko, dcére vraciam predmet sporu (za hurónskeho revu syna, ktorý danú vec naozaj chce a potrebuje) a obidvom im dohováram, či by sa už konečne nemohli hrať normálne, potichu a či nemajú dosť hračiek, aby sa podelili. Vraciam sa konečne doumývať riad, načo sa situácia do troch minút opakuje. Ak máte doma aspoň dve deti, pravdepodobne túto situáciu dôverne poznáte.
Všetci psychológovia sa zhodli na tom, že pokiaľ rodičia do sporov zasahujú a snažia sa ich rozriešiť, deti sa hádky veľmi rýchlo naučia využívať ako prostriedok na pritiahnutie rodičovskej pozornosti. Naviac, aj keby ste sa snažili spor vyriešiť akokoľvek spravodlivo, vždy bude minimálne jedno dieťa nespokojné a bude sa cítiť ukrivdené. Všetci teda radili: pokiaľ nehrozí priame nebezpečenstvo, že sa deti vážne zrania, zavrite oči, zapchajte si uši a tvárte sa, že ich spor vôbec nevidíte, že pre vás proste neexistuje. Deti rýchlo zistia, že toto nie je tá správna cesta na overovanie si vašej lásky a pozornosti. Navyše cez súrodenecké hádky sa deti učia riešiť spory s inými, zisťujú, že všetko nemôže byť podľa ich predstáv, že musia robiť kompromisy. Pokiaľ sa vám zdá, že hrozí skutočne krvavá bitka, ktorá by sa mohla skončiť zranením, skúste aspoň jednu rozhádanú stranu (najlepšie obidve) niečím neutrálnym od sporu odviesť. Opäť však samotný spor dôsledne ignorujte. Ja som vyskúšala taktiku, že som buď dcéru poprosila, že od nej súrne potrebujem nejakú pomoc alebo som „akože len tak“ vošla so izby, kde sa hádali a poprosila oboch, či „náhodou nevideli toho hnedého macka, s ktorým sme sa včera hrali, lebo ho potrebujem“.
Keď dieťa bije iné deti: Ako reagovať a čo robiť
Mám 19 mesačnú dcérku, ktorá nás bije. Nerobí to cudzincom, iba úplne blízkym osobám, s ktorými je skoro v každodennom kontakte. A to - babku, dedka, krstnú, bratranca (8 rokov), sesternicu (20 mesiacov) a nás rodičov. Sesterničku udiera často. Hocikedy k nej dojde a začne ju biť po hlave, strkať ruky do očičiek. Ide to z rôznych situácií. Niekedy pri sebe stoja a len tak ju začne udierať. Nás dospelých taktiež. Občas to vyzerá, že sa akoby teší, lebo nás začne šteklíť, bozkávať. Hneď na to začne udierať, štípať, škrabať a ťahať za vlasy. Vždy sa snažím vysvetľovať jednoducho. Používam vety typu - nechem, aby nás bila. Nepáči sa mi to. Keď to však robí často, tak vybuchnem, lebo to naozaj bolí.
Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Fyzické hranice a tri slová
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: „STOP. NENÁSILIE.“ Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu.
Odchod ako stratégia
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“ Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu.
Obnovenie bezpečia a prijatie
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“ Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učebný proces.
Kedy a komu požiadať o pomoc?
Keď sa rodič vo vzťahu s dieťaťom cíti veľmi ťažko a úzko, problém mu to nepomôže. V takejto situácii je vždy potrebné sa obrátiť na podporu psychológa, ktorý rodičovi pomôže pokojne sa pozrieť na problém a zistiť, či stojí za to podniknúť nejaké kroky. Keď rodič dostáva podporu, situácia v rodine sa často zlepšuje, pretože v ňom je menšie napätie. Prejavy agresivity u detí majú svoje príčiny. Treba ich nájsť a dieťaťu vysvetliť, že takéto správanie je neprípustné.
- Zdroj odborných informácií: poradňa psychologičky PhDr. Kornélie Dibarborovej.
Poznámka: Tento článok bol vytvorený na základe informácií poskytnutých používateľom, pričom boli zachované pôvodné formulácie a rozšírené o relevantné detaily pre komplexné pokrytie témy.